Keď láska tíško klope na dvere
Dažďové kvapky zľahka tancujú na okennej parapete, do toho vstupuje jemný šum lístia a Linde sa vynárajú spomienky. Pozoruje plamienok horiacej sviečky a má príjemný pocit ako v ten večer.
Hrala hudba, ľudia sa smiali a zabávali. Chytil ju za rameno a obrátil k sebe.
Pri pohľade do jeho očí, sa cítila ako kráľovná. Roky boli priateľmi. Mali sa radi a tí čo ich poznali, boli presvedčení, že sú si súdení.
Tancovalo sa až do hlbokej noci. Miestami to pripomínalo hriešny tanec.
Mladí a zamilovaní. Ten večer bol plný lásky.
Videl, ako mu zaspáva v náručí. Hladil jej vlasy a mal pocit, akoby mu zrazu patril celý svet. Pobozkal ju na líce. Usmiala sa. Jej úsmev mu rozbúšil srdce. Cítila príjemné chvenie. Od tej chvíle túžila zostať v jeho náručí už navždy. Chytil ju za ruku a vybehli na ulicu. Bolo chladno, ale príjemne na malú prechádzku. Hviezdy na oblohe žiarili a ona chcela vykričať do celého sveta svoju lásku. Objal ju, pobozkal na čelo a zahľadel sa jej do krásnych očí. Ešte chvíľu sa pohojdávali pod jasnou oblohou a rozlúčili sa.
Ráno ho čakala v parku, ale on neprichádzal. Ovládol ju strach. Utekala domov a stretla sa s priateľmi. To, čo sa dozvedela, ju zlomilo. Život jej jedinej lásky v tú noc zmizol pod kolesami auta. Slzy jej zaliali tráv a vytiahla list od neho, ktorý nosila pri sebe. Začínal sa tak pekne: Si láska, čo mi klope na dvere...