Analýza je proces, ktorý prebieha v čase, analýza je v skutočnosti odkladaním. Zatial čo analyzujem, ješitnosť ide stále ďalej a čas ju nezastaví. Musím teda vidieť celistvo a k tomu, aby som ju videl celistvo, postrádam nutnú energiu. Ak mám premárnenú energiu znovu získať, musím ju získavať nie len vo chvíli, ak mám čeliť problému ako je ješitnosť, ale získavať ju stále i keď tu žiadny problém nie je. Problémy tu nie sú neustále. Sú chvíle, keď žiadne problémy nemáme. Ak v týchto chvílach naberáme energiu v zmysle, že sa uvedomujeme, potom ak problém vyvstane, môžeme mu čeliť a nenechať rozbehnúť proces analýzy.
Pri reakcii na vzpomienky či zážitky a v ich opakovaní dochádza k plytvaniu energiou. Ak budete sledovať svoju myseľ, uvidíte, že potešujúci vnem sa má tendenciu opakovať. Ak chcete ísť k nemu späť, chcete naň myslieť a myšlienka tak nabýva na sile. Je však možné aby sa takáto myšlienka rozvíjala i v prípade ak je myseľ bdelá a energiou neplýtva? Neznamená to vravieť si: toto je dobré, tamto zlé, ale nechať tu myšlienku žiť a uvedomovať si pritom druh pocitu, v ktorom sa môže rozvíjať. Myšlienka potom sama skončí.
Myseľ prirodzene odbieha, unaví sa, začne byť nepozorná. A keď je nepozorná robí všetky možné hlúposti. Nejde o to, ako premeniť nepozornú myseľ v pozornú. Pre nepozornú myseľ je totiž dôležité, aby si uvedomila, že je nepozorná. Som bdelý, všetko pozorujem – pohyb stromov, prúd rieky, pozorujem i seba – neopravujem sa, nehovorím toto by malo byť takto a toto by nemalo byť – iba pozorujem. A keď sa pozorujúca myseľ unaví a začne byť nepozorná, naraz si to uvedomí a snaží sa přimet k pozornosti, tak že vznikne konflikt medzi pozornosťou a nepozornosťou. Nerobme to, iba si uvedomujme, že sme nepozorní – a to je všetko. Uvedomovať si nepozornosť je pozornosťou.
Jiddu Krishnamurti