Hoc ani nie je
Hoc to možno ani báseň nie je,
stále tam ten vietor veje.
Keď so stretol Teba,
bolo to ako dar z číreho neba.
Pýtal som sa: fakt je mi to treba?
Zistil som, že bez Teba mi bude beda.
Pán mi do cesty odvahu postavil/ Teba/,
sám anjel Ťa na to pripravil.
Dal Ti veľa rád,
ako má byť šťastný každý z nás.
Ty si bolesť, žiaľ prežila,
keď ešte raz,
nech je to len malá chvíľa.
Tvoje srdiečko ja sťa jemný letný kvet,
ktorý sa pri najmenšom letnom vánku rozplynie.
Je veľmi nežné,
sladké ako med,
takého už nikde niet.
Keby som tak mohol to Tvoje nežné srdce niesť ja,
keby sme tak mohli byť spolu a šťastný obaja.
Ja som nikdy veľa nechcel,
len lásku, aby ma niekto ľúbil,
aby mi niekto veril,
aby mi niekto povedal: tu robíš chybu, tu si ju spravil, dávaj pozor, milujem Ťa, si pre mňa všetkým, dýchame spolu a milujeme sa.
Sme to, čo by potreboval celý svet,
kde už takej lásky skoro niet.
No povedzte: kto by to nechcel?
Tak veľmi by som dievča,
pravú lásku prežiť chcel,
ale pozor, nech to nie je len sen.
Chcem niekomu úprimne povedať- milujem.
Dievča, o ktorom tak básnim, nie je sen,
ona určite existuje len.
Aj som takú stretol,
ale plameň bol slabý, aby sa vznietol.
Mala v sebe čaro krehké,
tenké ako niť,
kto by sa do nej nechcel zaľúbiť?
Lenže je tam veľká prekážka,
pri ktorej sa kladie otázka: je tam už iná láska?
Áno, je tam Boží záväzok len,
škoda, že to teraz nie je len sen.
Pri každom poznaní sa niečo končí a niečo začína.
U mňa začal nový sen,
že za všetko Ti raz, za iných okolností poviem:
Ďakujem.
Skončili dni alkoholu,
skončili dni, keď som všade nosil iba smolu.
Vďaka tejto žene, je moje srdce opäť vrelé.
Dokázala zázrak spraviť
a všetko vo mne zlé na dobre zmeniť.
Keby lásky plameň u nej ku mne horel,
neviem, ale asi by som z tej lásky ochorel.
Musím začať písať krajšie,
lebo je to veľmi vážne,
je to dievča veľmi vzácne.
Bože, aké je krásne.
Nosí v sebe poklad sveta,
jej láska sa len tak vzduchom zmieta.
Ona, keď hovorí, takmer lieta.
Keby u nej slovko „dosť“ už bolo,
moje srdce by jej neverilo.
Stále sa zachová milo.
To slovko tam možno je,
ale určite Ťa človek, len tak neodbije.
Síce čakám, kým dá vedieť,
že je doma a je šťastná.
Čakám aspoň na znamenie,
na to milé privítanie.
Pozdraví sa slniečko,
a mne hneď spadne viečko.
Na ňu nikdy nezabudnem,
radšej nôž si do srdca udriem.
Udriem, udriem, vykrvácam,
ale viem, že nezabudnem.
Mám ju stále, nič nestrácam.
Možno slepo dôverujem,
tak by som jej chcel povedať- milujem.
Dôverujem, lebo viem, že ma nesklame
a navždy v duši zostane.
Veriť,
znamená si niekoho aj ceniť,
nie sa za chrbtom škeriť.
Dôvera je vec silná,
pravá dôvera je vždy neomylná.
Dôverovať, pravdu nosiť, sem-tam o „prepáč“, poprosiť.
Odpustiť si treba stále,
Boh to vraví neustále.
Ak keď je to „prepáč“ ťažké,
s Bohom je vždy všetko ľahké.
Ty si tá, ktorej verím,
si tá, ktorej všetko na svete zverím.
Veď si Ťa nadovšetko cením.
Ťažké je aj to „ďakujem“,
keď ste dvaja,
lepšie povieš: akceptujem- veď Ťa milujem.
Keď muž miluje ženu,
je to veľmi krásne,
píšu sa o tom dokonca aj básne.
Sú fakt úžasné,
ak sú z lásky vlastné.
Vieš čo? Nezabudnem.
Stále tam aj ja niekde vnútri budem.
Nič zlé nekujem,
len si pravdu do svojich úst obujem.
Takže veriť, ľúbiť neprestávať,
k tomu vravieť, chcem len s Tebou zaspávať
alebo aspoň s myšlienkou na Teba.
V hlave mám Tvoj obraz stále,
myslím, dúfam neustále.
Dúfam hoc len v to stretnutie,
aspoň v také akoby to pípnutie.
Drž sa, bojuj neustále,
Tvoje srdce predsa nie je malé.
Bije tu, všade, neustále.
Ja sa nikdy večne nelúčim,
pretože viem, že myšlienkou na Teba deň neukončím.