My ľudia neustále zrovnávame to, čo sme, s tým, čím by sme byť mali. Toto ,,by sme,, je projekciou našej domienky, že máme byť taký a taký. To, čo je, je iba vtedy, keď nič neporovnávame. A žít s tým čo je, znamená žiť v mieri. Potom tomu, čo je v nás, môžeme venovať celú pozornosť, bez toho že by nás čokoľvek rozptylovalo. A aj keď sa jedná o utrpenie, brutalitu, strach, zúfalstvo či osamelosť, dokážeme s tým byť tak úplne, že nevznikne žiadny rozpor a celá záležitosť zmizne.
Keď pochopím, že porovnávanie vedie do sveta ilúzií, utrpenia a biedy a že taký istý výsledok so sebou nesie aj sebeanalýza a identifikácia s čímkoľvek, nech je to už štát či ideológia, keď sa mi ujasní, že ma to zavádza iba do nových a nových konfliktov, potom to od seba odhodím. Myseľ potom prestane hľadať (to je veľmi dôležité pochopiť), netápa už a po ničom sa nezháňa. To neznamená, že je so všetkým spokojná, ale že nepodlieha ilúziám. A preto sa pohybuje v inej dimenzii.
-------
Základnou príčinou vnútorného zmätku je usilovanie o veci, ktoré nám niekto nasľuboval. Na počiatku je odmietnutie tradičného prístupu ako niečoho úplne falošného. Ak ide však iba o obyčajnú reakciu na to, čo počujete, prímate iba nový vzorec jednania, ktorý sa nutne zmení v pascu. Ak odmietnete iba rozumom, ktorému to vyznelo docela dobre a neurobíte nič ďalšieho, nebude vám to nič platné. Pokiaľ sme pochopili hĺbku a nedospelosť takéhoto počínania a inteligentne sme zavrhli všetky tradičné návyky, sme volný a nebojíme sa. Oslobodili sme sa so svojej prispôsobivosti. A náhle zistíte, že už nehľadáme. Je to prvá věc, ktorú je treba sa naučiť: nehľadať. Pokiaľ hladáme, blúmame iba okolo výkladných skríň. (ide o odmietnutie náuk, guruov, náboženstiev atď)
Otázka či je boh, pravda alebo nejaká vyššia skutočnosť, či ako sa tomu hovorí, vám nemôžu zodpovedať ani knihy, ani kňazi, ani filozofovia, guruovia ani spasitelia. Odpoveď môžme nájsť iba my sami, nik iný. Preto je nutné seba samého poznať. Nedospelosť je nedostatočné sebapoznanie. Počiatok múdrosti leži v sebeporozumení. Bez sebapoznania je boh, ktorého hladáte, bohom ilúzie. A ilúzia nevyhnuteľne prináša rozpor a zármutok. Bez sebapoznania nemôže byť myslenie správne, potom všetka znalosť je nevedomosťou, ktorá môže viesť iba k rozporu a skaze. Sebapoznanie nie je nejzazším koncem, konečným cieľom, je to iba otvorený klin k nevyčerpateľnému.
-------
AK HĽADÁME BOHA ALEBO PRAVDU, HĽADÁME HO SVOJÍM MYSLENÍM. MYSLENIE PRITOM VŠETKO ROZLIŠUJE A PREKLADÁ DO POJMOV, KTORÉ UŽ POZNÁ. TO, ČO HĽADÁME, JE TEDA VLASTNE UŽ ZNÁME, TAKŽE V SKUTOČNOSTI VOBEC NEHĽADÁME. TOMU JE DOLEŽITÉ ROZUMIEŤ. MUSÍME PRETO PRESTAŤ S AKÝMKOĽVEK HĽADANÍM. V SKUTOČNOSTI TO ZNAMENÁ, ŽĚ MUSÍME VIDIEŤ, TO, ČO JE. AK SA HNEVÁM, ŽIARLIM, SÚŤAŽÍM, AK SOM SOBECKÝ, SUROVÍ A NÁSILNÝ, ALEBO AK MA OVLÁDNE CHTIVOSŤ, JE TREBA TO VIDIEŤ AKO, TO, ČO JE A NIE SKRZE PREDSTAVU NEJAKÉHO IDEÁLNEHO STAVU, AKO BY TO MALO ČI NEMALO BYŤ. POTOM TU NIEJE ŽIADEN KONFLIKT AK VIDÍME TO, ČO JE, BEZ JEHO OPAKU. POZERAŤ SA BEZ PREDSTAVY. POZERAŤ SA NA SEBA, DRUHÝCH ČI STROM BEZ AKÉHOKOĽVEK HNUTIA MYSLE ZNAMENÁ, ŽE SA POZERÁME PRVÝKRÁT A TEDA S ČISTOU, NEVINNOU MYSĽOU. TOTO JE VEĽMI DOLEŽITÉ POCHOPIŤ.
-------
Myšlienka sama, podmienená odpoveď so svojimi ustálenými posudkamy a merítkamy nie je pravdivá. Pravda nieje ideou, záverom. Má byť boh nájdený tak, že ho vypátrame? Môžeme pátrať po neznámom? Ak chceme nájsť, musíme vedieť po čom pátrame. Ak hladáme však aby sme našli, potom to, čo nájdeme bude sebapremietnutím. Bude to to, čo si prajeme a vytvorenie priania nie je pravda. Môže byť hľadaná, ale hľadať pravdu, znamená popierať ju.
Pravda nemá pevné sídlo, nie je cesty, ktorá by k nej viedla a slovo nie je pravda. Môže byť pravda nájdena nejakým zvlástnym smerom, v zvláštnom podnebí, medzi určitými ľudmi? Je tu a nie tam? Je snáď ten muž vodcom k pravde a druhý nie? Je tu vôbec nejaký vodca? Ak je hladaná pravda, potom to, čo je nájdené, môže povstať jedine z nevedomosti, pretože samo pátranie je zrodené z nevedomosti. My nemôžeme vypátrať skutočnosť, musíme prestať, aby nastala skutočnosť.
Jiddu Krishnamurti