O laske
Túžba
- Les je tichý bez pomocnej trasy,
ty sedíš v ňom obínajúc trávu.
Možno chladná, možno zlá si,
že stratila si motýliosť hravú!
Čo cintorín ti povedal je lož.
Nepochovali ho, len utiekol!
Vzajúc si ten naostrený nôž,
mnoho sĺz v tom lese pretiekol.
Utekal si v tom paralélnom svete,
uväznený sám v svojej chybe.
Túžiaci po slepej, bolestnej odvete,
ktorá mnou dodnes hýbe.
Vzal si si to čo som mala,
hodil ma, priam sotil do pekla.
Ja som sa ťa hlúpo vzdala,
slza mi po krvou červenej pere tiekla.
Ja s dúškom vlastnej nehy,
som volala ťa späť.
Čo sú to nekonečné brehy?
Nebuď tmou, nehou svieť.
Vrátil si sa ako para k hladine,
ku mne, blaho-blaho-blaho...
Tie úcty ti so srdcom hradíme,
vyšli nás nesplatiteľne draho
- "Bohatstvo oddávna ľuďom rozum múti,
naslepo sa ženú za tým vábnym svitom,
za cenu života stanú na prah smrti,
netušiac o šťastí v hĺbke srdca skrytom."
Mlčanie je zlato - vraví príslovie,
nezmýli sa človek, čo nič nepovie,
na tárajstvo zato často doplatí,
lebo márne slovo nikdy nevráti.
Hviezdy v tvojich očiach
- Tá najkrajšia hviezda tlie v tvojich očiach,
krásne žiarivá, plná nevinnej túžby,
tú sledujem na nebi po nociach,
sním, sním, sním a vravím si - kiežby.
Jediná tlie tak jasne,
máš tých hviezd plné oči,
ale čo ak hviezda zhasne?
Pozriem do hviezd zoči-voči.
Tá jediná ti horí v pohľade,
tou jedinou zvádzaš moje zmysly,
kĺzam pohľadom ako na ľade,
nechcem aby tie hviezdy zmizli.
Ak raz sa v meteor premení,
a zhorí v atmosfére strachu,
nech nič sa v očiach ti nezmení,
nech nezmení sa v oblak prachu.
Tvoje hviezdy moje oči spália,
oni menia sa na popol,
slzy v očiach ma smútkom pália,
ty šaty si mi nežne rozopol.
I keď stojím v žiari mesiaca,
dvíham k tebe pokorne zrak,
som ako sviečka nežne horiaca,
som ako najnežnejší mrak.
Vráť mi hviezdy, čo si mi vzal,
nech naše pohľady stanú sa jedným nebom,
nenásytný vrah sa z teba stal,
vzal si hviezdy nám obom.
Odvrátim tvár mesačnú,
nech necítim pohľad hviezd,
si bezcitný tak netvár sa nevinne,
nepozriem, kým svietiť nezačnú.