Krásny letný večer
Bol krásny letný večer. Jemný vánok sa ihral s lístkami stromov, z diaľky bolo počuť šepot mora a rozbíjanie vlniek o skaly. V tom sa zobudila. Odhrnula si dlhé plavé vlasy z tváre a tichučko vykĺzla z postele. Prešla k oknu a zahľadela sa na more, na malé vlnky tancujúce na hladine. Jej pohľad prešiel po celej tmavej krajinke až do malebnej záhradky pod oknom. Prehliadla si svoju tmavú izbičku, zamkla dvere, aby nikto nemohol vojsť dnu a v kratučkej bielej košieľke tíško vyliezla cez okno starej chatrče. Skĺzla sa po odkvapovej rúre starého domu a rýchlo utekala preč, skôr, než si ju niekto všimne.
Zrazu sa ocitla v tej krásnej záhrade plnej ruží. Tu pristúpila ku kríku a odtrhla si červenú ružu, vložila si ju do vlasov a roztancovala sa vo svite mesiaca... tancovala tak ľahko a krásne ako nejaká víla. Krútila sa, poskakovala a už sa nebála ničoho. Nik jej nemohol zabrániť v tej voľnosti, nik ju nemohol vidieť. Konečne bola voľná, konečne utiekla z toho tmavého domu plného nenávisti a smútku. Cvrčky jej spievali krásne balady a ona spievala s nimi. Noc ju pomaly viedla tou krásou a ona sa nebránila.
Dostala nápad. Neďaleko nej bola malá garáž v ktorej odpočívalo záhradnícke náradie a bicykle. Popri nej bol stôl a stoličky. Vyliezla po nich na strechu garáže a ľahla si na chrbát. To, čo v tom momente uvidela sa jej zdalo také krásne, také neskutočné. Hľadela na mesiac a hviezdy, akoby ich videla prvýkrát v živote. Bola nimi taká očarená, taká nadšená. Ležala a dýchala ten svieži vzduch, v ktorom sa šírila vôňa ruží a mora. Mávala rukou vo vzduchu a do hviezd sa snažila vpísať svoje meno, príbeh, ktorý až doteraz bol jej životom.
Nastala polnoc a ona ako omámená zišla znovu na zem, a rozbehla sa k moru. Počúvala jeho šepot a vnárala svoje bosé nôžky do bieleho piesku. Sprevádzaná jemným vánkom prechádzala sa stále ďalej. Vôbec si nevšimla ako strašne ďaleko už je, len šla kade ju nohy niesli. Zatúžila cítiť slanú vodu na celom svojom tele. Ľahla si do piesku a malé spenené vlnky jej hladili celé telo. Ako tam tak zasnene ležala, znova sa zahľadela na nebo, a tu zbadala padať hviezdu. Želala si, aby mohla byť už navždy taká voľná a šťastná ako bola teraz.
Zrazu vedela čo má robiť. Pozrela na more a zatúžila rozbehnúť sa po ňom, ďaleko, preč odtiaľto, až za obzor. Neisto spravila krok vpred, a ďalší... Pomaly kráčala po hladine mora, voda pod ňou už bola hlboká, ale ona bola taká ľahká a jej nôžky sa ledva dotýkali vody. Začula nádherný nadpozemský spev. Niesol sa na hladine mora tak ako ona, niesol sa k nej. V tom ich zbadala. Pretrela si oči, neverila že to, čo vidí, je skutočné. Rozbehla sa. Musela si byť istá, musela vidieť... Volali ju, načahovali k nej ruky : „ poď, si jednou z nás“ . Vánok jej rozvial vlasy, košieľka sa začala vlniť a jej oči boli také žiarivé. Pozrela na svoje ruky, na hladine mora zbadala svoj odraz. Bola víla a bola voľná...
Komentáře
Přehled komentářů
v tomto s tebou suhlasim ze je to tazke ale je to krasne:) no v tomto slobodno neslobodnom svete je to asi dost nerealne:((
Krása :)
(Viktor, 11. 7. 2008 13:21)To je pekné :) Sloboda, voľnosť je niečo také čo strašne ťažko získať.
noo
(JA a len JA, 13. 7. 2008 21:23)