6. Straty a nádeje
6. Straty a nádeje
Abraxis ležala na boku v postieľke a vychutnávala si pocit telesnosti. Opatrne si prezerala miestnosť a mračila sa. Telo bolo slabé a veľmi nedokonalé. Abraxis sa otriasla nevôľou, pri spomienke na Melaniin záchvat smiechu, keď im popísala, čo sa s ňou a okolo nej deje.
,Ty si sa znovu narodila!´ jačala štikútajúc a Abraxis vrčala ako bernardín nad zaviatym horolezcom. Trochu kŕčovitý smiech Eimé ju sčasti upokojil a nepríjemnú situáciu v ktorej sa nachádzala, dokázala potom kamarátkam popísať s trochou štipľavého humoru.
,Čo bude robiť démonka vo svete ľudí?´ nadhodila Eimé a Melanie konečne zvážnela.
,Neviem, to by mohol byť problém ´ pripustila napokon po chvíľke uvažovania. , Možno som sa namiesto nej mala narodiť ja, ale Abraxis sa hrdinsky postavila tomu lúču do cesty a teraz je uväznená v tele človeka . ´
,Ten človek má meno,´ zavrčala Abraxis a Melanie sa znovu rozosmiala. , Nerehoc sa stále a vysvetli mi, čo to znamená,´ žiadal nahnevane a netrpezlivo čakala, kým smiech stíchne.
,To meno znamená, že si sa narodila ako dievča. Nič viac z toho teraz vyčítať neviem,´ odpovedala Melanie a potom sa odrazu zhlboka, piskľavo nadýchla. , Povedala si Lily Evansová?´ vykríkla rozčúlene a Abraxis sa znepokojene otriasla. V Melaniinom hlase zaznel strach a panika.
,Hej! Deje sa niečo? Ty niečo vieš! ´zvolala a netrpezlivo čakala na odpoveď.
,Mala by si jej to povedať,´ nabádala ju Eimé ticho a Abraxis zatínala malé päste v snahe ovládnuť sa a nezačať kričať .
,Áno, mala by si mi povedať všetko čo vieš!´ skandovala ticho a Melanie si nespokojne odfúkla.
,Ale to predsa nie je možné...,´začala neochotne , ale Eimé ju veľmi dôrazne prerušila.
,Teraz nepremýšľaj nad tým čo je a čo nie je možné, ale povedz čo vieš o Lily Evansovej. Potom budeme spolu uvažovať, či to možné je a či je to len nejaká hlúposť.´ dokončila rázne a Melanie nakoniec s povzdychom súhlasila.
,Pamätáte sa, ako som vám rozprávala, že vo svojom svete som bola človek, žena a čarodejnica. Dlhé roky som hľadala vysvetlenie všetkých tých zvláštnych vecí, ktoré sa diali okolo mňa, ale našla som veľmi málo. Až tesne pred tým , ako som odišla ..., ´ Melanie sa na chvíľu stiesnene odmlčala, potom sa znovu zhlboka nadýchla a s novou odvahou pokračovala , ,práve vtedy mi moja vnučka priniesla niekoľko kníh o čarodejníkoch. Boli to príbehy o malom chlapcovi a jeho boji proti zlému černokňažníkovi. Vcelku nič zvláštne, typický príbeh boja dobra a zla, len obalený v inom kabáte. Nemala som práve čo robiť a tak som si to prečítala. Bolo toho cez štyri tisíc strán a tak ma zaujalo, či je tam povestné zrnko pravdy.´
,Bolo?´ prerušila ju vzrušene Eimé a Abraxis si dokázala živo predstaviť, ako priam žiari zvedavosťou.
,No...bolo, ´ pripustila Melanie váhavo. , Vcelku z tých štyroch tisícok, bolo pravdivých necelých dvanásť strán, keď som to všetko spísala.´
,To je pekné, ale ako sa to týka mňa? Teda Lily Evansovej?´ pýtala sa Abraxis nedôverčivo.
,V tom príbehu sa spomínalo aj meno matky toho chlapca, ktorá zahynula čoskoro po jeho narodení,´ šomrala Melanie a stiesnene stíchla. Abraxis sa zamračila , bleskovo zrevidovala všetko čo počula a okamžite jej to docvaklo.
,Chceš tým naznačiť, že Lily Evansová zomrela hneď , alebo čoskoro po narodení svojho syna?´
,Kedy sa narodil?´ spýtala sa Eimé ticho a Abraxis cítila, ako sa Melanie otriasla.
,V roku 1981.´
,A ja? Aký rok je teraz?´
,Je 30. január 1960,´odpovedala Melanie pomaly, ale okamžite doložila, , teda, ak je na tom niečo pravdy!´
,Dvadsaťjeden rokov! Len dvadsaťjeden rokov? To nemôžeš myslieť vážne!´ zvreskla Abraxis a v celej pôrodnici začali blikať svetlá. Ľudia sa prekvapene obzerali a údržbár, ktorý práve opravoval tečúci vodovod, naštvane zahrešil. Abraxis sa zhlboka dýchala, sťahovala tenké obočie a smaragdovými, prižmúrenými očami sledovala blikanie svetiel. Len s námahou sa upokojila natoľko, aby bola schopná logicky myslieť. , Dobre...,´začala pomaly, ,myslím, že by si nám mala povedať všetko na čo si len spomenieš, čo si z tých kníh spísala ako pravdu.´ požiadala Melanie rozhodne. ,Potom spolu zvážime, čo s tým budem, eventuálne budeme robiť. Pamätáš si z toho ešte niečo?´
,Samozrejme že si to pamätám!´ vykríkla nahnevane Melanie. , Hovorila som vám, že mám fotografickú pamäť a okrem toho som ešte aj použila pamäťové kúzlo. Nezabudla by som to, ani keby som chcela,´ poznamenala už pokojnejšie a odrecitovala priateľkám celých dvanásť strán pravdivých údajov o čarodejníckom svete. Eimé a Abraxis počúvali bez jediného slova a len občasné hnevlivé zafučanie, alebo citoslovce zavrčané popod nos jej signalizovalo ich neutíchajúci záujem. Stiesňujúce mlčanie, ktoré nasledovalo po skončení príbehu, prelomil až ťažký Abraxisin povzdych.
,Mno! To nebolo príliš povzbudzujúce,´ zavrčala ticho a zrovnávala si v hlave fakty, ktoré počula. ,Teraz, keď to viem, očakáva snáď niekto odo mňa , že sa kvôli tomu nechám zabiť a nič s tým neurobím? Okrem toho, ja nie som človek, ja som démonka, nech si hovorí kto chce čo chce o osude a záchrane sveta , ale ja sa zabiť nenechám! ´
,Čo s tým budeme robiť? ´povzdychla si Eimé starostlivo , pokrútila hlavou, objala skleslú Melanie okolo ramien a ľutovala, že nemôže podobné, utešujúce gesto ponúknuť aj Abraxis.
,Nie si démonka, ´ zašomrala Melanie a vďačne sa zaškľabila na Eimé, , teda nie celkom. Pamätáš, to ,tornádo´, ktorým sme nedávno prešli, nás trochu pomiešalo. Teraz máš aj časť mojej a časť Eimiinej osobnosti a našich schopností. Okrem toho, máš na rozdiel od všetkých iných detí, svoju pamäť a musím povedať, že ma to veľmi udivuje, a máš nás obe. Naše spojenie je podľa mňa naproste unikátne a myslím si, že toto všetko má za cieľ, zmeniť budúcnosť.´
,Správne!´ zvolala Eimé nadšene. ,Nikto od nás nemôže očakávať, že dovolíme, aby nejaký provincionálny černokňažník, ktorému podľa všetkého preskočilo, zavraždil našu kamarátku!´
Dvere nemocničnej izby sa potichu otvorili a dnu vstúpila postaršia zdravotná sestra. Podišla k posteli a zľahka potriasla rukou rodičky.
„Pani Evansová, máte tu návštevu,“ povedala ticho a usmiala sa do mierne omámených svetlomodrých očí, ktoré sa na ňu pozreli .
„Mami?“ ozvalo sa spýtavo od dverí a pani Evansová s úsmevom naklonila hlavu, aby videla návštevníkov. Spoza veľkej kytice červených ruží, ktorá práve vplávala dnu, vykuklo malé, svetlovlasé dievčatko a s obavami sa pozeralo okolo seba.
„Petúnia, zlatko, tu som!“ volala ticho pani Evansová , naklonila sa dolu a otvorila náruč dieťaťu, ktoré sa k nej rozbehlo na krátkých nožičkách. Cez dvere prešiel vysoký, tmavovlasý muž s ustaraným výrazom na tvári. Husté, na krátko ostrihané vlasy mu spadli do čela, keď zdvíhal dieťa a usadil ho na okraji postele. Naklonil sa k manželke a zľahka ju pobozkal na čelo .
„Si v poriadku?“ spýtal sa trasľavým hlasom a jeho pohľad sa zastavil na postieľke stojacej vedľa. Bábätko omotané ružovou dekou civelo na neho obrovskými zelenými očami a mračilo sa. Nemohol od tých očí odtrhnúť pohľad a len okrajom vedomia zaznamenal čuprinu červených vlasov na hlavičke dieťaťa. „Ešte teraz sa trasiem od strachu,“ šepkal prižmurujúc oči , „ nikdy v živote som sa tak nebál.“ priznal sa s miernym rumencom a pozrel do vyčerpanej tváre svojej ženy. Pri spomienke na to, ako sa telo jeho tehotnej manželky zmietalo pod schodiskom v neovládateľných kŕčoch , s modrou tvárou a na pokraji smrti. Hodiny, ktoré nasledovali po tom, ako ju naložili do sanitky a on zdvihol na ruky vreštiacu Petúniu, boli nekonečnou agóniou hrôzy. Tak strašne sa bál, že ich obe stratí, že až pri pohľade do tých smaragdovo zelených očí svojej dcéry sa vlastne dnes po prvý raz skutočne nadýchol.
„Už je to v poriadku,“ usmievala sa pani Evansová, jednou rukou pridŕžala dieťa a druhou odhrnula manželovi vlasy z čela. S úsmevom mu podala kvety a pohľadom ukázala na veľkú vázu stojacu na stolíku v rohu miestnosti.
„Lily je tiež v poriadku?“ spýtal sa, keď napúšťal do vázy vodu a pohľadom pohladkal ružovú deku v postieľke.
„Vyzerá to tak, že je, aj keď sa narodila o niečo skôr a za takých nepriaznivých okolností,“ usmievala sa pani Evansová radostne.
,Melanie? Počula si to? Ešte si myslíš, že je 30. január? Možno sme nejaké tie zmeny už začali. ´ sarkasticky sa spýtala Abraxis .
,Hm!´ vrčala zamyslene Melanie. , Nemyslím si, žeby tvoje trochu predčasné narodenie nejako ovplyvnilo budúcnosť. Na to budeme potrebovať oveľa väčší kaliber, než narodenie o pár dní skôr.´
,Dobre, budeme nad tým premýšľať, ale trochu neskôr,´ mrnčala Abraxis, ,som unavená a nevládzem udržal oči otvorené,´ zašomrala , privrela oči a prepadla sa do spánku. Tichý, dvojhlasný chichot, ktorý zaznieval kdesi v pozadí jej mysle, takmer nevnímala.
Nasledujúce dni boli pre Abraxis tým najčírejším hororom, ktorý si vedela predstaviť a občas to išlo aj ďaleko za jej predstavivosť. Už len uspokojovanie základných fyziologických ľudských potrieb, ako jesť, piť a vylučovať ju takmer odrovnalo. Prvé prebudenie sa vo vlhkej a ušpinenej plienke ju zmiatlo a samotná očista jej prišla nevýslovne trápna. Melanie s Eimé sa pri oboch , pre Abraxis tak nevýslovne trápnych a nechutných udalostiach , tak smiali, až ju z nich rozbolela hlava. Škvŕkajúci žalúdok a jej nepohodlné pomrnkávanie bolo odmenené ponúknutím prsníka a Abraxis sa pri tom pohľade otočil žalúdok vo tri vrhy. Napriek jej zúrivému odporu jej bola do úst narvaná veľká bradavka a hoci ju spočiatku veľmi dôsledne vypľúvala, nechala sa nakoniec presvedčiť. Melanie a Eimé do nej naozaj hučali ako pilináky, kým konečne nasala svoj prvý hlt materinského mlieka.
, Za celý svoj život som sa tak nenasmiala,´ oddychovala ťažko Melanie , keď Abraxis znovu ležala čistá a nasýtená vo svojej postieľke .
,Ja som zvedavá, či ti to príde také smiešne, keď bude rad na tebe!´ zavrčala Abraxis . , Okrem toho nezabúdaj, že ja som démonka! Ja nie som človek!´
,Nevykrikuj a tíško tráv, nech rýchle narastieš,´ tíšila ju Eimé. ,To čo teraz prežívaš môže byť síce nepríjemné, ale nie je to tak odlišné od vašich životných spôsobov. Jediný rozdiel je, že to zažívaš ako dospelý jedinec. Neustále si musíš pripomínat, že teraz si novorozenec a hlavne nezabudni, že to nepotrvá dlho. ´
, Moje krídla!´ vykríkla odrazu Abraxis vydesene a okolo postielky sa objavilo niekoľko modrých iskričiek . ,Melanie, majú ľudia krídla?´
,Nie! Celkom určite nie, ale nezúfaj, možno že tebe narastú, si predsa démonka.´
,Možno,´ zastenala Abraxis zúfalo, , je to len pár dní, čo som sa ich konečne naučila používať a už som o ne navždy prišla. To je tak nespravodlivé!´
, Je to cena za tvoju vášeň , s ktorou si sa venovala vareniu elixírov,´ zasmiala sa Eimé .
,Varia ľudia elixíry?´ v Abraxisinom hlase sa zachvela maličká nádej a Melanie sa ticho uchechtla.
,Samozrejme! Nemagický to nazývajú chémiou a čarodejníci …,´ Melanie sa odmlčala a potom váhavo dokončila , , veľa o tom neviem, ale asi varia. To už budeš musieť zistiť sama.´
,Dobre, ja si to teda zistím, ale teraz som už unavená . Toto telo toho veľa nevydrží, ´ široko zívla a zavrela oči.
,Abraxis,´ozvala sa po chvíli Eimé, ale Melanie ju ticho zastavila.
,Nechaj ju, musí spať, je to dieťa,´ chichotala sa pobavene v predstave mohutnej Abraxis v tele malého dieťaťa. Eimé sa zamyslene mračila a pokukovala po kamarátke, ktorá si nespokojne prezerala jasnočervené dlane. Uprostred nich mala výrazné, karmínové kruhy, ktoré sa mihotali ako malé plamienky s malými belasými špičkami.
,Myslíš si, že aj my sa znovu narodíme?´ Eimé sa naklonila nad Melaniinu dlaň a s pobavením potrela belasé konce plamienkov. , Toto sú vílie plamene, ale základ je démonský.´
,Zostane mi to aj keď …?´ zmrštila obočie Melanie a spustila ruky , podvedome si trúc dlane o boky. Eimé sledovala pohľadom , ako sa pokúša zotrieť plamene z dlaní a rozosmiala sa. Melanie prekvapene zdvihla obočie, pozrela na Eimé, potom na svoje ruky a uškrnula sa.
,To sa nedá zotrieť,´ škerila sa Eimé a natiahla k nej ruky . Na oboch jej dlaniach boli podobné, výrazné , mihotavé tmavomodré kruhy s červenými odleskami plamienkov. ,Oheň, ´ povedala so širokým úsmevom, , moc našich rás, tak ako krídla.´ Melanie si znovu s povzdychom potrela dlane, privrela oči a započúvala sa do pokojného odfukovania spiacej Abraxis.
,Áno, myslím si, že sa znovu narodíme,´ odpovedala s mäkkým úsmevom na tvári a ukázala na zástupy rôznofarených postáv plynúcich okolo nich. , Otázka skôr znie, kde , kedy a ako čo sa narodíme.´
Slnko nezadržateľne stúpalo nad obzor a zalievalo teplými lúčmi hrad týčiaci sa nad jazerom. Hagrid otvoril dvere svojej chalupy a vypustil skučiaceho Tesáka, ktorý zdvíhal nohu ešte skôr, než dobehol k rohu chalupy. Hagrid zíval, škrabal si zarastenú hruď a obracajúc sa späť dovnútra, preletel pohľadom po múroch hradu. V polovici pohybu sa zastavil a neveriacky civel na obrovskú dieru černejúcu sa na jednej z veží . S poklesnutou sánkou zízal nehybne na hrad pred sebou a nemohol si to zrovnať v hlave. Náraz do nôh, keď sa Tesák vracal do chalupy, ho vytrhol z tranzu. Strhol z klinca kabátec a bežiac neohrabane pozemkami, navliekal si ho na seba. Celý spotený vtrhol do dverí a dupal po schodoch.
„Raňajky sa ešte nepodávajú,“ zaškrípal nahnevane Filch, ktorý sa nečakane vynoril z vedľajšej chodby. S kyslým výrazom v tvári si premeral Hagridov neupravený odev, červenú, spotenú tvár a zastavil sa na rozšuchorených vlasoch, trčiacich na všetky strany. Nespokojne cmukol perami a pokrčil nos, keď nasal ťažký odér potu.
„Idem za riaditeľom!“ vyštekol Hagrid a nevšímajúc si Filchov posmešný výraz, bežal ďalej chodbou a zastavil sa až pred riaditeľňou. Celý schvátený stál pred sochou ukrývajúcou vchod a v tom zhone si naozaj navedel spomenúť na heslo.
„Čokoládové žabky,“ ozval sa za ním studený hlas , Hagrid sa prudko mykol, krčná chrbtica mu hlasite zapraskala a po tvári mu preletel bolestivý kŕč. Nielen pre bolesť v krku, ale aj pri pohľade na nehybnú , bledú tvár profesora Snapea, ktorý stál za ním a premeriaval si ho nesúhlasným, studeným pohľadom. „Profesor by mal ísť študentom príkladom,“ poznamenal sarkasticky, poukazujúc na nedbanlivý odev Hagrida.
„Musím hovoriť s riaditeľom!“ vykríkol Hagrid a v predklone sa pchal sa do otvoru v stene. „V múre veže je obrovská diera, ktorá tam včera celkom určite nebola !“ huhlal stúpajúc po schodoch. Snapemu po vypočutí poslednej vety spadla sánka, ale bol to človek trénovaný spacovávať neočakávané situácie a tak sa veľmi rýchle spamätal, a hnal sa za Hagridom. S klopaním si nemuseli robiť starosti , pretože vstupné dvere viseli na pántoch a riaditeľova pracovňa vyzerala ako vnútro tanku po výbuchu všetkých zásob munície. Teraz stratil hlavu aj povestne studenokrvný profesor Snape. S očami širokými ako taniere prechádzal pohľadom po zariadení riaditeľne, ktoré vyzeralo, akoby prešlo cez šrotovník, až kým nezbadal kôpku trasúcich sa útržkov papiera a zariadenia, spod ktorej vyčnieval kúsok riaditeľovho habitu. Odstrčil bedákajúceho Hagrida a nešetrne odhadzujúc zvyšky riaditeľovho majetku nabok, vyhrabal ho von. V prvom okamžiku si myslel, že sa pozerá na mŕtvolu, ale záchvev, ktorý prebehol celým telom ležiacim pred ním, ho vyviedol z omylu.
Nasledujúce minúty patrili medzi najstresujúcejšie v celom Snapeovom živote. Bleskurýchle vyhodnotil riaditeľov zdravotný stav, prikázal Hagridovi zavolať madam Pomfreyovú a sám sa pokúsil zahojiť toľko zranení pokrývajúcich telo Dumbledora, koľko to len šlo. Kým sa z polozrúcaného kozuba vynorila šokovaná Popy , ktorá s vytreštenými očami mapovala zničenú riaditeľňu a polomŕtveho Dumbledora, podarilo sa mu ako - tak stabilizovať tie najhoršie poškodenia. Potom sa Popy spamätala aspoň natoľko, že sa mohla ujať svojej funkcie a po dôkladnom vyšetrení pokračovať v uzdravovaní tam, kde Snape započal. Kozub, napriek značnému poškodeniu bol funkčný a tak po hodine náročnej liečby, bol Dumbledore prepravený na ošetrovňu, uložený do postele s taktne zatiahnutými závesmi chrániacimi ho pred zvedavými očami študentov, Snape sedel vedľa postele a čakal, kým sa preberie.
„Čo sa zmenilo?“ ozval sa odrazu z postele tichý, zachrípnutý hlas a Snape, ktorý upadol do hlbokého zamyslenia sa prekvapene mykol. Napodiv veľmi rýchle pochopil o čo sa riaditeľ pokúsil a neveselo , ironicky sa uškrnul.
„Hodne,“ odfrkol a pozrel do modrých očí uprených na neho. „Riaditeľňa je kompletne zničená , v múre je diera a to že žijete, Albus, to je podstate zázrak.“
„Všetko sa dá nahradiť, boli to len veci,“ šepkal riaditeľ a oči mu svietili ako lampáše, „ musíme zistiť, čo sa zmenilo!“ naliehal a pokúsil sa vstať. Slabosť z početných, napoly zahojených zranení, ho spoľahlivo udržala v posteli. Snape pokrútil hlavou a nespokojne zafučal.
„Na to bude dosť času, keď sa uzdravíte, ale fakt, že obaja vieme, o čo ste sa pokúsil znamená, že doteraz sa toho tak veľa nezmenilo. Teda , až na tú riaditeľňu.“
„Kde je Félix?“ spomenul si Dumbledore a Snape sa zamračil. Poškrabal sa za uchom a pomaly pátral v pamäti, či medzi troskami zariadenia videl fénixa. Nemohol si spomenúť, ale jeho absencia ho neprekvapila. Fénix sa mohol premiestniť pred dopadom kúzla, ktoré zničilo všetko, čo bolo v jeho dosahu. Pozrel teda na Dumbledora a pokrčil plecami.
„Nevidel som ho, ale možno sa premiestnil,“ povedal a sledoval, ako riaditeľova tvár na chvíľku zosmutnela.
„Dúfam, že to malo cenu, ktorú musím zaplatiť,“ povedal o chvíľu , s povzdychom sa pozrel na Snapea a zatvoril oči. Hrad sa pomaly začal prebúdzať a o niekoľko minút sa začne ďalší, celkom obyčajný školský deň.
Komentáře
Přehled komentářů
... no po pravde z dovolene :)
bez televize, bez internetu, skoro bez signalu... zivot je fajn :-D
Tahle kapitola me fakt pobavila, ale jestli mam byt uprimny, tak zatim nevim, jestli se mi ma ta povidka libit nebo ne :)
Hold ji budu cist minimalne do te doby, nez se rozhodnu :-D
Me se totiz chvilku libi, chvilku ne... chvilku nevim ktera bije, tak si musim precist od zacatku, a tak podobne :)
téda
(Lily, 17. 8. 2008 19:59)
tohle vypadá na naprosto bombovou povídku..
Jsem na to hrozně natěšená a doufám že toho změní co nejvíc.. skvělé..
nedam nadpis
(maginy, 14. 8. 2008 22:16)
waw boze prekvapeny snape no neobvikle .....je to uzasne a kto vie kde sa stratil felix .....no a hej to ako je to stym rokmi trosku asi nechapem ale uzsa starsne tesim na dalsiu kapcu lebo tato bola swela a dik lea tu pisala ze uplne zabudla ze dumbledor caroval no ja som tiz zabudla ...no a abraxis nezavdim lebo prdstav si to ze bysi bola v tele novorodenca a mal detsky rozum no nevm co by som urobila =DD
Neskutečně
(soraki, 13. 8. 2008 22:46)jsem se pobavila. Hraju Heroesy a tam je jedna z démonek na výběr Abraxix, takže mám celkem jasnou představu, jak vypadá :- D a k tomu ty plenky ... Jen tak dál. moooooooooooooooc se mi to líbí
to som zvedava
(Lea, 13. 8. 2008 20:31)
ako co sa tie dve narodia :-)
A uplne som zabudla, ze Dumbledor zacal carovat, tak som bola tou dierou docela prekvapena...
Dobre pises, len tak dalej.
Prave jsem se vratil z hradu...
(Ja Osobne, 18. 8. 2008 18:55)