16. Naprieč storočím
16. Naprieč storočím
Harry a Draco sa presúvali dvadsiatym storočí v nerovnomerných skokoch a po ich poslednej návšteve minulosti sa pri pohľade na kontrolky riadiaceho zariadenia rozhodli, že medzera medzi ich misiami musí byť trochu väčšia. Energia v líniách sa povážlivo znižovala a ani jeden z nich nemal v úmysle uviaznuť príliš hlboko v minulosti. Obaja sa chceli vrátiť k svojmu času a tak nemali na výber. Toto bola pravdepodobne ich posledná misia a tak sa museli rozhodnúť, do ktorého roku sa prenesú.
„Okrem bežnej kontroly sa ešte musíme postarať o tých dvoch bastardov,“ syčal Harry. „Nie som ochotný riskovať vôbec nič a som presvedčený, že bez nich bude svet oveľa krajším miestom. To znamená najneskôr začiatkom roku 1979.“
„Hmmm! Prečo nám to musí vychádzať vždy na zimu?“ frflal Draco znechutene ťukajúc do značiek pod číselným displejom. „Ani s mágiou sa ten poľovnícky zámok nedá poriadne vykúriť. Keď fúka severný vietor, je tam presne tak teplo, ako na severnom póle. Prisahám, že naposledy som mal zmrazené aj všetky kosti v tele,“ nariekal, ale napriek všetkému nastavil potrebný dátum.
„Neskuč!“ Harry sa pobavene uškrnul podávajúc urazeným škriatkom nové prenášadlo. Stáli v chumli vedľa nich a zazerali na Draca, ktorý svojimi sťažnosťami hrubo nedocenil ich snahy o pohodlie dvoch čarodejníkov, o ktorých sa starali. Ale aj Čierny les mal svoje obmedzenia. Ak nechceli, aby sa muklovia začali zaujímať, kam sa podeli značné rozlohy tohto unikátneho pralesa, museli vyberať palivo opatrne. Za posledné roky vyzerala táto časť skôr ako park, než ako prales, ale zatiaľ si to nikto nevšimol. Hoci, Harry neustále varoval pred akýmisi špionážnymi satelitmi, ktoré by mohli vidieť z obrovskej výšky aj krabičku od zápaliek, ktorú ktosi stratil na ceste. A tak, hoci s problémami, zámok mal znesiteľnú teplotu aj v zime. To sa pravda nedalo hovoriť o chate, v ktorej bolo uložené technické vybavenie. Udržať tam v zime stálu teplotu, aby sa citlivé prístroje nezarosili bola úplne iná vec. „Nemusí to byť v zime. Posuň to o dva mesiace,“ navrhol a sledoval, ako sa koniec prútika dotýka vygravírovaných hodiniek a na číselníku je teraz trojka, „a ešte stále budeme mať dosť času, aj keby sa niečo zvrtlo. Ale...,“ pozrel na škriatkov, ktorí na neho zamračene civeli, „nečakám žiadne komplikácie,“ žmurkol na Duffyho a odstránil priesvitný kryt zo štartovacieho tlačidla. Obaja sa vystužili v očakávaní náporu mágie , škriatkovia sa stlačili do tesnejšieho chumla opierajúc sa navzájom jeden o druhého , ale rázová vlna prenosu bolo tento krát oveľa miernejšia a mäkšia, než predchádzajúce. Harrymu sa ešte stále trochu točila hlava, ale odlišnosť prechodu ho prinútila okamžite skontrolovať číselníky a pri pohľade na ne pevnejšie zovrel pery a zamračil sa. Draco zaznamenal jeho nepokoj, naklonil sa ku skrinke a keď videl prázdnu trubičku , ktorá ešte svetielkovala malým pozostatkom energie, povzdychol si a rozhodil ruky.
„Tak a je to,“ skonštatoval sucho klopkajúc ukazovákom po trubičke. „Docestovali sme. Tento posun je naozaj posledný a aj keby niečo pritieklo z okolitých línií, nebude to dosť na ďalší skok. Môžeme len dúfať, že sa za posledné obdobie nevynoril žiadny Temný pán, ktorý by terorizoval svet v nádeji, že ho ukradne len pre seba, pretože by sme nemali ako sa vrátiť a opraviť časovú os.“
„Nemôžeme robiť všetko sami, niečo musíme nechať aj pre ostatných,“ Harry pokrčil plecami a hodil mu jeden z posledných čiernych kameňov, ktoré mali pripravené ako prenášadlá . „Presuňme sa na základňu , tu už nemáme čo robiť,“ doložil a s povzbudzujúcim úsmevom sa koncom prútika sa dotkol veľkého uzla, ktorý bol na konci lana. To na okamžik zažiarilo a v nasledujúcej sekunde celá skupinka škriatkov zmizla. Harry opatrne nasadil ochranný kryt na miesto, zavrel skrinku a posledným, trochu nostalgickým pohľadom preletel malú kruhovú miestnosť, ktorá tak veľmi zmenila ich životy. A nie len ich. Vďaka malej skrinke, šiestim križujúcim sa čiaram a dvom na všetko odhodlaným mužom sa zmenili životy tisícok ľudí. ,A stačilo k tomu tak málo,´ pomyslel si, keď aktivoval svoje prenášadlo.
Život na základni sa veľmi rýchle ustálil do obvyklej rutiny. Škriatkovia vo dvojiciach vyrazili nájsť a skontrolovať sledované osoby. Dusty vyfasoval ďalšiu fľaštičku s elixírom spôsobujúcim trvalú neplodnosť osoby a poučený o rodine, v ktorej je päť malých detí sa premiestnil do Nory.
Harry, ktorý mal k technike predsa len bližšie než Draco, sa staral o počítačové zostavy rozostavené v chate a malý les veterných ružíc, ktoré pre ne vyrábali elektrinu. Celé stohy novín pochádzajúcich zo všetkých krajín sveta boli postupne pomocou skenerov prevedené do digitálnej podoby a porovnané s predchádzajúcimi údajmi. A kým sa najvýkonnejšie počítače dvadsiateho prvého storočia vyrovnávali s návalom práce, obaja sa rozhodli zotaviť sa z námahy predchádzajúcich dní v láskyplnej starostlivosti Perenelle Flamelovej.
Flamelovci sa po niekoľkých desaťročiach života v Paríži znovu presťahovali. Teraz žili v Nice a ich domov bol plný prekvapení.
„Televízia Nicolas?“ zvolal Harry, keď vstúpil po prvý krát po rokoch do Nicolasovej pracovne a ocitol sa rovno oproti veľkej svietiacej obrazovke farebného televízora.
„Samozrejme, ako inak by sme tak spoľahlivo udržali prst na tepe dejín?“ zasmial sa Nicolas siahajúc po diaľkovom ovládači.
„Nechaj to,“ zastavil ho Draco a so záujmom si prezeral ďalšie technické vybavenie pracovne. Na rozľahlom stole teraz okrem kopy pergamenov stál aj monitor počítača s klávesnicou. Na nízkej poličke vedľa stola stála tlačiareň a vedľa nej sa vŕšila hromada papiera v hlbokom papierovom boxe, ktorý mal na prednej strane vyrezané široký otvor, aby sa k nemu dalo ľahšie dostať.
„Vidím, že sa toho dosť zmenilo,“ usmial sa Harry, uvelebil sa v najbližšom kresle a vzal Nicolasovi z ruky ovládač. Surfujúc po staniciach našiel správy a so záujmom sa započúval do vzrušenej reči reportéra. Flamel, ako jediný, mal kópie všetkých materiálov od začiatku storočia a bol si veľmi dobre vedomý zmien, ktoré sa po zásahu týchto dvoch mužov v priebehu rokov udiali. Jeho zvedavá myseľ sústavne analyzovala dôsledky činov jednotlivých výnimočných osobností a preto neustále sledoval každé dianie v čarodejníckej aj muklovskej spoločnosti.
„Ani si nevieš predstaviť,“ pritakal , siahol do spodnej zásuvky písacieho stola a vytiahol odtiaľ hrubú zložku. „Trochu som to sledoval,“ toto vyhlásenie oboch mužov okamžite zaujalo. Draco , na pol ucha počúval správy a pochechtával sa nad nepravdepodobnými hypotézami príčiny neobvyklých javov , ktoré sa stále častejšie diali po celej Európe. Najzábavnejšie na tom bolo, že reportér z nich obviňoval akési UFO. Práve sa chcel Flamela opýtať, čo to UFO je, keď cez živý rozhovor v televízii začul jeho posledné slová. Obrátil sa, uprel na neho záujmom oživené strieborné oči a zdvihol v očakávaní obočie.
„Čo myslíš?“ spýtal sa Harry a okamžite stíšil zvuk na televízore .
„Tu,“ Flamel zdvihol zložku, aby zdôraznil jej dôležitosť, „sú všetky dôsledky dvoch závažných zmien, ktoré ste urobili prostredníctvom Madam Persefone.“
„Myslíš vojny, alebo knihy?“ vyzvedal Harry .
„V prvom rade vojny, ale knihy tomu hodne pomohli! Našťastie predseda ,Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie´ Persefonu poznal a vzal vaše výstrahy pred vojnovými konfliktami muklov vážne. Preto boli všetci čarodejníci z postihnutých oblastí včas evakuovaní. Výsledkom toho bolo, že sa čarodejnícka populácia po prvej vojne zdvojnásobila. A nielen ona. Potvrdila sa naša teória, že čím je viac mágie v okolí, tým sú magické bytosti a rastlinstvá silnejšie. V nasledujúcich desaťročiach sa mimoriadne darilo najmä rastlinám všetkých druhov. Elixíry, ktoré z nich boli uvarené boli silnejšie, oveľa účinnejšie a choroby, ako napríklad dračie kiahne sme nezaznamenali už desiatky rokov. Po uvedomení si tohto faktu, čarodejníci oveľa ľahšie prijímali myšlienku o vzniku magických bytostí a prijali fakt, že mágia je mágia a nezáleží na tom, z akej rodiny magické dieťa prichádza. A preto ani veľmi neprotestovali, keď sa pred druhou vojnou potichu prijal medzinárodný zákon o krvnej adopcii detí narodených v nemagických rodinách , ktoré boli nejakým spôsobom ohrozené,“ tu sa odmlčal, pretože sa jeho spoločníci teraz na neho pozerali s hrôzou a zdesením.
„Oni brali rodinám ich deti?“ spýtal sa Harry s hlasom priškrteným úzkosťou. ,Tak toto naozaj nebolo v pláne!´ preletelo mu hlavou a zmetený takmer nezaznamenal, že Nicolas prudko máva rukami, aby ich upokojil.
„Ako to, že sme si to nevšimli?“ Draco mal oči ako tenisáky a civel odsudzujúco na Harryho. „To je určite vina tej tvojej techniky! Keby sme išli pekne po poriadku ručne, boli by sme to našli a ...,“ zasekol sa, pretože Flamel odrazu prudko mávol rukou a odňal mu hlas.
„Stop! Stop! Zastavte! Obaja mlčte!“ zvolal prebodávajúc ich pohľadom. „Nemohli ste to nájsť! Zákon nebol nikdy zverejnený, takže ste o ňom nemohli vedieť a nie, nebolo by dobre, keby ste prekážali. Vďaka nemu teraz žijú tisícky čarodejníkov a čarodejníc, ktoré by inak zahynuli vo vojne , alebo sa stali obeťami nepriaznivého životného prostredia. Tímy čarodejníkov počas celej vojny riskovali svoje životy a zachraňovali magické deti spod bômb, z koncentračných táborov a z muklovských bojísk. Vo vojnách aj deti trpia nadmerným stresom a výskyty náhodnej mágie boli pre všetkých veľmi nebezpečné. Pre nás hrozili odhalením nášho sveta, pre nich a ich okolie možnými zraneniami. A nemyslíte si, že je lepšie žiť v adoptívnej čarodejníckej rodine, než byť roky zatvorený v cele psychiatrického ústavu, alebo sa stať obeťou nepotrebného vyháňania diabla?“
Nicolasov rozhnevaný beh ich oboch zarazil. Nepohodlne sa ošívajúc, sadli si obaja späť do kresiel a s očami prilepenými k jeho tvári počúvali, ako čarodejníci riešili problém magických detí narodených v nemagických rodinách. Keď skončil sedeli zamĺknutí , čelá zvrásnené ťažkými myšlienkami. Po dlhej chvíli si Draco povzdychol a plecia mu porazene ovisli.
„Možno je to lepšie. Neviem, je to veľa informácie, ktorú musíme spracovať,“ mykol hlavou ku zložke, ktorá ležala na stole pred Nicolasom . „Ale s jedným som si celkom istý,“ poznamenal hľadiac na Harryho. „Naše vyhodnocovanie posledného obdobia musí byť oveľa podrobnejšie, než sme predpokladali. To samozrejme zaberie viac času , takže...,“ smutno pozrel k televízoru a vstal, „je mi to naozaj veľmi ľúto, ale už sa viac nemôžeme tešiť z vašej milej spoločnosti a musíme ísť,“ uprel pohľad do Harryho tváre a obrátil sa k dverám.
„Tak na to ani nepomysli,“ zvolala Nelle, ktorá stála medzi nimi a z očí jej sršali blesky. „Veď ste sotva prišli! Keď si zopár dní oddýchnete, práca sa vám potom bude lepšie dariť. Nikam a to je moje posledné slovo!“ dokončila rázne, založila si bojovne ruky na štíhle boky a zvraštila obočie v očakávaní búrlivých protestov. Draco pozrel prosebne najskôr na Nicolasa, ktorý len s úsmevom pokrútil hlavou, potom na Harryho, ale ten pokrčil plecami a s úsmevom bežal pohľadom po zapýrenej tvári ženy, ktorá im tak odvážne oponovala.
„To si s ňou musíš vybaviť sám,“ obranne natiahol ruky pred seba a trochu sa zahniezdil v kresle hľadajúc pohodlnejšiu polohu, aby si mohol v pokoji vychutnať scénu, ktorá sa v miestnosti o niekoľko sekúnd odohrá. Ale keby si mal vsadiť, jeho víťazom bola celkom určite Nelle. Draco márne hľadajúci podporu u ostatných mužov sa pomaly obrátil k žene, aby jej čelil, ale tvrdý výraz v jej očiach a pevne stisnutá čeľusť ho okamžite zastavili. Ak sa žena takto tvári, je lepšie ustúpiť a nechať si argumenty na neskôr. A tak len rozhodil ruky a znovu si sadol do kresla. Na tvári Nelle sa rozlial víťazný úškľabok a Flamel sa veselo rozosmial.
Zostali. Aj Draco nakoniec uznal, že proti sladkým očiam Nelle sa nedalo bojovať a tak sa nechali ešte celých sedem dní rozmaznávať a obskakovať. Obaja sa snažili užiť si to čo najviac, pretože to by bolo nadlho, než sa o ich potreby niekto takto bude starať. Ó, áno! Škriatkovia splnili každý príkaz, ktorý dostali, ale nebolo to láskavé rozmaznávanie, ktoré dokážu len jemné ženské ruky. Po týždni sa s trochou smútku v srdci znovu vrátili na základňu a pustili sa do práce. Zložka, ktorú im Nicolas láskavo venoval im dala určitú predstavu, ako by taká súhrnná správa mala v skutočnosti vyzerať a podľa nej si potom naplánovali prácu. Za ten čas sa vrátili aj tímy škriatkov, ktoré pátrali po sledovaných osobách a priniesli zaujímavé správy.
„Grindenwald vydal za posledné roky dve knihy,“ poznamenal Draco so satisfakciou v hlase. „ , Prírodná mágia domorodých kmeňov´ a ,Magické rituály Inkov, Toltékov a Mayov´. Celkom pôsobivé názvy,“ kývol uznanlivo premýšľajúc nad tým, že si obe knihy kúpi a preštuduje. Teda, keď bude mať trochu času. Ale to im v najbližšom období skutočne nehrozilo.
„Zato Albus už zase začína robiť problémy. Našťastie je spoľahlivo uložený na druhom konci sveta,“ povzdychol si Harry nešťastne. „Ale teraz ma hryzie svedomie, že sme problém neriešili, ale sme ho proste hodili na krk niekomu inému.“
„Začína robiť problémy?“ Dracove obočie sa spýtavo zdvihlo a čelo sa mu zvrásnilo tromi zreteľnými dlhými vráskami.
„Muž miluje moc. Možnosť ovládať životy iných ľudí ho doslova fascinuje. Je to pre neho ako ťažko návyková droga,“ vykladal s povzdychom vzhliadajúc od poznámok v zápisníku. „Aj keď je na druhej strane Zeme, snaží sa získať dostatok vplyvu, aby sa mohol vrátiť. Je členom akejkoľvek organizácie, ktorá má čo i len trochu vplyvu na vládu a je dokonca zamestnancom ministerstva mágie na Novom Zélande. Muž jeho magických schopností sa vyšvihne rýchle a on mieri na ministerské kreslo rovnou čiarou. Než sa nazdáme, máme ho znovu na krku. Ktovie, koľko životov už bezohľadne zničil na svojej ceste k vrcholu a koľko ich ešte zničí,“ ďalší vzdych a do správy pribudla poznámka napísaná červeným atramentom. Tu je potenciálne nebezpečenstvo, s ktorým sa v budúcich rokoch budú musieť zaoberať. A Harry ticho dúfal, že dovtedy stihnú aspoň vyrásť a dospieť. ,Deti by nemali bojovať vojny určené pre dospelých,´ pomyslel si spomínajúc na Rokfort, kde Dumbledore vnútil vojnu desiatkam detí a mnohé z nich ju neprežili.
„Ďalšia pozitívna správa,“ nadhodil Draco študujúc svoje poznámky, „Marvolo Gaunt zomrel osamelý a bezdetný. Žiadny Voldemort na obzore!“
„Aspoň že to, ale na mene v skutočnosti vôbec nezáleží. Dumbledore alebo Voldemort, ich podstata je tá istá. Túžba po moci a snaha dosiahnuť ju na úkor iných. Obaja boli rovnako krutí a bezohľadní, len jeden to ukrýval za maskou a druhý nie. Celá tá šialená vojna bola v skutočnosti bojom o moc medzi dvomi mocichtivými čarodejníkmi , do ktorej rôznymi intrigami zaplietli množstvo nevinných ľudí. Dumbledore v tejto realite zatiaľ nemá súpera a je tým nebezpečnejší. Budeme si na neho musieť dávať dobrý pozor ,“ varoval Harry dopisujúc poznámku. Pridal ešte hrubý červený výkričník, poklopkal po pergamene špičkou prútika a text odrazu akoby vzplanul krikľavým červeným svetlom. „Teraz to už nikto nebude môcť prehliadnuť,“ doložil spokojne a znovu sa ponoril do práce. Draco ho chvíľu pozoroval a po perách mu preletel škodlivý úsmešok.
„Ach a aby som nezabudol, tvoje manželstvo sa stalo formálne nemožným. Dusty sa vrátil rozškľabený od ucha k uchu. Jeho misia skončila veľmi úspešne a rodina Weasleyovcov ukončila rozmnožovanie. Myslím, že im to urobí dobre ako spoločensky, tak finančne. Je to rozdiel, keď musíte živiť len sedem hladných krkov a nie deväť.“
„Áno,“ Harry vzhliadol a oči mu blýskali smiechom. „A že to bol skutočne hladný krk,“ pripomenul, keď si v hlave premietol množstvá jedla, ktoré pretiekli hrdlom Ronadla Weasleyho. „Pamätám si, že Hermiona hovorila, že má miesto žalúdka čiernu dieru...,“ jeho hlas postupne odumieral a oči sa zahmlili. „Teda...,“ zdvihol pohľad a nad niečím sústredene premýšľal, „keď už o nej hovorím, čoskoro sa narodí. Možno by sme sa mohli na ňu pozrieť skôr, než pôjdeme,“ znovu sa v ťažkostiach zasekol , ale keď pozrel na Draca, prekvapene zdvihol jedno obočie a spýtavo mykol hlavou. Dracov pohľad bol práve taký túžobný a stratený v spomienkach, ako pred chvíľkou ten jeho. „Draco?“ nazval ticho zužujúc oči. Do pohľadu sa mu začalo vkrádať celkom nepravdepodobné podozrenie. Tak nepravdepodobné, že sa neveriacky zachechtal a potriasol hlavou.
„Čo?“ Dracova hlava strelila hore, ale túžobný výraz v jeho očiach ešte na niekoľko sekúnd pretrvával. „Ach, jasné, môžeme sa zastaviť,“ súhlasil s miernym pokrčením pliec a Harry si odrazu myslel, že sa mu to len všetko zazdalo. Tak kývol hlavou a znovu sa vrátil k práci.
Nasledujúce dni a týždne leteli okolo nich tak rýchle, že keď v Čiernom lese začali stromy žltnúť, hľadeli na ne s prekvapením. Ale ich práca sa blížila ku koncu a nezostávalo im už nič iné, len po sebe poriadne poupratovať a premiestniť sa do zámku Le Blank. Harry opatrne zmenšil a do tieneného kufra uložil všetko technické vybavenie, ktoré za posledné mesiace používali. Draco skompletizoval súhrnnú správu o činnosti skupiny, kde mimoriadne vyzdvihol úlohu škriatkov pri čiastkových úlohách a ich schopnosť vzdelávania a osobného rastu. Keď si Harry prečítal túto časť mal slzy v očiach a veľmi vďačný výraz na tvári. Bol to veľký hold jeho malému kamarátovi Dobbymu, ktorý za neho položil svoj život v boji proti Voldemortovi. A tak bolo zabalené, nábytok bol potiahnutý plátnom, kúzla proti prachu obnovené a celé okolie znovu poistené takými silnými ochranami, na ktoré sa dvaja mocní čarodejníci zmohli.
Harry zhrnul zmenšené kufre do dlane a pozorne ich nasypal do vrecúška, ktoré nikdy neopúšťalo jeho hruď, zatiahol šnúrku a zasunul ho pod oblečenie.
Draco stál uprostred miestnosti, cestovný plášť prehodený cez ramená a zapínajúc striebornú sponu v tvare skrúteného hada, obzeral sa naposledy okolo seba a spomínal na mesiace strávené medzi týmito múrmi. Bol pripravený ísť, ale ešte skôr, než sa novu stane dieťaťom ju chcel vidieť. Vedel veľmi dobre, že aj ona je teraz len dieťa, ale bolo to ako potvrdenie, že všetko, čo tu prežili malo cenu. Jednou časťou z nej bolo stretnutie sa s dievčaťom, ktoré miloval od okamžiku, keď na ňu po prvý krát položil oči. Bola ako sen, ako niečo, o čom sníval každú noc a čo nemohol mať.
,Možno teraz to bude iné, ´ pomyslel si a v duši mu vykvitla nádej. ,Teraz nás nebude rozdeľovať naše krvné a ani spoločenské postavenie,´ pokračoval v myšlienkach a jeho pohľad letel cez nepriehľadné, farebné steny mohutných korún , ktoré sa sfarbili teplými farbami jesene. Vedel, že milovala jeseň pre jej farby, vôňu opadaného lístia a tklivú príchuť blížiaceho sa ukončenia. Aj on miloval vidieť v jej očiach nadšenie a radosť. ,Bude to iné! Musí to byť iné a ja nedovolím nikomu, aby sa znovu medzi nás postavil!´ rozhodol sa , zacvakol sponu a pozrel na Harryho, ktorý si už tiež prehodil cez plecia plášť.
„Vieš, kde vtedy bývali?“ spýtal sa , jeho hlas znel absolútne nezúčastnene a jeho tvár nevyjadrovala žiadne pocity, pretože toto tajomstvo bolo len jeho a s nikým sa oň nechcel deliť. Harryho obočie poskočilo a v očiach sa znovu objavil tieň podozrenia, ale Dracova ľahostajná tvár ich opäť odsunula do úzadia. S malým úsmevom na perách prikývol a vytiahol z vnútorného vrecka plášťa krátke lano, ktoré žiarilo mäkkým modrým svetlom. Prenášadlo. Podal ho škriatkom, ktorí sa ho okamžite chopili .
„Našim cieľom je park neďaleko ulice, kde vtedy jej rodina bývala. Povedala, že jej matka s ňou chodila takmer každý deň do tohto parku, aby si pri popoludňajšom spánku užila trochu čerstvého vzduchu. Pravda, to vraj netrvalo dlho, pretože sa čoskoro musela vrátiť do práce a tak tam s ňou chodila pestúnka. Dúfam, že tam budú,“ vykladal s nádejou a podával Dracovi pero, ktoré akoby mimochodom počas reči premenil na ďalšie prenášadlo. Sotva sa ho obaja dotkli, hák zaseknutý pod pupkom ich vytrhol z miesta kde stáli a v divokom víre ich pretiahol cez priestorový tunel priamo do stredu rozsiahleho parku. Pristali na malej čistine spoľahlivo ukrytej medzi vysokými stromami, ktoré sa pýšili všetkými farbami jesene. Neďaleko od nich sa v slnečnom svetle trblietala vodná hladina a pod do červena zafarbenou korunou mohutného duba sa ukrýval hlúčik ich škriatkov.
„Kde sme?“ spýtal sa Draco v okamžiku, keď sa jeho topánky dotkli pôdy a rýchle sa okolo seba poobzeral, či ich niekto nevidel. Okolie bolo našťastie pusté, ale hnev nad Harryho bezstarostnosťou ho takmer premohol.
„Harrow a skôr než začneš na mňa kričať, bol som tu pred niekoľkými týždňami nájsť ukryté a bezpečné miesto pre prenášadlo,“ vysvetľoval pokojne škeriac sa ako rarach. Draco sa zhlboka nadýchol aby sa upokojil a rýchle sa odvrátil v snahe ignorovať Harryho víťazný úškľabok.
„Ako ich chceš nájsť v tomto,“ mávol rukou okolo seba, „lese? Teda, ak tu vôbec sú.“
„To hneď zistíme,“ Harry miernym švihom uvoľnil prútik a položil si ho na dlaň. „Nájdi Hermionu Grangerovú,“ zavelil a Draco sa takmer rozosmial.
„Harry, mágia takto nefunguje, to by si po toľkých rokoch už mohol vedieť a prútik nie je stopársky pes. Mali by sme nájsť východ z parku a pozrieť sa po ich adrese,“ navrhol, ale napriek posmechu neodtŕhal pohľad z prútika, ktorý sa odrazu začal chvieť a potom sa na Harryho natiahnutej dlani otočil o sto osemdesiat stupňov . Teraz jeho koniec ukazoval k jazeru.
„Nie, nie, nevieš nič o skutočnej podstate mágie. Pravá mágia nepotrebuje slová, alebo pohyby prútikom, jej stačí vôľa a zámer. V skutočnosti by som nemusel hovoriť vôbec nič, stačí si dostatočne silne priať. Tak funguje mágia detí.“ S pohľadom upreným na prútik sa otočil a vyhýbajúc sa previsnutým konárom, kráčal k okraju porastu. Tam sa zastavil a s prižmúrenými očami prehľadával brehy jazera. „Nikoho nevidím,“ povedal po chvíli sklamane, ale potom odhodlane vyrovnal ramená a pozrel v smere, kam prútik ukazoval. „Sme príliš ďaleko, musíme ísť bližšie ,“ vykročil popri línii stromov, ale pri druhom kroku sa zastavil a pozrel ku škriatkom. „Zostaňte tu a dajte pozor, aby vás niekto nezbadal,“ prikázal a sledoval, ako miznú v hustom poraste. Draco niekoľko sekúnd zostal stáť na mieste, ale potom mierne pokrčil plecami a kráčal za ním. Nemuseli ísť ďaleko. Sotva vyšli spod hustých korún stromov uvideli tmavovlasú žena v oblečenú v sivozelenom elegantnom kabáte, ktorá pomaly kráčala po cestičke vybudovanej okolo jazera a pred sebou tlačila detský kočík. Koniec prútika mieril priamo k nej. Sotva ju Harry zazrel, oči sa mu rozsvietili ako dva lampáše, nozdry sa mu zachveli, akoby ovoniaval vzduch a na perách mu rozkvitol šťastný úsmev. Aj Draco sa nevedomky široko usmial, ale vzápätí sa zamračil . Niečo mu tu nesedelo a on na chvíľu nevedel rozpoznať príčinu jeho nepokoja. Až po chvíli mu to docvaklo.
„To nie je ona,“ zavrčal nedopravene a obzeral sa po okolí v nádeji, že uvidí inú ženu s detským kočiarom, ale žiadna iná tam nebola. Po cestičke sa pomaly túlalo niekoľko párov zavesených do seba, o kúsok ďalej klusali dvaja mladíci a na lavičkách sa v zubatom jesennom slnku vyhrievalo niekoľko starcov. Mladšia žena s kočiarom tam bola len jedna a koniec prútika ukazoval priamo k nej.
„Čo k čertu,“ zasyčal Harry nechápavo, ale Draco prudko mykol hlavou a zamračene ukázal na kočiar.
„Je iný,“ upozornil na rozmery kočíka, ktoré ho zarazili, „ je väčší než normálne.“
„No áno, v takých sa vozia...,“ vysvetľoval Harry automaticky a trvalo mu to zopár sekúnd než si uvedomil význam svojho tvrdenia, „dvojičky,“ dokončil a prekvapene civel pred seba s očami ako tanieriky. Tak toto bolo naozaj prekvapenie. Buď v tom kočíku naozaj nebola jeho Hermiona, alebo mala dvojča, o ktorom sa nikdy nezmienila. Ale deti boli magické! Celkom jasne videl oblak mágie víriaci okolo kočíka. , A toľko farieb nemôže patriť len k jednému dieťaťu. Z toho by bol magický guláš. Veľmi nebezpečné v takom malom tele,´ myslel si vraštiac obočie tak silno, až ho zabolel koreň nosa. Podvedome si ho pomasíroval presne rovnakým spôsobom, ako to často robieval Draco.
„Nevedel som, že mala súrodenca,“ Draco ustúpil späť pod previsnuté konáre zlatými lístkami obsypanej brezy a mračil sa na chrbát ženy, ktorá pokojne kráčala mierne pokyvujúc širokorozchodným kočíkom a na perách jej hral šťastný úsmev.
„Ani ja, nikdy sa nezmienila. Vždy som si myslel, že bola jedináčik,“ Harry skĺzol prútik do puzdra, zašmátral vo vnútornom vrecku plášťa a vytiahol plnú hrsť striebristej menlivej látky. Keď ju rozprestrel, videl mu cez ruku neviditeľný plášť. „Teraz musím zistiť, či to je moja Hermiona, alebo nie,“ šomral si pod závanom prehadzujúc si ho cez plecia. Jeho telo zmizlo a on okamžite siahol po kapucni a stiahol si ju cez hlavu Zatiaľ čo sa Draco stiahol hlbšie medzi stromy, Harry rýchle preklenul vzdialenosť , ktorá ho delila od chodníka. Na okamžik sa zastavil a švihol prútikom nad svojimi topánkami, aby odstránil hluk spôsobený jeho krokmi na štrkovom podklade, ale jeho oči zostali pevne prilepené na chrbte ženy kráčajúcej pred ním. Ešte ich delilo niekoľko metrov, ale on už dychtivo vnímal atmosféru obklopujúcu kočiar a deti v ňom. Mágia okolo znela a jemne vibrovala, akoby spievala pieseň. Ale niektoré z tónov tej piesne spoznával. Boli mu dôverne známe, ako spomienka na príjemne strávený čas s dobrým priateľom, alebo s prvou láskou. Teraz si už bol takmer istý, ale takmer nebolo dosť. Potreboval istotu a tú mohol získať len jediným spôsobom. Musel nazrieť do mysle ženy a vidieť deti. Predĺžil krok a ľahko sa vyrovnal s pomalou chôdzou matky, ktorá sa usmievala na dve dojčatá oblečené v ružovom. Harry mrkol do kočíka a zaškrtol jeden bod. ,Sú to dievčatá,´ mierny výdych úľavy opustil jeho stisnuté hrdlo, ale väčšia časť úlohy ho ešte len čakala. Pozrel do tváre ženy hľadajúc dôverne známe črty tváre jeho Hermiony a jej staršej verzie, ktorú úchytkom vzhliadol niekoľko krát na stanici. Napriek tomu, že sa mu zdala byť známa, nebol si istý. A tak sa priblížil sa takmer na dosah a vstúpil do oblaku modrozelenej aury, ktorá ju obklopovala ako perina. Vzápätí bol obalený v páperovitých myšlienkach nesmierneho šťastia.
,Konečne! Konečne ! Moje nádherné dievčatká, moje princezničky. Tak dlho sme na vás čakali. Už som ani nedúfala a keď doktor povedal, že som tehotná, plakala som šťastím a teraz ste tu. Nádherné, zdravé a zázračné!´
,Ani si nevie predstaviť ako veľmi zázračné. Priam čarovné.´ Harry dopĺňal jej myšlienky, ktoré mu teraz hrmeli hlavou a netrpezlivo očakával, kedy sa v nich mihnú mená dievčatiek. Našťastie nemusel čakať dlho. Deti v kočíku sa odrazu začali mrviť, ružové dudlíky leteli oblúkom preč a dvojitý kvílivý zvuk okamžite upútal pozornosť matky. Pustila rúčku kočiaru a skláňajúc sa nad ním hľadala tie malé ružové hlúposti, ktorými matky obvykle na chvíľku pobláznia inštinkty detí a ukolíšu ich k spánku.
„Tššš! Tíško, tu je tvoj dudlík Hermionka,“ našla cumel a strčila ho do otvorených úst dieťaťa. „A kde je ten tvoj Helenka?“ šmátrala pod prikrývkou a konečne ho našla. „Aha! Tu je,“ ukázala ho dieťaťu a keď si ho dôkladne prezrela, strčila ho do široko otvorených ústočiek. Harry naklonený nad kočíkom sa narovnal, vrhol na obe dievčatká posledný pohľad naplnený láskou a odkradol sa preč skôr, než mu emócie, ktoré s ním práve teraz lomcovali, roztrhnú hrudný kôš na tisíc kusov.
„Je to ona,“ oznámil priškrteným hlasom sťahujúc si plášť. „Druhé dieťa je tiež dievčatko a sú ako dve kvapky vody,“ mumlal a oči mu plápolali zelenou žiarou. Draco, ktorého tvár bola stuhnutá napätím mu vytrhol plášť z ruky, jediným kvapalným pohybom sa do neho zahalil a zmizol ako duch bez jediného zvuku. „Hermiona je tá vpravo,“ dodal Harry obočie znovu zvraštené vzhliadnutím emócie, ktorú na priateľovej tvári videl tak zriedkavo. Ešte pár sekúnd hľadel na pani Grangerovú, ako sa krúti okolo detí a potom mu do omámeného mozgu prenikla nepríjemná myšlienka. ,Prečo Hermiona nikdy nehovorila o svojej sestre? Prečo nešla aj ona do Rokfortu? Jasne som cítil, že aj ona je magická?´ dumal nevšímajúc si okolie. Vedľa neho sa pohli konáre, akoby ich rozvial silnejší poryv vetra a skryjúc sa očiam náhodných chodcov v hustom poraste , Draco stiahol plášť a začal ho úhľadne skladať nedívajúc sa na Harryho.
„Mal si pravdu, sú ako dve kvapky vody,“ povedal po chvíli podávajúc mu plášť. „Kam sa podela tá druhá? Nie je magická?“
„Je a ja nad tým premýšľam od chvíle, čo si odišiel,“ Harry strkal plášť do vrecka a jeho pohľad sprevádzal pani Grangerovú , ktorá teraz oveľa ráznejšie hojdala kočík odkiaľ sa ozývali občasné kvílivé zvuky detského náreku.
„Choroba? Nehoda? Pani Grangerová je presvedčená, že obe sú zdravé a ona by to mala vedieť, je doktorka,“ mumlal Harry a hlavou mu letelo milión protichodných myšlienok. ,Je existencia druhého dievčaťa v rodine Grangerových výsledkom ich zmien, alebo to tak bolo aj predtým? A ak , čo sa stalo s tým druhým dieťaťom? Prečo teda Hermiona nikdy o nej nehovorila?´ pozrel na Draca a mohol vidieť, že sa mu hlavou preháňajú tie isté myšlienky.
„Možno sa narodili dve, lebo mágia je celkovo teraz oveľa silnejšia,“ nadhodil Draco a skúmavo na Harryho pozrel.
„A ak nie? Čo ak boli vždy dve a jedna z nich zomrela?“
„Dve Hermiony,“ Draco sa pri tej myšlienke usmial a šantivo mykol obočím. „Také niečo by svet nemusel ani prežiť.“
„Nie dve Hermiony, ale Hermiona a Helena. No ak by tá druhá bola niečo podobné, ako naša Hermiona, magický svet by sa mal na čo tešiť. Bola by to sila s ktorou sa musí počítať.“
„Hlavne, keby sme im pomohli,“ uškrnul sa Draco. „Teraz už len zabezpečiť, že dve aj zostanú.“
„Ako to chceš urobiť? Nemôžeme len tak vtrhnúť do ich domu a vyhlásiť, že im v krátkom čase môže zomrieť dieťa keď ani nevieme, či je to pravda. Nemôžeme ich varovať a nemôžeme tu zostať a strážiť ich, aby sa im nič nestalo,“ Harry si rozčúlene prehrabol vlasy hľadiac nešťastne na pani Grangerovú, ktorá sa skláňala nad kočíkom a šťastne sa usmievala. Draco si zamračene šúchal zátylok, keď mu odrazu pohľad padol na škriatkov prikrčených v kríkoch. Sekundu na nich hľadel prenikavým pohľadom a potom dostal vynikajúci nápad.
„My nie...,“ nadhodil a škeril sa ako rarášok nad hrncom plným zlata, „ ale oni môžu,“ ukázal na škriatkov a Harryho oči sa radostne rozsvietili. „Môžu deti sledovať nonstop a majú vlastnú mágiu, ktorou ich môžu ochrániť pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.“
„Áno, to je vynikajúca myšlienka,“ Harryho ten nápad okamžite nadchol a hneď sa rozhodol ho zrealizovať. „Môžete to urobiť?“ obrátil sa na škriatkov , ktorí na neho s očakávaním upierali obrovské okále .
„Ó, áno!“ vydýchla Dab a zalomila rukami. „My môžeme.“
„Ale museli by ste tu zostať a neustále dávať pozor, aby vás nikto nevidel,“ upozorňoval na záporné body tejto poslednej misie. „okrem toho, sú to muklovia.“
„Deti sú magické a ak sa k nim priviažeme, môžeme urobiť všetko, čo bude treba,“ namietala Dab a v očiach jej svietila nádej. ,Och, možnosť starať sa o dieťa. Už roky túžila po takomto postavení a teraz im ho pán ponúkal. Nezáleží na tom, že rodina nie je magická, hlavná vec, že deti sú.´
„Dobre, tak kto z vás je ochotný zostať tu a strážiť deti?“ spýtal sa Draco a skúmavo si ich prezeral. „Nebudeme vás nútiť a nemusíte meniť pána. Ale , samozrejme ak chcete, nemám námietky.“
„Ja tiež nie,“ pridal sa Harry . „Pre túto dlhodobú misiu potrebujeme štyroch dobrovoľníkov. Deti budete strážiť dvadsaťštyri hodín denne a preto musíte byť na každú dvaja. Jeden stráži a druhý oddychuje. Pracovať môžete, ale nenápadne, nesmiete vzbudiť pozornosť muklov,“ vysvetľoval , ale škriatkovia sa na neho dychtivo pozerali a všetky ruky trčali hore. „No,“ pozrel s úškľabkom na Draca, „všetci tu zostať nemôžete. To by si ich rodičia celkom určite niečo všimli. Musíme teda vybrať my,“ na chvíľu sa odmlčal a skúmavo si ich premeral. „Zostanú tu Dab, Jelly, Puff a Kate,“ rozhodol napokon a usmievajúc sa krútil hlavou, keď počul nadšené svišťanie vybraných škriatkov. „Poďte ukážem vám, kde odteraz budete žiť,“ natiahol k nim ruku a pozrel na Draca. „O chvíľku sa vrátim, počkajte ma tu.“ Štyria škriatkovia sa ho so širokými úsmevmi na tvári chytili za ruku a spolu s ním v tichom zavírení vzduchu zmizli. Draco uznanlivo prižmúril oči a oprel sa o hrubý konár, ktorá sa skláňal až takmer k zemi.
Harry sa premiestnil do tienistého kúta neveľkej záhrady rozkladajúcej sa za pekným, dvojposchodovým domom. Záhrada bola zanedbaná, pretože pani Grangerová na ňu teraz nemala vôbec čas. Hriadky boli porastené vysokou burinou, ktorá pomaly usychala. Veľké koše drobnokvetých chryzantém sa strácali vo vysokej tráve a všetko pokrýval farebný koberec opadaného lístia. Tváre škriatkov, ktorí sa rozhliadali okolo seba sa rozsvietili ako lampáše. Toľko práce, ktorá na nich čakala! Harry potriasol hlavou a uškrnul sa nad ich nadšením. Siahol do vrecka, vytiahol mešec na peniaze a strčil ho do ruky rozochvenej Dab.
„Tu sú peniaze . Budete si za ne kupovať jedlo a všetko, čo budete potrebovať. Nemusíte šetriť, je tam dosť na niekoľko rokov. Keď ich miniete, jeden z vás sa premiestni do zámku Le Blanc a dostanete ďalšie. Môžete tu nenápadne vypomáhať, ale vašou hlavnou úlohou je strážiť deti,“ prikázal sledujúc, ako prikyvujú.
„My budeme,“ pípla Dab a takmer nedýchala šťastím. „Deti budú v poriadku,“ uistila ho a zamierila k domu. Harry sledoval, ako si otvorili zadné dvere a zmizli v dome a potom sa premiestnil späť do parku.
„Hotovo?“ spýtal sa Draco a odtrhol oči od kočíka stojaceho vedľa lavičky, na ktorej sedela pani Grangerová a čítala časopis.
„Áno, sú na mieste a teraz už môžeme ísť,“ siahol do vrecka a vytiahol prenášadlá. Posledná časť ich misie mohla začať.
Komentáře
Přehled komentářů
Stále som čakala neohrabanosť a ona neprichádzala... :)
H a H - a že si ja tipnem, kto si ich v budúcnosti podelí? :):):)
Výborný nápad, aby sa chlapci nepobili.
Ďakujem za kapitolku a držím palce k ďalšej.
jupííí
(soraki, 30. 5. 2012 7:25)
další krásná kapitolka! Děkuji moc a moc. A vůbec nebyla neohrabaná, mně se moc líbila a upřímně? Jsem ráda, že vím, co je s Grindenwaldem a Brumbálem, ale ještě raději jsem za to, že Hermiona je teď dvakrát :-D
Už teď se opět nemůžu dočkat dalšího pokračování
Jééé!
(nadin, 30. 5. 2012 23:13)