Veľký frajer-6. kapitola
9.12.2011- piatok
Deň, na ktorý sa teší väčšina stredoškolákov sa priblížil aj k nám. Dnes sme mali stužkovú. Po tých mnohých mesiacoch hádania sa za oznamká, za tablo, za stužky, je to tu. Aj naše baby si uvedomili, aké detinské to vlastne všetko bolo a myslím si, že dnešný deň si proste užili.
Do školy sme dnes išli len tak, aby sa nepovedalo, že sme tam neboli. Ale celý deň sme strávili skúšaním tanca a programu. Neviem, čo sa stalo s Hanou, ale dnes po nás vôbec nebliakala. Zrejme na ňu takto pôsobí „stressful situation“ ako to rád hovorí Marko. Tanec nám išiel fajn, aj napriek tomu, že väčšina chlapcov v našej triede má drevené nohy a nehýbe bokmi. Síce pri valčíku ani netreba. Zato taký gej Bruno, ten hýbe bokmi až- až. Keby ste ho videli ako chodí... Už som si na to zvykol, ale fakt je to vtipný chlapček.
Raz, keď sme mali nemčinu a učili sme sa o zvieratách, tak sa profesorka spýtala Bruna, že ako sa povie papagáj. A on zahlásil: „Papagej!“ celá trieda vybuchla od smiechu a dokonca sa smiala aj profesorka, ktorá je humorná asi ako moje smradľavé ponožky.
No dobre, ale vráťme sa k tej stužkovej. Domov zo školy som prišiel o dvanástej a keby som bol baba, tak by som napísal, že som sa začal chystať, lebo stužková začínala o siedmej večer. Ale keďže som, našťastie, chalan, normálne som sa doma nudil. Tak som sa len tak ponevieral po dome.
Inak včerajšia písomka z matiky pre mňa skončila veľmi dobre. Príklady som vedel všetky a tak som nemohol dosť nič iné ako jednotku. Profesor bol riadne zaskočený, ale sa tešil. Aj ja som sa tešil a to poriadne.
Dobre... nejdem vás ďalej napínať, prejdime k stužkovej. Keď som voľakedy dávno zvykol čítať, tiež som neznášal, keď autor opisoval niečo na 15 strán a pritom to bolo len niečo typu: Hlavná postava sa napila vody. Týmto štýlom je písaný Chrám matky Božej v Paríži. Preto som nedokázal prečítať len prvú knihu. Aha... už zase trepem od veci. Stužková!
Dohodli sme sa v triede, že v školskej jedálni, kde sa to mimochodom celé dialo, sa stretneme už o šiestej, aby sme ešte čo to pripravili, skontrolovali, či všetko klape a aby o siedmej bolo všetko perfektné.
Dievčatá vyzerali úžasne. Každá z nich mala urobený nejaký účes, natočené vlasy, nejaký drdol a podobne, ale všetky vyzerali dobre. Dokonca aj Laura, ktorá nepatrí medzi triedne missky. Mala ma sebe čierne šaty s mašľou pod prsiami.
„A ty si prečo prišla v čiernych šatách na stužkovú?!“ okomentovala jej ich hneď Hana, ktorá bola pestrofarebnejšia než Brunov papagáj.
„Lebo ty si prišla vo farebných.“ Odpovedala jej flegmaticky a ďalej sa už o tom nebavili. Hana zrejme prišla nato, že by v tejto slovnej hádke nemala šancu. Laura bola totiž typ strašne inteligentného človeka, ktorý by vás „dal dole“ rečami za pár sekúnd. V podstate sme si boli v tomto podobní.
„Júj! Ste krásni!“ zajasala naša triedna, keď nás zbadala všetkých po kope, keď bol čas odovzdať stužky. Zrejme mala niečo vypité. Boli sme jej prvá maturantská trieda a asi nevedela, čo sa hodí od triednej v takejto chvíli povedať. Opiť sa rozhodne nehodilo.
„Ďakujeme.“ Povedala Hana za všetkých. Ona stále potrebovala hovoriť v mene celej triedy.
„Viete, moji drahí,“ zasekla sa, lebo si odgrgla. Samozrejme potichu, ale asi veľa vypila nalačno. „Ste moja prvá maturantská trieda a ja vlastne ani neviem, čo sa hodí povedať v takejto chvíli.“ Áno. Mal som pravdu. Nevedela nájsť tie správne slová. „Prišli ste sem ako 15- roční a ja som postupne každého z vás spoznala. Spoznala som, v čom ste výnimoční, v čom ste jedineční a naopak, čo sú vaše slabosti. Vždy som sa vám snažila pomôcť a dúfam, že sa mi to väčšinou aj podarilo. V každom prípade som hrdá na každého jedného z vás. Každý z vás je pre mňa veľkou osobnosťou a som veľmi rada, že som mohla byť triednou takejto úžasnej triedy, akou ste vy. Dúfam, že každého z vás čaká ešte dlhý a pekný život plný šťastia a radosti a že si občas aj spomeniete na úsek života medzi vaším 15. a 19. rokom života, keď ste chodili sem na školu a keď ste tvorili jeden úžasný kolektív. Snáď sa budeme stretávať niekedy aj na pomaturitných stretávkach. Ja sa na ne teším už teraz. Ale teraz mi dovoľte, aby som vám každému odovzdala stužku.“ Dohovorila na chvíľu a potom sa znovu rozrečnila, lebo každého osobne k sebe povolala a odovzdala mu stužku a každý si zobral pohár šampanského...
Prišiel rad na tanec. Hana bola prekvapivo stále pokojná a nikoho nekomandovala pokrikmi na vojenskej úrovni.
Pustila sa hudba a my sme začali robiť kroky, ktoré už každý z nás tancoval celkom dobre. Keby nás zobudili o polnoci a kázali by nám to zatancovať, myslím si, že by nikto nemal problém.
Ale nechajme už formality tak. Onedlho prišiel na rad program. Ja som účinkoval v jedinej scénke a aj tam sám. Hral som Chruňa Monstera a mal som „zahrať“ krátku pesničku na vidlách.
Takto znel môj text: „Kusajove granule ja rád mám, tie si vždy ja na obed rád dám. Ta u nás v dome straší duch. A keď si Kusaj urve, tak máme doma strašný puch... tak to rým, ne?“ na hlave som mal pri tom nejakú zavšivavenú blonďavú parochňu, ale všetci sa bavili. „Ta v Toryse nám plávajú smeti, ta to ne, ta to sú masovým vrahom pokrájané deti. Tak teraz dám také optimistické: Ta rýchle autá ja mám rád, nie diesel ten zrobí smrad. Po ceste ide ošípaná, ta to ne sviňa, to je susedova mama. Ta ďakujem.“ Poklonil som sa, prehodil vidly za chrbát a za veľkého potlesku som odkráčal. Myslím, že moje vystúpenie malo úspech. Po mne nasledovalo ešte pár trápnych programov typu Edita Papeky, Vždycky hovor všecko, SuperStar hľadá Slovensko. Aj tie sa páčili.
Po všetkom tomto strápňovaní sa nálada odľahčila, lebo už nikto nemal stres, že pokazí niečo v programe a začala sa zábava.
„Pozri jak sa vytŕča.“ drgol ma Marko, keď sme sedeli pri stole a rehotali sa na Hane, aká je trápna.
„No ty len radšej na ňu nepozeraj, lebo Romana jej zmaľuje ksicht.“ Odpovedal som mu so smiechom.
„Nevidí ma teraz. Išla sa s Lindou prelíčiť. Neviem načo.“ Zašomral Roman.
„Chalani, poďte von na jednu cigu.“ Stepoval nad nami Robo. Keď jeho telo dlho neprijalo nikotín, začínal byť nervózny.
„Fajn.“ Postavil som sa, vzal si sako, aby mi nebola zima a vykráčali sme zadným vchodom zo školy, kam veľa ľudí nechodilo.
Keď sme vyšli von, zašli sme sa skryť za také veľké kríky, ktoré tam školník nejako zabudol ostrihať. Aspoň nás nemohli načapať. Nieže by mi to nejako vadilo, keby načapali, ale predsa len...
„Teším sa, že je to už za nami.“ Povedal Robo, keď zhasínal prvú cigaretu. Automaticky si bral ďalšiu.
„Čo že je za nami?“ nechápal Marko.
„No táto stužková a všetko. Teraz sa aspoň môžem sústrediť na učenie.“ Až som sa rozkašľal, keď som toto začul. Robo a učiť sa? To je ako čakať, aby napadol sneh na Kube.
„Ani sám tomu neveríš, že sa budeš učiť.“ Odvetil som mu a zachechtal sa.
„No budem musieť. Fotrovci ma zajebú, ak nebudem.“ Zvesil hlavu a vyzeral tak, že to myslí vážne.
„A čo ty a doučovanie s Laurou? Ako vám to ide?“ spýtal sa ma Marko.
„Fajn.“ Odpovedal som v skratke. Čo som mu mal akože povedať? Že som na matiku úplne tupý a hodina matiky týždenne ma spasí a zmaturujem na jednotku?!
„No aha tu sú!“ začul som Lindin, či Romanin hlas. Doteraz neviem, ktorá z nich to povedala.
„My chceme tancovať a vy si tu fajčíte. No poďme rýchlo dnu!“ zakričala po nás Romana. K nej by mal aj vojenský generál rešpekt.
Ja som sa na nich len smial a povedal im: „Choďte si tančiť, ja zostávam.“
Chalani so zvesenou hlavou cupitali za svojimi drahými a ja som sa spokojne opieral ďalej o stenu a fajčil.
Už-už som chcel ísť dnu, lebo mi bola hrozná zima, keď v tom som začul otvorenie a zatvorenie dverí. Nevedel som, kto to je. Potom som začul vzlyky. Bolo to plačúce dievča. Trošku som vykukol spoza kríkov, aby som sa pozrel, kto to je. Bola to Laura. Bola mi otočená chrbtom, ale spoznal som ju podľa šiat. Pri nose si držala vreckovku a smrkala do nej. Najradšej by som sa bol prepadol v tej chvíli. Nešlo to prejsť po pri nej a nespýtať sa jej, čo jej je. A ja som nemal práve náladu na psychické stavy nejakej hysterky. Ale nemal som na výber.
„Laura? Čo sa deje?“ vyšiel som spoza kríkov ako taký pedofil, ktorý čaká na to, kedy vyjde dieťa z bytovky vyniesť smeti, aby mohol naňho skočiť.
„Max!“ prekvapene zvolala. „Nič!“ odvrkla pohotovo.
„A tak prečo tu plačeš?“ podišiel som k nej bližšie, aby som jej videl do tváre. Jej úbohé líčenie bolo ešte zúboženejšie, lebo sa jej úplne rozmazalo. Kúsok farby z očí mala tuším aj v ústach.
„To už nemôžem ani plakať?!“ okamžite zaútočila. Ako hladná puma!
„No jasné, že môžeš. Ale asi na to máš nejaký dôvod.“ Rýpal som ďalej. Trochu ma aj začalo zaujímať, čo jej je.
„Mám a čo? Aj tak ťa to nezaujíma.“ Povedala a celá sa pri tom triasla.
„Na!“ vyzliekol som si sako a prehodil jej ho cez plecia. Sám som sa čudoval nad sebou, aký gentleman som. Ona si pritiahla golier a vyzerá byť vďačná, že som jej ho dal, no nepoďakovala.
„A ak mi nechceš povedať, prečo plačeš, v poriadku. Ja sa cez to nejako prenesiem.“ Uvedomil som si, že som začal byť až príliš citlivý. Ešte si na to zvykne.
„No vidíš.“ Povedala a smrkala opäť. Už prestala plakať.
„Mali by sme ísť dnu.“ Povedal som, lebo len tak v košeli mi bola poriadna zima.
„Hej.“ Prvýkrát som mnou súhlasila a začala si utierať tvár. Bola pri tom nemotorná. Už som sa na to nemohol pozerať.
„Poď sem.“ Pritiahol som ju k sebe a začal jej utierať tvár. Ten kus očného tieňa som jej konečne dal preč z úst. Začalo snežiť. Keby som tam stál s nejakou sexy babou, asi by som ju začal bozkávať, možno by som sa preniesol aj cez chlad a pomiloval ju v najbližšom kríku, ale teraz som ju len ďalej utieral a ona sa nebránila. Dokončil som svoju kozmetickú úpravu na jej tvári a vyzerala lepšie.
„Okej, hotovo.“ Zahlásil som a otvoril dvere. Vošli sme. Kráčali sme vedľa seba ako úplne cudzí ľudia bez slov. Došli sme do jedálne a podľa mňa nám obom odľahlo, že sme tam a už nemusíme byť spolu. Ja som zašiel pozrieť rodičov.
„No čo? Bavíte sa?“ sadol si na voľné miesto vedľa nich.
„Ale prosím ťa. Také o ničom pesničky hrajú.“ Zašomrala mama.
„Max, Max! Poď so mnou tancovať!“ kričala po mne Mia, keď ma zbadala. Doteraz jedla koláče.
„Miuš, neskôr. Nevládzem.“ Začal som sa vyhovárať.
„Nieee, teraz!“ Zavrešťala. Ja som nechcel ohluchnúť, tak som ju chytil za ruku a išli sme na tanečný parket.
Vzal som ju do náručia a točil sa s ňou, nakláňal sa a robil všetky tie pohyby, ktoré robí starší brat so svojou mladšou sestrou, keď chce tancovať. Zopár mojich spolužiačok na mňa obdivne pozeralo. Mohol som očakávať, že ma o malú chvíľu začnú baliť. Ale sú to kravy, lebo by im malo byť jasné, že ich pošlem kade ľahšie.
Na stužkovej sme boli do tretej. Potom už začala byť Mia malátna a mne odľahlo, že môžem ísť konečne domov. Ale tak celkovo ak mám zhodnotiť stužkovú, podľa mňa bolo fajn.
Malý obrážtek pre lepšiu predtsavu :D :D
Nezabudnite hodiť komentárik! :)
:-D
(kaja, 6. 11. 2012 16:13)