Ako sa to všetko začalo...
25. 10. 2007
ZAČIATOK
Anton Gorodeckij sa ponáhlal po ulici. Meškal na stretnutie, ktoré mu malo nadosmrti zmeniť život. Kiež by ho radšej zrazil trolejbus, pretože táto zdanlivo nedôležitá schôdzka mala rozpútať vojnu, ktorá tu nebola tisícky rokov. Samozrejme, Anton ani netušil, čo spôsobí. Bol len nahnevaný a ani neveril tým povedačkám, že... Ale však čo, čo sa môže stať?
Vošiel do domu, taký ten typycký moskovský panelák, a nastúpil do výťahu. Tento čin hneď na to oľutoval, lebo len čo stlačil gombík s označením piateho poschodia, ten starý zhrdzavený výťah zatiahol nepríjemným škripotom. Dole pôjdem radšej po schodoch, povedal si v duchu a potláčal vystrašený výkrik. Nepáčilo sa mu tu.
Chvíľu rozdýchaval strašidelnú jazdu vo výťahu ale nevedel, že to bude to najlepšie čo dnes zažije. Zazvonil na starý, zanesený zvonček, na ktorom nebolo vidieť už ani meno, no z bytu nepočul žiadny zvuk. "Samozrejme, ako by mohol v takomto dome fungovať zvonček?" povedal si popod nos a už-už sa chystal zaklopať, no akoby zázrakom sa dvere otvorili. Stála v nich nepríjemne vyzerajúca a tlstá starena. Vyzerala presne tak, ako si ju Anton predstavoval.
"Anton Gorodeckij," skôr mu oznámila ako by sa spýtala, hoci sa nikdy nestretli. Odstúpila kúsok od dverí a rukou mu pokynula, aby vstúpil dovnútra. On sa najskôr zdráhal, mal pocit, akoby mal vojsť do pavúčieko hniezda, no nakoniec vstúpil. Starena ho zaviedla do kuchyne namalovanej na červeno a ukázala na vratkú stoličku. Zobrala fľašu vodky a naliala ju do pohára.
"Takže vy ste tá..." zdráhavo sa opýtal Anton a posadil sa na kraj stoličky.
"Áno, bosorka," povedala so samozrejmosťou v hlase akoby každá druhá žena robila to isté ako ona. Zobrala pohár s vodkou a položila ho pred Antona. Otočila sa naspäť ku kuchynskej doske a začala listovať v nejakej knihe. Anton sa včačne usmial na pohár vodky. Vzal ho do ruky a už ho mal pomaly pri perách, keď ho starena zarazila.
"Počkaj s tým ešte, budeme to potrebovať," povedala bez toho aby sa čo i len otočila. Anton ju radšej poslúchol, veď kto by si chcel pohnevať bosorku?
Po chvíli, ktorú Anton nervózne presedel na stoličke a mlčky sa pozeral na starenin chrbát, sa starena otočila a sadla si oproti nemu a pozrela sa mu do očí. Z nich vyžaroval smútok a únava , z celkom príťažlivého muža sa stala troska. Mastné vlasy mu padali do očí a na dlhý nos, oblečenie sa podobalo na to, ktoré patrilo Phileasovi Foggovi a lebo jeho poskokovi Prešmykovi (to boli tí dvaja čo precestovali svet za 80 dní v knihe Julesa Verneho) a vyzeral akoby za pár týždňov zostarol o desať rokov. Keby nebola rým, čím bola, bolo by jej ho ľúto. To takto sa na neho pozerala s chladným srdcom a tvrdým pohľadom.
"Máš peniaze?"
"Áno," povedal jej a bol rád, že nebude musieť toto stretnutie obkecávať a posunul jej zväzok rubľov. Starena si ich naoko prepočítala a usmiala sa.
"Takže, Anton Gorodeckij, čo chceš od ženy ako som ja?" spýtala sa ho vľúdnejším hlasom, aj keď už dávno vedela, čo od nej chce.
"Chcem," pošepkal jej Anton, akoby ho mohol niekto okrem stareny počuť, "chcem, aby ste prekliali jednu ženu." Opatrne sa poobzeral okolo, no nevidel nič nezvičajné okrem bábiky s pavúčimi nohami.
"Aha, takže nešťastná láska," povedala starena bez záujmu. Posledný krát sa otočila ku kuchynskej linke a teraz z nej zobrala zakrivený nôž. Anton sa naľakal, myslel si, že ho teraz, keď jej dal peniaze, zabije. Starena vicítila, čo si myslí a zasmiala sa.
"Neboj, nejdem ťa zabiť, aj keď krv potečie," povedala a nastavila ruku. Anton nechápal, čo chce a nechápavo hľadel na jej ruku.
"Podaj mi ruku." Starena z neho nemohla. Ako môže byť niekto tak nechápavý?
"Vidíš tú ruku? Tak do nej by si mal dať tú svoju," povedala tvrdo a pozrela sa na neho ako na posledného debila. Anton konečne pochopil a zahanbene jej dal ruku. Ona ju pevne chytila a s odriekaním nejakých divných slov mu pichla do prsta. Anton vykríkol skôr od prekvapenia ako od bolesti a chcel stiahnuť ruku, no starena mu to nedovolila. Nechala padnúť jednu kvapku do pohára s vodkou. Potom jeho ruku pustila a pichla si aj do svojho prsta. Aj jej kvapka krvi spadla do pohára.
"Teraz povedz meno tej ženy," rozkázala mu, a on jej ho povedal. Zabolelo ho pri srdci, keď vyslovil jej meno. Stále ju miloval, ale ona ho opustila a od lásky je len malý krôčik k nenávisti. Starena to vedela a aj to využívala pri svojej práci. Povedala ho spolu s nejakými ďalšími neznámimi slovami. Keď dokončila, vyzerala ešte odpudivejšie ako predtým, no teraz bola aj uvolnenejšia.
"Tak čo, placneme si?" spýtala sa a Anton je neochotne podal ruku.Starena sa prívetivo usmiala a naozaj na nej bolo vidieť, že je rada.
Posunula pohár pred Antona a povedala mu nech to vypije. Antonovi sa veľmi nechcelo, bolo mu nechutné, ako prirodzene každému normálnemu človeku, piť krv a ešte ktomu aj niečiu inú, aj keď poriadne zriedenú vodkou. Nakoniec neochotne zobral pohár do ruky a napil sa. Vlastne akoby to nebol ani Anton, ale niekto, kto ťahá za povrázky. Anton naozaj nechcel vypiť zmes vodky a krvi, no jeho ruky a ústa sa akoby samé od seba pohybovali smerom k sebe. Pohár sa dotkol jeho pier a tekutina prúdila do jeho úst. Necítil nič okrem vodky, ktorá mu štípala hrdlo. Nápoj skĺzol do jeho žalúdku a takmer v tom istom momente ho zachvátila bolesť. Všetko ďalšie vnímal už iba ako sen. Dnu vtrhli nejakí ľudia, ktorí hneď zaútočili na starenu, no Anton to nevnímal. Myslel len na otupujúcu bolesť, ktorá ho celého zachvátila. Okolo neho nastal ruch, a keď všetko stíchlo, pozrel sa hore a zahmlene uvidel postavu tučného chlapa ako sa nad ním skláňa a snaží sa nájsť mu pulz.
Vošiel do domu, taký ten typycký moskovský panelák, a nastúpil do výťahu. Tento čin hneď na to oľutoval, lebo len čo stlačil gombík s označením piateho poschodia, ten starý zhrdzavený výťah zatiahol nepríjemným škripotom. Dole pôjdem radšej po schodoch, povedal si v duchu a potláčal vystrašený výkrik. Nepáčilo sa mu tu.
Chvíľu rozdýchaval strašidelnú jazdu vo výťahu ale nevedel, že to bude to najlepšie čo dnes zažije. Zazvonil na starý, zanesený zvonček, na ktorom nebolo vidieť už ani meno, no z bytu nepočul žiadny zvuk. "Samozrejme, ako by mohol v takomto dome fungovať zvonček?" povedal si popod nos a už-už sa chystal zaklopať, no akoby zázrakom sa dvere otvorili. Stála v nich nepríjemne vyzerajúca a tlstá starena. Vyzerala presne tak, ako si ju Anton predstavoval.
"Anton Gorodeckij," skôr mu oznámila ako by sa spýtala, hoci sa nikdy nestretli. Odstúpila kúsok od dverí a rukou mu pokynula, aby vstúpil dovnútra. On sa najskôr zdráhal, mal pocit, akoby mal vojsť do pavúčieko hniezda, no nakoniec vstúpil. Starena ho zaviedla do kuchyne namalovanej na červeno a ukázala na vratkú stoličku. Zobrala fľašu vodky a naliala ju do pohára.
"Takže vy ste tá..." zdráhavo sa opýtal Anton a posadil sa na kraj stoličky.
"Áno, bosorka," povedala so samozrejmosťou v hlase akoby každá druhá žena robila to isté ako ona. Zobrala pohár s vodkou a položila ho pred Antona. Otočila sa naspäť ku kuchynskej doske a začala listovať v nejakej knihe. Anton sa včačne usmial na pohár vodky. Vzal ho do ruky a už ho mal pomaly pri perách, keď ho starena zarazila.
"Počkaj s tým ešte, budeme to potrebovať," povedala bez toho aby sa čo i len otočila. Anton ju radšej poslúchol, veď kto by si chcel pohnevať bosorku?
Po chvíli, ktorú Anton nervózne presedel na stoličke a mlčky sa pozeral na starenin chrbát, sa starena otočila a sadla si oproti nemu a pozrela sa mu do očí. Z nich vyžaroval smútok a únava , z celkom príťažlivého muža sa stala troska. Mastné vlasy mu padali do očí a na dlhý nos, oblečenie sa podobalo na to, ktoré patrilo Phileasovi Foggovi a lebo jeho poskokovi Prešmykovi (to boli tí dvaja čo precestovali svet za 80 dní v knihe Julesa Verneho) a vyzeral akoby za pár týždňov zostarol o desať rokov. Keby nebola rým, čím bola, bolo by jej ho ľúto. To takto sa na neho pozerala s chladným srdcom a tvrdým pohľadom.
"Máš peniaze?"
"Áno," povedal jej a bol rád, že nebude musieť toto stretnutie obkecávať a posunul jej zväzok rubľov. Starena si ich naoko prepočítala a usmiala sa.
"Takže, Anton Gorodeckij, čo chceš od ženy ako som ja?" spýtala sa ho vľúdnejším hlasom, aj keď už dávno vedela, čo od nej chce.
"Chcem," pošepkal jej Anton, akoby ho mohol niekto okrem stareny počuť, "chcem, aby ste prekliali jednu ženu." Opatrne sa poobzeral okolo, no nevidel nič nezvičajné okrem bábiky s pavúčimi nohami.
"Aha, takže nešťastná láska," povedala starena bez záujmu. Posledný krát sa otočila ku kuchynskej linke a teraz z nej zobrala zakrivený nôž. Anton sa naľakal, myslel si, že ho teraz, keď jej dal peniaze, zabije. Starena vicítila, čo si myslí a zasmiala sa.
"Neboj, nejdem ťa zabiť, aj keď krv potečie," povedala a nastavila ruku. Anton nechápal, čo chce a nechápavo hľadel na jej ruku.
"Podaj mi ruku." Starena z neho nemohla. Ako môže byť niekto tak nechápavý?
"Vidíš tú ruku? Tak do nej by si mal dať tú svoju," povedala tvrdo a pozrela sa na neho ako na posledného debila. Anton konečne pochopil a zahanbene jej dal ruku. Ona ju pevne chytila a s odriekaním nejakých divných slov mu pichla do prsta. Anton vykríkol skôr od prekvapenia ako od bolesti a chcel stiahnuť ruku, no starena mu to nedovolila. Nechala padnúť jednu kvapku do pohára s vodkou. Potom jeho ruku pustila a pichla si aj do svojho prsta. Aj jej kvapka krvi spadla do pohára.
"Teraz povedz meno tej ženy," rozkázala mu, a on jej ho povedal. Zabolelo ho pri srdci, keď vyslovil jej meno. Stále ju miloval, ale ona ho opustila a od lásky je len malý krôčik k nenávisti. Starena to vedela a aj to využívala pri svojej práci. Povedala ho spolu s nejakými ďalšími neznámimi slovami. Keď dokončila, vyzerala ešte odpudivejšie ako predtým, no teraz bola aj uvolnenejšia.
"Tak čo, placneme si?" spýtala sa a Anton je neochotne podal ruku.Starena sa prívetivo usmiala a naozaj na nej bolo vidieť, že je rada.
Posunula pohár pred Antona a povedala mu nech to vypije. Antonovi sa veľmi nechcelo, bolo mu nechutné, ako prirodzene každému normálnemu človeku, piť krv a ešte ktomu aj niečiu inú, aj keď poriadne zriedenú vodkou. Nakoniec neochotne zobral pohár do ruky a napil sa. Vlastne akoby to nebol ani Anton, ale niekto, kto ťahá za povrázky. Anton naozaj nechcel vypiť zmes vodky a krvi, no jeho ruky a ústa sa akoby samé od seba pohybovali smerom k sebe. Pohár sa dotkol jeho pier a tekutina prúdila do jeho úst. Necítil nič okrem vodky, ktorá mu štípala hrdlo. Nápoj skĺzol do jeho žalúdku a takmer v tom istom momente ho zachvátila bolesť. Všetko ďalšie vnímal už iba ako sen. Dnu vtrhli nejakí ľudia, ktorí hneď zaútočili na starenu, no Anton to nevnímal. Myslel len na otupujúcu bolesť, ktorá ho celého zachvátila. Okolo neho nastal ruch, a keď všetko stíchlo, pozrel sa hore a zahmlene uvidel postavu tučného chlapa ako sa nad ním skláňa a snaží sa nájsť mu pulz.
"Ešte žije" povedal Ilya svojej kolegyni Olge. Obaja boli z nočnej hliadky a práve zneškodnili bosorku bez licencie, ktorá mirnix-dirnix preklínala ľudí na každom kroku.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář