Exkurzia Pezinok - SPRÁVA
Správa z exkurzie Pezinok, 12.5:2006.
Katedra etnológie a kultúrnej antropológie organizovala 12.6. 2006 exkurziu pre svojich študentov do mesta Pezinok. Keďže sme využili služby SAD alebo ŽSR, nepotrebovali sme univerzitný autobus. Začiatok exkurzie mal byť o 9:00. Bohužiaľ, toto sa nám nepodarilo, pretože časť študentov využívajúca služby kolosu ŽSR, sa rozhodla ísť až na úplne posledný možný vlak a keďže v tom istom čase pracovalo na trati hejno geodetov, ktorí vymeriavali zmeny na koľajach, vlak meškal. Nikoho z vlaku, ani z prvákov ani z druhákov nenapadlo zavolať, čo a ako, takže exkurzia začala o pol desiatej.
Prehliadka Malokarpatského múzea bola zaujímavá a bola aj s výkladom. Po semestri Muzeológie a heritológie som si ale všímala hlavne fakt, že smer prehliadky nebol označený (aj keď bol intuitívne jasný), asi preto, že ku každej prehliadke je aj sprievodca, takže označovať smer prehliadky by nemalo veľmi zmysel, iba ak by sa stratil sprievodca. Boli tu takisto označené únikové východy a mali tu aj hasiace prístroje. Čo ma zaujalo, bola malokarpatská izba, aj keď tvarovo – pretiahnutý obdĺžnik - asi celkom nezodpovedala skutočnosti. Zo sprievodkyne som mala pocit, že sa nás trochu bojí a že má pocit, že nás obťažuje. Príčinu nepoznám. Súčasťou prehliadky boli aj pivničné priestory, ktorých polovicu muselo múzeum odkúpiť od susedov, lebo inak by sa nezmestili s exponátmi. Tu sa nachádzali hlavne lisy, sudy, a podobne, ale bolo tu aj posedenie – lavice a stôl a tiež tu bol aj malý príručný vínny sklad. Neponúkli nás.
Po prehliadke múzea sme zamierili na námestie kde sme si čítali vopred pripravené (večer pred odchodom resp nadránom ) referáty, ktoré sa týkali mesta Pezinok, jeho pamiatok a osobností. Podaktoré boli naozaj prepracované (boli stiahnuté z viac ako jednej internetovej stránky). Bohužiaľ, architekt, ktorý navrhoval priestor pri morovom stĺpe (kde sme sa usadili), alebo ako vravia pezinčania, pri „únii“, vôbec nepočítal s tým, že sa tu budú čítať referáty. Myslím si to, pretože navrhol malý počet lavičiek na sedenie a potom sa dalo sedieť už iba na okraji „únie“. Ani zvuk architekt nedomyslel, vôbec sa nešíril. Spôsobilo to to, že referáty boli pre istú časť nepočuteľné (a pre inú zas nepočúvateľné). Istá malá skupinka ignorovala referáty úplne a venovala sa pestovaniu rakoviny svojich pľúc, iná malá skupinka zas dospávala, čo nedospala v noci. Počas čítania referátov sa pomedzi nás veľmi pomaly prešli dvaja uniformovaní policajti (nemali sme povolenie na štrajk, ani na volebný míting), ale keď zistili že si len čítame o Pezinku, iba prešli okolo. Pre istotu však boli stále v dohľade.
Potom sme sa presunuli pred pezinský zámok. Ako pozostatok nejakej kultúrnej udalosti tu ostalo drevené pódium. Na toto sme si posadali a pokračovali v čítaní referátov. Nič zvláštne sa neudialo.
Nasledoval prevoz autobusom, ktorý by sme kľudne mohli pracovne nazvať aj „sauna“ Viezli sme sa na Cajlu, známu hlavne psychiatrickým sanatóriom. Okrem sanatória sa na Cajle nachádza aj Galéria insitného umenia a tá bola našim cieľom. Počas cesty sa z niektorých úst ozývali výkriky ako: „Jéééééj vinohrad!“ (Žeby? V Pezinku?!), „Tu to vyzerá ako u nás v Poprade!“ (sídlisko) a „Tu som bola na Hodokvase!“ Skrátka cesta autobusom sa im páčila.
V Galérii insitného umenia sa nám dostalo odborného výkladu iba za 10 korún. V čase našej návštevy tu bola aj výstava o Jánošíkovi. Keďže Galéria sa nachádzala v mlyne, prehliadka mala tri aspekty – insitné umenie, Jánošík a mlyn. Jedna menšia miestnosť je venovaná insitným umelcom z Kovačice. Tu ma zaujal obraz na ktorom boli krikľavo zelené kone na tmavom podklade. Napriek krikľavosti farby na mňa obraz pôsobil ukľudňujúco.
Po prehliadke mlyna sme sa ešte usadili na jeho priedomí a dočítali sme si zvyšok referátov. Všetci už boli trochu unavení a začínali sa prejavovať prvé známky úpalov. V úvode čítania posledných referátov sa postavila Mirka Kišoňová a prehlásila, že čítanie referátov nemá úroveň, keď sa niekto nahlas rozpráva, a iný „puká“ (prváčky si vypýtali ochrannú bublinkovú fóliu od zamestnancov galérie. Pôvodne v nej boli zabalené nejaké práve privezené exponáty, ale teraz ju prváčky usilovne pukali). Mirkin prejav nebol prijatý s nadšením, ale mal účinok.
Keďže bol krásny deň, záver exkurzie sme oslávili v pezinských krčmách, naša skupinka konkrétne v Kelte.