4. Tretia z troch - víla
4. Tretia z troch – víla
„Zastav!“ prikázala Eimé Falkon svojmu spoločníkovi a odhrnula si z tváre prameň hustých, plavých vlasov, ktoré jej vietor ustavične šľahal do očí.
„Je to nebezpečné,“ vrčal Gregor , mračil sa a sústredene sa pozeral pred seba. Veľkými, mozoľnatými rukami zvieral volant terénneho vozidla, ktoré sa už dobré dve hodiny hnalo savanou.
„Zastav!“ zajačala Eimé a vozidlo urobilo krátku , ostrú vlnu, keď vydesený Gregor prudko trhol volantom. Rýchle auto vyrovnal a následne prudko dupol na brzdu.
„Zbláznila si sa? Chceš nás oboch zabiť?“ zreval podráždene držiac pevne volant, až mu hánky na prstoch zbeleli. Eimé sa na neho znechutene pozrela a otvorila dvere.
„Oveľa nebezpečnejšie je ísť ďalej ,“ šomrala , obišla auto , otvorila kufor a chvíľu sa v ňom prehrabovala. Keď pod hromadami diek našla hnedú tašku, víťazoslávne sa usmiala a takmer sa nadnášajúc kráčala späť. „Je to tu, vedela som, že to nosí zo sebou!“ zvolala a hodila sa na sedadlo. Gregor sa ani nepohol. Zamračene na ňu zízal spoza volantu , nozdry sa mu chveli a na hranatej čeľusti mu vyskočili červené škvrny. Eimé si pri pohľade na neho povzdychla , mierne povolila zábrany a usmiala sa. Vzduch okolo nich sa zavlnil, Greg nasal vzduch a črty tváre mu okamžite zmäkli.
„Tu nemôžeme zostať stáť,“ pokúsil sa vysvetliť jej situáciu, „ Z tej trávy na nás môžu kedykoľvek zaútočiť divé zvieratá a ja by som naozaj nechcel, aby sa ti niečo stalo.“
„Hneď,“ šomrala a horúčkovite sa pokúšala otvoriť zámok. Nešlo to! Či už bola zámka zaseknutá, alebo zamknutá , nedarilo sa jej ju otvoriť. Pozrela bokom na Gregora , trochu sa pootočila a položiac dlaň na zámok prižmúrila sústredením oči. Začula jemné cvaknutie , uškrnula sa a ponorila ruku medzi papiere. Vzápätí ju vytiahla zvierajúc neveľkú krabicu a ukázala ju Gregorovi. „Vedela som, že ho nosí zo sebou a máme šťastie, že si ho nechal v aute.“
„Čo je to?“ nahol sa k nej bližšie a zhlboka nasal vôňu jej rozpáleného tela. Oči sa mu mierne zakalili a Eimé sa nespokojne zamračila. Okamžite posilnila zábrany a vyťahujúc prístroj von z obalu, sledovala jeho reakcie.
„To jej najnovší typ navigčného systému GPS. Teraz bez problému zistíme kde vlastne sme a ako sa odtiaľto dostaneme skôr, než sa nám minie posledná kvapka nafty v nádrži.“ Zapojila systém a začala sa prehrabovať v mapách . Gregor so záujmom sledoval , ako sa na dispei objavujú údaje. Potom sa naklonil ešte bližšie k Eimé, bradu si oprel o jej plece a hľadel do mapy, ktorú si rozprestrela na kolenách. Eimé sa nespokojne zavrtela, vytiahla zábrany vílieho pôvabu ešte o kúsok vyššie a študujúc údaje navigačného systému , pokúšala sa stanoviť ich polohu na najpodrobnejšej mape, ktorú našla vo Viktorovej taške.
„Tu sme,“ zabodol Gregor prst do mapy a nehnevane zavrčal. „ Zašli sme príliš ďaleko na východ, budeme sa musieť kus vrátiť, ale som presvedčený,“ hodil pohľad na palubnú dosku a skontroloval ukazovateľ stavu paliva, „že sa nám do večera podarí nájsť tábor. Prepáč, že som na teba jačal, mala si pravdu.“
„V pohode,“ prikývla a potajomky si s úľavou vydýchla, keď si znovu sadol za volant a naštartoval motor. Oprela sa pohodlnejšie do sedadla, lakeť si položila do okienka a pridŕžajúc mapu jednou rukou , zahľadela sa na savanu, ktorá sa pred nimi rozprestierala.
Vysoké steblá vysušenej trávy sa kolísali vo vetre a za autom sa zdvíhali celé kúdoly načervenalého prachu. Horúčava sálala z pôdy, slnko nemilosrdne pálilo a všetky živé bytosti sa pokúšali schovať sa pred jeho silou do tieňa. Nepršalo už niekoľko mesiacov a všetko bolo vysušené až na hranicu prežitia. Suchom trpeli rastliny, zvieratá a aj ľudia. Všetky domorodé kmene žijúce v okolí museli, po dlhých desaťročiach nepriateľských akcií, spojiť svoje sily a pokúsiť sa o nemožné. Uprostred savany , na posvetnom mieste, ktoré poznali len zasvetení, začali sa schádzať šamani všetkých kmeňov a pripravovali sa na vyvolávanie dažďa. Obrady sa začnú zajtra večer a Eimé tam musela byť. Všetci zainteresovaní vedeli, že surová mágia šamanov nebude stačiť a tak sa dnes po savane potuľovalo niekoľko víl, ktoré pracovali na ochrane tohto územia. Eimé sa usmiala a nastavila tvár suchému, horúcemu vetru. Ani najpálčivejšie slnečné lúče nemali dosť síl na to, aby zafarbili jej ružovú pokožku do hneda. Prižmúrila oči a skúmala obzor. Po savane sa potuľovalo niekoľko skupiniek antilop a zebier , nad korunami akácií sa pohybovali hlavy niekoľkých žiráf a oblak prachu oznamoval prítomnosť väčšej skupiny slonov, ktoré vytrhávali z pôdy trávu aj s koreňami. Rev motora prehlušoval šumenie tráv ohýbajúcich sa vo vetre a Eimé sa zamračila. Vietor, ktorý sa tak znenazdajky zdvihol nad savanou, mohol byť príznakom blížiaceho sa dažďa, alebo búrky. ,Obrady mali predsa začať až zajtra večer!´ pomyslela si a znepokojne pozrela na hodinky. Gregor zachytil jej pohľad a pousmial sa.
„Neboj, o chvíľu sme v tábore,“ povedal a ukázal na krabičku navigačného systému, pripevneného na palubnej doske. Podľa neho bol tábor medzinárodnej expedície, do ktorého mierili, vzdialený len niekoľko kilometrov.
„To je dobre,“ prikývla Eimé , ktorá si až teraz uvedomila, že sa vo vlastných myšlienkach stratila na niekoľko hodín. Gregor si určite myslel, že spí. Pozrela sa bokom na neho a pousmiala sa. Hľadel pred seba , rukami pevne zvieral volant a občas sa mierne uškrnul nad vlastnými myšlienkami. Chvíľami pokukoval po nej a potom sa uškŕňal ešte širšie. Eimé zachytila joho najširší úšľabok a znervóznela. , O čom ten chlap rozmýšľa, že sa tak škľabí,´ premýšľala a v duchu sa pokúsila odhadnúť množstvo vílieho pôvabu, ktorý na neho pred niekoľkými hodinami použila. Možno nechala zábrany klesnúť príliš hlboko a Gregor bol zasiahnutý väčšou dávkou, než sama chcela, alebo je proste citlivejší, než ostatní muži v tábore. To bol trvalý problém s ktorým sa musela denno denne vysporiadavať, ak chcela žiť v spoločnosti ostatných ľudí. Trvalo to roky, než vymyslela kúzlo, ktoré zabraňovalo vyvieraniu vílieho pôvabu a kúzla z jej osobnosti . Trvalo to roky, kým sa naučila zdvihnúť svoje vnútorné zábrany dostatočne vysoko, aby ju ľudia neodhalili a hodiny každodenného mentálneho cvičenia, aby sa zdokonalila .
Auto sa hnalo naprieč vysokou trávou a Gregor ostražito sledoval navigáciu. Eimé zhrnula mapu z kolien, postavila sa a pridŕžajúc sa oporných týčí , rozhliadala sa po okolí. V diaľke pred nimi sa černeli rozložité budovy tábora, z komínov sa kúdolil dym .
„Už sme tu,“ radostne sa na neho usmiala a otočila sa dozadu . Pri pohľade na obzor strácajúci sa v mori šumiacich stebiel tráv jej úsmev pomaly stekal z tváre a nahradila ho stiesnená bledosť. Oči sa jej rozširovali úžasom . „To nemôže byť pravda,“ šepkala a zízala na balvany temných, ťažkých mračien, ktoré sa valili po oblohe.
„Ale je!“ zvolal Gregor spoza volanta a smykom zabrzdil pred vchodom do administratívnej budovy expedície. Eimé stisla pery a len namáhovo odtrhla pohľad od temnej oblohy na obzore, kde sa začali mihať prvé ligotavé čiary krátkych bleskov. Ešte stále boli len v mrakoch, ešte stále nedosiahli zem, ešte stále bol čas zasiahnuť a zastaviť toto šialenstvo. , Prečo to urobili? Prečo nečakali? Prečo sú to takí arogantní nafúkanci?´ jačala v duchu a len s námahou udržiavala nehybnú tvár , keď celá stuhnutá otvorila dvere a vystúpila von. Dvere pred nimi sa rozleteli, rozosmiaty Viktor sa vyklonil a mávajúc rukami volal ich k sebe..
„Konečne! Už som myslel, že budem musieť poslať za vami záchrannú čatu! Poviem vám, že Andrej to vzal skoro osobne. Nemala by si ho takto trápiť.“ kričal natešene a tvár mu svietila úľavným úsmevom. „Nestratili ste sa schválne, však nie?“ žartoval, ale pri pohľade na sinavú tvár Eimé , zvážnel. „Čo sa stalo?“ spýtal sa a pátravo si ich prezeral, hľadajúc známky zranenia. Rozjarený a pyšný Gregor sa na neho začudovane pozrel a pokrčil plecami.
„To sa stalo!“ vyštekla Eimé a zabodla natiahnutý ukazovák priamo k čiernemu obzoru. Blesky teraz boli oveľa výraznejšie a začali sa naťahovať k zemi . Viktor sa nechápavo pousmial, vystúpil spoza dverí a pozrel smerom, kam merila jej natiahnutá ruka. Niekoľko sekúnd civel bez pohybu na mraky ženúce sa oblohou, ale potom sa mu tvár rozžiarila širokým úsmevom.
„Búrka! Bude pršať !“ vykríkol natešene, otočil sa a vbehol naspäť do budovy. „Poďte sa pozrieť!“ kričal, snažiac sa prehlušiť hlasne sa zabávajúcich spolupracovníkov a upútať ich pozornosť. „Ženie sa sem búrka a poriadna!“
Akoby potvrdzujúc jeho slová, savanou sa prehnal prvý prudký nápor víchrice predchádzajúci búrku, na okrúhlom plácku medzi budovami sa zdvihol oblak prachu a vo vnútri budovy sa ozvalo niekoľko výkrikov. Všetci sa hrnuli von a s očarením zízali na jednoliatu stenu ohňa, do ktorej sa spojili blesky mihajúce sa medzi nebom a zemou.
Búrka bola ešte ďaleko, ale tábor sa už začal otriasať pod nápormi ohlušujúcich tlakových vĺn. Hrmelo takmer neprestajne a v Eimé rezonovala každá bunky jej štíhleho tela. Ak si pred pár minútami myslela, že je ešte čas zastaviť vyvolávanie, teraz vedela, že približujúcu sa katastrofu nemôže už nikto zastaviť . Toto celkom určite nebude dlhotrvajúci dážď, ktorý by napojil vysušenú pôdu a naplnil prázdne korytá riek. Toto bude zničujúci príval, ktorý zmetie vegetáciu z povrchu zeme a v povodniach zahubí všetok život. Voda, ktorú tak zúfalo zem a všetci potrebovali odtečie a za sebou zanechá len hrôzu a zmar. Eimé v zúfalstve privrela oči, otočila sa, preletela pohľadom po tábore zahalenom v zdvihnutom prachu a nerozhodne vykročila medzi budovy. Jej pohyb vytrhol všetkých z očarenia.
„Rýchle!“ kričal Viktor a popoháňal ich preč od dverí. „Všetko čo je voľné, musíte schovať dnu! Upevnite strechy a zavrite okenice na všetkých budovách! Ukotvite autá a hlavne nie tu, odvezte ich ďalej od tábora ! Odložte všetky kovové predmety! “ reval povely a sám sa vrhol do práce, na ktoré im zostávali už len holé minúty. Ohnivá hradba sa nezadržateľne približovala a vzduch bol naplnený elektrinou. Pri každom dotyku vyskakovali ľuďom pod prstami malé, modrasté iskričky a po tábore sa ozývali prekvapené bolestivé výkriky. Odrazu si všetci uvedomili, že to, čo sa k nim prebližuje, môže byť smrteľne nebezpečné.
Jeden z bleskov križujúcich oblohu sa náhle odpojil od ostatných , natiahol sa a šikmo režúc oblohu udrel do vysušeného mora suchých stebiel, ktoré okamžite vzplanuli. Vietor podchytil plamene ohňa a odovzdával ho ďalej. Tráva stravovaná ohňom prskala a plamene vyskočili do výšky. Obzor sa zafarbil na červeno a kúdoly dymu sa hnali poháňané vetrom pred nimi. Všetko živé utekalo v panike , v márnych pokusoch zachrániť si život. Oheň bičovaný prudkým vetrom bol oveľa rýchlejší, než najrýchlejšie nohy. Stádo slonov, ktoré sa pred burkou mierumiľovne páslo a roztrúsené skupinky bylinožravcov , bežali v pomiešanom stáde, kopytá udierali o vysušenú pôdu a zem pod nimi dunela.
Viktor, mlátiaci kladivom do dosiek uzatvárajúcich okenice prekvapene zdvihol hlavu, natočil ju bokom a započúval sa. V takmer jednoliatom hukote hromov sa objavil nový zvukový prvok . Ako keď sa k jednému nástroju orchestra pridá nový, ale v inom rytme . Zvierajúc pevne kladivo v pästi vykročil smerom k približujúcej sa búrke a pri pohľade , ktorý sa mu naskytol stŕpol. Bol to skúsený terénny pracovník a vedel, čo prichádzalo. Splašené stáda a oheň! Jediným pohľadom sa rozlúčil s táborom, rozzúrene hodil kladivom k valiacej sa búrke a zaťal päste.
„Všetci do úkrytu! Berte núdzové zásoby a utekajte do krytu!“ zreval z celej sily a rozbehol sa k svoje pracovni, aby zachránil doklady a výsledky práce, na ktorej tu všetci poctivo makali celé mesiace. „Gregor, ber ľudí a žeň ich okamžite do úkrytu! “ zdrapol ho za plece cestou a ukázal na jediné vyvýšené miesto na savane, na umelo navŕšený kopec ukrývajúci pevný betónový bunker, pozostatok bojových operácií poslednej vojny a jediné miesto, kde toto peklo, ktoré tu o chvíľu prepukne mali nádej prežiť. Pevne stisnuté pery a rázne prikývnutie mu boli jedinou odpoveďou. Skôr než sa znovu rozbehol videl, ako zastavuje jedného člena expedície po druhom a odovzdáva im jeho príkazy.
Eimé stála na okraji tábora tvárou tvár búrke, šaty jej plápalali vo víchrici , dlhé rozpustené vlasy sa jej zvíjali okolo hlavy ako klbko hadov a oči jej horeli zúrivosťou. , Hlúpi , obmedzení ignoranti!“ vykríkla do vetra v bezmedznom hneve a všetky jej prácne vystavané duševné bariery padli, ako domček z kariet. Celá jej dlho udržiavaná fasáda krásy zmizla a ona sa zmenila na desivú, smrteľne nebezpečnú bytosť , ktorá okolo seba vychrlila všetku zadržiavu zlosť vo forme magickej energie. Tá sila preletela táborom a do samej podstaty otriasla každým, koho zasiahla. Bola odpudzujúca a priťahujúca zárovaň, bola to láska i nenávisť súčasne, bol to hnev i odpustenie a mohla by vytrhnúť duše z tieľ, keby sa nevrátila k svojej majiteľke a tá ju celú v túžbe potrestať tých, ktorí toto všetko spôsobili , vrhla k miestu, kde sa práve teraz konali obrady. Eimé stála vzdorujúc vetru v celej svojej vílej kráse a s horiacimi očami sledovala , ako belasá čiara podobná blesku pretína vzduch a rýchle mizne v diaľke. Keď sa stratil aj posledný záblesk, rozkvitol jej na perách krutý úsmešok a ona sa otočila späť k táboru. Praskanie lámajúcich sa konárov a dupot nôh obrovského tela splynul z rachotom hromu. Obrovského slonieho samca vydeseného do nepríčetnosti, spozorovala skutočne v poslednom okamžiku. Vrhla sa bokom, ale rukou zavadila o kymácajúci sa chobot. Feromónmi presýtený vzduch v jej blízkosti a nečakaný dotyk vybičovali zvieracie inštinkty do krajnosti . Slon zaútočil rýchlejšie než blesk, uchvátil chobotom štíhle telo a so zúrivým revom ho mrštil pred seba. Krátky let zastavila tenká kovová tyč trhajúca ju na kusy . Počula výkriky hrôzy, rev rozzúreného zvieraťa a dunenie kopýt splašených stád, ktoré sa vovalili do tábora. Slon ju strhol z tyče , znovu s ňou zamávol vo vzduchu a ona opäť letela.
Okolo nej bola nepreniknuteľná tma, ale ona vedela, že letí vpred obrovskou, nepredstaviteľnou rýchlosťou. Pokúsila sa pohnúť rukami, rozprestrieť krídla a zastaviť , ale nemohla sa na to sústrediť. Odrazu sa okolitý priestor zúžil, čosi ju zdraplo v páse a vyhodilo nabok. Mala pocit, akoby sa ju niečo pokúšalo zlisovať, chcela vykríknuť, ale skôr, než otvorila ústa vyletela do nekonečného priestoru plného jasu a farieb . Vytreštila oči, prudko sa mykla a celou silou do čohosi narazila. Ozvali sa dva prekvapené výkriky a vzápätí ju niečo strhlo bokom.
Komentáře
Přehled komentářů
jsem naprosto v šoku, jen jsem zírala na písmenka.. tohle je naprsto super.. užasné..
super
(jaja, 1. 8. 2008 17:46)je to uzasne..uz sa to konecne rozbehne naplno..ale tato kapitola bola uzasna..skvela..strasne sa tesim na pokracovanie..nemozem sa dockat :)
supeeeeer :-D
(Trili, 1. 8. 2008 12:35)bezvadně napínající kapitola :-) už se těším, co se z toho vyvine :-D
hmmm
(Lea, 31. 7. 2008 23:34)
tato kapitola bola moc opisna pre mna :-) az na konci trosku deja... ale som zvedava ako sa to vyvrbi a co tie 3 osoby (clovek, demon a vila) spaja, takze sa tesim na dalsie pokracovanie.
ne....
(maginy, 31. 7. 2008 22:36)...mam slov boze takze do toho budu zapletene aj vily ty brdo podla mna bola tato cast zo vsetkych troch najlepsia uz sa tesim kedy to vsetko zapadne do pribehu ..... je to super uz sa moc tesim pozdravujem vsetkych
téda
(Lily, 4. 8. 2008 15:11)