Svatý Augustin, život a dílo. Judaismus a křesťanství.

Sv. Augustín - téma blaženosti

Ján Kulan

Je to ranokresťanský filozof, najvýznamnejšia osobnosť patristickej epochy a po celý stredovek najvplyvnejší západoeurópsky cirkevný učiteľ.

Zivot

Augustinus sa narodil roku 354 v Tagaste (dnešný Tunis) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky (sv. Monika). Jeho názory i spôsob života boli spočiatku dosť vzdialené od kresťanstva. V diele Vyznania (Confessiones) podrobne opisuje cestu svojho hľadania. Najskôr bol stúpencom manicheizmu (dualistického gnostického učenia babylónskeho kňaza Maniho – polovica 3. storočia), potom sa obrátil k skepticizmu, neskôr k Plotinovým dielam a novoplatonizmu, aby napokon prešiel ku kresťanstvu. Jeho filozofická koncepcia je teda typom kresťanského novoplatonizmu. Ako 33-ročný sa pod vplyvom milánskeho biskupa Ambróza obrátil na kresťanskú vieru. Roku 391 sa stal kňazom a roku 395 biskupom v severoafrickom meste Hippo. Zomrel roku 430.
Z Augustinových početných diel uvediem len niektoré, charakterizujúce jednotlivé obdobia jeho tvorby: 1.) rané obdobie (do roku 390) – polemika so skeptikmi v diele Proti akademikom, O blaženom živote; 2.) prechodné obdobie (do roku 395) – diela O pravom náboženstve, O slobode vôle; 3.) obdobie biskupského pôsobenia (do roku 430) – O Trojici, O Božom štáte a Vyznania.

Kategória blaženosti (blaženého života) a jej stvárnenie u sv. Augustína

Chceme byť blažení, však? Pokladáme za blaženého človeka, ktorý nemá čo chce? Nie! Teda každý, kto má, čo chce, je blažený? Ak túži po dobrom a má to, je blažený, ak však túži po zlom, je úbohý, aj keď to má. Cicero vo svojom spise Hortensius hovorí: „Nevravia to síce filozofi, ale ľudia ochotní diskutovať, že tí, čo žijú, ako sami chcú, sú blažení.“ To nie je pravda. Veď chcieť, čo sa nepatrí, je práve veľmi biedne. Nie je natoľko nešťastím nedosiahnuť, čo chceš, ako chcieť dosiahnuť čosi nežiadúce. Zlá vôľa prináša so sebou viac zla, ako sám osud dáva niekomu dobra. Teda nikto nemôže byť blažený, kto nemá, čo chce, ale ani nie každý, kto má, čo chce. Ak je zrejmé, že nemôže byť blažený, kto nemá, čo chce, ako sme pred chvíľou rozumne zdôvodnili, potom nik nehľadá, čo nechce nájsť. Pripúšťame teda, že každý, kto nie je blažený, je biedny? Dá sa povedať, že to pripúšťame. Teda každý, kto nemá, čo chce, je biedny. Čo si má teda človek zaobstarať, aby bol blažený? Treba mu také čosi zaobstarať, čo môže mať kedykoľvek. Musí to byť stále, nesmie podliehať rozmarom osudu ani závisieť od náhody.

Lebo čo je smrteľné a pominuteľné, nemôžeme mať, kedykoľvek chceme a ako dlho chceme. Je tu však jedna námietka: Je veľa šťastných ľudí, ktorí práve tieto krehké a náhodám vystavené, ale pre tento život predsa príjemné veci majú v prehojnej miere a z toho, čo chcú, im nič nechýba. Vyvstáva tu otázka: Zdá sa nám blažený človek, ktorý sa bojí? Asi nezdá. Môže žiť bez strachu, komu hrozí strata toho, čo má rád? Nemôže! Teda, kto má čosi rád a vlastní, vôbec nemôže byť blažený. Teda biednym ho robí aj to, čo stále potrebuje. Čo ak všetkým týmto v hojnej miere oplýva a určí si nejakú mieru túžob, je so všetkým tým spokojný a slušným spôsobom to užíva, myslíme si, že je blažený? Nerobia ho blaženým tieto veci, ale umiernenosť ducha. Na túto otázku nemôže byť ani iná odpoveď. Teda nepochybujeme, že ak si niekto zaumienil byť blažený, tak si má zaobstarať čosi stále trvajúce, čo ani búrka osudu nemôže vyrvať. Zdá sa nám, že Boh je večný a stále trvajúci? To je také isté, že sa na to ani netreba spytovať. Usudzovaním prichádzame k názoru, že teda ten, kto má Boha, je blažený. Teraz však musíme skúmať už len to, kto má Boha; totiž ten bude naozaj blažený. Kto má teda Boha? Odpovede môžu byť rôzne: 1.) Boha má, kto dobre žije. 2.) Boha má, kto robí, čo Boh chce. 3.) Ten má Boha, kto nemá nečistého ducha. Boh práve prebýva v takýchto ľuďoch. Ak zvážime tie dva prvé názory, každý, kto dobre žije, aj robí, čo Boh chce, na druhej strane každý, kto robí, čo Boh chce, aj dobre žije. Veď dobre žiť, to nie je nič iné ako robiť, čo sa Bohu páči. Nad tým tretím názorom sa nám treba trochu dôkladnejšie zamyslieť, pretože pri najčistejších posvätných úkonoch sa používa výraz „nečistý duch“ v dvojakom význame: či už ako ten, čo zvonku napadne dušu, popletie zmysly a vyvolá v ľuďoch akúsi zúrivosť. Tí, čo majú za úlohu vyháňať ho, vkladajú na postihnutého ruku alebo, ako vravíme, exorcizujú, t. j. vyháňajú ho, odvolávajúc sa pritom na Boha. V ďalšom význame sa spomenutý výraz používa o každej nejako poškvrnenej duši. Je to pomenovanie pre dušu znečistenú hriechmi a neresťami. A čo „čistý duch“? Aký to je a kto ho má? Ten nemá nečistého ducha, kto žije čisto. Kto žije čisto, má teda čistého ducha. Koho môžeme nazvať čistým? Či toho, kto vôbec nehreší, a či iba toho, kto sa zdržuje nedovolenej rozkoše. Ale ako by mohol byť čistý ten, kto sa iba zdržiava nedovolenej rozkoše a pritom si dušu ďalej poškvrňuje ostatnými hriechmi. Ten je naozaj čistý, kto dbá iba na Boha a len jeho sa pridŕža.

Vyvstáva taká otázka: chce Boh, aby ho človek hľadal? Áno! Možno potom tvrdiť, že kto hľadá Boha, zle žije? Nie! Môže nečistý duch hľadať Boha? Nie! Teda ten, kto hľadá Boha, aj robí, čo Boh chce, aj dobre žije a nemá nečistého ducha a dá sa veriť, že má Boha stále. Nik nemôže dôjsť k Bohu, ak ho nebude hľadať. Lenže kto len hľadá Boha, ešte k nemu nedošiel, aj keď dobre žije. Preto nie každý, kto dobre žije, má Boha. Dá sa predpokladať, že každý má Boha, ale každý, kto dobre žije, má ho priaznivo nakloneného. Kto zle žije, od toho sa Boh odvracia. Už neplatí, že ten je blažený, kto má Boha, pretože každý človek má Boha, lenže nie každý je blažený. K tomu však treba dodať, že ten je blažený, kto má Boha priaznivo nakloneného. Treba ešte vysvetliť jeden rozdiel: niečo iné je mať Boha a iné nebyť bez Boha. Čo je teda lepšie, mať Boha, alebo nebyť bez Boha? Ideme si to vysvetliť: Kto dobre žije, má Boha, ale aj jeho priazeň, kto zle žije, má tiež Boha, ale znepriateleného. Kto však hľadá, a zatiaľ ešte nenašiel, nemá ho ani priaznivého, ani znepriateleného, no nie je bez Boha. Boh je naklonený tomu, komu praje. Boh praje človeku, ktorý ho hľadá. Teda kto hľadá Boha, má aj jeho náklonnosť, a každý, kto je u Boha v priazni, je aj blažený. Teda blažený je aj ten, kto Boha ešte len hľadá. Kto však hľadá, ešte nemá, čo chce. Z toho, vyplýva, že aj ten, kto nemá, čo chce, bude blažený. Avšak nie každý, kto má Boha nakloneného, je blažený. Sú pre to logické dôvody: Každý, kto už našiel Boha a má aj jeho priazeň, je blažený; každý, kto Boha hľadá, má síce jeho priazeň, ale ešte nie je blažený, a konečne, kto sa neresťami a hriechmi odcudzuje Bohu, nielenže nie je blažený, ale ani nežije v božej priazni. Ale každý, kto nie je blažený, je biedny. Z toho vyplýva, že človek, ktorý má božiu priazeň, bude biedny, pokiaľ ešte hľadá, a teda nie je zatiaľ blažený. Ako je pravdivé, že každý, kto trpí nedostatkom, je biedny, takisto je pravdivé, že každý biedny trpí nedostatkom, teda bude pravdivé aj tvrdenie, že bieda nie je nič iné ako nedostatok. Blažený bude teda ten, kto netrpí nedostatkom. Teda každý, kto netrpí nedostatkom, je blažený, alebo kto nie je biedny, je blažený, ak sa pojem nedostatku kryje s pojmom biedny. Nedostatky má telo. Netrpí nimi duch, v ktorom je blažený život. Ten je dokonalý. Nedostatok znamená niečo nemať, nespočíva v strachu zo straty toho, čo máme. Niet väčšieho a horšieho nedostatku ako nedostatok múdrosti a komu nechýba múdrosť, tomu nechýba ani nič iné. Teda duchovnou biedou nie je nič iné ako hlúposť. Ona je opakom múdrosti, a to takým veľkým, ako je smrť a život, ako biedny a blažený život, to znamená bez čohokoľvek uprostred medzi tým.

Lebo ako každý človek, ktorý nie je blažený, je biedny, a človek, ktorý nezomrel, žije, tak každý, kto nie je hlúpy, je zrejme múdry. Je zrejmé, že hriešna duša je hlúpa a že všetky jej neresti sú zahrnuté v slove hlúposť. Všetko, čoho je priveľa, alebo primálo, trpí nedostatkom, lebo nemá mieru. Mierou duše je však múdrosť. Nik nepopiera, že múdrosť je protikladom hlúposti a že hlúposť je nedostatok, no protikladom nedostatku je plnosť. Teda múdrosť je plnosť. V plnosti je však miera. Teda miera duše je v múdrosti. Teda byť blažený nie je nič iné ako nemať nedostatok, t. j. byť múdry. A múdrosť tu je ničím iným ako mierou ducha, ktorou sa udržiava v rovnováhe, aby nevybočil do nadmiery, ani aby sa nedusil pod ňou. Teda každý, kto je blažený, má svoju mieru, t. j. múdrosť. Akú inú múdrosť však môžeme nazvať múdrosťou, ak nie múdrosť božiu. Dozvedeli sme sa a Boh to potvrdil, že Syn Boží je práve tou božou múdrosťou ( porov. 1 Kor 1, 24), a preto je zaiste Bohom. Každý, kto je blažený, má však Boha. A čo iné je múdrosť, ak nie jedine pravda! Veď i to bolo povedané: „Ja som Pravda.“ (Jn 14, 6) Pravdou sa však niečo stáva na základe nejakej najvyššej miery, z ktorej vychádza a do ktorej sa zdokonalená vracia. Ale aj najvyššia miera musí byť pravdivá. Ak pravda vzniká podľa tejto miery, tak sa táto miera poznáva na základe pravdy. Nebolo by ani pravdy bez miery, ani miery bez pravdy. Kto je Boží Syn? Povedalo sa, že Pravda. Kto skrze pravdu dospeje k najvyššej miere, ten je blažený, čo znamená mať v duši Boha, požívať Boha. Ostatné veci, aj keď ich máme od Boha, nemajú Boha. Zo samého prameňa pravdy dostávame impulz, ktorý v nás spôsobuje, že na Boha pamätáme, že ho hľadáme, že prekonáme duchovnú nechuť a túžime po ňom. Lebo Boh je dokonalý, nestrácajúci nič zo svojich vlastností, ktorému v dokonalosti nič neprekáža. Tam je dokonalosť v celku i v jednotlivostiach a Boh je zároveň aj nanajvýš všemohúci. A v tom je plné nasýtenie duší, to je blažený život, zbožne a dokonale spoznať, kto nás privádza k pravde, akú pravdu požívame, čo nás spája s najvyššou mierou. Tieto tri veci ukazujú, kto je schopný pochopiť jediného Boha, jednu substanciu a vylúčiť márnosť rozličných povier. Nech Najsvätejšia Trojica pomáha nám, prosiacim! Toto je bezpochyby blažený a dokonalý život. Buďme presvedčený, že ak sa budeme usilovať, pevnou vierou, živou nádejou a vrúcnou láskou môžeme k nemu dôjsť. Blažená je iba jedna zem. Zem, do ktorej máme všetci smerovať. Je to duchovná zem, ktorá bude nasledovať po tejto pozemskej.

Je to večný raj – nebeská otčina.
Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine a výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh, veď v ňom má celý vesmír svoj počiatok, on ho udržiava, zdokonaľuje a v sebe zahŕňa. Základné momenty koncepcie človeka u sv. Augustína

Duša a telo v kresťanskom učení sv. Augustína

Pravdu nemožno nájsť mimo človeka. Nevychádzajme von zo svojho vnútra, vráťme sa do neho! V ľudskom vnútri prebýva pravda. Všetci pozostávame z duše a tela. Vieme, že žijeme. Teda vieme, že máme v sebe život, veď len život sa môže žiť. Vieme, že máme telo a dušu. Teda už vieme, že pozostávame z tela a duševného života. Človek nemôže byť ani bez tela, ani bez duše.
Človek teda pozostáva z tela a duše. Avšak duša má nadradené miesto a postavenie. Ľudský duch sa rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je obrazom Božskej Trojice, čo len potvrdzuje, že človek je odrazom Boha. Sv. Augustín vytvoril spiritualistickú koncepciu duše. Duša je nezávislá. Nie je vlastnosťou a ani druhom tela. Je nemateriálna. Duša je nositeľom rozumu a vôle. Je nezničiteľná a nesmrteľná. Nesmrteľná je preto, lebo má účasť na večných pravdách. Duša je teda viac ako telo. Poznanie o duši je isté a pevné. No poznanie o tele je pochybné. Nie telo, ale duša poznáva pravého a večného Boha. Treba sa viac starať o dušu ako o telo. Večný Stvoriteľ, náš Nebeský Otec, stvoril telo i dušu. Telo je však pominuteľné, podlieha pozemským zmenám a premenlivostiam. Duša je však večná, lebo si uvedomuje večné pravdy a tým má účasť na večnosti. Bola stvorená v čase. Po smrti tela duša neumiera, ale žije. Má sa snažiť o to, aby dosiahla ten blažený a večný život, ktorý spočíva v nekonečnom nazeraní na Boha.
Celý človek sa má približovať k Bohu. Vtedy sa stáva dobrým, svätým a bohabojným. Pokrm tela

Napríklad pokrm sa môže javiť potrebným pre telo, ale žiada sa nám kvôli životu a život sa týka duše. Každé telo má od prírody určenú istú mieru, ktorú nemôže prekročiť. No keby nemalo dosť výživy, vyvinulo by sa pod túto mieru. Otázka je teda, či je pokrm pre telo potrebný. Je, lebo bez neho telo chradne.

Pokrm duše

A čo duša, nemá aj ona nejaký osobitný pokrm? Má! Duša sa neživí ničím iným ako chápaním a poznávaním vecí. Totiž teoretickými úvahami sa živí duch, ak nimi môže niečo dosiahnuť. Je zrejmé, že duše vzdelaných sú v istom zmysle väčšie a plnšie ako duše nevzdelaných. Právom hovoríme, že duše nevzdelaných a nekultúrnych sú akoby prázdne a hladné. Aj ich duše sú plné, lenže nerestí a zloby. Je to akási duchovná neplodnosť a hlad.

Lebo ako telo napádajú choroby a neduhy a signalizujú hlad, keď telo nedostáva pokrm, aj duše tých sú plné chorôb a tie sú tiež prejavom hladu. Ničomnosť možno považovať za matku všetkých nerestí. Cnosť, ktorá je protikladom tejto neresti, počestnosť (v lat. frugalitas), súvisí s pojmom plod, a to vzhľadom na určitú duchovnú plodnosť; tamtá však dostala meno ničomnosť (v lat. nequitia), lebo má čosi spoločné s neplodnosťou, t. j. ničotou. Nič, to je čosi, čo plynie, slabne, rozkladá sa a ustavične akosi hynie. Niečo však je vtedy, keď ostáva, je stále, vždy rovnaké. Teda v telesnej i duševnej oblasti jestvujú dva druhy pokrmov: jeden z tých pokrmov je zdravý a užitočný, ten druhý je veľmi škodlivý a zhubný.