VIETNAM
VIETNAM - VôŇA MINULOSTI
Látková, Topánková, Nábytková. Nebude na svete veľa miest, kde sú uličky pomenované podľa tovaru, ktorý sa v nich predáva. V Hanoji, metropole Vietnamu, ich nájdete neúrekom. Kto chce napríklad kúpiť kufo
CHODNÍK JE DOMOVOM
Život vo vietnamských mestách sa odohráva na uliciach. Ľudia vonku jedia, diskutujú, obchodujú, hrajú karty či domino. Prejsť po chodníku pomedzi toľko usadených alebo len tak postávajúcich ľudí nie je pre cudzinca jednoduché. Domáci sú však zhovievaví a každému venujú chápavý úsmev.
Všade sú akoby voľne pohodené umelohmotné stoličky. Aj v obchode alebo tržnici sa predavač vždy snaží zákazníka
NIELEN RYŽA
Rovno pred dverami si miestni v pohode užívajú aj pikniky. Povynášajú stoličky a stoly, rozložia jedlo a pustia sa do hodovania. Večer nezabudnú na sviečky. Hladný však nezostane ani ten, komu sa práve variť nechce. Ulica sa často mení na akúsi veľkú reštauráciu, priamo pred okoloidúcimi tu jedlo varia aj predávajú.
Vietnamská kuchyňa sa často prirovnáva
Treba uviesť, že Vietnamci zjedia hádam všetko, čo sa aspoň trochu hýbe. Všade dostať za skvelú cenu ryby a morské potvory, no obľúbené sú najmä žaby, v reštauráciách ich ponúkajú upravené na množstvo spôsobov. Raritou nie sú ani krokodíly, v jednom podniku nám ochotná čašníčka ukázala veľké teráriá, kde za plexisklom oddychovalo päť zubatých dravcov. Máte chuť? Stačí povedať a zakrátko jeden z nich rozvoniava na tanieri.
Vietnamci však nepohrdnú ani psím mäsom, v Hanoji sú dokonca špecializované reštaurácie. Psie mäso síce nevyhľadávajú zďaleka všetci, no premôžu sa aj takí, čo psy nemusia, podľa miestnej tradície to totiž prináša šťastie. Ale len v istom období, inokedy môže byť takáto pochúťka pokúšaním nešťastného osudu.
KRÁĽOVSTVO MOTORIEK
Ak Číne vládnu bicykle, tak Vietnamu motorky. V mestách, ako je trojmiliónový Hanoj či až desaťmilionové Ho Či Minovo Mesto, vo svete známejšie ako Saigon, akoby každý vlastnil minimálne jednu. Z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že v Hanoji jazdia motorkári o niečo ohľaduplnejšie, v Saigone totiž akoby neuznávali ani chodníky a kolóny na križovatkách obchádzajú pomedzi často šokovanými chodcami.
Prejsť z jednej strany širokej ulice
Jediný fungujúci spôsob je vkročiť na vozovku a pomaly, no odhodlane kráčať pomedzi dopravné prostriedky. Všetci dodržiavajú nepísaný zákon, podľa ktorého treba cez cestu prechádzať plynulo a najmä bez zastavenia, len tak sa dokáže každý každému vyhnúť. Zastaviť sa môže znamenať problém. Veľký problém. Našťastie, domáci sú skutočne zruční šoféri.
Okrem motoriek sú tu dodnes populárne aj rikše. Využívajú ich n
Mimochodom, Vietnamci udivujú aj tým, čo všetko sa dá na motorku naložiť a odviezť tak, aby to nespadlo. Prepravovať v tej najhustejšej dopravnej špičke na motorke dlhé, šesťmetrové oceľové prúty nie je ničím prekvapujúcim, rovnako ako domáce potreby na dvoch kolesách či pojazdné kvetinárstvo. Pre peších zostávajú na nosenie nákladu tradičné koše na dlhej žrdi preloženej cez plece.
Keďže mestá sú zamorené výfukovými plynmi, smogom a prachom, Vietnamci nosia na ústach rúška. Niektoré mamičky balia dokonca svoje malé deti od hlavy po päty do akejsi ochrannej siete. Lenže Vietnamky nenosia rúško cez ústa až po oči len pre prach a smog. Cení sa tam biela pokožka, a tak sa za žiadnu cenu nechcú opáliť. Ak majú krátke rukávy, na slnku nosia dlhé rukavice až nad lakte z materiálu pripomínajúceho naše tenké pančušky.
SAMOZVANÍ SPRIEVDOCOVIA
Človek má vo Vietname pocit, že ľudia sú nesmierne pracovití. Každý akoby stále niečo robil, vyrábal či opravoval. Alebo sa snažil aspoň čosi predať. Univerzálna cena tovaru je dolár alebo jeho protihodnota
Kšeftovať sa snažia už malé deti. Ponúkajú náramky či sošky, v prímorských oblastiach mušle a koraly. Tie sú síce zákonom chránené a v mori sa odlamovať nesmú, no za pár dolárov sú v ponuke aj unikátne obrovské kusy.
Ešte snaživejšie sú decká v úlohe samozvaných sprievodcov. V pobrežnom prímorskom mestečku Mui Ne je miestnou aktrakciou Suoi Tien, Škriatkov prameň. Plytký červený potôčik medzi prekrásnymi piesočnými dunami a skalami sa končí pôsobivým vodopádom a prechádzka k nemu naboso po jemnom piesku je skutočným lákadlom. A každý turista je zase lákadlom pre chlapcov a dievčatá, ponúkajúce odnesenie jeho batoha či topánok, ktoré drží v ruke. Vodu poznajú naspamäť, upozornia na zradné hlbšie miesto, podajú pomocnú ruku pri klzkých kameňoch, pričom dokážu prehodiť zopár základných otázok v angličtine. Ako sa voláš, odkiaľ si, ako sa máš. Po návrate očakávajú odmenu a či dostanú dolár alebo päť, automaticky pýtajú viac. Keď neuspejú, vrhnú sa na lov ďalšieho zákazníka.
PÁLENIE PEŇAZÍ
Scenéria popri cestách býva jednotvárna - ryžové polia,
Hoci je Vietnam socialistickou republikou, je úplne bežné, že nielen obyčajných ľudí, ale aj komunistických funkcionárov pochovávajú podľa tradičných náboženských rituálov. Tí, ktorí veria v posmrtný život, sa s príbuzným nelúčia navždy, naopak, považujú ho za ochrancu domu a radcu rodiny. Do chrámov sa dušiam zosnulých nosia obety, väčšinou ovocie, no aj veľké misy ryže s pečenými kurčatami. Pre takýto spôsob uctievania mŕtvych dokonca vznikli špeciálne obchody. Ponúkajú v nich napríklad falošné bankovky, ktoré Vietnamci pália na posvätných miestach a tak ich posielajú na druhý svet svojim mŕtvym príbuzným.
OBYVATELIA A REŽIM
Navonok bezstarostní Vietnamci si ešte stále pamätajú na ťažkú minulosť, vojnu a chudobu. Jeden z našich sprievodcov si zaspomínal, ako v časoch veľkej biedy v sedemdesiatych rokoch chovala jeho rodina prasa v malom byte na šiestom poschodí. Bývalo vedno s nimi, vykŕmili ho a po zabíjačke predali mäso, aby mali z čoho žiť.
Keď sa dnes Vietnamcov opýtate, ako by charakterizovali politický systém, ktorý vládne v krajine, často hovoria, že ide o spojenie toho najhoršieho zo socializmu s tým najhorším z kapitalizmu. Totalitný socialistický režim už dávno zabudol na také vymoženosti ako bezplatné školstvo či zdravotníctvo a komunistickí bosovia, ktorí sa spriahli s novou kapitalistickou vrstvou, majú neraz blízko k metódam podsvetia. Socializmus na vietnamský spôsob pozná korupciu, priekupníctvo či organizovaný zločin.
Reštaurácie, bary, hotely a obchody majú zväčša pod palcom mafiáni a majiteľom nezostáva nič iné, len platiť výpalné. Mafia ovláda aj čierny trh s pohonnými látkami, ktorý je v krajine s takým množstvom dopravných prostriedkov skutočne lukratívny. Zo štátnych čerpacích staníc benzín či nafta záhadne miznú, no v istých hodinách ich dostať na všeobecne známych miestach. A kto ich nepozná, ľahko sa zorientuje podľa „nenápadných“ značiek, ako sú napríklad na seba naukladané tehly.
Aj keď socializmus, ako všade na svete, popiera prostitúciu, láska na predaj kvitne v nejednom bare či masážnom salóne. Na trhoviskách zase prekvitá obchod s „fejkovým“ tovarom, oblečenie, kozmetiku či iné doplnky všetkých svetových značiek tam dostať za pár korún.
Ako sa nám posťažovali domáci, štátny sektor je presiaknutý korupciou, všimné v obálke je tu samozrejmosťou. Náš sprievodca dokonca tvrdil, že ak v štátnej nemocnici nedáte lekárovi peniaze, „nechá vás umrieť“. Bezplatná zdravotná starostlivosť vyznieva len ako reklamný slogan, za zdravie a lieky treba platiť. A hoci aj vzdelávanie je oficiálne zadarmo, realita je iná. Platí sa nielen za učebnice či iné pomôcky, ale aj za školské rovnošaty, ktoré sú pre všetkých žiakov povinné. Pre našinca sála z takýchto uniforiem vôňa minulosti. Ako z mnohých ďalších vecí malebného Vietnamu a života jeho večne usmiatych obyvateľov.
Zdroj: www.plus7dni.sk