X smrť v
náručiby
Endre-silentname X
Bolo to presne večer na Svätého Valentína, keď sa Roman rozhodol vyznať svojej najlepšej priateľke Silvii lásku. Veril v to, že aj ona jeho ľúbi. Kúpil jej krásnu kyticu plnú rozmanitých kvetov a zazvonil pri jej bránke. Otvorila mu práve ona. On jej podal kyticu a začal: "Silvi," začal Roman pomaly "sme kamaráti už veľmi dlho. Vždy sme sa jeden druhému otvorili a mohli sa jeden o toho druhého oprieť. Dnes sa ťa ale chcem spýtať niečo veľmi dôležité.
Nechceš so mnou chodiť?" Silvia sa na neho prekvapene pozrela a povedala mu: "Tie kvetiny sú naozaj nádherné, ale neviem, či by sme mohli spolu chodiť. Ja som k tebe nikdy nič viac ako kamarátstvo necítila a preto asi nie." "Aha." povedal Roman sklamane. Ani sa viac nesnažil o to ju presviedčať. Miesto toho sa rozlúčil a pobral sa na svoje obľúbené miesto - v parku. V noci tu bývalo krásne a keď bolo ešte vidieť na nebi všetky hviezdy, tak to úplne žiarilo. Vtom počul za sebou kroky. Otočil sa a za sebou uvidel Dušana. Vyzeralo to tak, že mal už v sebe aspoň promile alkoholu "Nazdar. Čo by si rád?" Tak som sa dopočul, že vkuse chodievaš za Ivanou a rozprávate sa o mne." "Sme len kamaráti a nemusíš sa ničoho obávať. Ja ti ju nechcem preberať." odpovedal mu Roman. Dušan však tieto slová nepočul. Miesto toho vytiahol spod bundy nôž a v podnapitom stave sa neho vrhol. Roman toto nečakal a tak sa stalo, že ho Dušan bodol rovno do brucha. Nôž následne vytiahol "To aby si vedel, že nechcem, aby si za ňou chodil. Potom odkráčal preč. Roman mal plné telo bolesti, ale vedel, že tu nemôže ostať. Musí ísť niekam, kde sa dočká pomoci. Domov to mal veľmi ďaleko. Rozhodol sa preto ísť znovu za Silviou. S veľkou námahou k nej dokríval pričom rukou sa pevne držal za brucho, aby aspoň trochu stlmil krvácanie. Zazvonil toho dňa už po druhý raz. Silvia mu opäť otvorila a keď si všimla, že jej najlepší kamarát je zranený a krváca strašne sa preľakla. Pozvala ho ďalej a položila ho na posteľ. Na ranu mu dala čistú namočenú utierku a potom zavolala sanitku. Povedali, že prídu čo najskôr. Romanovi sa stav vôbec nelepšil a Silvia sa dokonca strachovala, že horší. Roman nebol schopný normálne rozprávať. Zvládal iba šepkať a strašne ťažko sa mu dýchalo. Prešlo 10 minút a sanitka tu stále nebola. Roman vtedy povedal Silvii nakoľko cítil, že už umiera: "Vždy som ťa ľúbil láska moja. Bola si pre mňa všetkým." "Aj ja ťa ľúbim Romanko." povedala mu Silvia a na náznak svojich slov sa nahla k jeho perám a jedinýkrát v živote ho pobozkala. Hneď potom Roman vydýchol naposledy. Umrel jej priamo v náručí. Silvia nevedela čo má robiť. Bola strašne zúfalá, lebo si uvedomila, že už nikdy mu nepovie ako moc ho ľúbila. Nikdy mu to nevedela povedať a teraz sa to už ani nedozvie. A čo Dušan. Na druhý deň sa prebral a keď zistil čo sa stalo priznal sa na polícii a dostal doživotný trest. Silvia dodnes chodí na hrob Romanovi a vie, že aj keď sa ešte v živote ešte určite zaľúbi, už nikdy nebude ten človek taký ako bol práve Roman. Ten ju naozaj úprimne ľúbil a ona mu nevedela povedať, že aj ona jeho. KONIEC
x Tvoja... x
Nikto
mi to nevysvetlil a ja som bola slepá, zaslepená bezhraničnou láskou a
namiesto slobody, ktorou by som nášmu vzťahu dala väčšiu nádej na
pretrvanie, som ho izolovala a strážila v každom momente, kým sa
nestratil... Ničila som lásku večnými výčitkami a kontrolovaním a...
Podarilo sa mi to. To posledné, čo som chcela dosiahnuť, sa mi
podarilo. Stratila som Ťa...
Clic-> "Celý článek"
Stojím
viac ako tristo metrov nad zemou a hľadím dole. Tisíce ľudí sa roja v
rozbiehajúcich sa uliciach, ľudia šťastní, ľudia márne túžiaci, ľudia
zdeprimovaní, ľudia plní energie... Každý je iný, každý ma odlišný
život, no každý z nich závidí tým iným čosi, čo chýba jemu samotnému.
Koľko ľudí už stálo teraz na tomto mieste ako ja a túžilo spraviť to?
Túžilo skočiť tam dole a skončiť svoje trápenie, smútok, neúspech či
samotu... Chvíľu letieť vzduchom a cítiť to vyslobodenie, únik z
ubíjajúceho života. Ja nemám iným čo závidieť, nemusím myslieť na to,
aké by to bolo, patrím medzi tých šťastných, najšťastnejších! Obzriem
sa do davu ľudí tlačiacich sa okolo mňa a zahliadnem ho. Moje
šťastie... To on ma robí šťastnou. To on mi dal ten pocit skutočného
života, práve s ním som prvý krát pocítila, že život má zmysel. Po
rokoch prázdnoty a života pre prácu, no bez skutočného cieľa, som našla
to, čo dá človeku ozajstnú túžbu žiť. Prvý krát som cítila, že nie som
na svete zbytočná, že mám svoju úlohu, svoj zmysel, mám dôvod ráno
vstať. On je to, prečo žijem. On je to, prečo robím všetko. Ľúbi ma
ten, komu patrí moje srdce... To je pocit, ktorý vyváži všetko zlé a
tisícnásobne mi to oplatí dobrom, je mojím útočišťom, mojou náhradnou,
no akoby práve on bol tou skutočnou rodinou, je mojou oporou, mojím
zmyslom života. Znova ho vyhľadám pohľadom a usmievam sa. Zbadá ma a v
očiach sa mu blysnú svetielka radosti, že ma vidí. Tú radosť cítim pri
srdci a úžasne to hreje. Nechcem ani pomyslieť, čo by som robila bez
neho... Dnes je to už rok, čo sme spolu. Presne rok. Prichádza ku mne a
fotíme sa. Pevné objatie plné lásky a úsmev do objektívu. Ostala by som
takto navždy... Paríž je nádherný a svet sa mi zdá dokonalý, ako môže
niekto túžiť umrieť??? Na svet nemyslím. Pre svet som iba niekto, no
pre niekoho som celý svet. A viem, že to práve on je ten niekto a tiež
viem, že on je mojím svetom, tým jediným, skutočne dôležitým. On je
tým, na čom záleží.
Prezerám si fotky a nájdem tam i túto. Ty a ja v objatí, dokonca aj na
fotografií cítiť tú nekonečnú lásku, ktorá z toho objatia sršala. Dnes
tam ale vidím niečo, čo som si predtým nikdy nevšimla. Tie mreže za
nami... Postavila som ich ja. Túžba uchrániť svoje šťastie v tej
fantastickej dokonalosti... Tak veľmi som oň nechcela prísť, že som
spravila presný opak a šťastie od seba odohnala. Až s panickou
úzkostlivosťou som stavala klietku okolo nášho sveta, domnievajúc sa,
že tak ostane navždy naším a ubránim ho pred všetkým, čo bolo proti
nám. Aké to bolo naivné... Nikto mi to nevysvetlil a ja som bola slepá,
zaslepená bezhraničnou láskou a namiesto slobody, ktorou by som nášmu
vzťahu dala väčšiu nádej na pretrvanie, som ho izolovala a strážila v
každom momente, kým sa nestratil... Ničila som lásku večnými výčitkami
a kontrolovaním a... Podarilo sa mi to. To posledné, čo som chcela
dosiahnuť, sa mi podarilo. Stratila som Ťa...
Šesť mesiacov, no akoby to bolo dnes. Doteraz sa chvejem, keď si
spomeniem na tie slová: "Mám zlý pocit bubulka..." Vraj už nechceš byť
so mnou, vraj potrebuješ byť sám a byť slobodný, ja som Ti tú slobodu
zobrala.
"Môžeš ma ešte niekedy ľúbiť? Budeme ešte niekedy spolu?"
"Ja neviem, už nič neviem. Som zmätený a potrebujem si oddýchnuť",
povedal si mi. Snažila som sa usmievať, snažila som sa hrať, že som
silná, že to zvládnem a že Ťa nepotrebujem, no nedokázala som to.
Sedela som tam, tak blízko vedľa Teba ako predtým, no nesmela som Ťa
objať, nesmela som sa Ťa dotknúť, nesmela som Ťa pobozkať tak, ako
predtým. Triasla som sa. Od plaču, od strachu, od nešťastia. V jedinej
chvíli sa mi zrútil svet, zrútili sa mi sny, moje predstavy o
budúcnosti, moje ciele, nič zrazu nemalo zmysel. Odišla som a nechala
som Ťa tam sedieť samého. Videla som, ako si sa za mnou pozeral. Viem,
nebolo to ľahké ani pre Teba, no asi si bol predsa len vždy Ty ten
silnejší z nás dvoch.
Stojím pri zábradlí, nie tristo, ale len pár desiatok metrov nad zemou.
Nie s Tebou, ale bez Teba. Nie šťastná, ale márne túžiaca. So životom
plným nádherných spomienok, no bez sily vytvárať ďalšie. Nie! Takto to
nejde! Ja nevládzem žiť, nevládzem sa smiať, nevládzem, nemám silu...
Pätnásť mesiacov som stavala svoj svet tehličku po tehličke, pracne,
ale s radosťou, základom každej si bol Ty. Ty si bol základom stavby
môjho sveta. Nie! Takto to nejde! Musím to všetko skončiť. Musím dať
slobodu svojmu srdcu, tak ako tí ľudia na Eiffelovej veži, nešťastní,
len snívajúci, pretože teraz patrím k nim. Svet nie je dokonalý. Svet
je plný zla, už nemám ilúzie, nemám sny a vidím, čo som predtým
nevidela. Nie! Takto to nejde! Píšem Ti na rozlúčku, hlúpe. Chcem, aby
si ma zachránil? Ani neviem, no cítim potrebu napísať Ti, ako strašne
ľúto mi je to, že som to všetko medzi nami pokazila. Tisíci raz a
nezmyselne Ti píšem veci, ktoré už Teba nezaujímajú. Preliezam na druhú
stranu zábradlia a stojím tam, v tme, sama. Vietor mi fúka do tváre a
vysušuje slzy. Nie! Takto to nejde! Túžby, prázdnota, keby som tak
mohla...
Zmizol aj Tvoj úsmev. Ani Ty nie si šťastný. Už nevídam tie svetielka v
očiach, tú radosť, ktorá tak hriala. Ja som Ti ten úsmev zobrala z
tváre. Zničila som to. "Bubulka ja už nič necítim, nie k Tebe, ja nič
necítim celkovo, k nikomu, necítim vôbec nič." Môžem za to ja. Strach,
že skočím, aby som stratila city... Znova som dosiahla opak toho, čo
som chcela. Zničila som tie Tvoje. Som na vine, ja viem, môžem za to
všetko ja! Načo mám žiť, keď všetko len ničím, keď už nič neznamenám?
Keď Ťa viac trápim, ako Ti pomáham?
Celý ten čas, ktorý sme boli spolu, sa mi premieta pred očami, všetko
to krásne i zlé, všetko, čo sme spolu zažili, všetko... Spomínaš si
ešte? Tých krásnych chvíľ bolo tisíckrát viac... Boli sme šťastní. Dnes
nemáme ten pravý úsmev na tvári ani Ty, ani ja.
Zliezam... Toto Ti nesmiem spraviť, si to najlepšie v mojom živote, si
najlepší človek, akého som kedy spoznala. Ver mi, že viem, čo som
pokazila a viem, ako druhý krát nespraviť tie isté chyby. Už tam
nebudem stáť a pozerať sa dole a myslieť na to, aké to je, skončiť to.
Sľubujem Ti to. Kvôli Tebe... Lebo Ty si to dôležité, Ty si to, na čom
záleží. Tisíc a prvý raz: Je mi to hrozne ľúto...
Vo filmoch ľudia dostávajú druhé šance... Daj mi prosím Ťa tú moju...
To môžeš len Ty, nikto iný, dať mi šancu na úsmev a dať mi šancu vrátiť
Ti cit... Mám citu pre oboch, aj keď Ti polovicu darujem, stále mi ho
ostane dosť, aby som Ťa milovala najviac na svete a aby som túžila, aby
si bol šťastný. Rozchody bolia. Rozchody ničia. Rovnako ako nesplnené
túžby. Chcem Ti dať ten úsmev, chcem Ťa prebudiť, chcem Ti ukázať, že
ten čas, ktorý sme strávili spolu, bol lepší než čokoľvek iné, no že
spolu ho môžeme vrátiť a spraviť všetko inak. Poznám chyby, ktoré už
nespravím.
Raz si mi povedal, že vždy keď padla hviezda, keď Ti ostala mihalnica,
prial si si, aby som bola šťastná, pretože si to zaslúžim. Ty si to
šťastie...
Pre Teba som iba niekto, no Ty si pre mňa celý svet...
Pre svet si iba niekto, no pre mňa si moje všetko...
Nespravím to.
Neskočím.
Budem čakať.
Ľúbim Ťa.
Som Tvoja...