Veď sa to dá aj takto!!
koľkokrát ani nie sme ochotní počuť. Veď sú to len zvieratá. No cez to všetko sa nájdu ľudia so srdcom upriameným k nemým tváram. Zachraňujú a pomáhajú. Na Slovensku je naozaj nemálo útulkov pre mačky a psy. Cez to všetko je citeľný ich nedostatok. Keď by ste však chceli vedieť koľko útulkov je u nás pre kone došli by ste k číslu 1. Jeden útulok o ktorom verejnosť vie. Jeden útulok na celé Slovensko. Zdalo by sa, že je u nás asi s koňmi dobre zachádzané, keď máme len jeden útulok venujúci sa aj záchrane koní. No pracovníci útulku by vám mohli ľahko oponovať. Aj na Slovensku sa nachádza množstvo koní, ktoré potrebujú pomoc. No pomôcť im nie je ľahká záležitosť. Kôň je totiž predsa len väčší než mačka či pes, preto aj náklady na jeho starostlivosť sú neporovnateľne väčšie. Problém týraných koní je však problémom všade. Všade sa nájdu ľudia, ktorí trápia kone. Niekedy sa navonok zdá, akoby kôň netrpel žiadnym nedostatkom. Teplá, špičková maštaľ, kvalitné a drahé postroje, dostatok krmiva či vody nestačia pokiaľ sa majiteľ ku zvieraťu chová ako hulvát. Mlátenie, ostrohy spôsobujúce rany či necitlivá ruka jazdca sú tiež istým stupňom týrania. Takto ľudia trestajú kone za ľudskú nevedomosť. Ale prečo ? Veď aj kôň môže mať zlý deň, aj jeho môže bolieť hlava.
Iné kone trpia hladom, smädom a hrubým zaobchádzaním človeka. Vychudnuté, smädné a bité bojujú o každú minútu života. Sú držané vo viac ako neprimeraných podmienkach. Pochybujem, že ich vlastníci niečo vedia o koňoch, i keď si s hrdosťou hovoria koniari. Nakoniec tieto zvieratá prehrávajú svoj boj o život v nákladiakoch smerujúcich na bitúnok.
Hrôzu budú zažívať dovtedy, pokým ich nemé volanie o pomoc nebudeme schopní a ochotní vypočuť. Takéto zaobchádzanie zanechá jazvy jak na tele tak i na duši. Ťažko si získate dôveru takéhoto zvieraťa. Úprimne, verili by ste niekomu keby vás trápia hladom, smädom a bitkou ? Nie je to ľahké a zvlášť pri zvieratách.
Existujú však ľudia ktorí si dokážu získať ich dôveru. V istých končinách sveta im hovoria zaklínači koní. No so zaklínaním má táto práca len málo spoločné. Je jedno či je to Monty Roberts, Pat Parelli, alebo dáky Fero z Hornej Dolnej. Dôležité je otvoriť oči a srdce a počúvať. Kone sa nedorozumievajú len hlasovým prejavom tak ako je to u ľudí. Väčšinu ich dorozumievania tvorí reč tela. Ak budeme mať otvorené oči a myseľ sme schopní im porozumieť. Netrvá to deň, dva, ale chce to svoj čas. Aj náprava pokazeného koňa trvá nespočet hodín a dní strávených v jeho prítomnosti.
( Prečo píšem „pokazeného“ ? Preto lebo žiaden kôň sa nerodí zlý. Zlým ho dokáže spraviť len ruka človeka. )
Sú ľudia ako pán Nevzorov, ktorý dokazuje nielen ruskej ekype, že s koňom sa dá zaobchádzať aj ľudsky. Pri správnom, dlhodobom výcviku dokáže kôň počúvať jazdca bez špeciálnych zubadiel, či iných pomôcok, ktoré iba zraňujú kone. Problém nastáva pri slove „dlhodobý výcvik“. V dnešnej dobe majú ľudia len pramálo času a výsledky by chceli dosahovať čím skôr. Ale za akú cenu ?
Môj názor je taký, že nie každý jazdec môže dosiahnuť toľké sebavedomie aby sadol na koňa bez zubadla. No dôležitejšie je ako sa človek v sedle i mimo neho chová k zvieraťu. Taktiež je dôležité, aby sme neboli nemí, keď vidíme bezprávie konané na zvieratách, pretože nemé ústa z nás robia rovnakého vinníka. Kone sú živé tvory a preto by sme sa k nim mali tak správať!
Veď sa to dá aj takto!!