Potomkovia hadov - 8.kapitola: Ešte horšie správy
8.kapitola – Ešte horšie správy
Zaúpela. Prečo musí zo všetkých študentov, hájnikov, profesorov, duchov, zvierat a iných bytostí stretnúť práve Riddla?!
„Mali sme astronómiu.“
„Pokiaľ viem, tá astronómia vám skončila pred hodinou. Tak čo si tam doteraz robila?“
„A prečo by som ti to mala hovoriť?“
„Som prefekt,“ samoľúbo sa usmial, „a teba som našiel v noci potulovať sa po hrade dosť dlho po večierke.“
„Áno, ale ani prefekti sa nesmú premávať v noci po chodbách,“ jedovito odsekla, no triafala naslepo. Nebola si tým celkom istá.
„V tom sa mýliš,“ vyhlásil pokojne.
„Viem, že počas tých útokov ste mohli hliadkovať, no teraz už na to nie je dôvod. Alebo dúfaš, že sa ten dôvod znova nájde?“ sprisahanecky na neho žmurkla.
Neodpovedal.
„Povedz, prečo ťa tak zaujímam, keď dokonca nemám ani ‚čistú krv‘ ?“ zvedavo sa spýtala.
„Pretože más schopnosti, ktoré by mi mohli veľmi pomôcť,“ usmial sa.
„To ti musí pomáhať mukel?“ pobavene sa spýtala.
Na túto jej otázku sa rozhodol neodpovedať. Netrpezlivo si vzdychol. „Počuj, Halleyová, viem, že ťa láka moc, a keby si sa ku mne pridala, mala by si jej viac ako dosť.“
„Ty si to nepochopil, Riddle. Ja sa k tebe nikdy nepridám,“ vyhlásila nahnevane. „Aj keď ma moc láka, nechcem takú, o ktorú by som sa musela deliť s tebou.“
„Mohol som vedieť, že si zbabelá humusáčka, ktorá nemá odvahu niečo spraviť,“ odfrkol.
„Ja by som na tvojom mieste rozprávala slušne,“ nevinne sa usmiala, „inak by sa mohlo stať, že by Hagrida zbavili všetkých obvinení.“
Pochopil. Otvoril ústa a chystal sa jej čosi odpovedať, no vtom začuli akési blížiace sa kroky. Vydesene na seba pozreli.
„Takže nemáš až také čisté svedomie, pravda?“ zašepkala pobavene. Nebála sa. Mala pocit, že s ním sa jej nemôže stať nič.
Riddle si ukázal prstom na pery na znak toho, že má byť ticho. Melian trvalo len pár sekúnd, kým si uvedomila, kde sú. Jasné! Siedme poschodie. Mali šťastie. Hneď oproti nim stál gobelín, za ktorým sa skrývala tajná chodba vedúca do žalárov. Riddle o tom určite vedel, pretože obaja sa naraz pozreli tým smerom. Melian chcela už-už vyraziť vpred, no v tom sa stalo niekoľko vecí odrazu.
Ako prvé sa Riddle hrozivo uškrnul a utrúsil: „Uvidíme, ako sa dostaneš z tohto.“ Bleskurýchlo vytiahol prútik, takže ona nemohla ani zareagovať, niečo zamrmlal, zablyslo sa a potom nič.
Všade bola tma.
Ale taká iná tma.
Hlbšia.
Desivejšia.
Tmavšia.
Predstavte si, že hľadíte do dlhého tmavého tunela, ktorý sa nikdy nekončí. Presne tak sa teraz cítila ona. Premkla ju hrôza z toho, že ju tu nechal samu. Bola taká naivná, keď si myslela, že sú v tom spolu! Zahrešila čosi nezverejniteľné a pokúsila sa pohnúť, no nedokázala to. Bola zviazaná. Mykala sa natoľko, až spadla na zem. Nedalo sa s tým nič robiť. Bola v pasci.
Kroky zneli čoraz bližšie. „Už vás mám!“ zaškriekal starý školník Pringle. Keď sa dostal na chodbu, kde ležala Melian, zastal. Aspoň to tak usudzovala podľa zvukov.
Melian v tej chvíli dostala spásonosný nápad, za ktorý potom ešte dlho ďakovala Šťastene.
„Setty!“ zašepkala do tmy.
„Kto to tu rozpráva? Si duch, profesor či študent?“ ozval sa Pringle vyľakane. Do tej tmy sa mu ísť veru nechcelo.
„Settleford!“ zašepkala už hlasnejšie a naliehavejšie.
Pred rokom aj 6 mesiacmi
Bol Halloween. Celý Rokfort bol parádne vyzdobený. Všade boli obrovské tekvice a po celom hrade lietali farebné čarovné konfety, malé prskajúce ohňostroje a obrovské strašidelné čierne netopiere. Vyzeralo to fantasticky. Študenti sa práve vracali zo slávnostnej hostiny úplne prejedení. Boli takí plní a unavení, že si hneď ľahli spať a spokojne zaspali. Všetci, až na jednu osobu.
Melian nevedela zaspať, pretože jej bolo zle od žalúdka. ‚To určite z tých tekvicových pirôžkov,‘ pomyslela si skrúšene a pretočila sa na druhý bok. Keď však naďalej spánok neprichádzal, rozhodla sa, že vstane a trochu sa poprechádza, aby jej vytrávilo.
Tak teda vstala, obliekla si broskyňovooranžový župan, nazula papuče a potichu vyšla z izby a potom aj z klubovne. Hádam netreba hovoriť, že Tučná pani nebola práve nadšená, že ju niekto budí tak neskoro.
Rozhodla sa, že pôjde preskúmať hrad. Bolo to isté riziko, pretože o starom Pringlovi sa hovorilo, že nikdy v noci nespí, aby mohol načapať študentov po večierke. Avšak spoliehala sa na to, že to množstvo ohnivej whisky, čo dnes vypil, bude mať na neho žiadúci účinok.
Ledva vnímala, kade ide, až si uvedomila, že stojí na chodbe pred obrazom, ktorý v živote nevidela. Bola na ňom tráva, pasúci sa koník a akýsi malý pajko v brnení, ktorý sa naň snažil vyliezť. Ako sa neskôr dozvedela, bol to sir Cadogan.
„Stoj, nepriateľ!“ zvolal na ňu a vytasil meč, ktorý mu bol pridlhý a priťažký, takže sa smiešne potácal.
„Áno, pane?“ oslovila ho úctivo, hoci v duchu sa smiala.
„Čo robíš v tejto časti hradu tak neskoro v noci?“
„Zablúdila som,“ milo sa usmiala.
„To ti tak verím,“ odfrkol sir Cadogan a oprel sa o svoj meč, „určite sa snažíš dostať do školskej kuchyne. A nie je už náhodou dávno po večierke?“
„Pre mňa nie,“ odvetila a premýšľala o jeho slovách. Takže tu niekde má byť rokfortská kuchyňa? Obzrela sa po chodbe. Bolo tu plno obrazov. Povedala si, že to z neho skúsi vytiahnuť. „Pane, prečo vás zavesili práve na túto chodbu?“ Lišiacky sa usmiala.
Sir Cadogan sa hrdo vzpriamil. „Ja, chrabrý a udatný rytier, mám za úlohu strážiť vchod do kuchyne!“
„Nie!“ zhíkla. „A nie je to priveľmi nebezpečné?“
„Pre sira Cadogana nie je nič priveľmi nebezpečné,“ žmurkol na ňu.
„Ale aj tak, prečo vás zavesili oproti vchodu? S vašou odvahou vás mohli dať kľudne vedľa vchodu,“ oslnivo sa usmiala. Oproti sirovi Cadoganovi bol obraz starej ježibaby vykladajúcej karty.
Sir Cadogan sa zamračil. „Mňa predsa aj dali vedľa vchodu do kuchyne,“ odvetil podráždene a ukázal na vedľajší obraz, na ktorom bol namaľovaný ovocný kôš.
„Ach, keby som bola taká múdra ako ste vy, sir Cadogan,“ vzdychla si zúfalo, „tak by som iste vedela, ako sa cez ten portrét mám dostať dnu.“ Uprela na neho svoje smutné oči.
Bolo vidieť, že sir Cadogan zvádza vnútorný boj sám so sebou. Nakoniec však vyhlásil: „Nie všetci môžu byť takí géniovia ako som ja, tekže ti to prezradím. Vidíš tú žltú hrušku v strede obrazu? Stačí ju poštekliť.“
„Ďakujem, pane, som vašou dlžníčkou,“ potešila sa Melian.
„K vašim službám, madam,“ pyšne sa uklonil.
V kuchyni našla Melian množstvo škriatkov, ktorí ešte upratovali po hostine alebo už chystali raňajky. Boli k nej veľmi milí a išli sa pretrhnúť v pretekoch, kto ju skôr obslúži. Vtedy v noci si však dala len horúcu čokoládu s kopou šľahačky.
Odvtedy tam pravidelne prichádzala na návštevy. Najviac si obľúbila jedného veľmi ukecaného škriatka Settleforda, ktorý ju úprimne zbožňoval. Paradoxne bola jednou z mála ľudí, čo sa k domovým škriatkom nesprávali ako k otrokom a k handrám. Settyho zrejme najviac tešilo, že sa tak správa k všetkým ostatným ľuďom, ktorí mu toľko ubližujú. Hocikedy, keď sa Melian nechcelo spať, zišla dole do kuchyne a pri šálke horúcej čokolády a teplých kotlíkových koláčikoch počúvala Settyho príbehy. Rýchlo prišiel na to, čo má najradšej.
Jeho nadšenie ešte vzrástlo po Vianociach, keď mu Melian darovala vzácny kaktus Mimbulus Mimbletonia. Mal výčitky svedomia, že on jej upiekol ‚len‘ kopec čokoládových kotlíkových koláčikov, pelendrekových prútikov, malinových koláčikov, k tomu želatínové myši, vianočný fondán, tekvicové prirôžky, dve obrovské čokoládové torty a muffiny, na ktoré mu dala recept. Melian aj s Jackom a Willom mali čo robiť, aby to zošrotovali do Veľkej noci, pretože vtedy ich čakala ďalšia Settyho nádielka.
„PUK,“ ozvalo sa za okamih pri jej hlave. „Slečna ma volať?“ spýtal sa piskľavým hláskom.
„Však ja vás dostanem!“ zaškriekal Pringle a vyrazil vpred.
„Pssst,“ zašepkala, „zober ma odtiaľto, ale rýchlo.“
„Ako pani rozkáže,“ povedal Setty potichu, vzal Melian za ruku (orientoval sa výlučne podľa hmatu a sluchu) a premiestnil sa s ňou pred portrét Tučnej panej.
Melian zastonala a spadla doluznačky na podlahu.
„Vyhovuje, slečna Melian?“ spýtal sa nadšene.
„Au, áno, Seth, si úžasný, no rozviaž ma, prosím,“ zjojkla.
Setty len raz luskol a povrazy, ktoré ju zväzovali, v okamihu zmizli.
„Ďakujem, za toto sa ti raz štedro odmením.“ Milo sa na neho usmiala a ponaťahovala si stŕpnuté končatiny.
„Pani mi nesmieť dávať nič, ja to urobiť rád,“ usmial sa od ucha k uchu.
„Dlžím ti to,“ oponovala, „a už nechcem počuť o tom ani slovo.“
„Ako slečna Melian povie!“ Uklonil sa, luskol prstami a zmizol.
Otočila sa k Tučnej panej. Tvárila sa, že spí, no nepodarilo sa jej to.
„Eh... Haló?“ oslovila ju. Tá si ju ale nevšímala.
„Zobuďte sa.“
Stále nič. Už strácala trpezlivosť.
„Dočerta aj s rokfortskými obrazmi! ZOBUĎTE SA UŽ KONEČNE!“ zvrieskla.
Tučná pani sa mykla a naozaj nevieryhodne na ňu vypúlila oči.
„Kto ma to budí o pol štvrtej nadránom?“ zazerala na ňu.
„Ja,“ odvetila sebavedome. Koho to trápi, že Tučná pani chcela spať? Veď je to len portrét! Ona spánok nepotrebuje, tak čo robí okolo toho taký cirkus?
„Už je po večierke,“ povedala jej prísne.
„Tak na to by som bez vás neprišla,“ odsekla. Prečo ju chcú všetky portréty poučovať???
„Tá mládež je – “
„Z roka na rok drzejšia, ja viem,“ unavene dokončila.
Tučná pani sa urazene prehupla v pántoch, ani sa nespýtala na heslo.
„No konečne,“ neodpustila si Melian, keď prechádzala cez otvor v klubovni. Tučná pani na ňu začala čosi vrieskať, no ona si ju nevšímala. Trápna stará babizňa!
Po ničom inom tak netúžila ako po vyhriatej mäkkej posteli. Avšak ešte ju niečo čakalo.
„Melian, si to ty?“ ozval sa niekto ospalým hlasom.
„Jack?“ zvolala prekvapene. Sedel na gauči pred vyhasínajúcim kozubom.
„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásil smrteľne vážne.
„Súhlasím,“ odvetila a sadla si vedľa neho.
„Ja... Tam hore si mi zachránila život,“ ozval sa po chvíli zachrípnutým hlasom, „a ja som bol k tebe taký odporný.“
„Okamžite s tým prestaň,“ zahriakla ho. „Ty sa nič nemôžeš, tak sa láskavo prestaň ospravedlňovať.“ Usmiala sa na neho. Už sa nechcela ďalej hádať.
„Pozri, viem, že mi nemusíš hovoriť všetko, no prekvapilo ma to. Doteraz sme si hovorili predsa všetko. Teda aspoň z mojej strany.“
Melian sa zamračila. Teraz zistí, že o nej pochybuje.
„Dobre,“ vyhlásila, „tak teraz ti poviem úplne všetko.“
„Naozaj?“ spýtal sa pochybovačne, čo znamená medziiným aj to, že ju poznal naozaj dobre.
„Áno,“ odvetila rozhodným hlasom, hoci sa tak vonkoncom necítila. Ona mu predsa nechcela hovoriť úplne všetko! No ani klamať mu nechcela...
„Čo bolo v tom liste?“
Na chvíľu sa odmlčala. Ťažko sa jej to hovorilo.
„Rodičia,“ znechutene odfrkla.
„Čo sa s nimi stalo?“ zamračil sa. Pokiaľ vedel, doteraz s nimi nemala veľké problémy.
„Rozvádzajú sa,“ zavrčala.
„Aha.“ Nevedel, čo na to povedať. Melian nikdy nebola na nich nejako emocionálne pripútaná. „Veď to nie je až také hrozné,“ presviedčal ju.
Vstala a začala sa nepokojne prechádzať sem a tam po klubovni. „Ale ako si vôbec mohli niečo také dovoliť?“ rozčuľovala sa. „Ty to nechápeš...“ zastala a zavrela oči, aby sa upokojila. V poslednom čase nad sebou často strácala kontrolu.
„Čo nechápem?“ Celou silou sa snažil zachovať pokoj.
„Zaslúžila som si trochu viac,“ znechutene povedala, „celý čas nič, len mi napíšu, že v júli bude súd, pretože sa rozvádzajú. Nič viac. Nič... Ani dôvod. Len jedna jediná veta.“
„Vadí ti len to, že ti zle napísali list?“ spýtal sa jej prekvapene.
Škaredo sa na neho pozrela. „Pre mňa za mňa nech sa rozvedú, ale nech ma do toho nezaťahujú! Ten súd... Neviem, či máte také niečo aj v čarodejníckom svete. Majú za úlohu rozhodnúť, u ktorého rodiča mám žiť.“
„To je blbosť,“ nechápal Jack. „A to si nemôžeš vybrať sama?“
„No nie. Takže môj osud leží v rukách právnikov,“ smutne sa uškrnula. Neznášala, keď mal niekto rozhodovať o jej živote.
Usmial sa. Poznal ju. Vedel, že jej až tak nezáleží na tom, u koho bude žiť, ju trápi len ten princíp. „A prečo si mi to vlastne nechcela povedať?“
Vystrúhala grimasu. „Lebo si naliehal. A ja som bola nahnevaná,“ povedala ospravedlňujúcim tónom a sadla si vedľa neho.
„Pre Merlina, stavím sa, že tvoji rodičia sa budú hádať skôr o to, aby si im neostala na krku,“ doberal si ju. Melian sa zasmiala.
„Zabúdaš na to, že perfektne ovládam Odpaľujúce čary,“ pohrozila mu.
„Ako by som na to mohol zabudnúť...“ povedal zasnene, „pamätám sa na to, akoby to bolo len včera, čo si poslala Santoriniho z Bystrohlavu do Nemocničného krídla. Chudák, dokonca prišiel o spomienky z celého dňa. A potom sa akosi rozchýrilo, že to mám na svedomí ja.“ Žmurkol na ňu.
Začervenala sa. „É... Toto si sa nemal dozvedieť,“ zasmiala sa.
„Vravím ti, pre neho by bolo stokrát horšie, keby si s ním naozaj začala chodiť,“ mudroval.
Neveriacky pokrútila hlavou. Chcela mu povedať ešte toľko vecí!
Ospalo si zívla. Obaja vstali. Už sa nevedeli dočkať, až budú ležať vo svojich posteliach.
„Tak teda dobrú noc,“ povedala a objala ho. Bola rada, že sa už nehádajú.
„‘Brú,“ zašepkal a odišiel do svojej izby.
Melian si potichu vzdychla. Ledva sa držala na nohách. Tak rada by mu porozprávala všetko, čo vie o Riddlovi! No nemohla... Z akéhosi zvláštneho dôvodu mala pocit, že by ho tým zradila. „Si hlupaňa,“ nadávala si nahlas, „veď si mu nikdy nesľúbila, že to nikomu nepovieš! A dnes ťa sám podviedol, zaslúžil by si to!“ Hnevala sa sama na seba. To je taká hlúpa, že už aj ju stihol oblbnúť?!
„Nemala by si už ísť spať?“ ozval sa za ňou zastretý hlas.
Takmer vyskočila z kože, tak sa zľakla. „Čo to premerlina...“ Otočila sa. V tom najtmavšom kúte klubovne sedel bledý Qwer. Veselo jej zamával.
„Tyy... Ty si nás špicľoval?!“ osopila sa na neho. Čo si ten chalan o sebe myslí? Cítila, ako jej hnev stúpa do hlavy a zatemňuje mozog.
„JA?“ prekvapil sa Qwer. „Ale kde! Bol som tu predsa prvý.“
Melian si pomyslela, že lepšiu výhovorku by si vedel vymyslieť dokonca aj Jeremy Travis. „Tak čo tu potom robíš?“ spýtala sa ho podozrievavo.
Pokrčil plecami. „Sedím.“
Zamračila sa. Akoby ju prenasledoval... Takisto ako Riddle... Nahnevala sa. Čo tým, dopekla, sledujú?!
„Keď tak nad tým premýšľam, už si dvadsaťdva hodín nespala,“ upozornil ju.
‚Asi mám halucinácie,‘ pomyslela si zmätene, ‚Wotar mi hovorí, že mám ísť spať. To je šialené.‘ Potriasla hlavou, aby sa zbavila podobných myšlienok. Zrejme je už poriadne unavená. A tak horko-ťažko vyliezla po schodoch do svojej izby, zvalila sa na posteľ a spala ako zabitá.
Keď sa zobudila, slnko jej svietilo do tváre. Rozospato sa pretočila na druhý bok. Ešteže je sobota. Po niekoľkých minútach vylihovania sa posadila a pozrela na hodinky. Bolo dvanásť hodín!
Zaškvŕkalo jej v žalúdku. ‚Raňajky už asi nestíham,‘ pomyslela si skrúšene. Potom si spomenula, že je už vlastne čas obeda. A tak sa bleskurýchlo osprchovala, obliekla a zišla do Veľkej siene. Už tam bolo dosť ľudí.
„Dobré ránko, spiaca princezná,“ uškrnul sa Will Weasley, keď si sadla vedľa neho a Jacka, „s týmto šuhajom by ste si mohli podať ruky.“
Pobavene na neho pozrela. „Kedy si vstal?“
„Pred polhodinou,“ odpovedal za neho vyškerený Will.
Usmiala sa a nabrala si plný tanier horúcej hráškovej polievky. Bola vynikajúca. Vtom sa pred ňu zniesla sova. „Morgana!“ skríkla prekvapene. „Čo tu robíš?“
„Asi ťa pri raňajkách nevedela nájsť,“ zasmial sa Will. Všetci Chrabromilčania prekvapene hľadeli na Morganu. Sovia pošta prichádza len ráno a inak mali sovy do Veľkej siene vstup (vlet; pozn. autora:) zakázaný.
Morgana jej priniesla rovno dva listy. Melian jej ich nedočkavo odviazala z nohy. Čo bolo také dôležité, že to nemohlo počkať? Otvorila ten prvý. Písala sa v ňom len jedna jediná veta, no šokovala ju viac, ako mohol hocijaký iný list.
Ak to niekomu prezradíš, Harper si to odnesie.
Prevrhla pohár s malinovkou. Keď si to prečítala, list sa sám od seba zapálil a zhorel...
Poznámka: Obraz sira Cadogana premiestnili zhruba 30 rokov po tejto udalosti na chodbu pod Astronomickou vežou.
Komentáře
Přehled komentářů
už sa mi nechce písať takže ti tu budem nechávať len smajlíkov :))))))))))))))))))))))))))))))))))
:))))
(evelyn, 24. 5. 2008 20:03)