My Poviedka1.kapitolka noc
1.Kapitola Noc
Na ulici bolo ticho a všade v každom kúte bola tma. Len jedna stará špinavá lampa svietila. Nie silno len tak, poslabšie. Na oblohe svietil okrem lampy jasný mesiac. Nebolo počuť nikoho a nič. Zrazu z ničoho nič sa objavila žena, no vlastne vyzerala skôr na 14, 15 ročnú. Mala na sebe oblečené tmavý modrý kabát, ktorý jej pasoval z nohavicami. To dievča sa pohlo a začalo pridávať do kroku až začala utekať. Vyzerala veľmi vystrašene a mierila do jedného domu menšieho od ostatných. Otvorila dvere:
„Mami som doma!“ zakričala. Dala si dolu kabát no niečo ju zarazilo. Ked sa otočila, videla v dome obrovský neporiadok až jej spadla kabelka z ruky. Bála sa. Začala sa rozohliadať či niekoho nenájde chcela už začať upratovať no vtom začula niekoho na hornom poschodí.
„Je tu niekto“ opakovala už po stý krát ale nikto sa neozval. Myslela si že ich niekto prepadol a odišiel alebo ešte zostal doma?
Vybrala sa po schodoch. Keby bol niekto hore tak sa snažila ísť potichu no nedarilo sa jej lebo vŕzgali schody. Vždy ich chcela namastiť ale nikdy nemala času. No to ju teraz netrápilo, viac ju trápilo čo uvidí hore, bála sa o svojich blízkych nikdy sa o nich tak nebála ako teraz. Už bola hore, snažila sa byť blízko pri stene aby ju nikto nezazrel. Prvá izba bola jej, izba v ktorej strávila najviac času. Nakukla a aj v tejto izbe bol neporiadok, jej fotky čo mala vystavené na skrinke boli rozbité na zemi. No niečo ju prekvapilo. Jej mama bola zviazaná a bezmocná v jej izbe s jej sestrou. Mali zalepené ústa páskou. Ani nachvíľu nezaváhala a rozbehla sa za nimi. Rozlepila ústa svojej mami ktorá mala slzy v očiach.
„Mami si v poriadku? “ spýtala som sa jej.
„Elis uteč rýchlo kým sa dá!“ povedala a v očiach mala strach. Nikdy som ju takúto nevidela. Muselo sa jej stať niečo naozaj strašné.
„Nie ja vás tu nenechám!“ a zrazu som pocítila prievan. Cítila som niekoho za sebou. Pozrela som sa a videla som troch zamaskovaných mužov ktorý vyzerali desivo. Usmievali sa na mňa. Nechápala som. Dvere sa zabuchli. Čakala som najhoršie, no potom sa jeden z nich ozval:
„Už bolo načase. Mysleli sme že už neprídeš!“ stále mal ten uškŕn na ktorý som si začala pomaly zvykať. Mala som pocit, že som ten hlas už niekedy počula, no nevedela som si spomenúť kde to bolo.
„Nedovolím vám ubližovať mojej rodine prosím dajte im pokoj!“ snažila som ich presvedčiť že sa ich nebojím no nebolo to ľahké. Oni sa z toho začali smiať. Nechápala som to. Zrazu sa druhý začal ku mne približovať a ja som odstúpila. On zastal. Nevedela som čo majú v pláne, ale nevadilo mi to, takto som sa ešte v živote necítila. Stekal mi pot z čela a napätie sa dalo krájať.
„Mi im nechceme ublížiť chceme teba!“
„Ale ja nič nemám. Nemám peniaze! Nemám vám čo dať. “ povedala som s nedorozumením no oni sa len zase začali smiať. Už som to nevydržala chcela som niečo urobiť no bola som bezmocná. Potom jeden z nich povedal a ja som si myslela že on je ten hlavný a mala som pravdu.
„Berte ju nesmieme strácať čas! Už sme ho stratili priveľa že sme ju tu čakali “ hovoril akoby som tu ani nebola s nimi v miestnosti. Ked som to počula dala som na mamine rady a chcela som ujsť. Utekala som k dverám ale zrazu ma jeden zastavil a držal ma rukami za brucho. Trochu to bolelo ale ja som to nedala vedieť. Začala som kopať a búchať rukami aj nohami ale bol silnejší a pritlačil mi na brucho.
„Pustite ma pustite ma lebo ,lebo...“nestihla som dopovedať a ten známi hlas prišiel ku mne a s uškrnom mi povedal:
„Lebo čo vyhodíš nás do vzduchu?! “ a zase sa smiali. To podľa mňa nebolo vôbec vtipné ja som sa na tom vôbec nesmiala. Počula som ako niekto vrazil do vnútra a kričali polícia nehýbte sa.
„Do frasa našli nás. To sa nemalo stáť! Rýchlo dajte jej niečo na ústa aby nekričala lebo príde celá mafia!“ povedal známi hlas. Snažila som sa tomu ubrániť ale nedalo sa. Boli príliš silný. Dali mi na ústa hrubú sivú lepiacu pásku, ktorá mi zachytila aj moje červené vlasy. Ten muž si ma dal cez plece a cítila som sa veľmi bezbranne. Zrazu vytiahli nejaké paličky vyzerali ako prútiky. Namierili na okno a povedali niečo nezrozumiteľne vôbec som tomu nechápala. A prišli z môjho okna vznášajúce sa metly. Asi sa mi sníva. Povedala som si v duchu a pohli sme sa a niesli ma k metle. Polícia bola na hornom poschodí, a blížila sa mi pomôsť a pomôsť mojej rodine.
„Polícia nikto ani hnúť!“ zakričal jeden z ozbrojených mužov. Muž sa len otočil a usmial.
„Na to zabudni.“ Muž vytiahol prútik a povedal zase niečo nezrozumiteľné.
„Avada Kedavra! “ zazrela som zelené svetlo a muža z polície vyhodila do vzduchu. Dopadol na zem a a... bol mŕtvy. Začali mi stekať slzy, lebo som ani netušila že tí neznámi majú takú silu. Čítala som o tom ale nevedela som že taký ľudia existujú. A myslela som si že budú dobrý, a že nebudú na tej zlej strane.
Dali ma na jednu z metiel, ostatní si sadli tiež. Metly sa pohli a niekde sme leteli nevedela som kam lebo ešte stále som bola na tom mužovi ale tvár som mala chrptom otočenú. Ked sme boli vo vzduchu jeden z nich prišiel ku mne bližšie. Vietor sa neudržal a neznámemu zložil masku dole.
To nie je možné hovorila som si lebo som neverila vlastním očiam. Ten povedomí, známi hlas patril jemu...
Pred 2.dňami
Dievča sedelo na lavičke a čakala na autobus ktorí ju mal odviesť do školy. Zrazu si ku nej prisadol jeden celkom dobre vyzerajúci chlapec. Vyzeral na 17, 18 rokov. Čítal noviny ktoré boli zvláštne. Zvláštne nie tvarom ale to čo v nich bolo napísané. Len som tak okom mrkla aby si ma nevšimol a čítala som: Ministersto je pobúrené, nikto nevie nájsť Toho - koho - netreba – menovať. Po smrti vyvoleného je tam zmätok.
„Prekvapujúce nie“ povedal a ja som mu nerozumela. Usmieval sa na mňa a ten úsmev ma nie čim priťahoval.
„S akého stánku máte tie noviny.“ Stihla som povedať lebo chcel ma predbehnúť no bola som rýchlejšia. On sa len opäť usmial a ukázal na jeden z novinových stánkov. Pozrela som sa a nič zvláštne som na ňom nevidela.
„Volám sa Alex “ nastavil mi ruku. Konečne som mu videla do očí. Do jeho sivých očí.
„Jáá volám sa Elis“ a podali sme si ruky. Dotkla som sa ho. Mal teplú ruku, no ja práve naopak ja som ju mala studenú.
„Teší ma.“ A usmieval sa na mňa, tím svojím úsmevom.
Potom sme sa rozosprávali. Bol veľmi milý a bol jediný človek ktorý ma dnes rozosmial, bol aj vtipný čo ma vôbec neprekvapovalo. Ani som si to nevšimla a ušiel mi jediný autobus ktorý mi išiel rovno do školy. Ach nie zase pôjdem pešo. Ale nevadilo mi to lebo som sa rozprávala s tím najlepším chlapcom.
„Ja už musím isť vieš meškám do školy prepáč“
„Nevadím aj sa už meškám.Idem za mojou tetou o niečom si pohovoriť. Ale...ale som rád že som ťa stretol. “ mala som pocit že ma jeho úsmev hipnotizuje. Samozrejme aj ja som bola rada že som ho stretla, ale bola som aj sklamaná že sme sa museli rozísť. Ja som sa vybrala opačným smerom ako on. Škoda.
Ked som sa rozsnívala, zistila som že už sme sa blížili, podľa toho že sme klesali. Nevedela som kde ma nesú lebo som nič nevidela. Dostali sme sa do nejakých dverí, poobzerala som sa okolo a celí dom bol veľmi tmavý, všade bol neporiadok ale cítila som že tu niekto býva. Posadili ma na stoličku, stále som bola veľmi vyčerpaná a ani som nespala. Zaviazali mi aj nohy a ruky, nechápala som prečo ved, aj tak som nemala kam ujsť. Pozrela som sa do miestnosti a všetko bolo zaprášené bola tam jedna vedšia pohovka na ktorej sedel nejaký človek a vyzeral najstrašidelnejšie zo všetkých. Potom dobehol ešte jeden a podobal sa na toho Alexa či ako, myslím že to bol jeho otec. Dali mi dolu pásku z úst a trochu to bolelo, ale to ma veľmi netrápilo.
„Tak čo. Čo nám ukážeš. “
„Alex ja neviem o čom to hovoríš!“ povedala som len jednu vetu a už sa opäť smiali. Nechápala som ale to som nechápala veľa veci.
„O čom to hovorí Draco? o akom Alexovi ti snad nejakého poznáš?“Povedal jeden z tých čo som mu bola na pleci.
„Ticho Goyle nepleť sa do toho. To je len medzi nami. Však!“ a usmieval sa mala som už toho dosť a chcela som mu jednu vylepiť. No a zrazu sa to stalo. Bol blízko mňa a tak som mu vylepila. Ja viem bola som zaviazaná ako keby som cez to lano prešla. Moja ruka bola obyčajná prezerala som si ju nič neobyčajné.
„Ako sa opovažuješ sa ma dotýkať ty...ty“
„Ticho Draco. Aspoň vieme že je to ta pravá. Odnes ju do izby. Hned!“ povedal jeho otec a vyzeral naštvane. Draco ten klamár ma už niesol do nejakej izby chcela dom si uvoľniť aj druhu ruku ale nešlo to. Cítila som jeho teplý dych ktorý na mňa dýchal.
„Počkať o čom to hovoríte. Hej pusti ma. Čo sa to som mnou deje!“ kričala som na jedného z nich ale neodpovedali len na mňa zazerali.
„Prestaň mi kričať do ucha lebo ohluchnem. Ber na mňa ohľad. Jasné, lebo ti tu pusu nie čim zapchám!“ mračil sa na mňa. Prvý krát som ho videla zamračeného a nepáčilo sa mi to. Izba do ktorej ma niesol bola tmavá nedivila som sa, lebo všetky izby boli tmavé.
„Páči sa ti izba. Mala by sa ti lebo tu dlhšiu dobu zostaneš. A je to moja izba takže by si mi mala byť vdačná. “
„Vdačná? Robíš si srandu, chcem vedieť čo sa to so mnou deje, čo ste mi to spravili. Chcem vedieť pravdu. Hned! “ už som sa naozaj naštvala mám predsa právo vedieť čo sa o to deje.
„Na to bude ešte čas. Uisťujem ťa že sa to dozvieš.“ A položil ma na čistú tmavú zelenohnedú posteľ. A odišiel.
Pači? Napíšte či sa vám páči do komentarov.
Ale...
(Girl.ka, www.giiirlll.blog.cz, 21. 12. 2008 9:23)