Láska pod náhrobným kameňom
Som ešte veľmi neskúsený,
ležím tu iba krátky čas.
Ešte mám kožu takmer celú
a na hlave snáď jeden vlas.
No tvoja zrelosť na mňa dýcha,
jak hráš všetkými farbami:
modrá, zelená, čierna pýcha
si najkrajšia medzi ženami.
Ja nehodný som tebe spievať
sonety z lásky pri hrobe.
No svojmu srdcu nerozkážem,
samo sa k tebe prehrabe.
Tvoj dych tak čpie, sťa kôpka hnoja
i všetky muchy sa ťa boja...
Nikdy ti nevyspievam dosť
jak moc mi páchneš pre radosť.
Franforce kože z teba visia,
jak roztrhaná záclona.
Odhalia časť mŕtveho mäsa,
čo pomalinky odpadá.
Keď ku mne vystrieš svoju ruku,
nie ruku, vlastne iba hnát,
pritisnem svoje srdce k buku,
z ktorého moja truhla tesaná.
Nemôžem myslieť na nič iné,
len na tú, ktorá pri mne hnije.
Si krásna, skvostná, vznešená
sťa voda z otráveného prameňa.
Jak mesiac staré hnilé vajcia
tvoj krk sa božsky rozkladá...
Dovoľ mi priľnúť svojou perou,
sťa Casanova pery prikladal.
Ja nehodný som tebe spievať
sonety z lásky pri hrobe.
No svojmu srdcu nerozkážem,
samo sa k tebe prehrabe.
Ja vždycky budem tebe spievať
oddané piesne z ľúbosti
a márne túžiť, že mi azda
raz zložíš kosti na kosti.
Tak smutne končím svoju pieseň
v smútku sa k hviezdam utiekam
Azda raz stíchne môjho srdca tieseň,
zatiaľ len žhavý sonet vyspievam.
Drachma Ichtys - mrzimor.