Holuby alebo ako to s nimi bolo (by lub)
8. 3. 2008
Kráčam. Predo mnou sa v kŕčoch krúti
asfaltová fádna cesta.
Okolo mňa tisíc ľudí
v centre nášho malomesta.
A medzi ľudskými nohami
bez noblesy, ktorá im je cudzia,
hoci nahlas šuchotajúc krídlami,
len málokedy pozornosť budia.
No len čo sa niekto naivný zacíti,
vyžívajúc sa v hranej úbohosti,
zahrajú človeku na city.
Ten vyťahuje z tašky rožky.
Rozmrví ich, pritom do vreckovky zatrúbi
dojatý životom tvorov...
No mrchy sú tie holuby.
Poberiem sa a idem domov.
Zrazu myseľ zastrie mi
myšlienka vtieravá.
Koľko je tam vlastne dní
a odkiaľ sa vzala
tá bojovnosť holubov?
Lebo iba jediná omrvinka malá
a bez zbytočných slov
skáču si po hlavách.
Cestou stretám Santa Clausa,
je to mudrc starý.
Hneď z úst vyjde mi otázka.
Spolieham sa na múdrosť
jeho hustej bielej brady,
no i tak prekvapí ma dosť.
Povedal mi príbeh krátky,
kde ozrejmil mi všetko vlastne,
čo zač sú tie malé vtáky
a prečo sú tak roztopašné.
Nie je to tak dávno ani,
keď holuby múdre boli,
dokonca aj v porovnaní
s vtákmi ako nočné sovy.
Preskúmali svetadiely,
rozum mali v hrsti,
(keby nejaké hrste mali)
prvé mapy nakreslili len holubie prsty.
Mali jazyk, vládu, právo,
to, čo v štáte býva.
Lenže čo sa raz nestalo?
Nastala vám chyba.
asfaltová fádna cesta.
Okolo mňa tisíc ľudí
v centre nášho malomesta.
A medzi ľudskými nohami
bez noblesy, ktorá im je cudzia,
hoci nahlas šuchotajúc krídlami,
len málokedy pozornosť budia.
No len čo sa niekto naivný zacíti,
vyžívajúc sa v hranej úbohosti,
zahrajú človeku na city.
Ten vyťahuje z tašky rožky.
Rozmrví ich, pritom do vreckovky zatrúbi
dojatý životom tvorov...
No mrchy sú tie holuby.
Poberiem sa a idem domov.
Zrazu myseľ zastrie mi
myšlienka vtieravá.
Koľko je tam vlastne dní
a odkiaľ sa vzala
tá bojovnosť holubov?
Lebo iba jediná omrvinka malá
a bez zbytočných slov
skáču si po hlavách.
Cestou stretám Santa Clausa,
je to mudrc starý.
Hneď z úst vyjde mi otázka.
Spolieham sa na múdrosť
jeho hustej bielej brady,
no i tak prekvapí ma dosť.
Povedal mi príbeh krátky,
kde ozrejmil mi všetko vlastne,
čo zač sú tie malé vtáky
a prečo sú tak roztopašné.
Nie je to tak dávno ani,
keď holuby múdre boli,
dokonca aj v porovnaní
s vtákmi ako nočné sovy.
Preskúmali svetadiely,
rozum mali v hrsti,
(keby nejaké hrste mali)
prvé mapy nakreslili len holubie prsty.
Mali jazyk, vládu, právo,
to, čo v štáte býva.
Lenže čo sa raz nestalo?
Nastala vám chyba.
Pomyselným kráľom zverov,
komu vynálezov milión napadlo,
bol biely holub zvaný Fero.
A raz vynašiel zrkadlo.
Predtým vtáci nevedeli,
aký majú vlastne vzhľad
Či sú čierni a či bieli,
bolo im to jedno tak.
Riešili problémy vyššieho rázu,
tvorili civilizovaný svet.
No všetko začalo nasvedčovať zrazu,
že inteligencie holubov už niet.
Do mozgov sa vkradla víla,
zdôrazňujúc rozum, krásu,
pýchu vtákom spôsobila.
Začali sa pokladať za najvyššiu rasu.
Rozhodli sa vládnuť svetu
a na úkor iných sa chceli obohatiť,
ignorujúc známu vetu:
Všetko vaše zlo sa vám isto iste vráti...
A nemali byť na čo pyšní.
Raz sa u nich zjavil páv
vtedy sami na to prišli,
keď pestrý chvost ukázal.
Že strapaté šedé chvosty
a maličké očká
nie sú žiadne veľké skvosty.
Veď krajšie má aj kvočka.
Hrebienok im padol veru,
(keby nejaký mali)
no ich pýchu miesto mieru
vystriedala závisť.
Závideli všetkým tvorom
ak mali, čo oni nie.
Preklínajúc svojich bohov,
že holub tak biedny je.
Závisť plodí nenávisť.
Overený je to jav.
Prevrátiť sa musel list.
Pánom zverov nebol už holubí kráľ.
A zvieratá pokoj chceli
od tých večných sporov,
aj nový kráľ – lev zavelil:
Ríša zvierat nie je už holubí domov.
Do vyhnanstva prišli teda
naše malé holuby.
Bohatý svet našla bieda,
všetko bolo naruby.
A ak občas nevieme,
že prečo sa len tak bijú,
ak to nie je o jedle,
hádžu si vzájomne vinu.
Neučia sa z vlastných chýb,
stále sú na nože.
Snáď naveky sa budú biť,
že kto za tú biedu môže.
Pomoci im od nás niet.
No jedna vec je však jasná,
nebudú mať smutný let,
ak zmažú vzájomné mračná.
A tak teraz rozmýšľam,
že možnože i my,
poučenie máme tam:
Nedovoľme pýche rozum zatemniť...
komu vynálezov milión napadlo,
bol biely holub zvaný Fero.
A raz vynašiel zrkadlo.
Predtým vtáci nevedeli,
aký majú vlastne vzhľad
Či sú čierni a či bieli,
bolo im to jedno tak.
Riešili problémy vyššieho rázu,
tvorili civilizovaný svet.
No všetko začalo nasvedčovať zrazu,
že inteligencie holubov už niet.
Do mozgov sa vkradla víla,
zdôrazňujúc rozum, krásu,
pýchu vtákom spôsobila.
Začali sa pokladať za najvyššiu rasu.
Rozhodli sa vládnuť svetu
a na úkor iných sa chceli obohatiť,
ignorujúc známu vetu:
Všetko vaše zlo sa vám isto iste vráti...
A nemali byť na čo pyšní.
Raz sa u nich zjavil páv
vtedy sami na to prišli,
keď pestrý chvost ukázal.
Že strapaté šedé chvosty
a maličké očká
nie sú žiadne veľké skvosty.
Veď krajšie má aj kvočka.
Hrebienok im padol veru,
(keby nejaký mali)
no ich pýchu miesto mieru
vystriedala závisť.
Závideli všetkým tvorom
ak mali, čo oni nie.
Preklínajúc svojich bohov,
že holub tak biedny je.
Závisť plodí nenávisť.
Overený je to jav.
Prevrátiť sa musel list.
Pánom zverov nebol už holubí kráľ.
A zvieratá pokoj chceli
od tých večných sporov,
aj nový kráľ – lev zavelil:
Ríša zvierat nie je už holubí domov.
Do vyhnanstva prišli teda
naše malé holuby.
Bohatý svet našla bieda,
všetko bolo naruby.
A ak občas nevieme,
že prečo sa len tak bijú,
ak to nie je o jedle,
hádžu si vzájomne vinu.
Neučia sa z vlastných chýb,
stále sú na nože.
Snáď naveky sa budú biť,
že kto za tú biedu môže.
Pomoci im od nás niet.
No jedna vec je však jasná,
nebudú mať smutný let,
ak zmažú vzájomné mračná.
A tak teraz rozmýšľam,
že možnože i my,
poučenie máme tam:
Nedovoľme pýche rozum zatemniť...