stredovek
Stredovek
Delenie stredoveku:
• Raný stredovek
(5
• Vrcholný
stredovek (11 –
• Neskorý
stredovek (14 –
Delenie filozofického myslenia stredoveku:
• Patristika
(učenie cirkevných otcov) – doba apoštolská až cca. 800
• Scholastika –
800 - 1500
Znaky kresťanskej filozofie raného obdobia
- Miešanie
myšlienok kresťanstva s odkazom antiky
Prvými mysliteľmi, ktorí
formovali ranú kresťanskú filozofiu boli apoštoli Pavol a Ján. V ich
myslení a v ich dielach je vidieť ako reagujú na stret kresťanských
myšlienok s odkazom antiky a ako sa s nimi vyrovnávajú. Pavol je
antike spočiatku otvorený, ale neskôr sa voči nej radikálne uzatvára, na čo
neskôr nadviazal Tertullianus. Ján naopak ostáva otvorený antike a vo
svojom evanjeliu je ovplyvnení stoikmi, novoplatonismom, či helénskym
židovstvom. Z antiky predovšetkým preberá známe učenie o Logu (viď
príloha), ktoré sa neskôr stalo predmetom mnohých sporov. Jeho myšlienkový
odkaz je vidieť neskôr v učení Origenesa.
- Boh a
človek
Všetko okrem Boha je
stvorené, Boh stvoril svet z ničoho. Medzi stvoriteľom a stvoreným sa otvára
nepreklenuteľná priepasť. Ako výtvor Božej vôle má človek plniť Božiu vôľu.
Najvyššou cnosťou je pokora pred Bohom. Najvyššou neresťou je pýcha, trúfalosť,
ktorou sa človek chce rovnať Bohu.
- Ľudská
duša
Stojí pred Bohom, čím má
jedinečnú dôstojnosť. Voči Bohu stojí človek ako jednotlivec, ako osoba.
- Človek
vo vzťahu k človeku.
Miluj blížneho svojho ako
seba samého.
Kto do teba kameňom, ty do
neho chlebom.
Ak ťa niekto udrie po pravom
líci, nastav mu aj ľavé.
- Človek
a svet
Kresťanstvo stavia cieľ
človeka do Božej ríše, teda mimo tento svet. Tento vzťah k vykúpeniu vedie k
devalvácii sveta, k odvratu od pozemského. Avšak tým, že Kristus prišiel na zem
ukázať ako sa možno vykúpiť, je tento svet zároveň pre kresťana jedinečným
miestom pre jeho spásu. Tento svet a tento život sú miestom, kde sa podľa
Božieho plánu deje vykúpenie.
- Človek
a svetská moc
Ľud sa nemá búriť, nemá
protestovať proti svetskej moci, pretože tá je od Boha. Má preto pokorne
prijímať svoj údel a poslúchať vrchnosť.
Charakteristika doby
V období od r 100 do r
500 sa kresťanská cirkev zmenila ku nepoznaniu. Spočiatku bola malou, často
prenasledovanou menšinou. Novozákonný kánon ešte nebol vytvorený, evanjeliá
kolovali ako samostatné spisy, alebo v menších zbierkach. Nebolo
usporiadanie cirkvi, ani oficiálne vyznanie viery, ani pevná podoba bohoslužby.
Do konca 4. storočia sa tento
obraz zmenil – za kresťanov sa už považovala väčšina Rímskej ríše
a kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom. Významnou udalosťou bolo
obrátenie cisára Konštantína na kresťanskú vieru v roku 312. do tej doby
boli stále kresťania prenasledovanou menšinou, čo sa teraz zmenilo. Skoncoval
s prenasledovaním, dokonca v roku 313 vydal Milánsky edikt, ktorým
zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši.
Neskôr sa dokonca stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.
Spojenie cirkvi a štátu
mnohí privítali, malo však aj svoje mínusy:
- ako štátne náboženstvo privolalo masívny príliv
ľudí, ktorí sa ku nemu obrátili od pohanstva len na povrch, čo znížilo
mravnosť a prijali sa niektoré pohanské a modlárske praktiky
- prenasledovaná malá cirkev sa stala
prenasledujúcou štátnou silou, ktorá postupovala silou
Raná cirkev sa rovnako ako
Rímska ríša rozdelila na grécky hovoriaci Východ ( Konštantínopolis - Carihrad)
a latinsky hovoriaci Západ (Rím). Najstarší kresťania hovorili po grécky
a aj Nový zákon bol napísaný v gréčtine – Septuaginta (2 storočia
pnl). Prvé stopy latinského kresťanstva možno nájsť v Afrike a prvým
významným kresťanským autorom, ktorý písal po latinsky bol Tertullianus. Po
páde Západorímskej ríše v 5. storočí sa obe cirkvi rozišli a neskôr
z nich vznikli pravoslávna východná cirkev a rímskokatolícka cirkev.
Gnosticizmus
V prvých storočiach po
Kristovej smrti sa vytvorilo viacero spôsobov interpretácie kresťanského
učenia.
Jedným z nich bol gnosticizmus, ktorý sa snažil vykladať
kresťanstvo a evanjeliá ako antickú filozofiu – rozumom, a biblickú spásu videl
v poznaní. Kresťanstvo prvých storočí nášho letopočtu viedlo s gnózou dlhý boj
a jeho výsledkom bolo, že kresťanskí učenci (apologéti) sa snažili obhajovať evanjelium proti gnóze rovnakými
nástrojmi ako používali gnostici – rozumom. Toho výsledkom je teória,
kresťanská filozofia, ktorá premenila vieru v intelektuálny súhlas s
kresťanskými dogmami. Po apoštoloch začali viesť boj za kresťanstvo filozofi a
ľudia odchovaní na klasickej filozofii.
Patristika
Práve cirkevní otcovia
(patres) boli tými, ktorí pomáhali formulovať kresťanskú terminológiu
a dogmy (hlavne v súbojoch s gnostikmi a heretikmi)
a zaslúžili sa najviac o rozvoj kresťanskej cirkvi. Patristické
obdobie sa vyznačuje aj tým, že mnoho jeho mysliteľov bolo oficiálnou cirkvou
neskôr exkomunikovaných, či prekliatych.
Pavol z Tarsu
Stojí na začiatku kresťanskej
filozofie. Bol to helenisticky vzdelaný aristokratický žid, hlásiaci sa ku
farizejom, alebo saducejom – výkvetu židovskej monoteistickej zbožnosti.
Pavlovo pôsobenie zaznamenané v skutkoch apoštolov sa začína asi rok po
ukrižovaní Krista. Jeho hlavné filozofické myšlienky sú obsiahnuté
v slávnom liste Rimanom (Biblia). Hovorí tam, že všetko, čo nie je
z viery, je hriech. Spravodlivosť plynie z viery a vedie ku
viere.
Pavol odmietol striktné
rituálne predpisy Starého zákona a otvoril tým cestu ku kresťanstvu
ostatným národom, ktoré nepoznali tieto židovské rituály. To, čo najostrejšie
stojí proti zákonu, je milosť. Už nie ste pod zákonom, ale pod milosťou! To je
zároveň to pravé radostné posolstvo (evangelion), ktoré kresťan prináša svetu.
Spása, milosť, je zadarmo, - ste ňou
spasení skrz vieru a to nie zo seba, ale je to dar boží. Pre Pavla bolo
v kresťanstve všetko závislé na Ježišovi a jeho zmŕtvychvstaní. To je
dôležitý moment, pretože z neho vyplýva, že Pavol nectil Ježiša ako
učiteľa, ale ako božieho syna.
Pre Pavla sa stala osoba
Krista dôležitejšou ako jeho učenie. Zrejme sa odchýlil od toho, čo Ježiš šíril
a čoho bol zástancom. Pavol je teda v pravom zmysle zakladateľom
kresťanského náboženstva a jeho prvým šíriteľom. Na misijných cestách
strávil 14 rokov a po návrate do Jeruzalema bol uväznený a ako Rímsky
občan dopravený do Ríma, kde aj zomrel.
Quintus Septimius Florens Tertullianus
• Predstaviteľ západnej patristiky
• Narodil sa medzi rokmi 155 až 160 v Kartágu v rodine
rímskeho centuriona
• Bol prvým latinsky píšucim cirkevným spisovateľom,
ktorý sa venoval šíreniu kresťanskej vierouky
• Dostal sa preto do sporu s oficiálnou cirkvou a
zomiera v roku 240 ako heretik
Základy filozofie:
• Odmieta antickú
kultúru a hlavne filozofiu. Zdôrazňoval paradoxnú povahu viery a kontrast
medzi kresťanstvom a filozofiou.
• Opiera sa
o typicky rímske a právne vedomie a hovorí v termínoch
právnických: zásluha, odmena, vykúpenie. Ako právnik nesúhlasí ani
s predurčením, ani s božou milosťou len skrz vieru: učí, že „kde niet
zásluhy, niet ani spasenia.“ Kristus spasí len tých, ktorí si to zaslúžia.
• Odmieta
alegorický a mystický výklad Biblie,
chce sa vyjadrovať jasne a zreteľne.
• Je prvou veľkou
dogmatickou autoritou pre západnú cirkev. Bol prvý významný kresťan, ktorý
písal po latinsky – je preto otcom latinskej západnej teológie.
• Prikladá sa mu
výrok: Verím, pretože je to absurdné (credo quia absurdum est). Nejde mu
o popretie rozumu, ale o zvýraznenie momentu, že kresťanstvo sa
nedokazuje, ale verí. Keby sa viera dala dokazovať, už by nebola vierou, ale
záležitosťou vedy, logiky a intelektu. Obvyklé poznávacie metódy
v istom momente končia a nie je prejavom nedostatku inteligencie, keď
to pochopím a uznám.
Origenes
• Predstaviteľ
východnej patristiky
• Narodil sa v Alexandrii, pravdepodobne okolo roku 185
• Zomrel v okolo roku 253 po dlhom prenasledovaní
• Posmrtne bol cirkvou odsúdený, vyhlásený za kacíra a
jeho spisy boli ničené, takže sa ich zachoval len zlomok
Známe výroky:
„Ak synovia svetskej múdrosti
hovoria o geometrii, hudbe, gramatike, rétorike a astronómii, že sú slúžkami
filozofie, môžeme o vzťahu filozofie k teológii povedať to isté.“
Základy filozofie:
• Významnú prácu
vykonal v revízii textu Starého zákona a v jeho preklade do šiestich jazykov
(Hexapla)
• Vo svojom hlavnom
diele „O základoch“ („O základných princípoch“) poňal vzťah Boha a Božieho syna
ako vzťah svetla a k žiareniu, ktoré z neho vychádza. Syn Boží podľa neho stál
v rovnakom odstupe od Boha ako od človeka, bol teda ich prostredníkom. Boh je
sám od seba, ale prejavuje sa v tomto svete prostredníctvom Logu – svojho syna.
Tento syn je s Bohom súbytný, ale aj tak je až „druhým“. Logos sa vtelil do
človeka – Ježiša – ktorý sa teda stal „bohočlovekom“.
• Ľudská duša je
podľa neho nesmrteľná a večná. To, že sa nachádza v hmotnom tele je zapríčinené
hriechom a jej pádom
• Jedine v cirkvi
je možná spása a milosť a preto „mimo cirkev nie je spásy“, pretože jediným
spôsobom ako byť očistený od hriechu je krst
Aurelius Augustinus
- Narodil
sa v roku 354 v Thagaste v Numidii ako syn pohanského otca
a kresťanskej matky
- Zomrel
v r. 430 počas obliehania mesta Vandalmi
- Hlavné
diela: „Vyznania“, „Proti akademikom“, „O trojici“, „De civitas dei“ („O
obci božej“)
Základy filozofie:
Ovplyvnil vývoj kresťanského
myslenia a diania na mnoho rokov.
- Učenie
o duši – základnou
skutočnosťou je mu živý zážitok ľudského vnútra s bohom. Boha vníma
ako živú a neprestajne prežívanú skutočnosť, s ktorou takmer
možno viesť dialóg a ktorá sa neustále prejavuje v našom konaní.
- Poznanie
– podľa jeho učenia je naše
poznávanie výsledkom iluminácie – osvietenia – z nášho vnútra. Tam
sídli vnútorný učiteľ – Kristus, svetlo. Toto svetlo však zažiari až pri
dosiahnutí čistoty srdca, ku ktorému vedie pokora. Boh je v našej
pamäti tak, že sú v nej spomienky na pravdivé a dobré veci.
A každá pravda je božská, je od boha, je svetlom boha. Boh je
najvyššou bytosťou, najvyšším dobrom a najvyššou pravdou a preto
tam, kde sa stretávame s bytím, dobrom a pravdou, sa vždy
stretávame zároveň s bohom. Tak každá túžba po pravdách
a dobrách má viesť zároveň k bohu - „Pokiaľ je Boh múdrosťou,
tak pravý filozof je milovníkom Božím“.
- Bytie – po obrátení sa na kresťanstvo hľadá dôkazy
istoty bytia. Nachádza ich vo vnútri človeka – v mýlení sa. Jeho
tézou je: Si fallor, sum – Pokiaľ
sa mýlim, som. „Kto chápe, že
pochybuje, správne chápe a je poznaním svojho predmetu istý, má teda
istotu o pravde. Teda každý, kto pochybuje o pravde, má
v sebe čosi pravdivého, o čom nemusí pochybovať.“ . Ak sa mýlime, tak potom sme. Pretože kto nie
je, nemôže sa prirodzene ani mýliť. Aj keby som sa klamal, musel by som
byť, aby som sa mohol klamať a teda sa bezpochyby neklamem vo vedomí,
že som.
- Učenie
o dobre a zle – prečo
je v nás zlo, keď boh je predsa dobrý? Augustín prichádza
k vedeniu, že zlo je len nedostatkom dobra (teodicea), tak ako tma je
nedostatkom svetla. Choroba je nedostatkom zdravia. Keby nebolo nič dobré,
nemalo by na čom byť ani nič zlé a zlo by preto neexistovalo. Všetko
stvorenie je dobré, ale nič nemôže byť tak dobré ako stvoriteľ, ktorý je
dobrom o sebe. Všetko ostatné má nejaký nedostatok. Boh však dokáže
využívať aj zlého ku svojim spravodlivým cieľom, takže aj zlo patrí
k dokonalej spravodlivosti božieho stvorenia a dovršuje harmóniu
sveta. Boh využíva hriech ku spravodlivému cieľu – k spravodlivému
zatrateniu predurčených. U človeka sa zlo prejavuje ako nedostatok vo
vzťahu k bohu – hriech. Hriech je dedičný a a človek sa až
po spáse božou milosťou stáva bezhriešnym a bez zla, ale to je
bohužiaľ až po jeho smrti.
- Učenie
o milosti – nič
nedokazujeme vlastnými silami, všetko sa deje milosťou božou. Všetky dobré
skutky sú len prejavom milosti božej. Milosť je dávaná darom, pretože boh
nie je nič, len láska a milosť. Augustín je tu však nútený svoju
milosť limitovať, pretože inak by nebolo prečo nehrešiť.
- Učenie
o predestinácii – ľudské
skutky na tomto svete nemajú vplyv na ľudskú spásu (ako by aj mohli, keď
sú výlučne prejavom božej milosti). Boh dá milosť len tomu, komu chce.
Adamovým hriechom padlo celé ľudstvo a nemôže si pomôcť. Dedičný
hriech je už u novorodeniat a preto tie, ktoré nie sú pokrstené
idú do pekla. Človek má slobodnú vôľu len k páchaniu hriechu, je
v stave, kedy nemôže nehrešiť. Človek dospieva ku slobode len
v závisloslosti od boha – spasením – teda opäť až po smrti. Na svete
máme len slobodu hrešiť a nič iného. Boh predom určil, kto bude
spasený a kto nie, a ten, ktorý nemá byť spasený, môže robiť divy
a spasený nebude. Boh po Adamovom páde predurčil, kto bude zatratený
a kto spasený. Dedičný hriech
sa prenáša plodením – tu je počiatok diabolizácie telesna a plodenia.
Za všetky neskoršie následky, ktoré boli z teórie predestinácie
vyvodzované nesie Augustín zodpovednosť.
- O obci
božej – Augustín napísal
rovnomenné dielo, v ktorom sa venuje, okrem iného, štátu
a dejinám. Po Adamovom páde prestali byť ľudia hodní božej lásky, boh
však milosťou predurčil jedných k zatrateniu, iných ku spáse. Podľa
toho sa oba druhy ľudí chovali. Prví vytvárali obec pozemskú (civitas
terrena), druhí sa pokúšali vytvárať obec božiu. Obec pozemská je ovládaná
diablom a založená na láske k sebe vedúcej až k zapreniu boha
a obec božia je založená na láske k bohu, vedúcej až ku zapreniu
seba. Obec božia sa stáva spoločenstvom vyvolených, zosobnená na zemi je
cirkvou. Augustín sa pokúša v kocke podať dejiny sveta, aby ukázal,
že obec pozemská, ktorá sa organizuje v svetský štát, je nutne
dočasná – padlo Ninive, padol Babylon, padne aj Rím. A príslušník
obce božej preto nemá smútiť, naopak, má v tom vidieť božiu
spravodlivosť. Kresťan sa nemá fixovať na žiaden pozemský štát, aj tak je
to dielo diablovo. To, čo prežije každý svetský štát je obec božia, ktorú
tu na zemi Augustín identifikuje s cirkvou. Kresťan sa teda nemá
identifikovať s pozemským štátom, dokonca ani keď sa stane
kresťanským. Kresťanský štát je však prijateľnejší, než pohanský, jeho
úlohou je zachovávať mier a pomáhať cirkvi bojovať proti
bezbožníkom a kacírom. Týmto svojim učením Augustín na mnoho rokov
ovplyvnil európske myslenie a vyplývala z neho nadradenosť
cirkvi nad štátom, ako sa o to pápežstvo usilovalo. Dejiny sú teda
podľa Augustína koexistenciou a bojom dvoch obcí, ktorý sa samozrejme
skončí víťazstvom obce božej. Posledný súd potom definitívne oddelí peklo
a raj – obec pre predurčených vyvolených a obec pre predurčených
zatratených.
Scholastika a jej hlavní predstavitelia – Tomáš
Akvinský, spor o univerzálie
Historické pozadie
V roku 800 pápež Lev III.
v bazilike sv. Petra apoštola v Ríme korunoval Karola Veľkého za cisára, čím sa definitívne potvrdil rozkol
s východným Rímom (Konstantinopolom). Tento akt navyše potvrdil kresťanskú
zodpovednosť monarchu a teokratický charakter štátu. Karol Veľký
potreboval pre svoj dvor nových úradníkov, preto zakladá školu – FALCKÁ ŠKOLA.
Vznikom falckej školy filozofia prvý raz od zániku platónskej Akadémie opäť
nadobúda inštitucionálny charakter. Potom vznikajú ďalšie školy, v ktorých
sa rozvíja aj filozofia a preto aj názov tohto obdobia stredovekej
filozofie je odvodený od slova schola - škola.
Centrum kultúry sa presunulo
do centra franskej ríše (hlavne zásluhou Karla Veľkého), jadro západnej Európy
tvorili štyri krajiny: Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia
a Írsko. Filozofia tohto obdobia je plodom vyučovania a výchovy
duchovenstva, hlavne v kláštorných školách. Jej úlohou bolo rozumovo
zdôvodňovať a objasňovať vieru.
Scholastika sa delí na tri
obdobia:
RANÁ SCHOLASTIKA (750 -
12.st.)
VRCHOLNÁ SCHOLASTIKA (13.st.)
– Tomáš Akvinský
NESKORÁ SCHOLASTIKA (14.st.)
Raná scholastika
Spor o univerzálie
Otázky o skutočnosti
všeobecného ožívajú po antike aj v ranej scholastike. Proti sebe stoja dva
názory: realizmus, ktorý všeobecnému
priznáva väčšiu skutočnosť ako jednotlivému a nominalizmus, podľa ktorého sú skutočné len jednotlivé veci, tvrdí,
že všeobecné pojmy sa vyskytujú len v našej mysli a teda neexistujú
v skutočnosti. Scholastickí realisti tvrdili, že všeobecné idey majú
prednosť pred jednotlivými vecami, odvolávali sa pritom na Platóna. Podľa
nominalistov naopak existujú len jednotlivé veci a nie všeobecné idey,
odvolávali sa na Aristotela.
Vrcholná scholastika
Od 12. storočia prišlo ku
obnoveniu štúdia Aristotelových spisov, ktoré cirkev dovtedy zakazovala.
Aristotelova filozofia ovládla svet (nielen kresťanský, ale aj arabský
a židovský) a jeho učene dosiahlo veľkej vážnosti.
Kresťanské myslenie bolo
v tomto období konfrontované s islamskými a židovskými ideami,
západná kultúra sa stretávala s bohatou kultúrou Orientu.
Veľkú prestíž získali
univerzity v Paríži, Kolíne, Oxforde, Padove a Bologni, ale aj iné,
ktoré sa stali strediskami kultúry a filozofie.
Významní predstavitelia
Albert Veľký (1193? – 1280)
Dominikánsky mních,
v cirkvi to dotiahol na biskupa. Vo svojom diele komentoval Aristotela,
dokonca tam, kde videl v jeho učení medzery, sa ich pokúšal zaplniť. Jeho
súčasníci mu dali prívlastok „Veľký“ a titul doctor universalis. Bol prvým
v kresťanskom svete, ktorý dôrazne rozdeľoval rozum od viery, filozofiu od
teológie, vedu od náboženstva. Tvrdil, že filozofia a veda majú čo robiť
so skúsenosťou, teológia so zjavením. Jeho dielo zavŕšil jeho žiak Tomáš
Akvinský.
Tomáš Akvinský (1225 – 1274)
Napísal komentáre
k Aristotelovi, filozofické spisy, súhrnné teologické výklady, zápisy
teologických dišputácii, apologetické spisy, spisy k filozofii práva,
štátu a spoločnosti, spisy o rádoch, spisy k výkladu Písma. Vo
svojom diele vychádza z Aristotela a Augustína, a hlavne vďaka nemu
prišlo k renesancii záujmu o Aristotela v neskoršom stredoveku
a k obnoveniu jeho vplyvu a učenia.
Hlavné diela
Suma teologická, Suma proti
pohanom
Vedenie a viera
Vzťah rozumu a viery,
filozofie a teológie bol najpálčivejším problémom 13. storočia. Tradičné
podriaďovanie rozumu viere a filozofie teológii sa stávalo neudržateľným.
Neskoršie prenikanie Aristotelovej filozofie (hlavne vďaka arabskému svetu) do
kresťanskej ideológie viedlo dokonca na určitý čas ku učeniu o dvojitej
pravde – pravde rozumu a pravde viery. Tomáš dokázal priniesť iné
riešenie, dokázal urobiť syntézu medzi kresťanskou a Aristotelovou
filozofiou. Vyhlásil, že žiadne náboženské pravdy nie sú proti rozumu,
a len niekoľko málo ich je nad rozumom a teda predmetom viery. Tu poznanie nemožno dosiahnuť schopnosťou
myslenia, jedná sa o nadprirodzené pravdy, ktoré môžeme prijať len na
základe viery ako obsah božieho zjavenia (jedná sa o trojjedinosť boha,
zjavenie, zmŕtvychvstanie Ježiša, ..). V tejto oblasti stavia Tomáš vieru
nad rozum. Keďže však boh stvoril rozum aj vieru, oboje spočívajú svojimi
koreňmi v bohu, nemôžu stáť proti
sebe v opozícii. Viera nestojí proti rozumu a rozum nemôže
spraviť nič, čo odporuje viere. Kresťanská pravda síce rozum presahuje, ale nie
je s ním v rozpore. Filozofiou nemožno dokazovať pravdu viery, možno
ju však použiť na popieranie dôkazov podaných proti viere. Scholastická funkcia
filozofie – slúžiť ako nástroj teológii – tu dosahuje svoj vrchol.
Dôkaz existencie boha
Tomáš odvodzuje existenciu
boha aposteriórne z účinkov jeho existencie. Ponúka 5 dôkazov božej
existencie:
- všetok pohyb pochádza od pohybujúceho. Niekde
musí existovať prvý hýbateľ – prvá príčina pohybu.
- každá reakcia je vyvolaná akciou. Každý účinok je
vyvolaný nejakou príčinou. Táto reťaz však nemôže ísť donekonečna. Musí
existovať prvá príčina.
- na začiatku musí teda nutne existovať nejaké
nutné, nenáhodné bytie z ktorého všetko ostatné vyvstáva
- z hierarchie súcien (z odstupňovania ich
dokonalosti) pozorujeme, že musí existovať súcno, ktoré je absolútne
dokonalé.
- v poriadku, v ktorom sledujeme
usporiadanie všetkého zisťujeme, že všetko smeruje k nejakému cieľu,
k naplneniu nejakého daného účelu a tento musel byť zostrojený
vyšším bytím
Učenie o duši
Duša je (Aristotelovsky)
forma tela, sama o sebe je čistou formou bez látky, z čoho vyplýva
jej nesmrteľnosť a nezničiteľnosť. Podľa Tomáša je svet hierarchicky
usporiadaný. Naspodku je neživá príroda – látke je „otlačená“ forma len zvonka,
nad ňou sú rastliny, ktoré majú svoju formu v sebe ako vegetatívnu dušu,
nad nimi sú živočíchy, ktorých forma – duša zaniká z ich smrťou a nad
zvieratami je človek, ktorého duša je duchovnej podstaty a preto
nesmrteľná. V tomto živote je však duša spätá s telom a preto sú
nad človekom anjeli, ktorí sú čistými duchmi. Aj tak sú však ešte nedokonalí,
pretože museli byť bohom stvorení. Jediný boh je nestvorená duša sama
o sebe.
Chápanie človeka
Človek je spojenie duše
a tela (formy a látky). Ľudská duša potrebuje telo, pretože jeho
prostredníctvom spoznáva svet zmyslovým vnímaním. Duša je formujúci princíp,
ktorý tvorí základ všetkých javov života. „Princíp myšlienkovej činnosti,
rozumná duša, je bytostnou formou ľudského tela.“ U človeka je teda duša
spojená s rozumovou činnosťou. Tomáš dáva rozumu jednoznačne prednosť pred
vôľou. Intelekt je dôležitejší a vznešenejší než vôľa.
Etika
Tomáš prijíma štyri základné
cnosti grécke: rozum, statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť
a pripája k nim tri cnosti kresťanské: vieru, lásku a nádej. Ako
predpoklad mravného jednania zdôrazňuje slobodu vôle. Predpokladom mravného
konania je poznanie a naopak nevedomosť je prvým dôvodom a príčinou
hriechu.
Neskorá scholastika, Filozofia islamu a židovská
filozofia doby
Historické pozadie
Potom, čo Mohamed (571 – 632)
zjednotil arabské púštne kmene, rozliali sa ako záplava. Dobíjali krajiny jednu
za druhou a vytvorili ríšu, ktorá siahala od Turkestanu až po Španielsko.
Náboženské centrum ich sveta ostalo v Mekke, ale vo vzdialených krajinách
islamského sveta vznikli dve centrá duchovnej kultúry: na východe v Bagdáde a
na západe v Španielsku. Vrstva arabských dobyvateľov sa tak ocitla v tesnom
kontakte s kultúrou podrobených národov a vedľa islamského náboženstva sa stala
pilierom ich kultúry staroveká grécka veda a filozofia. Jej znalosť sa šírila
vďaka prekladom a komentárom arabských učencov. Arabsko grécka filozofia, ktorá
takto vznikla bola cestou, ktorou kresťanská filozofia stredoveku získala veľkú
časť svojho dedičstva z gréckej vedy a filozofie, predovšetkým presnú znalosť
Aristotela. V islamskej kultúrnej oblasti, hlavne v maurskom Španielsku, žilo
mnoho Židov, ktorí si aj po vyhnaní zo svojej vlasti uchovávali svoj náboženský
a národný charakter (diaspora). V tesnej súvislosti s islamským kultúrnym
rozvojom vytvorili aj židia v tomto období filozofiu, ktorá sa, podobne ako
arabská, snažila spojiť dogmy ich
náboženstva s myšlienkami gréckej filozofie.
Neskorá scholastika v Európe
Hlavnými predstaviteľmi sú
Roger Bacon, Duns Scotus a Viliam Occam. Ich vplyv bol dôležitý medzník
európskeho myslenia. Vďaka nim prišlo ku praktickému pretrhnutiu pút medzi
teológiou a filozofiou, medzi vierou a vedením, ktoré scholastika po
storočia udržiavala. Od Occama znova začala naplno existovať „dvojitá pravda“ –
filozofia a veda so svojimi pravdami na jednej strane a náboženstvo
a teológia na strane druhej. Rozvíjajú sa ďalej podľa vlastných
zákonitostí, bez ohľadu na seba a bez vzájomnej komunikácie. Táto
rozdvojenosť prestupuje celú našu modernú kultúru. Filozofia a veda sú
„prepustené“ ako „služobníčky teológie“ a stále viac sa po vzore Bacona
obracajú ku bezprostrednej vonkajšej skúsenosti.