19. Rubín
19. Rubín
Sane leteli tesne nad snehovou pokrývkou ľadového poľa a ich pohyb kopíroval terén bez toho, aby spomalili. Jemné kolísanie postupne uspalo všetky deti a tak nikto nezbadal, že už dávno neletia nad ľadom. Okolo nich sa začali objavovať skaly, terén sa zvlnil. Boli nad pevninou, ale pretože pred nimi neboli zatiaľ žiadne prekážky, jazda pokračovala bez prerušenia aj keď sa na mnohých miestach začali objavovať plochy bez snehu porastené machom .
Krajina ukrytá pod príkrovom polárnej noci sa menila a sane postupne spomaľovali. Do cesty sa im stavalo stále viac a viac prekážok, ktoré museli obchádzať. Napriek tomu postupovali stále ďalej a ďalej na juh, aj keď museli často odbočovať. Porast bol stále hustejší a čoskoro sa na obzore ukázala temná stena lesa. Terén bol nerovnejší, sane lavírovali medzi prekážkami, až sa úplne zastavili.
Sneh praskal pod nohami stoviek zvierat, ktoré pomaly okolo nich prechádzali na svojej nikdy sa nekončiacej púti za potravou. Jeden zo sobov sa zastavil pri saniach, odtrhol za hrsť zľadovatelej trávy vyčnievajúcej spomedzi snehu tesne pri lyžine a prežúvajúc naklonil sa nad Marcela, ktorému spomedzi kožuším vyčnievala len hlava. Tiché zafŕkanie a teplý, nie práve najvoňavejší obláčik pary, ktorý vyletel zo zvieracích nozdier a ovanul Marcelovu tvár, ho prebrali z hlbokého spánku. Zamrnčal, pokrčil nos, pootvoril oči a zízal rovno do pohybujúcej sa sobej tlamy s veľkými, žltými zubami.
„Áááááííé!“ zajačal prenikavo v šoku a pokúsil sa vyskočiť zo saní von. Sob nakláňajúci sa nad ním sa mykol, nadskočil v panike, chuchvalec trávy zmiešaný so slinami mu vypadol z papule a dopadol na Marcelove široko roztvorené ústa. „Ágrh!“ zalkol sa Marcel v náhlom uvedomení si čo má v ústach a zdvihol sa mu žalúdok. Bleskovo sa prevrátil na bok a kŕčovite zvracal. Vzápätí sa zo saní ozvali vydesené hlasy.
„Čo je? Čo sa deje?“ zvolal Lars, vypliešťal oči do tmy zvierajúc v ruke prútik a pokúšal sa identifikovať hroziace nebezpečenstvo.
„Kde sme to?“ vyskočil zo saní aj Dárius pripravený k boju .
„Prečo stojíme?“ spýtala sa Jenni, poobzerala sa okolo seba a okamžite vedela, čo sa deje. Takéto niečo jej ukazoval otec pred rokom, keď preberali veľké stáda a ich migráciu. V tejto zemepisnej šírke to môžu byť len soby.
„Čo je to?“ s miernou panikou v hlase zašepkala Laila, vytasila prútik a opatrne sa vyhrabávala z teplého hniezda, v ktorom doteraz spala.
„Soby, nemusíte sa báť, tie nám neublížia,“ rozosmiala sa Jenni a v slabom svetle hviezd videla, ako sa Dárius uvolnil. „Asi sme sa dostali do sobieho ťahu, musíme počkať, až prejdú a potom môžeme pokračovať ďalej.“
„Ako dlho?“ zaujímala sa Cora a hrabala sa vo vaku, položenom na saniach. Jenni pokrčila plecami, ale potom si uvedomila, že to nikto nemôže vidieť a ticho sa zachichotala.
„Neviem, to záleží od toho, ako veľké toto stádo je. Otec nám rozprával, že v niektorých stádach môže byť aj tisíc zvierat.“
„Podľa toho, ako sa šuchtajú tu budeme stáť hodiny,“ šomral Dárius a trel si žalúdok, ktorý mu nahlas oznamoval, že by mal niečo zjesť. Cora to začula a zvonivo sa rozosmiala. Ten zvuk sa niesol nad tundrou a okolité zvieratá viditeľne zrýchlili , len aby boli čo najďalej od nich.
„Zbláznila si sa?“ zasyčal nahnevane Lars a prudko sa k nej otočil. „Chceš aby sa splašili a rozdupali nás?“
„Nie, nechcem, ale keď má Ilja taký mumlavý žalúdok,“ stíšila sa a zahanbene sklonila hlavu.
„To mi pripomína, že okolo stád sa vždy pohybujú dravce,“ povzdychla si Jenni , „ prútiky majte pripravené.“
„Dobre, vytiahnite niečo na jedenie,“ velil Dárius , „ využijeme čas a najeme sa.“
„Dobrý nápad, potom sa už nebudeme zastavovať,“ súhlasil Marcel, ktorý si už asi desiaty raz vyplachoval ústa a prskal okolo seba studenú vodu. „Nie je vám čudné, že sa nás tie soby vôbec neboja? Mali by sa nám naďaleko vyhýbať a oni sa k nám namiesto toho takmer túlia,“ premýšľal nahlas a sústredene si prezeral zvieratám ktoré sa spokojne popásali, „ vôbec mi nepripomínajú divoké soby. Skôr by som povedal, že sú domáce...“ jeho hlas prešiel takmer do šepotu a všetci pocítili , ako im po chrbte prebehli zimomriavky a stuhli v hlokom zamyslení. Prebrali sa až na hlboký syčivý nádych Cory.
„No...,“ začal Dárius, ale Lars, ktorý stál niekoľko krokov od saní ho prerušil.
„Ssssh...,“ zasyčal, „ niečo som začul,“ pokračoval a poodišiel ešte o kúsok, naklonil hlavu a privrel oči, aby sa mohol lepšie sústrediť. „To znie ako zvončeky,“ zašepkal napokon a vrátil sa k saniam niekoľkými dlhými krokmi.
„Prichádza Santa Claus?“ rozosmiala sa Moa, skrútila sa do klbka a pokúšala sa potlačiť chichot.
„Myslíš?“ spýtala sa nedôverčivo Cora, ale vzápätí sa tiež rozosmiala. „ Vždy som ho chcela stretnúť osobne, ale nečakala som , že to bude tak skoro.“
„Jasné,“ chechtala sa Moa, „ prišiel si vybrať soby do záprahu.“
„Srandičky, srandičky,“ zavrčal Lars naštvane , vytrhol z pod nej vak a sústredene sa v ňom začal prehrabávať. Moa si povzdychla, posadila sa a potriasla hlavou.
„Tak dobre, Santa to nie je,“ zaskučala ticho a s posledným uchichnutím zmĺkla.
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Laila s panikou v hlase a obzerala sa okolo seba.
„Neplaš sa,“ uchechtol sa Marcel trochu nervózne, „chceli sme nájť ľudí a podarilo sa nám to, len trochu skôr, než sme si mysleli.“
„Čo im chcete povedať, ako sme sa sem dostali?“ spýtala sa odrazu Moa. „Uvedomujete si, že to s najväčšou pravdepodobnosťou budú muklovia?“
„Ťažko by sme mohli očakávať, že prví ľudia ktorých stretneme budú čarodejníci,“ prehodila Jenni a sklonila sa nad Ivarom, nehybne ležiacim v spacáku.
„Myslíš, že by sme sa im mali vyhnúť?“ spýtal sa Dárius a zamračene pozeral na pomaly sa pohybujúce soby.
„Ak mi povieš ako to urobíme bez toho, aby si nás všimli,“ zahundral Marcel, vzal si od Cory kus chleba, ktorý mu bez slova strčila do ruky, zahryzol sa doň , privrel oči a povzdychol si.,Už aby sme boli doma,´ pomyslel si a smutne sa zahľadel na suchý krajec, ktorý v tej tme takmer nevidel.
„Ivar, zobuď sa konečene, spal si takmer celý deň,“ hovorila so smiechom Jenni, odhrnula kapucňu spacáku a pohladila brata po čele. Ivar sa ani nepohol a Jenni stuhla hrôzou. Napriek tomu, že v spacáku bolo teplo, Ivarove čelo bolo studené ako ľad. „Ivar!“ zvolala polohlasne, zovrela mu ramená obidvomi rukami a zatriasla ním. Sklonila sa hlbšie , takmer sa ho dotýkajúc nosom a s očami rozšírenými strachom civela do jeho bielej tváre. „Ivar, zobuď sa!“ vykríkla nahlas v panike a horúčkovite rozopínala spacák.
„Čo robíš?!“ priskočil k nej Dárius a snažil sa zabrániť jej v tom. „Nechaj ho spať, potrebuje sa poriadne vyspať!“
„Tep, musím vyskúšať tep,“ drmolila Jenni, odstrčila mu ruky a pritisla prsty na bratovu krčnú tepnu. Ivar ležal bez jediného pohybu a nijako nereagoval. „Ilja, ja necítim tep,“ vydýchla prudko, otočila sa k Dáriusovi, chytila ho za plecia a prudko ním zatriasla. „Počuješ ma?“ zvreskla mu prudko priamo do tváre a široko otvorené oči sa jej ligotali. „Vôbec ho necítim!“
Dárius jej silno stisol obe zápästia, odsotil ju od seba a vrhol sa k Ivarovi. Rýchle si strhol rukavice, nahmatal krčnú tepnu a sústredil všetku svoju pozornosť do brušiek prstov. Nepočul vzrušený hovor ani Jennin plač, ale celou svojou bytosťou vnímal pomalé údery Ivarovho srdca, ktoré mu tepali pod bruškami prstov. , Žije,´vydýchol si z úľavou a uvoľnil svaly stuhnuté strachom. Až teraz začul Jennin nárek, otočil sa k nej a usmial sa, aj keď vedel, že ho nemôže vidieť.
„Žije,“ zavolal ticho , „nahmatal som tep, žije.“ Jenni prudko zdvihla hlavu a znovu sa vrhla k bratovi.
„Tak a teraz už o vyhýbaní sa nemusíme ani hovoriť,“ zakvílil Lars, „ jačíte ako paviáni v pralese a počuť vás kilometre ďaleko. Nečudoval by som sa, keby tu pastieri boli o pár minút. Čo urobíme?“
„Tu sa dá robiť iba jediné,“ zašomral Dárius a jediným Finite zrušil všetky kúzla. Lyžiny prestali žiariť a sane dosadli na sneh. „Harness ropes!“ zvolal , švihol prútikom oproti zatočeným predným častiam saní a keď sa na oboch objavili priahacie postranky , znovu mávol prútikom oveľa opatrnejšie a zavolal kúzlo „ Jerk!“ , ktorým ich veľmi premyslene potrhal. „Počúvajte ma dobre,“ začal , „ boli sme na výlete , ale napadli nás vlci , naše soby sa splašili a my sme sa odtrhli od výpravy. Potom sa odtrhli a ušli. My sme ťahali sane sami , ale teraz už nevládzeme a oddychujeme, kým pôjdeme zase ďalej,“ navrhol a na tiché, nespokojné šomranie Larsa sa len pousmial.
„Historka nič moc, ale čo sa dá tak narýchle vymyslieť,“ povzdychol si Marcel , „ a čo Ivar? Ako vysvetlíme, že stále spí?“
„Nespí,“ pokrútila hlavou Jenni, „ je v hlbokom bezvedomí a to je rozdiel.“
„Môžeme povedať, že spadol zo saní a udrel sa,“ navrhla ticho Moa a opatrne zatrkovala prútik do puzdra v čižme.
„Áno, to by šlo,“ prikývol Dárius, zdvihol hlavu a započúval sa do cinkavého zvuku , ktorý bol stále silnejší, „ prútiky v pohotovostnej polohe, ale aby ich nevideli,“ upozornil a sám si tiež rýchle zasunul prútik do puzdra.
„Nemali by sme sa tváriť, že sme vyčerpaní?“ šepkala Moa , keď sa presúvala k saniam.Dárius sa na okamžik zamyslel a potom potichu zavrčal.
„Dobre, môžeme to skúsiť,“ prikývol váhavo a pozeral sa, ako sa jeho kamaráti klátia na sane a čakajú, kým ich ,záchrancovia´ prídu bližšie. Nemuseli čakať dlho. O niekoľko minút na hrebeni nízkeho kopca objavilo niekoľko saní ťahaných sobmi. Na chvíľku sa zastavili a potom s tichými výkrikmi popchli soby.
„Hó!“ volal prvý z mužov sediaci bokom na hromade sobích koží uložených na saniach a zoskočil z nich skôr, než sa stihli úplne zastaviť. Lyžiny svišťali na snehu a vyhadzobali celé vejáre sypkého snehu. Muž oblečený v kožušinách sa rozbehol k saniam, ktoré stáli pred ním. Za ním práve zastavovali ďalšie sane.
„Kto je tam, Bootur?“ volal muž už zo saní a náhlivo z nich zoskakoval sledujúc, ako sa jeho spoločník skláňa nad ležiacimi postavami.
„Deti Platon, samé deti,“ odpovedal mu zmätene potriasajúc hlavou. Svišťanie lyžín , šušťanie snehu , mäkký dupot kopýt a rýchle kroky po vrždiacom snehu. Dárius pocítil , ako mu tvrdé, studené prsty prechádzajú po tvári.
„Hej! Chlapče, zobuď sa, tu nemôžeš spať, zamrzneš!“ volal ticho mäkký barytón a Dárius v šoku otvoril oči. Odrazu si uvedomil, že muži sprevádzajúci stádo sobov hovoria po rusky. Mykol sa a tmavý tieň, sklonený nad ním sa trochu vzdialil. „Ako ste sa sem dostali, čo tu robíte?“ vypytoval sa , vytiahol lampáš a zapálil ho. V načervenalom svetle mohol Dárius vidieť skúmavé čierne oči, ktoré si znepokojene prezerali deti ležiace na saniach. Dárius na neho vytriešťal oči a ničomu nerozumel. Nemohli sa predsa dostať tak ďaleko!
Siedmi študenti čarodejníckej akadémie klanu delfínov sa ani nepokúšali strážcom stáda niečo vysvetlovať. Radšej predstiarali absolútne vyčerpanie a dovolili, aby sa o nich muži postarali. Neprotestovali, keď ich ukladali na sane a prikrývali kožušinami a s miernym úžasom pozorovali samozrejmosť, s ktorou pripojili ich sane za svoje a popohnali soby. Netrvalo to ani pol hodiny a ocitli sa v malom, na rýchlo postavenom tábore .
„Sokur!“ volal Platon, len čo sa sane zastavili. „Priviezli sme ti prácu!“ Z jedného zo stanov sa vynorila hlava starého muža , ktorý si obidvomi rukami pretieral oči .
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa a potom len valil oči sledujúc, ako pastieri z cudzích a nezvykle vyzerajúcich saní vyberajú malé postvičky a obchádzajúc ho, nosia ich do stanu. „Kto je to?“ zachmúril sa, trochu sa otriasol zimou a odhodlane odhrnul stanové plátno. Vo vnútri bolo príjemne teplo a celkom priestranne. Teda, kým sa tam nenavalilo toľko pastierov s ich úlovkom. Do červena rozžeravené kachle v strede stanu hriali a muži prinášali stále ďalšie deti, až bolo v stane odrazu tesno. „Tak , poviete mi konečne, kto je to?“ zvolal Sokur nahnevane, ale Platon, ktorý práve kládol na lôžko posledné z nájdených detí len pokrčil plecami.
„Nevieme, našli sme ich medzi sobmi s potrhanými postrankami. Možno im ušli soby,“ rozhodil ruky v ospravedlňujúcom geste . „Nemohli sme ich tam nechať, zamrzli by. Hlavne tento chlapec,“ ukázal rukou do vzdialenejšieho kúta stanu, „ ten mi robí starosti, mal by si sa na neho čo najskôr pozrieť.“
Sokur ešte chvíľu frfľal, zlostil sa a nadával, ale v skutočnosti nestrácal zbytočne ani minutu. Prechádzal od jedného lôžka k druhému a kontroloval deti ležiace na nich. Usmieval sa spokojne keď zistil, že sú vlastne takmer všetky v naprostom poriadku. Len ten jeden chlapec v poriadku nebol a starý muž nad ním stál so zvrašteným obočím v hlbokom zamyslení. Niečo podobného ešte nikdy nevidel. Napriek všetkým jeho snahám sa chlapec z hlbokého bezvedomia neprebral.
„Budeš musieť zavolať vrtulník,“ zašomral a znepokojene sa pozrel na Platona, „ ja mu nemôžem pomôcť, musí ísť do nemocnice.“ Platom na neho vyvalil oči ako tenisáky a krútil neveriacky hlavou.
„Nikdy som si nemyslel, že ťa niekedy budem počuť toto povedať,“ vyhlásil a prehodil si kožuch cez plecia, „ ešte nikdy si nepotreboval pomoc lekárov.“
„Všetko býva niekedy po prvý raz,“ povzdychol si starý muž a sadol si na okraj lôžka, na ktorom ležal Ivar. Zamyslene si prezeral jeho bielu tvár a mračil sa. Potom sa odrazu zdvihol, rýchlym krokom prešiel naprieč stanom a spod jednej z postelí vytiahol svoj vak. Platon ho začudovane pozoroval, ako sa v ňom hrabe a čosi si šomre popod nos. Nakoniec , keď už vo vaku všetko dôkladne poprevracal, objavil vec, ktorú hľadal a spokojne sa usmial. „Tu je, už som si myslel, že som ho zabudol doma,“ zvolal a v hrsti zvieral obrovský, krvavo červený kameň, ktorý sa tvarom veľmi podobal na ľudské srdce.
„Kde si vzal takú vzácnosť,“ spýtal sa ho Platon a vyvaľoval oči na rubín žiariaci v rukách starého šamana.
„Zdedil som ho,“ uškrnul sa Sokur a znovu si sadol k Ivarovi. „Dedí sa v našej rodine už po mnoho generácií a má vraj veľkú moc.“
„Veľkú moc? Akú moc má ?“ vypytoval sa Platon a na vrtulník celkom zabudol.
„Tak to práve neviem, lebo ešte nikdy nikomu nepomohol,“ pokrútil hlavou Sokur smutne, „ ale aj tak ho musíme neustále skúšať. Podľa legendy si kameň sám nájde toho, kto ho potrebuje a bude pomáhať len tomu, pre koho je určený.“
„Myslíš, že mu pomôže?“ nedôverčivo sa spýtal Platon, keď videl, ako kladie kameň Ivarovi na hruď presne v mieste, kde veľmi, veľmi pomaly bilo Ivarove srdce.
„Môj otec mi ho odovzdal krátko predtým, ako zomrel a povedal mi, že ho mám položiť na hruď pacienta ak som si istý, že mu nemôžem pomôcť inak. Ešte som ten kameň nikdy nepoužil,“ šomral Sokur a uprene hľadel do bielej tváre chlapca. Naklonil sa nižšie , položil dlaň na vysoké čelo a vzápätí ho výron energie vyhodil von zo stanu. Len s námahou sa postavil, potriasal hlavou a na vratkých nohách , nevšímajúc si sneh vo vlasoch a na tvári, odhrnul stanový dielec. Nevidel nič iné, len kameň , ktorý teraz prenikavo žiaril a zalieval celý vnútrajšok stanu červeným svetlom. Skôr, ako stihol urobiť jediný krok sa malá ruka visiaca vedľa lôžka pohla, tenké prsty prekryli kameň a červená žiara a stratila. Niekoľko rýchlych, hoci neistých krokov a Sokur sa znovu skláňal nad postelou. Aj Platon, ktorý sa práve pokúšal vyškriabať sa spod jednej z postelí, kam ho výboj odmrštil a polohlasne pritom klial, zízal na chlapca a na tvári sa mu začal rozlievať spokojný úsmev.
„Ono to funguje!“ zvolal natešene a preskočil postel stojacu mu v ceste. S úsmevom hľadel na ružové Ivarove líca a potešene buchol starého šamana po pleci. „Tvoj otec mal pravdu, nič podobné som v živote nevidel. Ten kameň musí mať skutočne obrovkú moc. Prehodilo ma to cez všetky postele v jedinej sekunde.“
Nič podobné si ešte nevidel a už ani neuvidíš,“ pokýval hlavou Sokur, sadol si vedľa chlapca na posteľ a zdvihol jeho ruku položenú na hrudi. Rubínové srdce tam nebolo.
Komentáře
Přehled komentářů
Velmi se mi líbí tvoje povídky. Našla jsem je před 2 dny a ty 2 dny mi zabralo kompletní přečtení tvých 3 povídek. Jsou moc super a dlouhé :-) Moc se mi líbí. Nápady máš originální. Teď už sem budu chodit častěji, jestli není nějaké pokračování.
PS: nemohla by sis přidat rss do stránek? Když už se jich hlídá tolik, tak je to pak usnadněné.
cool
(Lilly, 20. 5. 2008 18:14)Sirael,:)velmi sa mi pacia tvoje poviedky, i ked najviac asi "Neporušiteľný sľub",..nechystas sa napisat nieco nove?mas uz nejaky napad?:P:P
:-)
(Tria, 20. 5. 2008 13:58)
Sirael som rada, že si medzi nami...mala som už riadne obavi, že sa niečo stalo
Len oddychuj a lieč sa nám :-)
Kapitolka bola super
a súhlasím s SORAKI & CASSIE, Ivar je
"bohatý, drahocenný človek" doslovne :-DDDDD
Dufam,že ich čoskoro nájde Patrik...
Skoré uzdravenie
Mám super kod: 85885
nadhera
(jaja, 18. 5. 2008 20:18)tak toto bola asi ta najuzasnejsia kapitolka..bola nadherna..mrzi ma ze si este stale chora..dufam ze sa vyliecis co najskor..kapitolka je uplne uzasna..perfektna..som strasne zvedava na dlasiu..prajem skore uzdravenie :)
ááách,jo
(SORAKI & CASSIE, 18. 5. 2008 19:16)
měla jsem napsaný dlouhatááááááááááánský koment, už jsem psala kód a co se nestalo? Prásknul někde poblíž blesk a elektřina blik... a šmitec. Samo o sobě to není tragédie, ale já už nevím, co jsem psala :-(.
Takže to zkusím znovu:
1/ Sirael, doufám, že ti je alespoň trochu lépe :-D. Nemusíš přidávat kapitoly, odpočívej a jen nám dej vědět, jak ti je, ať nemáme strach :-D. My si rádi počkáme, protože čekat na kvalitu se vyplácí :-D.
2/ Kapitola vskutku povedená. Jména, pravda, nezvyklá, Bootur mi zní trochu finsky, možná spíš švédsky /toho si mevšímejte, to je tím hokejem:-D/, jinak to možná jsou laponci...
3/ Každopádně mi Sokur nepřipadá jako "obyčejný šaman", ikdyž kouzelníci to nejspíš nebudou, páč by zřejmě našli magické stopy ...
4/ Jestli jsou v Rusku /Sibiř, tajga/, tak jsou Patrick a spol. "lehce" mimo kurz :-D, teda spíš Ivar a spol. jsou mimo :-D
5/ Jsem hróóózně moc ráda, že je Ivar v pohodě :-D. No, v pohodě, na čele opál a místo srdce rubín ... "bohatý" člověk ... Zřejmě bude existovat nějaká legenda o Rubínovém Srdci a Ivar je jeho nositel ... chápete mně? Snad jo, Sirael, bezva nápad, to se musí nechat. :-D
Teď by mě zajímalo, kolik má Ivar karátů :-DDD
Tak zatím a Sirael, šetři se :-D
wau
(julili, 18. 5. 2008 15:56)wauky..nova kapitolka je vazne super......teda.....ma to dost dobry a originalny napad......:).....a dufam ze sa coskoro uzdraviiiis:)
hura
(Lea, 18. 5. 2008 12:44)
Tesim sa. Nova kapitolka. A zaujimava :-)
Nema nemusia zniet rusky, ked to je nejaky kmen tam na Sibiri. Ved nie vsade su Rusi ako narod.
Sirael, vdaka za kapitolku, pekne sa liec, nech si coskoro uplne zdrava.
jee, uz je tady :)
(Ja Osobne, 18. 5. 2008 8:42)
Ahoj Sirael :)
Diky za super kapitolu k super povidce:)
fakt jsme se te nemohli dockat:)
doufam, ze ti je lip a ze odpocivas, abys byla brzy zdrava a mohla do skoly, do éprace a kdovi kam jeste ;D
kapitola je fajn, a jestli jsou opravdu v Rusku, tak je to mazec :) I kdyz ty jmena pastyru moc sovetsky nezni :) syrano a odysseus tam zapadnou celkem dobre :D
Tak se mej hezky, vsechny myslenky si poctive zapisuj a zase nam sem brzy neco prihod :)
:-)
(Trili, 21. 5. 2008 11:08)