Čarokrásny les (Súľovské skaly)
Väčšinou chodievame do hôr, aby sme sa potom mohli kochať nádhernými pohľadmi zo štítov do dolín pod nami. Ak nie je oblakmi dohľadnosť zmenšená len na niekoľko metrov, tak tie pohľady sú naozaj nezabudnuteľné. Občas sa však zhodou náhod pritrafí aj taká túra, keď kvoli krásnym scenériam nie je potrebné vystúpiť ani nad hranicu lesa, prípadne na nejaký odlesnený vrch. Niečo podobné som zažil Súľovských skalách.
Cieľ cesty bol jasný. Nafotiť pekné jesenné zábery Gotickej brány a panoramatické zábery z hradu Súľov a Roháča. Pri májovej túre na týchto miestach som si všimol, že prevahu majú listnaté stromy. Tie by pri jesennej inverzii spolu so svetlými skalami mohli vytvoriť fantastickú scenériu. Bolo rozhodnuté. Na tieto miesta sa na jeseň musím dostať.
8.10.2007 Počasie, zdá sa, by mohlo byť ideálne. Od rána je zamračené inverznou oblačnosťou. Už len zostáva dúfať, že vydrží dostatočne dlho a nebude príliš vysoko. Po trojnásobnom prestupovaní vystupujem na stanici v Bytči. Je typické sychravé a hmlisté jesenné počasie. Vyzerá to nádejne, lebo tesne nad vrcholkami stromov sa prevaľuje hmla. Dnes som pohodlný, tak prvú časť túry nahrádzam autobusom. V autobuse špekulujem, koľko ľudí sa v takomto počasí asi bude motať po horách. Keď si pohľadom prebehnem osadenstvo autobusu, je jasné, že z nich asi nikto. Na zastávke pri chate Súľov vystupujem sám. Obzerám sa dookola, ale žiadne autá s poľskými značkami tu nie sú. Vyzerá to nádejneJ. Ešte stále tu vládne hmlisté počasie, len na východnej strane akoby pomaly začínalo presvitať slnko. Zbytočne sa nezdržujem. Pripravím si foťák, statív a už zdolávam prvé metre. V Sprievodcovi upozorňovali, že na jeseň je vďaka lístiu popadanému na koreňoch stromov trochu sťažený výstup. Presviedčam sa o tom po pár metroch, našťastie, pádu som sa vyhol. Úzkym chodníkom, vytvoreným v žľabe, rýchlo naberám výškové metre. Všade tu vládne neuveriteľné ticho. To moje fučanie a dupanie nohami priam trhá ušné bubienky.J Po chvíli chodník opustí skaly a pokračuje krásnym listnatým lesom. Ani nie po piatich minútach začína hmla rýchlo ustupovať. Pomedzi stromy začínajú na zem dopadať prvé lúče. Niečo tak krásneho sa len tak nevidí. Vzduch je ešte nasýtený vlhkosťou, takže tie lúče vytvárajú neuveriteľné divadlo. A popritom to neuveriteľné ticho. Pri zvuku, ktorý spôsobujú kvapky rosy padajúce na lístie sa chvíľami strhávam, chvíľami mi naskakujú zimomriavky. Musím sa zastaviť a v kľude si vychutnať tú krásu. Tak toto som naozaj nečakal. Niekoľko metrov od seba zbadám medzi konármi pavučinu. Keď sa mi náhodou stane, že o takú podobnú zavadím doma v záhrade, tak sa ju s odporom snažím zo seba rýchlo striasť. Tu je to však niečo iné. Vďaka drobným kvapôčkam rosi a slnku, ktoré ju osvetľuje, ju vidieť už zdiaľky. V nemom úžase na to všetko hľadím a neviem, čo skôr fotiť. Je mi jedno, že už som na tomto mieste dobrú polhodinu, že už sa možno aj hmla v doline rozplýva. Ak už nič zaujímavé sa mi nepodarí nafotiť, tak toto mi z dnešného dňa bude úplne stačiť. Len pomaly opúšťam toto čarokrásne miesto a po chvíli chôdze sa dostávam ku Gotickej bráne. Nad dedinami sa ešte prevaľujú zvyšky hmly. Tak toto bude určite výborná panoramatická fotografiaJ. Slnko už naplno osvetľuje les. Pomedzi skaly a roztrúsené borovice pokračujem k Súľovskému hradu. V tom bezvetrí navôkol omamne rozvoniava kosodrevina. Po ďalšom stúpaní sa dostávam k zrúcanine hradu. Žlté lístie, modrá obloha a svetlé skaly... Čo viac by som si už len mohol želať. Ja by som si aj niečo ešte želal. Snáď (určite) nabudúce...J. Na najvyšších poschodiach si dávam prestávku. Stretám tu jedného Čecha (mimochodom jediného turistu, čo som dnes stretol), ktorý išiel z opačnej strany. On mal to šťastie, že tu bol ešte skôr, takže stihol nafotiť pekné inverzné zábery. Niekoľko mi ich ukazuje na displeji. Trochu mu závidím, ale keď si doma prezriem tie svoje, tak som už pokojný. Spravím si tu 180-stupňovú panorámu, pár záberov do doliny a po hodine oddychu pokračujem ďalej. Od severozápadu sa rýchlo približuje oblačnosť. Je jasné, že kým vystúpim na Roháč, tak sa mi slnko schová. Po krátkom zhodnotení situácie sa vraciam späť. Ešte mám šancu stihnúť skorší vlak domov. Cestou späť tŕpnem, či sa náhodou nevyčasí a ja budem potom ľutovať skorší návrat domov, ale nič také sa nedeje. A aj keby. Je mi viac ako jasné, že sem sa ešte vrátim.
(pozn. autora: Ak sa niekomu zdá, že tento príspevok sa líši od mojich ostatných, tak pri plnom vedomí prehlasujem, že som pri písaní nebol pod vplyvom žiadnych omamných alebo psychotropných látok, len som chcel vyjadriť svoje pocity)