„Bolesť je veľká v tom, že po odchode nezostane po nej medzera, prázdne miesto.
Ona len zväčší a rozšíri priestor pre ducha.“ (M. Chuda)
Prečo si iný (apríl 1989)
Večer v hladkom tichu
potme bodky svetiel hovoria:
„I tu sa skrýva čísi osud.“
Tikanie budíka a ťukot v tvojej hrudi…
Teraz je ulica tmavá, tichá.
Večerný chlad a trocha vlahy,
jemné obrysy veže v diali,
kde – tu si domy tíško šepocú…
A ty načúvaš, čo tam, v tebe,
krotko počíta tvoje hodiny.
A hoci mladosť ešte je tvojím právom,
niečo ťa núti
stále rozmýšľať nad údelom tých,
čo mäkký obláčik osudu
nevedie tadiaľ jak teba,
nad údelom nepochopených.
- Načo sa touto cestou uberáš
a žitie robíš ťažším pre seba?
Prečo zamýšľaš sa stále nad svetom?
Snáď sa mu nerád prizeráš?
Večer, keď je ticho,
do tmy tvoje okno pozerá.
A tu sa skrýva ten tvoj osud.
Tikanie budíka a ťukot v tvojej hrudi…
Viem,
tam dnu, v tebe,
okrem zázračného počítadla času
ukrýva sa tichý pramienok.
Tvojmu bytiu dáva život,
činom zmysel,
láske krásu.
Ale nikdy z jeho spomienok
nevymizne chvíľa,
keď zabudol si,
že všade môžeš chrániť čísi osud.
„Vždy stráž si
priezračnú čistotu vody prameňa…“
List do neba
Braček si? Či sestrička?
A koľko máš rokov?
Skôr si šiel do nebíčka.
Skôr a bez okolkov.
Si tam dlhšie, než ja tu,
všetko je ti známe,
tak mi, prosím, pomáhaj,
otcovi aj mame!
Odpusť mi, že niekedy
som ti vyčítala,
že si tuná nepočkal…
Chceli sme byť dvaja,
Otec s nami počítal.
Keď som bola malá,…
Vlastne len: Ďakujem ti.
Veď strach bol vtedy veliký –
jak nádej, čo ho predišla.
A tak bez veľkých pohnutí
ďakujem Otcovi, že som.
A ďakujem Mu, že si ty.
Pohľadnica.
S Laďkou. Slovenčinárke a matikárovi.
Buda, na sv. Kláru A. D. 1992.
Z kraja sveta,
kde sa stretá
láska, bolesť, smiech i žiaľ,
pozdrav krátky
posielajú
tie, ktorým to osud prial.
Čo robíme? Pomáhame,
brigádou to volajú.
Komu? Chlapcom s IQ tridsať.
Ľudia k svojim ťahajú…
„Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu.“ (Exupéry)
Otvor oči
Otvor oči, Pane, nám,
čo vidíme jasne farby sveta,
a predsa blúdime…
A PRETO blúdime.
Môj Tvorca, už ďalej sa to nedá,.
Samotou, dažďom, mĺkvou hmlou
ísť, niesť si len seba so sebou.
Daj, nech ťa vidíme.
Daj, nech sa vidíme.
Svetlo nám daj.
Dieťa,
odhaľuješ všetku slabotu
i vo mne.
Chlapček,
ani nevieš, kam si až zapadol
do mojich hlbín.
čo sa ti len stalo?
Potrebuješ lásku.
Svet ti jej dal málo.
Sloboda…
Stále hľadám seba.
Mením len zámienky.
Tak
Čím väčšia bolesť, tým hlbšie
v srdci. Meč.
Bolí a nechápem.
Rana, preč!
Túžim a túžim. Bez obruby.
Hranice treba. Však?
Že PREČO má LEBO?
Chcem toho znak!
Viera? Jak Tomáš…
Kričím.
Tešiteľ, posvieť, my sme len hrubí.
Steny a múry.
Súcit? To nie je mužné.
Tak.
Boli sme maličkí.
Viedla nás nádej, že – možno predsa?
Či zvedavosť, čo bude ďalej?
Či súcit s druhým, so sebou?
Na tom nezáleží.
Škoda len, že si už akosi väčší než ja…
O Tebe
Nemilovať? Netúžiť?
To snáď.
Lež odložiť s pečaťou nevhodného,
čo nepoznaným zostalo…
Nie, nemám síl.
Slabosť? Láska?
Čo to je?
František, poraď, pomôž svojej sestre.
Nauč nás svojmu pohľadu.
Nás…
Prečo je stále zahmlené?
On vie, On iste vie.
Ako ti to povedať?
Voda a vlnky. I vzduch sa chveje.
Pokoj? Len z diaľky. Čosi sa deje.
Hladine poblíž i teba striasa.
Máš strach i čakáš, čo bude zasa.
Lepšie ísť ďalej, či v deji zostať?
Zo srdca človeka ťažko sa dostať…
Kde bolo – tam bolo, iste ti známe,
drzo si požičiam. Málo slov máme.
A sme tu. Hladina. Chlad chytá ruky.
Nebolo, bolo. Je! Radosť, či muky?
Keď hľadím sama, čos´ sa mi marí,
iná však iskra je v tvojej tvári.
Lačnosti srdca tušenie púhe koniec nespraví.
Čo iskra tvoja, hlbina moja, prezrádza – tají?
Voda a vlnky. I vzduch sa chveje.
Pokoj? Len z diaľky. Čosi sa deje.
(Označím refrén – dvakrát to čítaj.
Netušíš prečo? Len sa ma spýtaj.)
„Ako svoju dušu zadržať,
nech neskúsi sa dotknúť tvojej?
Akože ju mám od teba – a k akým
veciam – preniesť? …“ (R. M. Rilke)
A predsa čistí ešte žijú
Zase si prišla? Ach vitaj, bolesť.
Popolcová streda – práve vhodný čas.
Mäkký sneh vonku, srdce tvrdo
zápasí, aby ukrylo svoj hlas.
Kde si? A prečo si do mňa
skryl túžbu toľkú,
keď nie som hodna
prijať tento dar?
Ako keď dieťa, túžiac hladiť matku,
choré je nechtiac rukou udiera…
Presvedč ma, Pane, že ty nás vedieš,
že s láskou láske určíš čas…
Keď srdce horí tak, ako nemá,
len herec dobre utají ten jas.
Duše sa dotkli.
Niet čo dodať.
Zbytočne srdce lezie pod zimník.
Už je zas nahé, odhalilo sa.
Už jeho hanbu nezakryje nik.
So zrakom sklopeným,
červeň v tvári, nemo
vyznáva trasľavo:
„Ján je jeho meno…“
Prosba o oheň (do srdca)
Clivo je vo tme. Pane, daj svetlo!
Zapáľ tie staré vrecia stuchnuté…
Seba už dal si, ešte nás prerob,
rozjasni oči, čo sú zamknuté.
Posielaš denne rázcestia nové,
odpúšťaš s láskou naše omyly,
a my ku krížu pridáme ti bôle,
aby sme si, čo chceme, robili.
Odpusť mi, Pane, neveru toľkú,
zabudni pyšné: „Urobím to tak…“
Prosím ťa, oprav každú zlú voľbu,
lieč vzťahy, v ktorých po nej ostal mrak.
Ježišu, Svetlo, Brat, prosím znova,
očisti dušu svojím plameňom.
Nech tvoja Mama pod plášť nás schová…
A hmlistá noc sa stane novým dňom.
Blednúce svetielko
(Ona:)
Ako kmeň nesie konáre drsné,
tak i my kdesi vedno sme, spolu.
Jedna zem živí srdcia nám hlasné,
jeden tok napája žíznivú vôľu.
No každý konár v iný smer rastie.
Rovnako kvitnú, preds´ ináč krásne,
blízko sú sebe, no nikdy viacej
nezrastú spolu v jeden verš básne…
(On:
Bože, si Pánom nemožných vecí,
k životu vraciaš svetielko krásne.
Ty môžeš všetko, i štepiť vetvy,
a dať tak vzniknúť veršíku básne.)
Keď už, tak…
Ťažko je
milovať
blázna, čo
nekoná
nič podľa
zákona,
ktorý tu
vládne.
S úsmevom
prekoná
každučkú
priehradu,
keď každý
myslí si,
že už je
na dne.
Blázon však
radosť má:
Kto by ho
vyrušil,
veď predsa
nepozná
pravidlá
riadne.
A tak sám
žije si,
pusto, či
pokojne?
Ktohovie;
prosto tak,
ako sa
vezme.
Čo ak tým
bláznom si
práve ty,
rozumný,
keď vhodne
pozeráš
na veci
sveta?
Buduj si
hranice,
zostavuj
stupnice,
až keď si
zakúsil:
Všetko sa
nedá.
Len vtedy
pochopíš,
že vtáci
spievajú;
nikto im
nemôže
povedať:
Beda!
Nepožiadaš…
Možno si nástrojom
pre moje víťazstvo
nad starým Amorom,
nad túžbu prihmlistou…
Uniká. Ale, Pane, kam?
Keď srdce vracia to,
čo už mať čakalo,
nepustí k sebe žiaden klam.
Zas
Malomocný
besné zviera
zhnitá voda
zaplavené pole
…
a srdce
beznádejne holé
samo holé
srdce
holé
Spomienka
Na čele popolec, v srdci tieň.
Tieň, ktorý nezaplaší
ani jarné slnko.
Neodoženie ho,
veď doteraz nevládalo roztopiť
mäkký sneh Popolcovej stredy,
keď tieň začal v duši rásť.
Vyžmýkané sny…
Vyžmýkané sny…
zostala len slaná rosa,
po čase iba biely prach.
A vždy, keď dážď
čo ako nežne zvlaží sen,
treba ho žmýkať,
silno žmýkať…
A slaná rosa
po daždi
znova tajne
páli.
Ľubičke s Mirkom k svadbe
Do dní radosti i do zármutku,
aj do tých všedných, šedivých,
pokojnej lásky zlatú hrudku
prajem vám srdcom úprimným.
Nech pomoc Božia vždy k vám sa skloní,
keď sveta zvyky chceli by miasť,
a kto vás pozná, nech slzy roní
len z radosti tej, že láska vie rásť.
A tak do tíšin i do búrok temných
prajem vám svetla a pravdy dosť,
i viery, že Ten, čo miluje verných,
všetko na dobré obrátiť má moc.
Milovník slnka
Milovník slnka
od hľadám do nevidím
krása a prelud
Kde stáť
Vo sne vidíš jas
vo svetle tieň
potom smiech tých pravých
Keď hľadám, je nádej
stanica nevidím uberá síl
a Tomáš znova neverí
Apoštol, vráť sa k hľadaniu
tvoje prsty uvidia Jeho nádej
Ty smieš… len Ty sám…
a jediný môžeš zmeniť, čo si dal
zasvieť i nám,
daj chcieť, čo smiem, veď vieš.
Predspovedná
Čakanie na seba.
Čakanie na Boha.
Čakanie na chvíľu, keď sa stretnú.
Len pokojne.
Vlastné ja je niekedy neprivolateľné,
nechce sa dať odhaliť.
A On je už dávno tu
a s láskou čaká na mňa.
Veď ja chcem – a predsa –
chýba mi odvaha kameňa
spustiť sa do priepasti
a veriť...
Veriť, že i rozdrobenie
či spočinutie hlboko na dne
má zmysel.
Veriť, že i v zániku istoty
je Láska.
Uveriť v krásu ďaleko od svojich oblakov...
Tú odvahu mi, prosím, Pane daj;
veď – je aj iná cesta?
Advent
Čas Vianoc vchádza, deti sa tešia.
No ešte stále hriešnici hrešia.
Kostol sa plní, kajúcnych víta,
prichádza kde-kto, aj duša skrytá.
Pane, daj pokoj, prines ho znova,
prosba už večná zo srdca volá –
aj toho, ktorý ťažký hriech zdolal,
no i tých verných, ktorých čos´ trápi.
A tak nás premeň. Nech sme jak deti
so srdcom čistým, kde slnko svieti.
Kde láska vládne, nie podozrenie,
keď človek na zlé už myslieť nevie...
Na svätú Luciu
Mrazivé držanie horúcich rúk
a slová modlitby Pána…
Nie, neboj sa, nenamýšľam si;
bolí to len po častiach –
– po schodoch
stúpame do hlbín,
zostupujeme do výšok.
Žeby láska?
Praje dobré,
teší ju pravda,
všetko znáša…
Teda ona ešte neodišla?
Nezaslúžim si… a ty to vieš,
iba občas ťa premôže súcit –
a vtedy je smutné
veriť rozumu.
Len slabý prúžok
svetlého tieňa neistoty
ešte váha,
či neskrývaš v duši
rovnaký kameň…
Vernému priateľovi
Michelangelo,
to tvoje meno –
vôbec mi nesedí
do rýmu…
Iné však platí o tvojej duši –
s mojou si šepkajú
…do rýmu.
Moja láska
Načo za mnou znova voláš, láska?
Alebo to azda nie si Ty?
Či nevieš, že je to márne;
že nepatrím k tým,
čo na teba v slobode
právo dostali?
Viem,
vina je u mňa –
či aspoň – aj …
a stále ešte
neviem byť hodna
pokojnej lásky
prijať vzácny dar.
Keď ťa len tuším ešte,
už radosť trpknúť začína…
nestihne z úkrytu srdca
na svetlo v pravde
slobodne sa zrodiť.
Z hlbočín cestou
záblesk jej svitu
nad priepasťou zabliká,
potom však – múr,
prekážka nezdolná
vyrastie v duši,
zabudnúť neprivolí,
že ona horkosťou je nazvaná;
a keď chce láska, veď môže ísť…
Len kto by prijal
to chúďa nesmelé,
cez hradby výčitiek
strmou cestou vysilené.
Veď vždy tak bolo
– a nikdy nie v slobode –
klíčila utajená.
Znova za mnou voláš, láska;
len či si to naozaj ty?
Však spomínam si už;
ak budeš bolieť
a čosi ťa spúta –
naisto viem,
že bola si to ty,
moja láska…
Túžba
Čo dala by som za
za úsmev,
za smiech tvojich očí;
za pokoj, keď vzrušenie
ti presvitá cez chvejúce sa dlane,
za jemný dotyk,
čo mnoho z vnútra prezradí
a rozozvučí túžbou po nehe
struny duše prachom zapadané;
a – čo mi je zvláštne milé –
za tú červeň v tvojej tvári
v isté chvíle…
Februárové záchvevy
1
Pohľadom letmým
krásu tvoju uvidieť
človeku povrchu
raz nie je dané.
Chválim ťa, Pane,
že nebol posledný ten,
čo ťa v zmučení
Slávneho zobrazil…
Krásu má v duši.
Voňavý mach,
lákavý nežnosťou;
aby sa človek bál,
že jeho rastlinky
nevhodným zásahom,
slovom, poruší.
No, k čomu poznanie
a za ním túžba?
Vošiel si do srdca
akosi nebadane.
A ja znova, znova viem,
že k slepým pre vnútro
ľahšia býva sudba…
2
Do tváre svoj obraz
matka ti k spomienke vtlačila…
Dokážeš milovať;
viem však – to neskúsim práve ja.
Dokážeš milovať,
a je to prazvláštne zistenie,
veď si bol vždy tak sám –
„sám v dave“ – poznám to myslenie.
Možno je v tom cite
vmiešaný súcit i neznalosť,
možno aj sebeckej podstaty
túžiaca neprávosť.
Volanie duše však
po láske idúcej okolo
– to jedno jediné popierať
nemožným by bolo…
3
Zranila láska už,
čo ešte nestihla
zobrať si lásky meno
slabá…
Zranila láska už,
nevediac ani sama,
prečo chce bojovať
a prečo dáva
údery bolestné
tomu, čo zrodeným
ledva sa stáva…
4
Zas prišla streda zvaná Popolcovou.
Vždy čímsi krásna „škaredá streda“,
ako jej ľudia mnohdy hovoria.
Spomienky blúdia do minulých rokov…
Ako sa všetko spolu menilo:
Raz padal sneh a raz svietilo slnko;
sneh mäkký bol a zimné slnko chladné
do mokrých ulíc skúpo svietilo.
Čo prešlo tvárí oproti tvojej –
tie ľudské tváre – duše javisko,
ťažko ver´ bude zabudnúť na ne,
i keď sú v diaľnej diaľke neblízko…
Len tak, keď sa mi Mesiac schovával za okenný rám
Mesiačik
Si krásny a čistý.
Nazeráš do ulíc,
vkrádaš sa do obydlí.
Je k tebe ďaleko,
a Zemi si tak blízky.
Verný druh, na ceste
aby nebola sama.
Úľava v temnote;
potecha noci –
zrkadlo Slnka.
Tretí do dvojice,
a predsa vítaný,
nultom ak v poradí
prišla i láska…
K meninám
Tvoje meno, Ľubica,
pre každého naokolo
nech je ako kytica:
keď ho čuje, vysloví,
v tej chvíli sa srdce jeho
ako z kvetov poteší.
Kalich a kríž,
Baránok, Chlieb...
Mozaika jednotou Lásky stmelená.
Jediný znalec našich potrieb,
vieš, čo dar tento pre nás znamená.
Kalich si vypil nesúc svoj kríž
do dna až nami zhĺbeného,
strácajúc sily, klesajúc níž
zadvihols´ ľudstvo z bahna jeho.
Baránka – chlieb a víno s ním –
seba na pomoc ponúkaš mi.
Vďaka, že smiem zbaviť sa vín,
nezostať navždy tvárou k zemi.
Ja som svetlo sveta.
Jn 8, 12
Priblíž sa, stíš;
uzrieš aj kríž.
Objím ho, spíš?
Zdvihne ťa výš.
Stará ty láska, znova zjatrená…
Spadnuté lístie,
čo v jeseni zoschnúť zabudlo.
A toľkokrát už lúka kopnela.
Či aj dnes by si ešte vedela
dávne sny hmlisté,
vyhnané zo srdca nadlho,
snívať životom, smelá, radostná?
Poskočil čas.
No namiesto
minút meškania
ušli roky.
Prebúdzanie.
Prekvapenie.
Splašené myšlienky,
kde – čo – koho – kam…
Skutočnosť je iná ako sen.
Len – ako…
Krajšia?
Asi nikdy
Padajú hviezdy nesplnených želaní.
Ach, jedna túžba, tak všedná a šedivá,
až tajné v duši podozrenie budí…
Nie sny o nádhere, bohatstve na dlani.
Len smieť žiť za seba, vedieť žiť,…
Leť, hviezda!
Pestré sú želania nás, pestrých ľudí…
Nepodľahnúť
Brat si môj, brat v osamení,
brat v tom, čo krvné bratstvo
odprelo z darov svojich
rozdať nám všetkým rovnako.
Spojení uzavretím,
delení jednotou zábran…
Nemožno ďalej, nie.
Tá krádež teba
by (prípadnej) láske
rýchlo odpísala
trest smrti
somoodsúdením…
Útlm
Reč bez obsahu
Chvála bez nadšenia
Radosť len v kútikoch úst
a odložená skôr
ako prišla do očí
Otázky bez odvety
odpovede zabudnutých slov
Triesky i brvná
čo naplavené robia tmu
Modlitba?
Myseľ bez nápadov
Srdce bez lásky
Duša driemajúca…
… Znova chýbaš