Trocha z tohoto textu tu už bolo – je to tu kvôli lepšiemu poukázaniu na štruktúru myšlienky.
S pochopením toho čo je prichádza nevyčerpateľná láska, nežnosť a pokora. Snáď je to to, čo hľadáte, nemôže však to byť hľadané a nájdené. Myšlienka je vždy malicherná a plytká nech príde pri hľadaní poznania kamkoľvek. Nech hľadáte čo chcete nikdy to nenájdete. Je to tu, ak každé hľadanie skončilo. Hľadanie zaväzuje a jeho koniec vždy dohliadneme, hľadanie nikdy nemôže nájsť nové. Ale pozorovanie prináša pochopenie toho čo je, od okamihu k okamihu. Prečo chcete byť oslobodený od ega? Čo je motívom, dôvodom a podnetom? Chcem sa oslobodiť od ega, pretože si myslím, že je pre mňa škodlivé, bolestné, že nie je duchovne dobré? Ak je toto mojim motívom, potom je snaha oslobodiť sa od neho iba jeho inou formou. Stále mi záleží na tom, čoho dosiahnem. Tvrdenie musím byť volný obsahuje rovnaký motív ako musím byť úspešný. Moje JA je stále dôležité, je v strede mojej snahy oslobodiť sa. Treba pochopiť ako Ja vzniká.
Pohyb stávania sa u človeka, ktorý sa chce stať Budhom či riaditeľom je činnosť plytkého. Plytkí ľudia sa vždy boja toho, čo sú; čo však sú je pravda. Pravda je v tichom pozorovaní toho čo je a je to pravda, ktorá premieňa to čo je. Pravda nemá cestu, v tom je jej krása. Je vlastným žitím. Cesta vedie iba k nehybnej mŕtvej veci. Pravda táto živá vec je to čo ste vy: vaša zlosť, násilie, kŕč, zúfalstvo a starosti s ktorými žijete. Pravda je v porozumení tomu všetkému.
Myšlienka je veľmi prefíkaná a toho, kto ju sleduje, to jest inú myšlienku, obelstí – myšlienka nemôže inú myšlienku sledovať. Vidieť a počuť sa dá len rozkvetajúcu myšlienku a to čo kvitne, skončí vo volnosti a mizne bez stopy. V prestávke medzi slovami, medzi myšlienkami prichádza porozumenie, táto prestávka je tichom. Pokiaľ je tu vedomá sebekázeň, ktorá je stávaním sa, ktorá je procesom myslenia (myšlienky), nemôže tu byť pravá meditácia teda ticho. Úmyselná zmena nie je zmena, je to iba modifikované pokračovanie toho, čo bolo. Myšlienka je čas. Žiadna metóda či systém neprináša výsledky, ktoré sľubujú, každý systém či metóda viaže myšlienku k času, ale uvedomiť si bez výberu každú myšlienku i pocit, pochopiť ich motívy a mechanizmus a nechať ich rozvinúť, to je začiatok meditácie. Ak ste úplne pozorní, vaše Ja prestane existovať, prestanete byť obmedzení.
V okamžiku prožívání si nejste vědomi sebe jakožto zakoušejícího, odděleného od prožitku, jste ve stavu prožívání. Použijeme velmi jednoduchého příkladu: rozzlobíte se. V okamžiku zlosti tu není ani zažívajícího, ani zkušenosti, tj. zážitku jako takového, je tu jen prožívání. Ale tím momentem, jak jste z něj venku – zlomek okamžiku po přímém prožívání – hned je tu zase zažívající a zážitek, zkušenost – a tvůrce a akce k dosažení cíle – zbavit se nebo potlačit zlost. Jsme v tom stavu opakovaně, ve stavu prožívání , ale vždy z něho vyjdeme, definujeme ho, pojmenujeme a v paměti zaznamenáme, dávajíce tím plynulost a pokračování procesu stávání se. Jedině když se dostaneme za onu kupu idejí (myšlienok) – jež je naším já, naší myslí – jež má částečné nebo úplné trvání – jedině a teprve když člověk může jít nad to, když mysl je úplně ztišena, je tu stav prožívání. Teprve pak poznáme, co je pravda.
Myslitel se odděluje od myšlenek, od pozorování, od prožitků. Pokud tento myslitel bude existovat odděleně od myšlenek, které se pokouší kontrolovat, ovládat – potud nebude proměny. Tvůrčí osvobození nastane, až myslitel bude myšlenkou, a tato jednota nemůže být docílena žádným snažením. Když si mysl uvědomí, že každá spekulace, každá verbalizace každé formování myšlenky slovně, každá forma myšlenky jen posiluje já, když si uvědomí, že pokud myslitel je oddělený od myšlenky, že tu musí dojít k omezení, k rozporu dualistickému – když si toto všechno mysl uvědomuje, potom teprve je pozorná, pozorující a stále si uvědomující, jak se odděluje od prožívání, prosazující se, hledající moc a sílu. A tu – jestli tato bdělost, jestli mysl sledující tento proces, stále takto pokračuje, stále se tato bdělost prohlubuje a rozšiřuje, ale jinak nemá cíl, za kterým by se pachtila, dojde stavu, v němž myslitel a myšlení jsou sjednoceni, jsou jedno. V tomto stavu není žádného Já, protože to je přeměna něčeho většího, než je pouhá naše mysl.
Ak objavíte, ak začnete vnímať toto nič, túto bezpodstatnosť a prázdnotu ako sebe samého, potom strach – ktorý vzniká a existuje, iba ak se oddelíte ako mysliteľ od svojich myšlienok a pokúšate sa potom nájsť k ním svoj pomer – onen strach odíde sám od seba. Iba potom je možné myseľ ukludniť a v tomto pokoji prichádza pravda. Nie je premýšľajúci výsledkom svojich myšlienok? Neskladá sa zo svojich myšlienok? Existuje oddelená jednotka, premýšľajúci mimo svojich myšlienok? Nevytvorila myšlienka premýšľajúceho, nedala mu stálosť a nestálosť myšlienok? Premýšľajúci je útočiskom myšlienky a premýšľajúci kladie seba na odlišný stupeň stálosti.
„Je to pre mňa celkom šok uvedomiť si klam, že myšlienka sa hrá sama so sebou. Vravíte inymi slovami, že myšlienka musí končiť, aby bola múdrosť. Ako však má končiť myslenie?“
Premýšlanie nekončí žiadnou kázňou, cvikom, usilovaním. Mysliteľ je myšlienkou a nemôže pôsobiť sám na seba; ak tak robí, klame iba sám seba. On je myšlienkou, nie je od myšlienky oddelený; môže predpokladať, že je odlišný, predstierať nepodobnosť, to je však iba lstivosť myšlienky, aby sa stala trvalou. Ak sa myšlienka pokúša o koniec, sama seba iba posiluje. Nech robí čokoľvek, myšlienka sama seba nemôže končiť. Iba vtedy, ak poznáme túto pravdu, myšlienka končí. Oprostenie je iba v poznaní pravdy – čo je; múdrosť je postrehom onej pravdy. To čo je, nie je nikdy statické a môcť to trpne pozorovať, k tomu je nutné byť oprostený od všetkého hromadenia.
Jiddu Krishnamurti