3 MESIACE-28.KAPITOLA
9. máj 2011- pondelok
Mala som také tušenie, že keď dnes oznámim v škole, že sme sa dali opäť do kopy s Peťom, nebude veľa ľudí šťastných. Podľa väčšiny ľudí to bol, totiž, len niekto, kto ma v skutočnosti nikdy nemiloval, využíval ma a neprospieval mi.
„Zase som s Peťom.“ Oznámila som Maťovi po škole, keď som mnou sedel v školskej vestibule a čakal so mnou, kým budú štyri hodiny a teda aj čas môjho milovaného tenisu.
„Čože? Ty si sa zbláznila?!“ zabehla mu voda a keď sa dodusil vysúkal toto zo seba.
„Nie, nezbláznila.“ Odpovedala som mu rázne. Fľašu položil radšej na zem, asi očakával ešte nejaký šok.
„No podľa mňa hej. Baba, ktorá by mala súdnosť by toto nespravila.“ Hovoril akoby urazene. Vôbec som nerozumela tónu jeho hlasu.
„No ako prepáč... ale je to moje rozhodnutie.“ Povedala som teraz urazene ja.
„Mirka, ale on pre teba vôbec nie je dobrý. Si pre neho pridobrá.“ Povedal už zmrielivejšie.
„Ach! Milujem túto otrepanú frázu!“ zavzdychala som. „Aj, keď sa so mnou rozchádzalo Aďo, povedal, že si zaslúžim niekoho lepšieho. Tak pre mňa nikto nie je dobrý, či čo?“ vybehla som na neho.
„Ale je... ale prečo si si musela začať práve s takýmto týpkom?“ povedal mi.
„Akým takýmto? Nie je na ňom vôbec nič inšie ako na ostatných. To len vy ste si vymysleli niečo proti nemu.“ Vstala som z lavičky a urazene vypochodovala zo školy.
Počula som ako za mnou ide Maťo, ale ja som pomaly vchádzala na tenisové kurty, keďže neboli ďaleko.
„No tak Mirka, nebuď urazená. Ja ti chcem len dobre.“ Kričal za mnou. Bol asi
„Ahoj!“ prišiel mi do cesty Kori.
„Čau, Maťo!“ pozdravil aj Maťa Kori, keď ma dobehol.
„Ahoj, urazená je na mňa.“ Akože pošepkal Korimu, ale ja som to aj tak počula.
„Prečo?“ zaujímal sa hneď Kori.
„Lebo neplesám, že sa dala zase dokopy s Peťom.“ Oznámil mu Maťo.
„Čože? Ty si sa dala zase dokopy s tým debilom?“ tak táto otázka už patrila mne a vôbec sa mi nepáčila.
„No po prvé, Peťo nie je žiadny debil a po druhé áno, zase sme spolu.“ Povedala som mu s na prvý pohľad pokojným hlasom.
„Ale je! Ktorý normálny chalan ohrozí svoju milovanú priateľku?“ vyštekol na mňa.
„Presne toto som jej hovoril.“ Pridal sa Maťo.
„Už sme si to vysvetlili. A vás do toho vôbec nič nie je. Nechápem, načo som ti to vôbec povedala.“ Zazrela som pri tom na Maťa.
„Ani ja... Aj tak robíš všetko podľa seba.“ Odfrkol si Maťo.
„No ešte pekne. To by bolo, keby som dala na vás.“ Šomrala som.
„Čo sa tu zasa deje?“ zasiahla Sisa. „To sa tu stále musíte škriepiť?“ vynadala nám.
„Ja som sa nechcela škriepiť. Oni útočia.“ Ukázala som prstom na Koriho a na Maťa.
„Keď robí sprostosti...“ zašomral Kori.
„Vôbec nerobím sprostosti.“ Hneď som sa bránila.
„Ale robíš!“ odvrával mi Maťo.
„Mirka, choď sa prezliecť, Kori, ty dones lopty a ty sa choď pozerať, ak chceš.“ Prikázala všetkým Sisa. Ja som ju za účelom udržania dobrých medziľudských vzťahov poslúchla a išla do šatni.
Po tenise ma znovu sprevádzali moji dvaja „nepriatelia v láske“
„Ako ideš domov?“ spýtal sa ma Kori?
„Autobusom. Rozhodla som sa chrániť životné prostredie.“ Povedala som mu už úplne upokojene.
„Nevymýšľaj. Zaveziem ťa.“ Ponúkol sa pohotovo Kori.
„Nie, nie. Idem busom.“ Odmietla som rozhodne.
Na zastávke bolo pomerne málo ľudí. Obzerala som sa či neuvidím nejakú známu tvár, keď spoza rohu vyšiel Peťo. Potešila som sa, že tam nebudem čakať sama. Už z ďaleka som sa na neho usmievala aj on na mňa.
„Ahoj, Miruš!“ nadšene ma objal a pobozkal, keď došiel ku mne.
„Čau, akoto, že teraz ideš domov?“ spýtala som sa ho.
„Neuveríš... bol som na doučovaní. Maturity sa blížia a ja doháňam štyri preflákané roky.“ Priznal sa so smiechom.
„To je teda stratégia. A čo máš s autom? Čo aj ty chrániš životné prostredie?“ skrsla mi takáto myšlienka v hlave, ale zároveň som ju aj odmietla, keďže som si spomenula, aký aktívny fajčiar je Peťo.
„Nie, nie... Ale tak načo budem stále chodiť autom? Veď práve tu sme sa spoznali. Nostalgia... vieš.“ Zavtipkoval.
„Super... Inak ľudia v mojom okolí nie sú práve nadšení, že sme zasa spolu.“ Povedala som mu po chvíli.
„Čakal som to... Fakt ma to neprekvapuje. A nech ťa netrápi, čo si kto myslí. Je to ich vec, okej?“ milo mi povedal a chytil ma za ruky.
„Dobre. Len ma to mrzí.“ Hlesla som.
„Aj mňa.“ Priznal.
Onedlho prišiel autobus a my sme doň nastúpili. Cestou sme kecali o tých najrozmanitejších témach.
haloooooooo
(lenka h., 31. 1. 2012 18:11)