Nevinná - 22. kapitola
29. november 2013 – piatok
Chtiac-nechtiac všetci študenti Prírodovedeckej Fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre museli zostať tento týždeň v Nitre do piatku, keďže organizátori našich imatrikulácií sa rozhodli dať imatrikulácie na piatok. Mne osobne to nevadilo vôbec, keďže som aj tak mala namierené na Imatrikulačný ples.
Celá „paráda“ sa začala o desiatej doobeda. Prišli sme do veľkej Auly Magny a tam už stáli „príjemné“ panie zo Študijného oddelenia. Ako som už predtým spomínala v ich prítomnosti sa treba správať naozaj proaktívne, lebo inak nemáte šancu okolo nich prejsť bez zvozenia za… hocičo.
„A to si akože môžeme sadnúť, kam chceme?“ spýtala som sa Moniky, ktorá sa obzerala po miestnosti plnej študentov.
„Slečny, poobzerajte sa trochu po miestnosti a zistíte, že každý má svoje miesto!“ zaštekala po mne blondínka zo študijného. Ja som jej neodpovedala, len som sa pakovala čo najďalej od nej. A naozaj. Na prvej stoličke každého radu bol zoznam žiakov v poradí, v akom si mali posadať. Ja som bola, samozrejme, hneď na začiatku radu, aspoň som sa nemusela pretláčať. Monika išla ďalej a zastavila sa vedľa Martina. On má totiž priezvisko Matejkin a Monika je Masláková. Takže sa zrejme potešila, že budú sedieť vedľa seba. Alebo sa vtedy na seba hnevali? Fakt to už nestíham sledovať.
O pár minút sa na pódium dostavili strigy zo študijného a začali nám dávať pokyny, čo a ako bude prebiehať.
O ďalších pár minút prišiel rektor, dekan a prodekan našej fakulty a nejakí ďalší ujkovia a tetky. Nevedela som, kto sú, ale za príchodu nejakej staroslovanskej hymny spievanej v staroslovienčine sa tvárili fakt dôležito. V tom sa postavila jedna z mojej rady, to dievča som v živote nevidela a suverénne vykročila k pódiu. Začala rečniť: „Vážený pán rektor,…“ Okej. Je mi jasné, že vás to nezaujíma. Nezaujímalo to ani mňa. A tak som skoro celý čas driemala, až kým neprišiel na rad náš rad a išli sme chytiť žezlo rektora so slovami „Sľubujem“. Sľubovali sme niečo v tom zmysle, že sa budeme učiť a snažiť sa na tejto škole. Niektorí poriadne klamali. Potom nám mrchy zo študijného dali imatrikulačný list a candrbal skončil okolo obeda.
„Dobre, takže sa stretneme pred Agrokomplexom o pol siedmej, dohodnuté?“ Vzala do rúk organizáciu Monika.
„Okej,“ ja, Zuzka a Karina sme jej zborovo odpovedali.
„A nezabudni doniesť lístky,“ pripomenula mi Monča.
„Spoľahni sa,“ uistila som ju a potom sme sa rozišli.
Keďže to bol môj prvý vysokoškolský ples, chcela som vyzerať fakt dobre. A hlavne, keď som tam mala ísť s niekým ako je Daniel. Okej, de facto sme tam nemali ísť spolu, ale išla som tam kvôli nemu a kvôli tomu jednému tancu, ktorý sme mali nádej si zatancovať. Preto som sa rozhodla navštíviť kadernícky salón. A jeden bol neďaleko intráku. Všimla som si ho, keď som cestovala busom. Rozhodla som sa to risknúť a ísť tam bez termínu. Objavila som ho totiž až v deň konania plesu.
„Dobrý deň,“ nesmelo som sa pozdravila staršej pani, ktorá sedela za vysokým pultom. Vyzeralo to tam ako recepcia.
„Dobrý deň, želáte si?“ milo sa na mňa usmiala.
„Ja by som si chcela dať spraviť účes na ples, nemám termín. Ak nemáte čas, pochopím,“ predniesla som a nahodila som psie oči, aby sa nado mnou zmilovala.
„Slečna, máte šťastie. Pred chvíľou mi volala jedna pani, ktorá mala prísť teraz, že nepríde. Sadnite si,“ švihla smerom ku kreslu. Tomu hovorím šťastie!
„Aký účes by ste chceli?“ spýtala sa ma a skúmavo si ma prezerala v odraze zrkadla.
„Ja vlastne ani neviem, dúfala som, že mi poradíte,“ odvetila som.
„Máte peknú tváričku, navrhovala by som vypnúť tie vlasy do nejakého jednoduchého drdola a dať tam možno nejakú sponu alebo kvetinu. Akej farby máte šaty?“
„Bordové,“ odpovedala som.
„Bordové, bordové,“ mrmlala si hrabajúc sa v šuflíku. „Bordové!“ víťazoslávne zvolala a vytiahla so šuflíka malý decentný kvet. „Môže byť?“
„Samozrejme,“ súhlasila som a tak sa kaderníčka pustila do môjho jednoduchého drdola. Za ten jednoduchý drdol s kvetom som napokon zaplatila osemnásť euro. Nedokážem objektívne posúdiť, či to je primeraná suma. V Nitre som v žiadnom inom kaderníctve ešte nebola.
Na ples sa patrí dostaviť v kráľovskom kočiari. Nie, nebol to v mojom prípade autobus. Rozhodla som sa investovať dve eurá na taxík. Keď som prišla pred Agrokomplex bolo presne pol siedmej. Všetky baby tam už čakali a tak som od Moniky dostala vynadané, že meškám. Ale ja nemôžem zato, že všade chodí skôr. A ostatné baby asi zo strachu prišli tiež skôr. Dala som im vstupenky a tak sme sa vybrali k Pavilónu B, kde sa mal celý ples konať.
Prišli sme tam, už zďaleka som počula decentnú husľovú hudbu. To sa tam bude akože celý čas hrať len takáto hudba? Pri vstupe sme ukázali vstupenky, kúsok nám z nich odštipli a my sme pokračovali ďalej.
„Ja vlastne ani netuším, ako to tu funguje…“ zašomrala Monika, keď sme vošli do modro-žltej ozdobenej miestnosti. Boli tam aj pár balónov, ktoré organizátorom zostalo zrejme ešte z minulého roku a chceli ich silou mocou minúť. Vôbec sa tam nehodili! Po stenách som si všimla tiež rôzne fotky. Asi to boli študenti zo školy.
„Myslím, že na stole by sme mali mať menovky,“ ozvala som sa, keď bola Monča bezradná.
„Na koho meno si rezervovala lístky?“ spýtala sa ma. A ja som nevedela. Kupoval ich Daniel. Isto ich dal na moje meno.
„Na svoje,“ odvetila som a tak sme sa pustili ho hľadania stolu s nápisom „Brezováková“.
Na veľa-na veľa sme konečne našli okrúhly stôl pre štyri osoby na poschodí. Bol odtiaľ pekný výhľad na celú obrovskú sieň. Vedela som, že sa na Daniela možno spoľahnúť.
„To ty si hovorila, že chceš stôl hore?“ spýtala sa ma Zuzka.
„Ehm… Nie. Sami mi pridelili,“ odvetila som a sadla si.
Bolo pol ôsmej a o tom, že by ples konečne mohol začať nebolo ani chýru, ani slychu. Niekde som začula, že tu nie je rektor, ktorý by mal povedať pár slov na začiatku. Čo mu zaškodilo rečnenie na imatrikuláciách?! Rozhodla som sa ísť na záchod a jedným šupom zistiť, kde sa nachádza Daniel. Teda, či tu vôbec je. Zbehla som dole, naplnilo sa to tam ľuďmi. Pi sále pobehovali dievčatá oblečené v rovnakých bielych šatách a pár chlapcov s rovnakou modrou kravatou. Došlo mi, že asi budú otvárať tanec nejakým úvodným tancom.
„A teraz privítajme našich tanečníkov, ktoré nám otvoria valčíkom ples obrovským potleskom,“ zaznel tajomný hlas. Neviem odkiaľ, ale zastala som na mieste a začala tlieskať ako ostatní ľudia. Mala som pravdu skupinka dievčat v bielom a chalanov s modrými košeľami patrila spolu. Boli to študenti. Jednu babu som poznala z intráku. Tanec im išiel celkom dobre. Nie ako nám, keď organizovala naša trieda ples. Snažili sme sa nacvičiť si tanec na pesničku, na ktorú tancovali aj Elena a Damon v Upírskych denníkoch. Vyzeralo to všelijako, len nie tak ako malo. Ale tento tanec bol vydarený.
Po tanci som sa konečne dostala aj na záchod. Keď som vyšla von, zábava bola v plnom prúde. Bolo kolo ľudoviek. Vyštverala som sa hore za babami. Tie tam samozrejme neboli. Tak som zaostrila svoj orlí zrak a začala ich hľadať na parkete. Trsali približne v strede miestnosti a išlo im to dobre Rozhodla som sa tam posedieť a kolo ľudoviek vynechať. Ľudovky nikdy neboli mojou šálkou kávy.
Keď sa dotancovalo, každý sa vybral na svoje miesto a začala sa podávať večera. Obsluhovali nás čašníci. Na chvíľu som sa cítila ako na svadbe, na ktorej som nebola ani nepamätám. Strašne dávno… Na papanie sme dostali klasiku – plnený rezeň, hranolčeky, ryžu a ešte mäso neidentifikovateľného pôvodu. Napchala som sa fakt slušne. Človek by si myslel, že sa do žalúdka toho toľko nevojde, ale vošlo sa všetko. Vzala som fľašu vína, čo sme mali na stole a naliala nám všetkým. Musela som to niečím zapiť. Na baby som nepočkala a hodila som pohár vína do seba, akoby som pila vodu. To víno nebolo najlepšie. Ale tak, čo čakám na vysokoškolskom plese?!
Po jedle mi opäť prišiel na um Daniel. Kde v riti bol?! Bolo už deväť hodín a jeho nikde. Z trucu som mu odmietala volať a neprijatý hovor som tiež nemala od neho.
Tajomný hlas, ktorý ma pomaly začínal desiť zahlásil: „A teraz privítajme neskutočne talentovaného Lazara de Jesusa!“ A na pódiu sa objavil zavalitý Kubánec, ktorý si svojím šarmom okamžite každého získal a netuším ako, o chvíľu som sa ocitla na parkete a trsala do rytmu soundracku z filmu Hriešny tanec 2. Spieval neskutočne.
Pesnička pomaly končila, v tom ma zozadu niekto chytil za boky. Od prekvapenia som nadskočila a bola som pripravená sa brániť. Ale keď som zbadala, kto to bol, upokojila som sa. Bol to Daniel. Spomenula som si, že sa musím tváriť, že ho veľmi nepoznám. Učí ma len Antropológiu. To je všetko.
„Pekný večer, slečny!“ pozdravil nás. Monča, Zuzka a Karin zostali na neho civieť s otvorenými ústami. Asi netušili, ako dokonale dokáže vyzerať náš učiteľ Antropológiu v tmavohnedom obleku s bordovou kravatou. Krásnym detailom bola ak bordová vreckovka, ktorá mu trčala z náprsného vrecka. A snehovo-biela košeľa krásne kontrastovala s jeho opálenou pokožkou. Mala som chuť na neho skočiť a znásilniť ho rovno na tanečnom parkete. Ale ovládla som sa a namiesto toho som len povedala: „Dobrý večer!“ Ostatné dievčatá neboli schopné pozdravu.
„Môžem niektorú z vás požiadať o tanec?“ spýtal sa, ale pozeral sa pri tom len na mňa.
Nepredpokladala som, že by sa niektorá z nich spamätala a ponuku o tanec prijala, tak som sa tvárili, že chvíľu váham a potom som sa obetovala za skupinu a išla s ním tancovať na nejakú ďalšiu super rytmickú latinsko-americkú pesničku.
Daniel ma chytil rukou okolo pásu, druhou stisol moju ruku a začal predvádzať nejaký tanec.
„Salsa,“ šepol mi. „Ľavá noha dozadu a dopredu,“ vysvetľoval. Dal mi rýchlokurz salsy a potom sme sa poriadne rozprúdili.
„Kde si bol?“ spýtala som sa ho počas zápalu. Bola som zadýchaná a to sme len začali.
„Musel som počkať otca,“ odvetil.
„Je tu aj tvoj otec?“ prekvapila som sa.
„Samozrejme,“ odvetil a sústredil sa na tanec.
Nechcela som sa ďalej vŕtať v tom, prečo čakal otca, radšej som sa sústredila na tanec. Išlo mu to neskutočne. Zamýšľala som sa nad tým, či je vôbec niečo, čo Danielovi nejde. Ako sme sa tak krútili, všimla som si, že v kúte miestnosti stála Flóra a Adriana. A stál pri nich ešte nejaký chalan. Nie som si istá, či to bol zhúlený Max. Dneska som fakt nemala náladu riešiť ich záhadu. Mala ju však zrejme Flóra, lebo sa pozerala mojím smerom veľmi skúmavo, až prižmurovala pri tom oči.
Pesnička skončila a tajomný hlas zaznel opäť: „Ďakujeme Lazarovi. Nezúfajte na pódium sa ešte vráti.“
Všetci zostali nehybne stáť na svojich miestach. Daniel sa odo mňa ani nepohol. Dotýkali sme sa chrbtami rúk a tak strašne som túžila chytiť jeho ruku, no nemohla som.
„A teraz potleskom privítajme rektora našej univerzity pána profesora Igora Hanzela,“ pokračoval tajomný hlas. Keď som si uvedomila, čo som práve počula, trochu som sa zakolísala. Daniel si to všimol. Švihol na mňa letmý pohľad, ale tváril sa, že je všetko v poriadku.
Na pódium sa dostavil muž, ktorého som už poznala z imatrikulácií. Podišiel k mikrofónu, odkašľal si a spustil: „Som veľmi rada, že vás môžem všetkých privítať na Imatrikulačnom plese Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Každý rok sa zúčastňuje na jeho organizácii veľa dobrovoľníkov, aby bol ples stále dokonalý. A som veľmi rád, že tento rok sa k týmto dobrovoľníkov pridal aj môj syn Daniel Hanzel.“
Keď som začula Danielovo meno, naozaj som mala veľké ťažkosti sa udržať na nohách.
„Daniel poď sem!“ vyzval ho rektor. Daniel sa pohol, hodil na mňa jeden neistý pohľad a ďalej kráčal k pódiu s úsmevom. Ako to len dokázal hrať.
„Dobrý večer všetkým. Som tiež rád, že som mohol pomôcť organizovať tento ples. Keď vidím vaše usmiate tváre, som spokojný s odvedenou prácou,“ povedal Daniel a usmieval sa pri tom od ucha k uchu. Ten sviniar! Zase raz mi nepovedal dôležitú vec. Mala som dosť. Už som tam nevydržala viac stáť. Rozbehla som sa smerom k východu. Počas úteku som cítila na sebe Danielov pohľad, ale bolo mi absolútne jedno, čo robil.
Vybehla som pred pavilón B. Vonku fúkal studený vietor a ja som si v návale zlosti ani nestihla vziať kabát alebo aspoň šál, ktorý by som si cez seba mohla prehodiť. Utekala som ďaleko od pavilónu, kde by som sa mohla do sýtosti vyzúriť. Uvidela som šípku s nápisom „Pavilón A“. Tak som sa rozbehla tým smerom. Myslela som si, že tam nikto nebude takýto čas. Vietor ma prefukoval až do špiku kostí, ale mne to bolo srdečne jedno. Chcela som sa len upokojiť čo najďalej od všetkých ľudí. Pred vchodom do pavilónu A, bola lavička. Sadla som si na ňu a oprela som. Ale keď som na holom chrbte zacítila studený dotyk dreva, ihneď som sa narovnala a vzdychla si. Čo si tento Daniel vôbec myslí o sebe. Najprv mi nepovie, že je doktorandom. Nechá ma, nech sa do neho celá buchne. Teraz sa neobťažoval mi povedať, že je synom rektora univerzity. Myslel si snáď, že by som chcela pre prestíž?! Pri tej predstave ma striaslo. Alebo to bolo od zimy? Už fakt neviem. V tom začula kroky. Vyskočila som z lavičky a zašla do tieňa pri vchode do pavilónu A, kde ma nebolo vidno. Hádajte, kto sa tam zakrádal. Flóra a Max!
„Máš zapaľovač?“ pýtala sa Flóra Maxa šepotom.
„Hej,“ odvetil a poriadne si smrkol. Bolo to nechutné. Zrejme má zničený nos od šnupania.
„Daj to už sem,“ nedočkavo šomrala Flóra.
Max jej podal jednu cigaretu. Teda aspoň to tak vyzeralo. Keď to zapálil a ja som zacítila dym z nich, nesmrdeli ako typické cigarety. Museli to byť džointy. Ty kokso! Neverila som vlastným očiam. Čo keby som v tom tieni nestála ja, ale niekto iný a videl by ich čo robia? Mohli by sa rozlúčiť so školou. Čo škola?! To by bol ich najmenší problém! So slobodou! Za predaj drog by šli rovno do basy.
„Voľakto sem ide, zmiznime,“ zavelila Flóra. Cigarety rýchlo zhasili a bez najmenších výčitiek ich hodili rovno do smetiaka, ktorý bol vedľa mojej lavičky.
Flóra a Max sa vyparili a ja som zbadala človeka, komu patrili tajomné kroky. Daniel. Vybral sa ma hľadať.
„Tu som, netráp sa hľadaním,“ vystúpila som dramaticky z tieňa.
„Ach! Zľakol som sa,“ poskočil Daniel.
„Vidím,“ odfrkla som.
„Musí ti byť zima, tu máš moje sako,“ pohotovo si zvliekol sako a prehodil mi ho cez plecia. Bola som mu zaň vďačná, ale naďalej som sa na neho mračila.
„No vidím, že sa na mňa hneváš. A nezazlievam ti to. Máš dôvod,“ habkal a videla som na ňom, že je nervózny. Ale nemala som v pláne mu to uľahčiť.
„To mám. Pamätáš sa na to, keď sme si sľúbili, že si vždy všetko povieme a nebudeme mať pred sebou žiadne tajomstvá?“ pripomenula som mu.
„Hej. A ver mi! Chcel som ti to povedať, len…“ opäť habkal.
„Len čo?“ skočila som mu do reči. „Myslel si si, že budem vypočítavá sviňa, ktorá s tebou bude chcieť byť kvôli tomu, že tvoj otec je rektorom univerzity? Si strašne smiešny!“ vypľula som zo seba. Bola som fakt nasratá.
„Ja neviem, čo som si myslel. Nepokladal som to za dôležité,“ povedal.
„Hej… Tak ako si nepokladal za dôležité mi povedať, že si doktorandom na Prírodovedeckej fakulte,“ poznamenala som.
„Spravil som chybu. Okej? Nehnevaj sa na mňa, prosím,“ prosil ma psími očami.
Ja som len ticho na neho pozerala.
„No tak. To, že je môj otec rektorom nemá nič dočinenia s naším vzťahom. Aj tak musí zostať v tajnosti,“ presviedčal ma. V tomto mal pravdu.
Listy za Danielom zašuchotali. Modlila som sa, aby tam nebola Flóra a Max. O chvíľu odtiaľ vybehla zatúlaná mačka a mne odľahlo. Keby Flóra vedela o mojom vzťahu, mohla by ma držať v šachu.
„Tak čo?“ vyrušil ma Daniel z uvažovania.
„Mňa len serie, že si mi všetko nepovedal. Tvrdil si, že tvoj otec je učiteľ!“ zaútočila som na neho.
„Veď je. Učí ešte. Občas máva pár prednášok,“ ohradil sa.
„Ale je rozdiel, keď povieš, že je niekto učiteľ a rektor univerzity. Moja matka je učiteľka! Nie tvoj otec!“ rozkričala som sa.
„Dobre, upokoj sa. Nech nás nikto nepočuje,“ upokojoval ma a opatrným krokom ku mne pristúpil. Zrejme sa bál, aby som na neho nezaútočila.
„Teraz už nemáme žiadne tajomstvá,“ ubezpečil ma, keď si ma privinul do náručia a ja som sa trochu upokojila. Celou silou mu päsťou udrela do ramena.
„Au!“ skríkol.
„To aby si vedel, že mi máš všetko hovoriť,“ zaškerila som sa na neho. Hádka bola zažehnaná.
„Zapamätám si to! A dneska som ti ani nepovedal, aká krásna si. Si najkrajšie dievča na celom plese,“ povedal mi a dal mi krásky cudný bozk na pery.
„Len na plese?“ odula som spodnú peru.
„To som povedal riadnu blbosť! Na celom svete!“ opravil sa.
„To je už lepšie,“ zasmiala som sa spokojne.
Potom sme sa vrátili na ples. Samozrejme každý sám a s nejakým odstupom času. Keď som vošla, Lazaro opäť spieval a parket bol plný tanečníkov. Keďže bolo už pol dvanástej, parket bol aj plný podgurážených ľudí. Človek by si myslel, že tu budú ľudia z vyberanej spoločnosti. Poriadne som sa zmýlila!
O polnoci vyhlasovali tombolu. Ani som si nevšimla, kedy predávali lístky. Nikdy som v nej síce nič nevyhrala, no aj napriek tomu by som si bola kúpila lístok. Hlavná výhra bol víkendový pobyt pre dve osoby tuším v Poprade v Aqua City. Ale týmto si už nie som istá. Po tom, čo som sa vrátila z tej zimy som do seba šupla dva poháre vína a niektoré udalosti z plesu som si celkom nepamätala. S Danielom som si zatancovala ešte jeden valčík, viac sme si nemohli dovoliť, aby sme neboli podozriví.
Vrcholom večera bola skupina Chinaski. Milí priaznivci tejto slovenskej kapely, nehnevajte sa na mňa, no nepoznala som od nich ani jednu pesničku. Ale dobre sa dalo na ne skákať, a preto sa mi páčili. Ich príchodom celý ples nabral nádych diskotéky. Mnoho ľudí sa tak aj začalo správať, keďže opití ležali po stoloch.
Ja som z našej štvorice zdrhla ako prvá. S Danielom sme sa dohli, že sa o druhej stretneme pred Agrokomplexom. Tak aj bolo a potom sme sa nepozorovane vykradli domov. Teda k nemu.
Bola som nenormálne unavená. Aj napriek tomu, že som ho vtedy na parkete mala chuť znásilniť sa moja telesná aktivita natoľko znížila, že som sa zmohla len na pusu na dobrú noc, aj do Danielovho „pyžama“ (trička) ma musel prezliecť on sám.
Dnešný deň napokon dopadol veľmi dobre, aj keď bol poriadne dramatický. Ale veď čo? Inak by bola nuda!
Táto kapitola patrí, tak isto ako predošlá, medzi moje najobľúbenejšie. Určite cítite, že napätie sa stále stupňuje a prezradím vám, že nechýba už veľa a o chvíľu príde vrchol knihy! Nie koniec, len taká najdramatickejšia časť, ktorá dianie ešte poriadne pomieša. Máte sa na čo tešiť! :)
Komentáře
Přehled komentářů
taketo dlhe by mali byt vsetky kapitoly!! :) super ako vzdy :D
aaanooo
(lina, 18. 6. 2014 9:53)