Najlepšie vo mne 2./XVI.
„David povedal, že niečo je ukryté v trezore Lestrangeovcov,“ opakoval Viktor presvedčivo. „Neviem odkiaľ to má, ale verím mu. Zrejme niečo začul, alebo videl, keď po Vianociach s Ruth vnikli do Malfoyovského domu.“
„Chceš sa len tak vlámať do Gringotbanky?“ mračil sa Bill a Fleur vedľa neho sa krútila prekvapene hlavou. „Tam sa nikto nedostane.“
Viktor sa tiež zamračil. „Prečo nie?“
„Majú tam strašne veľa opatrení proti zlodejom. Pokúsiť sa vykradnúť tú banku je šialené. Viem, poznám to tam, veď tam pracujem,“ presviedčal ho Bill.
„Áno,“ prikývol Viktor a zrazu sa usmieval. „Pracuješ tam a poznáš to úplne dôkladne!“
Snape potichu vošiel do Nemocničného krídla. Vystihol chvíľu, kedy bolo prázdne.
„Môžem vám nejako pomôcť, pán riaditeľ?“ spýtala sa zdravotníčka, keď ho zadala.
„Len som sa prišiel pozrieť na slečnu Potterovú. Ako jej je?“
„Stále rovnako,“ krútila hlavou pochmúrne. „Prekvapuje ma, že ešte žije. Je to bojovníčka. Pani Potterová skúšala aj včera nejakú protilátku, ale nič nezaberá. Už začína byť vážne zúfalá! Bojíme sa jej dávať ďalšie, aby sme jej neublížili ešte viac.“
Snape jej poďakoval za informácie a ona odišla do svojho kabinetu. Obozretne sa obzrel, vytiahol z vrecka malú fľaštičku a sklonil sa k jej obviazanej ruke. Jediným pohybom odtiahol obväzy. Rana bola stále škaredá. Jed ju akoby rozožieral. Ak toto Ruth prežije, James už nebude jediný v rodine, kto sa bude môcť pochváliť jazvou. Zubami otvoril fľaštičku a priložil ju k rane. Musí to fungovať. Prevrátil ju a nakvapkal žltú gélovitú zmes na ranu. Zvláštne to zapáchalo a tak radšej natiahol obväzy späť, skryl fľaštičku so vrecka a odišiel tak flegmaticky, akoby sa nič nestalo.
„Hľadaj tam, kde je všetko skryté,“ mumlal si James popod nos slová, ktoré mu povedala Bystrohlavovej dcéra. „Hľadaj tam...“
Niekto zaklopal na dvere kabinetu. James zmeravel. Má sa ozvať? Vôbec nemal čo hľadať v hrade. Ak je to niekto nežiadúci...
„Mami, si tu?“ ozval sa Harryho hlas.
„Som tu ja!“ odvetil James a ponáhľal sa otvoriť.
„Ešte lepšie!“ potešil sa Harry. „Oci, chcem požiadať Ginny o ruku.“
James prekvapene zapískal. „Nechcem byť sprostý, ale máš šestnásť.“
„A ona pätnásť, ja viem,“ hodil rukou, akoby ho to vôbec nemuselo trápiť. „Zobrať sa môžeme pokojne až o tri roky, ale chcem... Rozumieš? Chcem ju požiadať o ruku. Na jej narodeniny.“
„A tie sú?“
„V auguste,“ vysypal zo seba a takmer by skákal od vzrušenia.
„Harry, naozaj mi je nepríjemné spochybňovať tvoje rozhodnutie, ale...“
„Ak máš povedať niečo nepríjemné, buď radšej ticho.“
„Chcem ťa len poprosiť, aby si počkal,“ pousmial sa. „Ginny ti nikam neujde. Radšej si nájdi v lete prácu a zarob na snubný prsteň sám. Snáď si nechcel pýtať peniaze odo mňa? Má to čas, Harry.“
Nebol z otcových slov nijako nadšený.
„Radšej mi povedz,“ zahováral rýchlo James, aby syna priviedol na iné myšlienky, „kde je všetko skryté.“
„Čo všetko?“
„Úplne všetko,“ odvetil zúfalo. „Tu v hrade. Ale kde?“
„Hovoríš ako blázon.“
„Mysli, Harry, mysli!“ pobádal ho. „Miesto.... je to konkrétna časť hradu? Kde je všetko... všetky tajomstvá? Predmety? Všetko skryté. Tak, aby to nikto nenašiel, alebo len odložené?“
„Núdzová miestnosť,“ vyhŕkol zrazu Harry. „S Davidom sme pristihli Trelawneyovú ako tam skrýva prázdnu fľašu od ohnivej whiskey. Bolo v nej plno harabúrd.“
„Veď ma,“ krátko ho vyzval James a tak sa ponáhľal von, že dvere otvoril pomocou prútika skôr, než k nim dobehol.
Prešli cez tri poschodia, nechránení neviditeľným plášťom, bez ohľadu na to, koho môžu stretnúť. Harry si v duchu držal palce. Nevedel presne čo jeho rodičia hľadajú, dokonca aj o tom, čo sa stalo v dome Malfoyovcov mal len útržkovité informácie od Davida.
Tú miestnosť našli rýchlo. Miestnosť, v ktorej je všetko skryté. Horšie to bolo, keď vkročili dnu. Pred nimi sa rozprestierala sála väčšia ako kostol a od podlahy až po strop, od dverí až pokiaľ dovideli, sa tiahli rady a stĺpy harabúrd najrôznejšieho veku a účelu.
„Musíme ho nájsť,“ povzbudivo povedal James, potľapkal Harryho po pleci a vyrazil do najbližšej uličky.
„A čo vlastne hľadáme?“
„Diadém. Bystrohlavovej diadém. Je to taká korunka,“ ukázal si na hlavu a načisto sa stratil medzi nakopenými predmetmi.
Sadol si na posteľ, vstal a opäť si sadol. Už po stá raz. Ten vnútorný nepokoj ho zožieral. Mal veriť svojej matke, alebo na ňu upozorniť Potterovcov? A nedá sa oboje zároveň? Čo keby im povedal, že je dobrá? Uverili by mu? Nie, zase by si mysleli, že jej slepo uveril, že padol do pasce, ktorú naňho starostlivo prichystala. Ale on jej neveril úplne. On stále pochyboval!
Najradšej by bol, keby zostala mŕtva, ako tomu bolo pred rokom. Predstava, že milovala jeho aj jeho otca sa mu nesmierne páčila, no zároveň sa jej desil. Ako mohla byť tak bezcitná k ľuďom, ktorých mala rada? Nebolo to normálne! Takto sa človek nespráva!
Vtom sa mu zazdalo, akoby niekto volal jeho meno.
„David! David! DAVID!“ vletela do izby Hermiona. Takúto ju ešte nikdy nevidel. Vlasy
mala strapaté, rozlietané na všetky strany, líca zružovené. Podľa toho ako prudko dýchala bolo jasné, že bežala. A zrejme nielen pár metrov.
„Čo je?“ vyskočil na rovné nohy a v momente bol pri nej.
„Ruth...“ hlesla, takmer sa ani nestihla nadýchnuť.
David sa nepýtal na nič viac. Nechal ju tam, ako bola a rozbehol sa do nemocničného krídla. Pribehol rovnako zadychčaný a nesvoj ako Hermiona, keď sa vrútila do jeho izby. Bez zaklopania roztvoril dvere a vbehol dnu. Netušil, čo má čakať. Bude Ruth v poriadku, alebo sa má pripraviť na niečo horšie. Na to najhoršie. Hermiona nepovedala nič. Netušil... už zabudol, či sa tvárila šťastne, alebo mu jej meno zvestovala so slzami v očiach. Nedokázal si vybaviť tvár, ktorú videl len pred már minútami.
Pri jej lôžku bola len Lily. Hladila dcérine vlasy a druhou rukou zvierala jej dlaň. David cítil, že mu v hrdle narástla akási nechutná hrča, ktorá mu bránila normálne dýchať. Prečo sa Ruth nehýbe? Prečo ju nepočuje rozprávať? Na okamih uvažoval, že sa zvrtne a odíde. Nechcel ju tak vidieť. Radšej si bude predstavovať, že ešte vždy spí. Ale Lily počula, že niekto vošiel a obzrela sa naňho. Po lícach sa jej kotúľali slzy, ale šťastne sa usmievala.
„Poď sem, David,“ požiadala ho. „Otvorila oči. Prebrala sa!“
Hrča v jeho hrdle sa rozpustila a pretvorila sa do hlasného výkriku. „Ja som to vedel!“ zvolal, pribehol k posteli z druhej strany a dychtivo jej pozrel do tváre. Jej hnedé oči sťažka zažmurkali, keď uvidela jeho tvár. Potom, akoby sa na okamih pousmiala.
„Ešte je veľmi slabá, ale určite sa to bude zlepšovať,“ oboznamovala ho. „Otvorí oči a potom znovu na chvíľu zadrieme. Ale aha, usmieva sa! A stlačila mi ruku.“
„Je čas zobudiť sa, Šípková Ruženka,“ podpichol ju David, keď naňho opäť pozrela. „Ale netvár sa tak pobúrene, určite ťa nebudem bozkávať.“
Lily sa zasmiala. Dvere sa otvorili a dnu vošli Ginny a Hermiona. Obe boli zvedavé na Ruth a jej stav. Harryho ani Jamesa zatiaľ nemôžu nájsť.
Harry prešiel popri obzvlášť vratko vyzerajúcej pyramíde zo stoličiek a zastal pri zvláštnej starej skrini. Vyzerala, akoby ju niekto polila kyselinou, pretože na jej povrchu sa zjavili desiatky nepekných bubliniek. Jeho však zaujalo niečo iné. Na debničke pri jeho nohách ležal pohodený starý zájdený diadém.
„Mám ho...“ Harry zdvihol kamienkami vysádzanú korunku a podržal si ju vo výške očí. Bol to on. Musel byť. Zdalo sa, že pôvodne nemal byť len tak pohodený, akoby ho niekto už raz vytiahol a odhodil na zem.
„Oci!“ zvolal, no neprichádzala nijaká odpoveď. „OCI! Mám ho! Mám ho!“
Harry vykročil pomedzi veci. Teraz, keď už mal diadém, jediné čo musel nájsť bol jeho otec. Hoci naňho volal, dlho sa mu nedostávalo nijakej odpovede, až napokon, keď sa vážne začal báť kam sa mohol jeho otec zatúlať, začul jeho hlas.
„Tu som, Harry! Toto musíš vidieť!“
Vykročil za jeho hlasom a čoskoro ho našiel. James stál pred vysokým zaprášeným zrkadlom s nádherne vyrezávaným rámom.
„Vidíš to?“ spýtal sa, keď začul synove kroky, ukázal prstom do zrkadla, v ktorom Harry videl len jeho odraz. „Nie je to dokonalé? Po tomto som vždy túžil.“
„Po zrkadle?“ podvihol prekvapene obočie.
„Nie,“ zasmial sa James. „Poď sem. Poď sa pozrieť. Sme tam všetci. Lily, ty, Ruth, Sirius s Davidom a aj Dianou, tou prefíkanou mrchou. Ale ona je dobrá. Miluje ho. A Remus... Remus s Tonksovou. Dokonca aj Peter! Vidíš to? Všetci sme takí šťastní, Harry. Nie je toto dokonalé? Nie je toto raj? Takto to malo byť. Celé to malo skončiť takto!“
Nech sa Harry pozrel do zrkadla z akéhokoľvek uhla, nevidel ani Remusa, ani Siriusa, dokonca ani sám seba.
„Oci, nič tam nie je,“ povedal pochybovačne.
„Poď sem!“ potiahol ho James k sebe, postavil syna pred seba a trochu cúvol. „Čo teraz?“
„Ale to je Ginny,“ vyhŕkol Harry a musel sa šťastne zasmiať. „Myslím, že sa ide vydávať! Ginny a ja...“
James sa nad tým pousmial. Až keď stratil z očí obraz všetkých svojich milovaných, spomenul si na čo tu vlastne prišli. „Daj mi ten diadém a poďme odtiaľto.“
„Ešte chvíľu, oci,“ požiadal ho Harry, podal mu diadém, ani naňho nepozrel. „Ty sa díval dlho, ja sa chcem ešte chvíľku...“
„Nie, Harry. Tvoj sen sa stane skutočnosťou,“ ťahal ho James ďalej od zrkadla. „Splní sa, ale nie tak, že naň budeš zízať do zrkadla! Ginny ťa už určite hľadala tam - za dverami. Nebudeš predsa pozerať na jej obraz, keď ju môžeš mať celkom živú pri sebe!“
Našli východ a chceli sa rozdeliť, aby každý išiel svojou cestou, ale vyrušil ich známy hlas.
„Harry. Pán Potter!“
„Čo som ti hovoril,“ uškrnul sa James na syna, keď videl Ginny, ako k nim prichádza chodbou vysmiata od ucha k uchu.
„Kde ste boli? Hľadám vás po celom hrade. Mám úžasnú správu: Ruth sa prebrala!“ zobrala Harryho ruku do dlane a šťastne ju stisla.
James si na okamih pomyslel, že možno aj jeho sen sa stane skutočnosťou...
Komentáře
Přehled komentářů
Vidím že si celkom oddaný sluha:DDDD tá kapitola je presuperná :)))))) vrhám sa na ďaľšiu
:D
(Mišina, 19. 2. 2012 17:47)