Správa z výskumného tábora v Banhegyesi - SPRÁVA
Od 18. 6. 2006 do 23.6.206 prebiehal v Nagybanhegyesi výskum slovenského obyvateľstva. Výskumu sa zúčastnili pracovníci rôznych pracovísk zo Slovenska aj z Maďarska. Cieľom bolo vyskúmať stav slovenskej menšiny v tejto obci, pričom každý výskumník sa venoval svojej téme. Ako študentka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, katedry etnológie a kultúrnej antropológie som mala tiež možnosť zúčastniť sa na tomto výskumnom tábore.
Nebudem zastierať, že ma úroveň tohto tábora prekvapila, ba priam šokovala. Nečakala som tak dôkladne pripravenú „pôdu“ pre výskumníka. Moje riedke študentské skúsenosti s výskumom, my ani len nedovoľovali dúfať v taký luxus. Ubytovanie bolo príjemné a na úrovni, so všetkým čo človek potrebuje pre pocit pohodlia. Trikrát denne sme mali veľmi chutnú stravu a porcie boli také veľké, že sme ich často nedojedli celé. K spríjemneniu nášho pobytu sme dokonca dostali poukážky na voľný vstup do miestneho termálneho kúpaliska.
Vlastnému výskumu predchádzal predvýskum. Keď sme prišli na miesto, dostali sme už zoznam tridsiatich dvoch informátorov aj s adresami. Títo boli pripravení na rozhovor a vyslovene čakali na výskumníkov, ktorým by mohli porozprávať svoj životný príbeh, či zaspievať nejakú pesničku. Výhodou takéhoto predvýskumu bola pripravenosť informátorov a ich ochota spolupracovať s výskumníkmi. Takisto mali dopredu premyslené detaily, ktoré chcú povedať – takpovediac si predpripravili pamäť. Na druhej strane je tu aj jedna nevýhoda predvýskumu - predpokladané témy, a v Banhegyesi to konkrétne spôsobilo pripravenosť informátorov rozprávať o reemigrácii, resp o národnostnej otázke, ale už boli zmätení ak mali rozprávať o svojom živote, ktorý sa im často nezdal až taký zaujímavý a dôležitý.
Počas nášho výskumu nám organizátori pripravili malý kultúrny program, na začiatku deti z miestnej ZŠ nám zarecitovali a dôchodkyne v krojoch zaspievali ľudové piesne. Navštívili sme cintorín, kde sme mohli vidieť aj slovenské náhrobky. Tieto sa ukrývali v zarastených zákutiach cintorína a bolo ťažké ich nájsť. Navštívili sme aj starý evanjelický kostol, ktorý ukrýval množstvo písomného materiálu, ako aj nový evanjelický kostol, ktorý sme si mohli pozrieť naozaj celý od kazateľnice po chór, miesto organistu a tí odvážnejší mohli výjsť cez zvonicu až hore na turňu a obzrieť si celú obec naozaj z výšky. Navštívili sme aj školu, kde sme si pozreli pozoruhodnú výstavu prác žiakov ZŠ a ich krúžku. Boli tu rôzne výšivky. Potom sme sa presunuli do pamätného domčeka ňaničky Žofky, známej rozprávkárky. Počas môjho pobytu som mala dokonca možnosť pozrieť si výstavu so svadobnou tematikou v Pitvaroši ako aj súkromnú zbierku predmetov, ktoré sa týkali slovenského etnika, tiež v Pitvaroši.
Čo sa týka samotného výskumu, ako som už spomínala, dostali sme zoznam informátorov, ktorí boli pripravení odpovedať na naše otázky. Prekvapilo ma, na akej dobrej úrovni je slovenský jazyk tunajších starších Slovákov. Výrazná bola skutočnosť, že vek našich respondentov sa pohyboval často výrazne hore a zriedkavá bola aktívna znalosť slovenského jazyka u strednej alebo dokonca mladšej generácie. Bola som svedkom rozhovoru, keď sa moja respondentka rozprávala so svojou vnučkou po slovensky a ona jej odpovedala po maďarsky. Takto prebiehal ich rozhovor niekoľko minút a navzájom si bez problémov rozumeli. Je zaujímavé, že používanie slovenského jazyka zaniklo podľa všetkého v priebehu jednej generácie (aj keď niektorí so strednej, alebo mladšej generácie rozumejú). Čiže deti rodičov, ktorí hovorili plynulo slovensky zrazu nemali dôvod naučiť sa reč svojich rodičov, pretože pre ňu nemali uplatnenie – okrem domáceho prostredia, kam ale tiež nastupovala maďarčina. Samozrejme boli tu aj iné faktory, napr. zrušenie slovenského vyučovania, ostali iba hodiny slovenčiny, alebo faktor práce, obchodu, susedských kontaktov, úradov a pod. Postupné začleňovanie do maďarského obyvateľstva naznačuje nie len nepoužívanie slovenského jazyka, ale aj nástup krstných mien detí, napr. Zoltán, Atilla a pod. prípadne deti dostali maďarskú formu mena, napr. ak sa otec volal Ondrej, syn sa mohol volať András. S deťmi aj vnúčatami rozprávali moji respondenti po maďarsky a prechádzali so slovenčiny do maďarčiny plynulo, bez zaváhania.
K hlavným témam, ako som už spomínala, patrili hlavne spomienky na reemigráciu, ale aj rozprávania o mikrohistórii obce a okolia. U mužov bola častá aj téma vojny. Tiež frekventovanou témou bolo rozprávanie o živote, ako aj o momentálnych susedských vzťahoch. Špeciálne postavenie malo rozprávanie o momentálnom stave slovenského jazyka v obci, keďže naši respondenti očakávali, že to je téma, ktorá nás zaujíma.
Celkovo hodnotím tábor veľmi kladne a myslím si že zmenil moju predstavu o výskume, že to nemusí byť iba rad nepohodlných dní, keď „prím hrá“ diktafón, výskumník sa síce dozvie síce veľa zaujímavých vecí ale jeho základné ľudské potreby strádajú. Videla som, že výskum sa dá robiť aj s istou eleganciou a gráciou, informácie nie sú o nič menej zaujímavé, ak má výskumník trochu pohodlia. Kľúčovú rolu tu samozrejme hrá predvýskum, ktorý bol tu veľmi dobre zvládnutý a bez neho by tento tábor určite nebol takým skvelým zážitkom pre ešte „nerozkukanú“ študentku ako som ja. Ďakujem organizátorom, že mi umožnili sa ho zúčastniť.