Veľký frajer-23. kapitola
3.2.2012- piatok
Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že som poriadne veľký somár. Že o čom hovorím? Jaj, sorry... začal som opäť zhurta. Ale načo by som vám opisoval detaily môjho života. Viete, čo neznášam? Spisovateľov, ktorí všetko opisujú dopodrobna. Pre čitateľa potom nezostane žiadna fantázia. Kurník, šopa! Čitateľ si potrebuje niektoré veci domyslieť. Tak napríklad. Dnes je 3. február. Aké je podľa vás počasie? Bingo! Je zima. Úprimnú sústrasť 0,5%, ktorí tipovali na 30 stupňov.
No a zase sa prejavuje moja zlá rozprávačská schopnosť. Som niečo ako Holden Caulfield z knihy Kto chytá v žite. Mimochodom, milujem tú knihu. Asi najlepšia na celom svete. Rozhodne najlepšie.
Takže a teraz sa fakt vráťme k môjmu životnému príbehu. Somárom som preto, lebo toľko prosíkania, čo som ja podstúpil smerom k Laure, podstúpi fakt len somár! A zrejme som si u vás, milí čitatelia, pokazil svoju reputáciu veľkého frajera. Rozhodol som sa ju napraviť a tak som dnešok začal veľkým F!
„I´m sorry for being late!“ zahlásil som, keď som prišiel k Alexovi na hodinu.
„Kde si bol Maximilián?“ pozrel na mňa svojimi veľkými modrými očami a šmahom ruky zotrel celú tabuľu, ktorá bola len pred chvíľou plná nezmyslov.
„Na obede.“ Odvetil som a pohol som sa k svojmu miestu v zadnom rade.
„Kamoško, kamoško, čakaj!“ pozrel na mňa ten starý lišiak.
„Čo je?“ pozrel som na neho neochotne.
„Toto nebude v poriadku chodiť neskoro na hodiny.“ Povedal so vztýčeným ukazovákom. Mal som chuť mu ukázať prostredník.
„Nie?“ zdvihol som obočie.
„Nie.“ Povedal zaskočene.
„Fajn.“ Vydýchol som.
„Ak sa mieniš takto správať, môžeš rovno odísť.“ Povedal mi varovne. Čudujem sa, že si ten starý blázon vôbec myslel, že keď mi ponúkne takúto ponuku, odmietnem ju.
„Okej. Dovi.“ A už ma v tej triede nebolo.
Kráčal som si prázdnymi chodbami školy, obzeral som si 20 rokov neaktuálne nástenky. Čím ďalej tým viac som si myslel, že na niektorých objavím dokonca Stalina alebo niekoho podobne komunistického, ale nestalo sa. A v tom som začul buchnutie na ženských záchodoch. Trošku mnou aj myklo, lebo som to nečakal. Potom som sa pomaličky začal približovať k záchodom ako to robieva James Bond. Akurát, že som nemal zbraň a iné jeho hračky. Opatrne som otvoril dvere, aby som nenarobil pri tom zbytočný hluk. To, čo som zočil ma hrozne zaskočilo. Bezvládne ženské telo ležalo na studených kachličkách a pod hlavou mala kaluž krvi. Vedľa nej bola prázdna fľaška od nejakého lacného alkoholu. Podišiel som bližšie, aby som rozpoznal bezvládne telo. Ešte väčší šok som zažil, keď som si uvedomil, že je to moja triedna. Rýchlo som k nej priskočil a začal ju mierne fackať. Nič. Nezaberalo. Tak som pridal na intenzite fackania. Ani toto nezaberalo. Pod umývadlom som uvidel vedro, v ktoré asi používajú upratovačky. Naplnil som ho studenou vodou a oblial som ním Janu.
Ona spravila hlboké: „Hííí!“ a konečne sa prebrala. Odľahlo mi, že nie je mŕtva.
„Max... čo ty tu? Prečo ma oblievaš?! Ešte nie je veľká noc.“ Začala takmer nezrozumiteľne habkať.
„Jana vstávaj. Musím ťa odtiaľto dostať.“ Snažil som sa ju postaviť na nohy. No bolo ťažšie ako som si predstavoval.
„Prečo?“ pozerala na mňa vypúlenými očami a miestami čkala.
„Lebo si na dievčenských záchodoch, každú chvíľu môže zazvoniť a nemyslím si, že by si chcela prúser takýchto rozmerov.“ Vysvetľoval som jej a konečne sa mi ju podarilo dostať na nohy. Horšie to už bolo s jej rovnováhou.
„No tak poďme.“ Vyzval som ju a ona vykročila mojím smerom, kam som ju ťahal. Bola do mňa celá zavesená a jej približne 80 kíl nebola hračka uniesť.
„Kam ideme?“ zasmiala sa svojmu súkromnému vtipu.
„Do tvojho kabinetu.“ Povedal som prísne.
Keď sme došli k dverám, svižne som sa obzrel, či je vzduch čistý a či je chodba prázdna. Našťastie bola. Tak som sa snažil čo najrýchlejšie prejsť s ňou do jej kabinetu. Nevýhodou bolo ešte aj to, že my sme boli na prvom poschodí a jej kabinet bol na druhom. V duchu som klial ako pohan a zároveň sa modlil, aby nikto nebol tak neporiadny ako ja a nepotuloval sa len tak po škole.
Prišli sme ku schodom. Až tu nastali najväčšie komplikácie.
„No tak, Jana, kráčaj.“ Kázal som jej. Jej nohy však robili všeličo možné, len nechceli ísť po schodoch.
Horko-ťažko sme sa dostali na druhé poschodie. Vzduch bol našťastie čistý. Už-už sme boli pri jej kabinete, práve som jej vyberal z vrecka kľúče, keď v tom som počul otvorenie dverí. Janu som rýchle strčil do jej kabinetu a ja som zostal nevinne stáť predo dverami.
„Max!“ zakričal po mne riaditeľ školy, keď ma uvidel.
„Dobrý deň, pán riaditeľ.“ Pozdravil som ho.
„A čo ty tu robíš?“ spýtal sa ma a premeriaval si ma. Bol som totiž dosť zadýchaný z vláčenia Jany.
„No len tak sa tu potulujem, mám voľnú hodinu.“ Zaklamal som pohotovo.
„Keď máte voľné hodiny, máte byť v študovni.“ Upozornil ma.
„Ja viem, ja viem. Ale musel som ísť na záchod.“ Tak toto klamstvo už nebolo také dobré.
„Záchod predsa je aj na prízemí. Dokonca aj na prvom poschodí.“ Povedal a čakal na moju reakciu.
„No to teda je. Ale na prízemí bol plný a na prvom poschodí upchatý.“ Povedal som napokon. V duchu som sa pochválil, akú dokonalú lož som vymyslel.
„Poviem školníkovi nech to tam zariadi.“ Vydýchol riaditeľ a otočil sa na odchod.
„Dovidenia!“ zakričal som za ním.
„Ešte niečo som zabudol.“ Ozval sa typickou vetou detektíva Columba. „Povedz otcovi nech príde za mnou kvôli jednému projektu.“
„Okej.“ A potom mi už dal našťastie pokoj. Otcovi pokoj nedá nikdy. Stále od neho mámi sponzorské príspevky na nejaké projekty. Ach...
Vošiel som do Janinho kabinetu a ona sa rozvaľovala na bledo-šedej pohovke, ktorá bola pôvodne modrá, len stratila farbu. Stavím sa, že je tu ešte od čias komunistov. Kurník šopa, čo ja mám dnes s tými komunistami?!
„Jana! Si v pohode?“ kľakol som si k nej a ukazovákom a prostredníkom som jej otváral oči. Ako mŕtvolám. Len im ich zatvárajú, aj som sa ich Jane snažil otvoriť.
„Hej... čo sa mi vlastne stalo?“ hovorila a z úst jej potiekol tenký potôčik slín. Bolo to nechutné. Predstavte si, že by ste vy museli kriesiť svoju opitú triednu profesorku. Viem si predstaviť aj príjemnejšie strávený ulievací čas.
„No zrejme si to prehnala s pitím a na záchodoch si spadla. Ešte šťastie, že ťa nikto nevidel!“ začal som ju automaticky hrešiť.
„Ďakujem, Max.“ ďakovala mi.
„Uvarím ti kávu.“ Povedal som a vstal. Asi 5 minút som sa obzeral po miestnosti, kým som v najodľahlejšom kúte našiel kávovar. Rozhodol som sa jej spraviť poriadne silnú kávu, nech sa preberie.
„To si tam koľko toho dal?“ sťažovala sa Jana, keď si upíjala z kávy.
„Dosť! Pi a nesťažuj sa!“ vyvrcal som očami.
Chvíľu sme len tak v tichu sedeli a ja som pozeral na Janu ako pije kávu. Mal som chuť jej poriadne vynadať. Po tom, čo sa rozviedla s mužom sa z nej stala takáto troska. A kompenzovala si to pitím, diskotékami, drogami a tým, že sa správala ako večne mladá. Prišlo mi jej hrozne ľúto.
„Jana, mala by so prestať s tým štýlom života. Uštveš sa k smrti.“ Povedal som jej potichu.
„Ja viem. Ale keď len pri pití prestanem myslieť na toho sviniara.“ Tým sviniarom myslela svojho ex.
„Sú aj iné cesty. Začni sa správať ako štyridsiatnička a čoskoro si určite nájdeš novú lásku. Mama mi spomínala, že predtým si bývala úžasná žena plná života. Bola si vraj skvelá profesorka. Žiaci ťa mali radi. Niežeby ťa teraz nemali, ale za akú cenu? Pozbieraj sa. Ži!“ dohováral som jej. Moja mama ju veľmi dobre poznala. Boli spolužiačky a dlhé roky aj kamarátky.
„Asi máš pravdu.“ Vzdychla si.
„No rozhodne mám.“ Povzbudený jej súhlasom som nabral druhý dych. „Žiadny človek si nezaslúži, aby sa s ním stalo to, čo sa stalo s tebou. Ja verím, že ak vyhľadáš pomoc, budeš opäť tá skvelá žena akou si bývala. Len s tým treba začať, čo najskôr.“
„Presne... Je to tak ako hovoríš. Hneď zajtra zájdem za nejakým psychológom a budem to riešiť.“ Hovorila si pre seba, ale nahlas.
„Zajtra radšej nie. Je sobota.“ Pripomenul som jej s úsmevom.
„Ach, máš pravdu.“ Zasmiala sa.
„Môžem ťa tu nechať samú?“ spýtal som sa jej, keď som sa zberal na odchod.
„Iste a inak, veľký bodrel som spravila na záchodoch?“ spýtala sa ma s kyslým výrazom na tvári.
„Nestaraj sa o to, upracem to. Ahoj!“ uistil som ju a vybral sa na prvé poschodie.
Keď som sa na to prvé poschodie dostal, práve zazvonilo. Chodba sa naplnil žiakmi, ktoré prichádzali z každého smeru a ja som nemal šancu ísť na dievčenské záchody. Tak som sa postavil vedľa dverí a čakal, s akými reakciami budú chodiť dievčatá von.
„Niekto mal asi poriadne silné krámy!“ začula som dve kvarťanky ako sa smejú. To boli naozaj také kravy, že na tú kaluž krvi si mysleli, že to je akože menštruačná krv?! No fajn... To mi celkom vyhovovalo.
Zvyšok dňa prebiehal celkom v pohode. Na ostatné hodiny som sa už rozhodol ísť. Nechcel som kriesiť po voľných hodinách ďalších pripitých profesorov.
„Max, si autom?“ spýtal sa ma Robo, keď sme vychádzali zo šatne.
„Hej, mám vás zviesť?“ pozrel som sa aj na Marka, ktorý kráčal vedľa nás.
„No mohol by si.“ Povedal Robo.
Tak sme teda naskočili do môjho auta a už som ich aj viezol do ich štvrti.
„A čo bolo dneska na angline po tom, čo som odišiel?“ Spýtal som sa ich.
„Alex bol dosť naštvaný. Penil ako besný pes.“ Odvetil mi Robo, ktorý si práve zapálil cigaretu.
„Povedal nám, nech ti odkážeme, že na jeho hodiny už nemusíš chodiť.“ Ozval sa aj Marko.
„To ho prejde...“ mávol som rukou a nerobil si z toho nič.
„Večer pôjdeme von?“ spýtal sa pre zmenu Robo.
„Mohli by sme. Do Kaktusu?“ navrhol Marko.
My sme s Robom súhlasili a tak som mal o večerný program postarané.
„Mami, idem von s Robom a s Markom.“ Oznámil som mame, ktorá pozerala s otcom televízor.
„Dlho budeš?“ spýtala sa ma ako vždy.
„Uvidím. Podľa toho, ako sa budem baviť.“ Odvetil som jej svoju nacvičenú formulku, ktorá na mamu aj tak zaberala. „A oci, riaditeľ ti odkazuje, aby si za ním zašiel.“ Povedal som otcovi, ktorý popíjal pivo.
„Čo si spravil nejaký prúser?“ pozrel na mňa a vzpriamil sa.
Prúser som spravil, ale pochybujem, ž esa to bude riešiť. „Nie! Nejaký projekt chce s tebou prebrať.“
„Aha. Tak fajn.“ Upokojil sa a spokojne sa zvalil späť.
„Tak ahojte!“ pozdravil som ich a odišiel.
V Kaktuse bolo plno, ako to býva zvykom v piatok večer. No my sme sa o miesto na sedenie nemuseli báť. Môj kamarát barman nám rezervoval miesto a tak, keď sme dorazili, sme si posadali na gauč ako páni a ostatní len vyvaľovali po nás oči.
„Ahojte!“ pozdravila nás Romana, ktorá o pár minút prišla spolu s Markom. V duchu som vyvalil oči, ale na živo som sa jej milo odzdravil.
„Robo a kde je Linda?“ spýtala sa Roba.
„No, my sme sa rozišli.“ Povedal sucho.
„Čože? To naozaj?“ pozrela prekvapene na Roba.
„Hej, podjebal som ju.“ Povedal akoby nič. Ešte aj mňa to prekvapilo, čo som s neverou nikdy nemal problém.
Na toto už Romana neodpovedala, radšej sa lepila na Marka ako taká žuvačka.
„Čaute!“ veselo po nás zakričal Bruno, ktorý mal na sebe krikľavo-žlté gate. Pod UV lampu svietili ešte viac. O chvíľu som zbadal, že sa pri ňom zjavili aj Hana a Nina. Toto nám tu chýbalo.
Bruno sa hrabal hneď vedľa Marka. Žeby pokračoval ich románik z minula, keď cestovali v jednom aute s nami na dozvuky?! Marko sa pritlačil na Romanu, ktorá sa mračila.
No a hádajte, kam sa tlačila zase Hana. Samozrejme, že vedľa mňa.
„Ahoj, môžem?“ sladučko sa na mňa usmiala a už aj si sadala tesne blízko mňa.
„Nie.“ Odvetil som hlasom, aký počujú len netopiere, lebo bol taký slabučký. Nechcel som ju uraziť hneď na začiatok.
„Tak, ani ma na nič nepozveš?“ pozerala na mňa a hrýzla si pri tom spodnú peru. Zrejem v nejakom časopise vyčítala, že sa to páči chlapcom. Milé dievčatá, veľmi nás to vzrušuje. Pokiaľ ste však zmyje ako Hana, nepokúšajte sa!
„Nemyslím si.“ Moja „milota“ ma prešla a tak som sa postavil a išiel som si sadnúť radšej k baru.
Kecal som s kamošom barmanom a v tom sa zrazu o mňa obtrelo, takmer obnažené, ženské telo.
„Ahoj Max!“ pozdravila ma zmysleným hlasom Katka.
„Katka! Čau!“ zaskočilo ma to a tak som len tak habkal.
„Si prekvapený, že ma vidíš?“ spýtala sa ma.
„Celkom aj hej.“ Po tom, čo som od nej v noci o druhej ušiel, som nemal veľkú chuť sa s ňou ešte niekedy baviť.
„Ja viem, čo ťa trápi. Vôbec sa nemusíš cítiť previnilo, že si ma tam vtedy nechal.“ Povedala a sadla si na voľnú stoličku vedľa mňa.
„Ach... to mi odľahlo, že sa nehneváš.“ Povedal som úprimne.
„Chlapi ako ty sú proste taký.“ Vzdychla si, ale nie s výčitkou.
„Aký?“ začal som ju zvádzať.
„V bare zbalia babu, objednajú jej drink, pomilujú ju a nakoniec ju uprostred noci opustia. A sú baby, ktorý to nevadí.“ Povedala na záver.
„A ty si jedna z nich.“ Doplnil som.
„Presne.“ Pritakala s úsmevom.
„Dáš si niečo?“ spýtal som sa jej.
„Iste. Vodku.“ Hm... Tak zostala pri tých lepších zvykoch.
Postupom času sa medzi nami rozprúdila konverzácia. Porozprávala mi pár príhod z jej pobytu v Londýne a o chvíľu sme už spolu tancovali na parkete. O trošku väčšiu chvíľu som ju viedol do svojho auta.
„Pôjdeme ku mne?“ spýtala sa ma prilepená na mne.
„Tam je to už nuda. Skúsme niečo iné.“ Navrhol som.
„K tebe?“ prekvapila sa.
„Bývam s rodičmi, to by nebol dobrý nápad.“ Zasmial som sa. „Nechaj to na mňa.“
Napokon som ju odviezol na kraj lesa, ktorý bol za mestom. Auto som odparkoval do bezpečnej vzdialenosti od cesty. Vyzval ju, aby vystúpila z auta a vhupli sme na zadné sedadlo. V aute som mal sex už niekoľkokrát, ale pre Katku to bolo zrejme prvýkrát.
„Ľahni si.“ Prikázal som jej. Ona poslúchla.
V aute nám hrala príjemná huba. Zachytil som hlas Bruca Springstena ako spieval o babe, ktorú nabúchal. Dúfal som, že to nebude aj môj prípad. Preto nosím všade so sebou kondómy.
Začal som bozkávať Katku. Najprv pery, potom krk. Šmahom ruky som z nej stiahol drobné zelené šaty, čo jej zakrývali minimum tela. Potom som si rozopol košeľu. Dole som si ju nemienil dávať, lebo bola dosť zima, aj keď sa v aute kúrilo.
Katka bola celá vzrušená, nevedela sa dočkať, aby som do nej vnikol, no ešte som to nemal v pláne. Začal som ju dráždiť prstami. Triasla sa podo mnou a čakal som, kedy bude prosiť, aby som jej to už konečne spravil. No ja som ju chcel dráždiť ešte viac.
„No tak!“ zakričala v slasti a ja som pochopil, že je na čase potešiť aj môjho kamoška v gatiach, ktorý teraz bol maximálne činný. Katka začala vzdychať, prosiť a miestami aj vzlykať od rozkoše. Mne bolo tiež dobre. Potom som sa na ňu zvalil a chvíľu sme len tak dýchali.
„Úžasne voniaš.“ Povedala mi, rukou mi zašla pod košeľu a pohladila mi chrbát.
Ja som ju len pobozkal a ešte chvíľu len tak oddychoval.
Potom sme sa obliekli a ja som ju zaviezol domov. Rozlúčili sme sa vášnivým francuzákom a odišiel som domov.
Asi ste si už zvykli na to, že zvyknem hodnotiť svoj prežitý deň. Ani tento krát nespravím výnimku. Bol to poriadne pestrý deň. Najprv sebauvedomovanie sa, potom trochu drzosti, potom trochu dobročinnosti a nakoniec zaslúžená odmena. Tak to má byť!
A milí čitatelia dopredu sa ospravedlňujem, ak sem dlho nedám nič nové. V máji ma totiž čakajú ústne maturity a budem sa musieť veľa veľa veľa učiť. Držte mi palce!
Vaša Milka :)
Komentáře
Přehled komentářů
Kedy uz pridas dalsiu cast?? ;-)
nechapem...
(Liluška, 1. 5. 2013 19:18)
Jedine co nechapem je to, ze preco ti tu knihu este nevydali???? Je to lepsie ako vacsina knih, co som doteraz citala!!
Fakt super!! :)
nedockava
(lolarose, 30. 5. 2013 16:12)