Úvod
Úvod
Po dlhej noci prebdenej vo vlaku som začala pochybovať, či ujsť z domu bol najlepší nápad. Ale mohla som robiť niečo iné ? Samozrejme, že nie. Po tej hádke s mamou a jej novým manželom som si fakt nevedela predstaviť, ako by som tam s nimi naďalej žila. Ale ako budem žiť tu, v Krasohlídkove, ďaleko, až priveľmi ďaleko od môjho milovaného mestečka Veronova ? V tom záchvate zúrivosti som si nezobrala skoro nič, len zopár kúskov oblečenia, nejaký make-up a podobné veci ako sú hrebeň, zubná kefka, zubná pasta... No ale predsa najhlavnejšie je, aby som sa niekde ubytovala. Ešte raz som si prepočítala sumu vo vrecku. 5230 simoleonov. To je celkom slušná suma, aspoň teda na začiatok...Ale čo bude potom ? A čo Danny ? Môj krásny Danny. Ako dlho som sa ho snažila získať. Predvčerom sme mali spolu prvé rande. Bol nádherný. Dokonca mi priniesol ružovú ružu. A dali sme si bolonské špagety. Naše spoločné obľúbené jedlo. Ktovie, kedy ho budem naj bližšie jesť. Teraz, aby som tu len netrúchlila, tak sa vám predstavím. Volám sa Clare Simonsová a mám 19 rokov. Vlastne by som teraz mala navštevovať univerzitu, ale nechcelo sa mi na ňu ísť. Teraz viem, že som radšej mala. Takto mám menšiu šancu, že ma niekde zoberú. „ Záverečná zastávka: Krasohlídkov ! Prosím všetkých cestujúcich aby vystúpili !“ zakričal hlas z reproduktora. Pomaly a rozospato som sa zdvihla a vyšla som z vlaku. Nástupište pôsobilo malo a ošumelo, nevyzeralo to veľmi dobre, no v tejto chvíli to bola maličkosť. Vyšla som von z nástupišťa. Ovanul ma studený jesenný vzduch. Kráčala som cez hlavnú ulicu až k domčekom, kde bolo napísané Voľné izby na prenájom. Celkovo boli domy tri. V prvom mi povedali, že tá tabuľka neplatí, že oni asi už mesiac neprenajímajú voľné izby. V druhom, keď mi povedali cenu, skoro som odpadla. V treťom som sa už pomaly vzdávala, no kráčala ku mne milá starenka a tvárila sa celkom pohostinne, tak vo mne vykvitla nová nádej. Otvorila mi bránku a usmiala sa na mňa. „ Dobrý deň, slečna, tuším že hádam správne, že máte záujem o bývanie a prenajatie si izby v tomto dome ?“ spýtala sa ma, i keď už veľmi dobre vedela, aká bude odpoveď. „ Áno, a je tu niečo voľné ?“ spýtala som sa zdvorilo. „ Nuž, áno slečna. Už som si aj pomaly prestávala myslieť, že k nám niekto príde. Zajtra som chcela dať tú tabuľku dole“ „ No, tak to mám šťastie, že som prišla včas“ „ To teda máte. O, ja hlúpa, vy ste unavená, umrznutá a ja sa tu s vami rozprávam vonku. Poďte dnu, nech sa vám páči“ povedala a otvorila dvere. „Viete, madam, ešte vás pred tým, ako ma tu ubytujete upozorním, že mám dvoch psov“ povedala som a ukázala som na Peggy, krásnu bielu veľkú sučku a Rexiho, malého samčeka čivavy. Už-už som si myslela, že mi zabuchne dvere, no i naďalej mi ukazovala nech vojdem dnu. Vošla som dnu. Za mnou kráčali Peggy s Rexim. Bol to zvonku, a teraz som videla, že i zvnútra starý neprerobený rodinný domček. V kuchyni bola asi storočná linka a koniec koncov aj všetko ostatné. Išla som za starou paňou do izby, ktorej hovorila obývačka. Boli tu dve gauče, jeden starší než druhí. Potom tu bola rozpadávajúca sa skrinka s telefónom, staré kreslo, soška a nakoniec i čierny malý televízor. „ Sadnite si“ povedala a posadila sa. Posadila som sa vedľa nej. „ Nuž,“ začala a pokračovala: “zdá sa, že ste vychovaná mladá slečna, no aj tak vám poviem pár pravidiel tohto domu. A samozrejme, nesmiem sa zabudnúť predstaviť. Som Elena Radkovcová a žijem v tomto dome s mojím manželom, Kristiánom Radkovcom. Keď sa rozhodnete u nás ubytovať, tak toto budete musieť dodržiavať: po prvé, žiadna hlasná hudba, ruší to susedov i nás, po druhé žiadne neskoré príchody po 22. hodine, aby sme sa nezobudili a po tretie, a to je vám dúfam jasné, žiadne vandalstvo a ničenie nábytku. To sú základné pravidlá. Teraz jedna informačná záležitosť: niekedy vypadne elektrina, alebo teplá voda. Nikdy sa to nepokúšajte sama napraviť, zavolajte buď mňa, alebo manžela a my si s tým už poradíme. A posledná vec: cena. Rozhodla som sa pre cenu 356 simoleonov na mesiac. Myslím, že to nie je nijako veľa. Tak čo, beriete ?“ zakončila svoj monológ otázkou. Bez rozmýšľania som odpovedala: „ Áno“ „ Tak teda fajn, teraz poďte za mnou“ povedala a viedla ma po asi storočnom schodisku. Keď vyšla hore zabočila do stredných dverí a otvorila ich. „Tak toto bude vaša izba“ povedala a povedala to hrdo, akoby ma viedla do nejakej kráľovskej komnaty. No to, čo som videla, sa ani zďaleka na komnatu nepodobalo. Bola to tmavá miestnosť s čiernym nábytkom. Najmä tá posteľ ma desila zo všetkého najviac, no teraz som už nemohla povedať nie, navyše, vždy je to lepšie ako spať pod mostom. „ Ďakujem vám, Elena“ povedala som. „ Ach a ešte jedna maličkosť. Chcete aj internet ?“ spýtala sa. „ O, áno, jasne“ „ V tom prípade je príplatok za izbu ešte ďalších 50 simoleonov na mesiac“ Dala som jej tých 400 simoleonov za mesiac a rozlúčila som sa s ňou. Keď odišla, hodila som sa na posteľ a... zaspala som. Pokračovanie nabudúce...