Som nič a všetko, tak mi aspoň to neberte!
Som nič a všetko, tak mi aspoň to neberte!
Strojím si úsmev pred popravou,
Smiech, plač výkriky počuť z davov,
Niektoré tváre hovoria už ťa tu bolo dosť,
Iný zakrývajú make-upom svoju zlosť,
Ostatných pár si myslí: „ Chúďa, naše malé...“
Aj tak mi nechajú na krku lístok: FOR SALE.
Ale ja sa stále usmievam a to im trochu vadí,
Nielen trochu, dokonca aj kat mi úsmev schovať radí.
Ruky mám vo vreckách, no moja ruka nie je jediná,
Tuším na mňa v prázdnych vreckách čaká celá dedina!
Nie, nie sú to tí starí ofrflaní susedia,
Sú to ľudia, čo o mne to naj vedia.
Najhoršie, najlepšie najhlúpejšie veci,
Ľudia, čo počúvajú moje hlúpe keci.
Nepoznajú, ktorý kvet mám rada,
Ani koľko pohľadníc obsahuje moja sada,
Ani koľko rožkov na raňajky zjem,
Či všetko, čo mám do školy viem.
Pre nich som viac, ako známa s dáždnikom,
Či dievča s originálnym trikom.
Som pre nich trochu pichľavý kaktus,
Ktorý neustále mení svoj status,
A ak občas tú štipľavú bolesť zacítia,
aspoň som korením ich žitia.
Môj úsmev vyčarili, zničili a znovu vrátili práve oni,
No nikdy mi nechceli, ako ostatní, zobrať divosť koní.
Som dieťa, som filozof, mám príliš vážny vek,
Som smiešna, som nič, som všetko a najmä človek.