31. Prvý deň z mnohých
31. Prvý deň z mnohých
Ráno bolo napriek všetkým ich snahám naozaj hektické.
„Kde sú moje ponožky!“ ozval sa rozzúrený výkrik spod jednej postele a Kirill , ktorý stál v dverách kúpelne sa strhol. Preletel pohľadom izbu a na podokenici videl pár šedých ponožiek.
„Nemáš ich položené na okne?“ spýtal sa neisto a spod postele vykukla Levova hlava, celá od pavučín. Zdalo sa, že tam sa už dávno neupratovalo a Lev poslúžil ako zmeták. Vytriasal si pavučiny z kučeravých vlasov a skáčuc na jednej nohe navliekal si ponožku.
„Radšej sa pohnite,“ upozorňoval ich Brentan a zaväzoval si šnúrky . Kieran ho už čakal vo dverách.
„Veď už idem,“ šomral Lev , skočil do tenisiek a so šnúrkami sa nezdržoval. Samozrejme, že si jednu prišliapol a len vďaka tomu, že ktosi išiel pred ním a on sa mu duchaprátomne zavesil okolo krku, si nerozbil nos.
„Čo robíš!“ skríkol Arto vydesene, ale keď spoznal Leva zasmial sa a pomohol mu postaviť sa. „Skúšaš balet?“
„Jasné, budem tancovať v Labuťom jazere, nevieš o tom?“ zavrčal Lev a spoločne utekali dolu schodmi. Bolo už naozaj veľmi neskoro a pri krbe sa začal tvoriť rad. Všetci prváci mali asi fyzickú prípravu, lebo všetci boli poobliekaní do športových úborov. Kým prišiel na rad, stihol si tie šnúrky zaviazať a tak ho nič nebrzdilo v behu cez vstupnú sieň. ,Ešte ani neprišli na telocvik a už cvičia,´ myslel si Kieran, ktorý sa pozeral, ako Lev dobieha ku krbu a stavia sa do ďalšieho radu.
Fyzická príprava bola naozaj fyzická a ištruktor Muhai Cistu vzal svoje poslanie doslovne. Takú rozcvičku hneď zrána ešte nikto z nich nezažil. Behali, skákali , robili sklápačky a kliky až sa z nich pot lial potokmi. Po prvej pol hodine iba stenali, po druhej sa začalo ozývať šomranie a keď odchádzali, ledva prepletali nohami.
„Mali by sme si pohnúť, lebo máme len päťdesiat minút na osprchovanie, preobliečenie a raňajky.“ pozornil ich Brentan a utieral si pot z čela, pretože mu stekal do očí.
„Budeme si musieť urobiť také tie potítka na čelo,“ vrčal Kieran a odhrnul si z tváre úplne prepotené vlasy, „ videl som to , keď sme boli nedávno v Londýne. Mali to tí ľudia, čo behali po parku,“ hovoril prerývane, keď sa hnali po chodbe ku krbu, aby sa čo najrýchlejšie dostali na internát. Už na schodoch so seba strhávali prepotené oblečenie a na hanblivosť nemali proste čas. Rýchle sa osprchovali , preobliekli , schytili pripravené tašky s pomôckami a vybiehali z izby.
„Myslíte, že to takto bude každý deň?“ fučal Lev, keď si naberal zelený prášok z krabičky vedľa krbu.
„Tak to netuším a len dúfam, že aspoň niekedy budeme mať čas po chodbe len ísť,“ odpovedal Kieran a zmizol v plameňoch. Lev len pokrútil hlavou a vstúpil do krbu. Kierana dobehol až v jedálni. Chvíľu sa nevedeli zorientovať, ale potom zamierili k svojmu stolu. Dnes už nesedeli tak ako včera, ale bolo vidieť, kto s kým býva, utvárali sa švorice, ktoré si sadali spoločne. Jedáleň sa zapĺňala a šumela ozvenami rozhovorov. Objednali si a pustili sa do jedla. Pred Brenom stála miska ovsenej kaše s mliekom a kakao, Kier jedol sendviče a zapíjal ich čajom, pred Levom bol plný tanier malých pečených párkov , krajec bieleho chleba a veľká šálka čaju. Kirill dal prednosť sladkému pečivu a kakau. Nerozprávali sa, len usilovne žuli a prehĺtali. Občas niektorí z nich hodil pohľad na hodinky a následne zvýšil rýchlosť žutia. O tri štvrte na osem už stáli pred krbom číslo 4 a premýšľali, prečo asi na vojenskej škole musia preberať liečiteľstvo.
„Myslíte, že je to preto, aby sme sa vedeli vyliečiť, keď nás v akcii zrania?“ spýtal sa Kieran a vyjadril tak nahlas myšlienky všetkých štyroch.
„Celkom určite,“ ozval sa hlas spoza jeho chrbta. Práve sa k nim pripojil chlapec s odznakom vlka na tmavosivom školskom habite. Mal stredne vysokú postavu, svetlohnedé rovné vlasy ostrihané nakrátko a modré oči mandlového tvaru a krátkymi mihalnicami. Tvár mal oválnu, plné líca a trochu dohora vyhrnutý nos. „ Ja som Andre Collard a mám izbu vedľa vašej,“ povedal, keď videl ich spýtavé pohľady. Vzájomného predstavovania sa ujal Lev, ktorý bol zo štvorice najukecanejší a veľmi rád rozprával. Podali si ruky a po jednom vstupovali do krbu.
Z krbu vystúpili na dlhej chodbe a prechádzali popri mnohých , ako sa zdalo celkom náhodne očíslovaných dverách.
„Tu je to!“ zvolal Andre, ktorý sa vydal na opačnú stranu, než ostatní. Všetci sa otočili a zamierili k nemu . Postupne sa v priebehu niekoľkých minút zhromaždil pri dverách celý klan. Presne o ôsmej sa dvere otvorili a oni vstúpili do najzvláštnejšej učebne, akú si len vedeli predstaviť. Bolo v nej dvadsať malých stolíkov so stoličkou a pri každom stolíku stála kostra.
„Sadnite si každý k jednému stolu!“ ozval sa zvučný barytón a do učebne vošiel profesor. Bol to veľmi vysoký , plecnatý, ešte pomerne mladý muž so svetlými, polodlhými vlasmi, hranatou tvárou z ktorej sa na nich usmievali svetlomodré oči. „Volám sa Knut Unset a budem vás učiť liečiteľstvo. V zimnom semestri sa budeme zaoberať oporou človeka, čiže kostrou. Ako ste si už všimli, stojí pri každom stolíku jedna, aby ste si ju mohli dobre prezrieť. Teraz vezmite prútiky, poklopte kostre po hruhnej kosti a vyslovte svoje meno , ročník a klan. Hrudná kosť je tu,“ ukázal za seba, kde sa okamžite objavila na bielej stene obrovská kostra a na nej červeným svetlom svietila hrudná kosť.
„Brentan O´Brayen , prvý ročník, Vlci,“ povedal Bren, keď poklopal svojej kostričke po kosti medzi rebrami. Aj všetci ostatní práve robili to isté a tvárili sa pri tom dosť zarazene.
„Táto kostra bude pri vašej lavici stáť vždy, keď sem prídete a na konci roka uvidíme, ako ste sa učili,“ oznámil im profesor a všetci sa hneď na pomôcku pozerali inak. „Budeme sa učiť kostru poznávať a liečiť rôzne zranenia, hlavne zlomeniny, vykĺbenia a iné poškodenia, ktoré môžu na kosti vzniknúť. Na prednáške vám porozprávam teóriu , potrebné kúzla a tu si to vždy vyskúšate v praxi na tejto kostre. Dnes si kostru pozorne prezrite a nakreslite si čo najpresnejšie kosti ruky od ramena až po prsty,“ prikázal a potom už všetci v tichosti pracovali.
Po skončení seminára sa všetci vyhrnuli na chodbu a zamierili ku krbu. Odrazu sa Lev zrútil na zem a zostal nehybne ležať. Kieran k nemu priskočil so strachom v očiach. Všetci sa zastavili a hľadeli na neho.
„Lev, čo sa ti stalo?“ zvolal aj Brentan a sklonil sa nad ním.
„Nemôžem chodiť, zabudol som si tam kostru!“ zavil a pozrel sa na neho úpenlivým pohľadom. Celá skupina stuhla a potom sa na všetkých tvárach začali objavovať úsmevy. Vzápätí vybuchli smiechom. Lev sa na nich pozeral zo zeme a škeril sa.
„Vstávaj, ty šašo počmáraný, lebo prídeme neskoro ,“ zdvíhal ho Kieran a ťahal ho za sebou. Spoločný smiech uvoľnil napätú atmosféru a teraz sa už členovia klanu na seba pozerali s úsmevom. Utekali sa preobliecť, pretože ich čakali cvičenia Bojových umení. Ďalšia várka športového oblečenia a ďalší beh chodbami ku krbom.
Majster Nakata , starší šťúpli Japonec ich celé dve hodiny učil dýchať v rôznych polohách a postojoch. Keď vychádzali von, mali viacerí problémy s rovnováhou a niektorí boli mierne nazelenalí s nadbytku kyslíka.
Obed všetkým chutil nielen preto, že škriatkovia dobre varili, ale od rána už poriadne vyhladli . Každý si objednal a potom sa niekoľko minút ozývalo len štrkotanie príborov a sem tam spokojné zamlaskanie. Kieran vyprázdnil tanier a keď zmizol zo stola, pritiahol si jedálny lístok a začítal sa do ponuky múčnikov.
„Čo je tam najchutnejšie?“ spýtal sa Kirill a vytieral tanier kúskom chleba.
„Ty máš tuším rád ovocné koláče,“ zašomral Kieran a Kirill sa len súlasne uškrnul, „tak potom by ti mohli chutiť ovocné košíčky,“ čítal a spýtavo sa pozrel na suseda. Ten len prikývol a pritiahol si svoj jedálny lístok . Obaja si objednali a potom si prezerali vkusne upravený zákusok z čerstvého ovocia.
„Dúfam, že to chutí tak dobre, ako to vyzerá,“ povedal Kieran a zahryzol sa. Chuť bola vynikajúca a ich spokojné výrazy nalákali viacerých , aby si to tiež objednali.
„Nechcem vám kaziť chuť, ale o dvadsať minút nám začína prednáška a my sme si nevzali tašky s pomôckami,“ upozornil ich Brentan a všetci okolo stola stuhli. Následný úprk ku krbu vyvolal v jedálni pobavený smiech starších študentov.
Aula číslo 1 nebola ďaleko, ale museli cez dva krby a trvalo to dosť dlho. Konečne otvárali dvere prednáškovej miestnosti. Bola to skutočne veľká miestnosť a podobala sa svojim stupňovitým usporiadaním gréckemu amfiteátru. Vpredu na vyvýšenom pódiu bol jednoduchý stôl a pohodlné kreslo. Oproti nemu sa do výšky a do polkruhu dvíhali široké schody, na ktorých stáli stolíky so stoličkami. Bolo ich tam rovných sto, lebo sem na prednášky chodili len prváci. Klany sa držali pospolu a vlci si sadali čo najbližšie k stolu. Prvá prednáška malo byť čarovanie a tie im mal prednášať profesor Becker.
Presne o pol druhej sa otvorili bočné dvere a vošiel profesor. Usmial sa na svoj klan, ale potom s úsmevom preletel pohľadom po celej aule. Vyšiel na pódium a usadil sa do kresla. Pred seba si položil poznámky a všetci stíchli. Profesor začal prednášať, všetci si usilovne zapisovali a plnili pergameny jeden za druhým.Po úvodných slovách o tom, že žiadne kúzlo nemajú podceňovať a žiadne nie je dôležitejšie než to druhé, im povedal teóriu dvadsiatich kúziel, ktoré sa majú naučiť do najbližšieho seminára.Vlci ho mali v piatok a dúfali, že teda majú dosť času.
„Na seminári si všetky kúzla, o ktorých som dnes hovoril vyskúšate prakticky, takže sa na to pozrite.“ odporučil im, vzal si poznámky a odišiel.
Kirill poskladal popísané pergameny a vložil ich do tašky. Potom sa povystieral a oprel sa o Brentanov stôl. Pozeral sa zblízka na neho a občas mrkol na Kierana.
„Čo je?“ spýtal sa Brentan a zamračil sa.
„Premýšľam, čím sa odlišujete, ako vás mám rozlíšiť,“ šomral Kirill a pozorne si prezeral každý rys v Brentanovej tvári. Po chvíli pokrútil hlavou a znechutene sa zaškľabil. „To ani nie je možné, ste presné kópie,“ dodal a prešiel mu prstom po líci. Brentan uhol hlavou a zamračil sa ešte väčšmi.
„Prestaň, je to nepríjemné,“ odvrkol a odsunul si stoličku ďalej.
„Ja ti poradím, ako ich odlíšiš, aspoň zblízka,“ ozval sa ticho Lev, ktorý sa bjavil vedľa nich tak ticho, ako duch.
„Ako?“ spýtal sa Kirill a nespúšťal oči z Brentana. On videl pred sebou len problém, ktorý chcel vyriešiť a celú pozornosť ako vždy upieral len k nemu.
„Označili si ich,“ šepol ticho Lev a Kirillovi sa zaiskrilo v očiach. Prižmúril ich a vtom mu oči padli na malú náušnicu v Brentanovom uchu. Preletel pohľadom ku Kieranovi a rozosmial sa.
„Máš pravdu, že len zblízka,“ prisvedčil a pokrútil hlavou, „sú ako cez kopirák.“
„Čo je kopirák?“ vyzvedal Andre, ktorý práve prišiel .
„Muklovský vynález,“ vysvetloval Kirill, „ je to taký papier. Keď cez neho píšeš, tak na druhom papieri je to isté.“
„Aha?“ zamrkal Andre nechápavo očami, ale potom sa obrátil na Brentana, „ rozumeli ste všetkým tým kúzlam? Ja asi polovičku vôbec nepoznám.“
„Väčšinu sme sa už učili doma,“ povedal zamračene Brentan a Kieran len prikývol a ešte stále čítal poznámky z prednášky. Potom ich tiež s povzdychom zložil.
„Spočítal som kúzla, ktoré sa musíme naučiť,“ povedal a pozrel na Brentana, „ hoci sa to nezdá, tak je ich šesť a to sa mi zdá byť dosť na to, že je to len prvá prednáška.“
„Tak to už o chvíľu nebude pravda, lebo profesor už prichádza a určite nám pribudne niečo , čo sa budeme musieť čo najskôr, včera už bolo neskoro, naučiť!“ zasyčal Lev a vrátil sa k svojmu stolu.
Do kresla na pódiu si sadol profesor Konstantin Chodakov, svetlá pohasli, za profesorom sa rozprestrelo velikánske biele plátno a na ňom sa začali objavovať názvy elixírov, ktoré budú preberať. Študenti písali tak rýchle, ako vládali a zo všetkých strán sa začali ozývať nešťastné vzdychy, fučanie a stonanie . Príjemný hlas profesora vysvetľoval postup prípravy prísad do jednotlivých elixírov, spôsoby pripravy a účinky každého elixíru. Všetkým bolo jasné, že hneď v prvom roku budú preberať jedy a protijedy.
„Mali by sme čo najskôr navšíviť knižnicu,“ šomral Lev, keď profesor odišiel a všetci rozlámane vstávali zo stoličiek.
„To máš pravdu, o tomto neviem skoro nič,“ prikývol Brentan a skladal si veci do tašky.
„Aj kvôli tomu,“ súhlasil Lev a mračil sa na svet okolo seba.
„Aj? A kvôli čomu ešte?“ nechápal Kirill.
„Pohľadať kúzlo, ktorým začarujem pero, aby písalo samo,“ vysvetlil Lev, „mám kŕč v celej ruke a prsty asi ani nenarovnám,“ posťažoval sa a trel si pravú ruku. Nebol však sám, podobné problémy mali asi všetci . Celí stuhnutí vyšli z auly a ponáhľali sa , aby sa stihli preobliecť.
Nikto ich však nepripravil na to, čo ich čakalo v miestnosti číslo 8, kam sa dostavili len minutu pre pol šiestou. Ich druhý inštruktor bol Herman Werfel , svalnatý muž strednej postavy a čiernymi vlasmi ostrihanými na ježka. Z oválnej tváre a ostrými črtami na nich hľadeli čierne oči, ktorým neuniklo vôbec nič. Miestnosť pripomínala skôr veľký štadión a boli tu všetky možné mučiace nástroje pre svaly . Väčšinu z nich si mali možnosť vyskúšať ešte v ten deň a keď ich inštruktor konečne pustil , tak nikomu z nich nebolo veľmi do smiechu. Už po tretíkrát za jeden deň sa osprchovali a keby neboli hladní, asi by ani nešli na večeru. Nakoniec premohli únavu a keď sa dobre najedli, trochu tej únavy z nich spadlo. Mali za sebou prvý deň štúdia na akadémii a čakalo ich už len 364.
Komentáře
Přehled komentářů
chudatka nase..myslela som si ze to bude narocne ale ze az tak..ved oni si ani nemaju kedy robit ulohy..nieto sa este nejak zabavat..drzim im prsty nech to tam vydrzia..kapitolka skvela :)..a aj ja sa tesim na siriusove dieta
To jim nezávidím!!
(Peťa, 21. 2. 2008 20:37)To je fakt něco! Takový prťata a ty jim dáváš takhle zabrat!!! A co se děje v paláci??? A kdy už bude Sirius tátou??? Na to se fakt těším!!! :-D
presne
(Cassie, 21. 2. 2008 20:00)
tak nejako som si predstavovala prvý deň na Akadémii... celý dotlčení, unavení, mnoo proste - už ich stačí len ľutovať :). Super kapitola ako obvykle - nechápem, prečo to vždy píšem, keď to tu aj tak píšem vždy a ty to už celkom určite vieš :)... teším sa na ďalšiu a prosím, nešetri ich :). Nech sa naučia, čo je život :D...
(ja viem, som mrcha, ale predsa, musia mať dobrú prípravu do života... aj keď im nezávidím a trošku ľutujem, predsa len, trikrát za deň ísť do sprchy :D:):D.... )
sorry
(bella, 21. 2. 2008 18:11)
ale mas tam chybu nemozu tam byt este 364 dni ked skolsky rok trva len desat mesiacov
chuuudatka
(julili, 21. 2. 2008 14:44)chudatka moe.....no ty si im dala zabrat len co je pravda.......aleee...aj tak je to super kapitolka...
neznic nam ich :D
(jaja, 21. 2. 2008 21:42)