Ako sa zo mňa stala... štetka - 4. kapitola
4.kapitola
Tak, tento týždeň som prišla do Nitry s veľkým kufrom s úmyslom vrátiť sa domov najskôr na Vianoce. Práčku sme v byte mali, takže ani s tým som nemala problémy. Nájom som mala zaplatený do konca roka. Jediný problém bol s peniazmi. Rodičia mi samozrejme posielali na účet nejaké peniaze, ale bolo mi jasné, že to bude ešte menej ako doteraz. Teraz pôjdu všetky peniaze na novú rodinku, ktorá sa chystala vzniknúť v Želiezovciach: Peťko, Anitka a bábätko ešte neznámeho pohlavia.
Nový týždeň som nezačala práve najslávnejšie. Prvú hodinu som mala mať o štvrť na desať. Mal to byť seminár z anglickej literatúry. S Nikou sme sa dohodli, že sa počkáme pred školou a spolu pôjdeme na hodinu, keďže ani jednu z nás netušila, kde škola je.
Keď som prišla pred školu, ona ma tam už poslušne čakala. Potom sme vošli do školy.
„No to ma podrž!“ vydýchla, keď sme vošli dnu. Zrejme niekoho uvidela. Ja som ešte nevedela, koho.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa a snažila sa pozerať jej smerom, aby som pochopila, čo ju tak šokovalo.
„Zuzana Dafčíková sa deje!“ vypľula zo seba.
„Kto? Kde?“ pýtala som sa nechápavo.
„Vidíš hentú tam?“ ukázala neurčitým smerom a ja som len prikývla. Netušila som, o kom je reč. „Tak to je moja bývalá spolužiačka. Pred letom spomínala, že si podáva prihlášku na tlmočníctvo, ale nemyslela som, že by sem fakt šla. A minulý týždeň tu nebola, tak som dúfala, že sa už neukáže,“ vysvetľovala a ja som začínala chápať, o kom hovorí. Približovalo sa k nám dievča dokonalé ako Nika. Akurát, že Zuzana bola blondínka, inak všetko rovnaké. Husté, vlnité, dlhé vlasy, najmodernejšie oblečenie a keď prišla bližšie, zacítila som príjemný sladký parfum.
„Nika! Rada ťa vidím,“ zvolala Zuzana, keď došla k nám.
„Čau,“ vypľula zo seba Nika. Nepredstierala milosť ako Zuzana.
„Toto je tvoja nová kamarátka?“ spýtala sa jej a pri slove kamarátka spravila imaginárne úvodzovky. Táto Zuzana sa mi prestávala páčiť.
„Áno, je. Volá sa Simona,“ predstavila ma.
Zuzana energicky vystrelila rukou proti mne a v tom som si na jej zápästí všimla tetovanie. Mala tam napísané: „… because I’m beautiful“. Nič egocentrickejšie a namyslenejšie som v živote nevidela nikde napísané. Keby som sa nebola ovládla, asi by som sa jej bola spýtala, či si o sebe myslí, že je bohyňa. Nejako som to vydržala a nemo som jej potriasla rukou. Musela si o mne myslieť, že som totálna krava.
„Zober svoju kamošku na nákupy,“ doplnila Zuzana, keď sa od nás vzďaľovala.
„Neznášam tú kravu,“ precedila cez zuby Nika.
„Tak to sa ti vôbec nečudujem,“ odvetila som.
„A to sme bývali kamošky. Najlepšie!“ povedala neveriacky.
„A prečo už nie ste?“ spýtala som sa jej.
„Dokázala by si sa kamarátiť s hentou!? A navyše mi prebrala frajera, s ktorým som chodila dva roky a tvárila sa akoby sa nič nestalo,“ odvetila.
Potom prišla učiteľka literatúry. Na celom seminári bola Zuzana neprimerane aktívna, vždy všetko vedela a vkuse mudrovala, ak nepoznala správnu odpoveď. Mám fakt rada tento typ ľudí!
Keď som prišla na privát, bola tam len Laura. Ležala vyvalená na gauči, notebook na nej a silno s niekým chatovala.
„Ako?“ spýtala sa ma nevenujúc mi žiadnu pozornosť.
„Fajn,“ odvetila som jej. Vedela som, že ma aj tak nepočúva. Priblblo sa usmievala na obrazovku. A to je znakom čoho? Že si píšete s niekým, kto je opačného pohlavia a nie je vám celkom ľahostajný.
„S kým si to píšeš, že máš ten blažený úsmev?“ spýtala som sa jej a sadla si k nej.
„S chalanov od vedľa,“ odvetila mi a zachichotala sa na niečom.
„Je vedľa a ty si s ním píšeš cez Facebook? Toto nemyslíš vážne!“ zasmiala som sa.
„No a?“ hodila rukou a náruživo ťukala do klávesnice.
„Ako sa volá?“ vyzvedala som ďalej.
„Milo a je nenormálne sexy,“ povedala.
„Pochopila som, že s ňou nebude reč, tak som ju tam nechala a išla variť.
Okolo tretej prišla naspäť aj Janka s dvoma taškami. Bola nakupovať. Zase! Hrozne som jej závidela.
„Čo si nakúpila?“ pýtala som sa jej nakúkajúc do tašiek.
Ona hneď vybalila celý sortiment nového oblečenia a mne zostávalo len ticho závidieť.
„Nabudúce môžeme ísť spolu,“ povedala mi, keď sme „doachkali“ nad krásou jej nových šiat.
„No… Ja nie som práve milionár,“ odvetila som so skriveným ksichtom.
„Aha… Tak si nájdi brigádu,“ napadlo jej. Toto samozrejme napadlo aj mne, ale s gymplom ma nevezmú ani za obyčajnú čašníčku. „Keby som ja študovala jazyky, isto by som to skúsila nejako využiť. Vieš, koľko ľudí potrebuje doučiť angličtinu?“ a týmto mi Janka vnukla úžasný nápad.
Ešte v ten večer som sa rozhodla, že si vyrobím pár plagátov, porozvešiam ich kade-tade, aby sa o mne ľudia dozvedeli a začnem zarábať ťažké prachy. Že som to videla príliš ružovo? Áno, videla. Veď sa nebojte, potom som sa trochu uzemnila. Ale začiatky každého biznisu bývajú takéto búrlivo nadšené.
Tak som si teda sadla za počítač. A v tom mi to doplo! Ja a vytváranie nejakých plagátov… to fakt nejde do kopy. Nápady a tak by som možno aj mala, ale z technickej stránky to bolo na prd. Pýtala som si rady aj od spolubývajúcich, ale jediná, čo mi v niečom pomohla bola Paula a to v tom, že mi poradila, že mám zájsť za chalanmi susedmi, lebo jeden z nich je vraj informatik, teda vytvoriť nejaký plagát bude pre neho hračkou.
Paulu som napokon presvedčila, aby šla so mnou za nimi. Nepoznala som ich vôbec. Teda ak nerátam to „stretnutie“ na chodbe.
„Čauko!“ pozdravila sa vyzývavo Paula, keď nám otvoril môj „starý známy“ dvere.
„Ahojte!“ odzdravil sa a zízal na nás.
„Tuto spolubývajúca, mimochodom Simona, má taký menší problém. Potrebovala by pomôcť s počítačom. Myslíš, že nám pomôže Juro?“ vyvalila na neho kopu informácií. Stavím sa, že si nezapamätal moje meno.
„Jasné, poďte ďalej,“ ustúpil od dverí a ja som konečne uvidela útroby toho bytu. Poviem vám, s naším bytom sa nemohol ani porovnávať. Z ich bytu sálal luxus, z nášho len bieda. Bol to tiež trojizbový byt. Chalan, čo nás pustil sa volal Miro a býval v izbe s Jurom. Potom tam bol ešte ten, údajne veľmi sexy, Milo. No a čo sa týka bytu, bol krásny. LCD televízor, moderný nábytok, tmavé farby. Hneď by som sa s nimi vymenila. Ale kto vie, koľko platili oni na mesiac. 70 euro to určite nebolo.
„Juro! Poď sem,“ zavrieskal Miro.
Z jednej z izieb sa dovalil vysoký chalan dokonalej vizáže. Nechcem pôsobiť tak, že mám predsudky, ale povedzme si pravdu: ako si predstavujete informatikov? Ja si vždy predstavím nejaké zhrbeného chalana, ktorého tvár je posiata vyrážkami a navyše má, chudák, okuliare so super silnými dioptriami. Juro vyzeral skôr ako model.
„Aký máme problém?“ spýtal sa, keď zbadal, že v rukách držím notebook.
„Ahoj, som z bytu naproti,“ predstavila som sa najprv.
„A minule si nebola na našej párty,“ povedal pohotovo.
„Nevedela som, že sa nejaká koná,“ odvetila som a pokračovala: „a teraz by som ťa chcela poprosiť, či by si mi nepomohol vytvoriť jeden plagát.“
Juro mi, samozrejme, ochotne pomohol a tak za necelú hodinu som mala hotový plagát, ktorý obsahoval infošky o mne, kto som, čo ponúkam, cenu som si zvolila 8 € na hodinu, pripadalo mi to primerané vzhľadom k tomu, že som bola v Nitre. Takisto som pridala ponuku, že budem chodiť doučovať domov, alebo žiaci môžu prísť aj ku mne. No a nesmel chýbať ani kontakt na mňa.
Juro mi navyše odporučil, že by bolo možno dobre si spraviť reklamu aj na internete, keďže práve tam chodí najviac ľudí. Tak mi pomohol ešte aj s tým.
Paula ma zatiaľ celý čas poslušne čakala vo vedľajšej miestnosti. Rozveseľovala zatiaľ Mira. Ale tajomného Mila nebolo nikde.
„Keď ste tu už dve, zavolajte aj ostatné baby a môžeme si otvoriť víno,“ navrhol Miro, keď sme sa už chystali odísť. Asi mu bola Paulina prítomnosť príjemná.
Ja som sa chvíľu zdráhala tvrdením, že tu už aj tak dlho otravujem a oxidujem, ale jasné, že som chcela konečne zažiť aj niečo záživné v Nitre, nie len chodenie do školy a späť.
O chvíľu sa dovalila aj Janka, Erika a Laura. Miro teatrálne otvoril červené víno a všetkým nám slávnostne nalial. K tomu pustil hudbu do nálady, žiadne „tuc-tuc“ ako minule a cítila som akoby som bola súčasťou spoločnosti na úrovni.
A tak sme si sedeli na gauči, rozprávali sme sa o všeličom možno, našou hlavnou témou bola slovenská rapová scéna (naozaj neviem, ako sme sa k tomu dostali, asi to robila už tretia fľaša vína) a v tom sme začuli štrkot kľúčov.
„Milooo!“ zvrieskli Juro a Miro. Asi to bol nejaký ich rituálny pozdrav.
Ale mne div oči nepovyskakovali z jamiek! Ja som Mila veľmi dobre poznala. Milo Šimek. Môj bývalý spolužiak z gympľa. Ani som len netušila, že je v Nitre a hlavne, že býva oproti mne!
„Čaute!“ pozdravil nás všetkých, asi si ma ešte nevšimol.
Podišiel bližšie, položil tašky z Billy na stôl v kuchyni a potom prišiel za nami a konečne ma spozoroval: „Simona! A ty tu čo robíš?“ zvolal neviem, či radostne, ale zaručene prekvapeno.
„Bývam oproti,“ odvetila som, „tiež ťa rada vidím,“ doplnila som so smiechom.
„Ani som netušil! To je teda!“ prekvapene žmurkal očami. Podišiel ku mne a dali sme si imaginárne bozky na líca.
„A vy sa odkiaľ poznáte?“ ozvala sa Laura. Práve mi doplo, že to je ten super sexy Milo, ktorý sa jej páči.
„Boli sme spolužiaci na gympli,“ odvetila som a jej zrejme odľahlo.
Večer napokon prebehol celkom fajn. Vypili sme ešte aj štvrtú fľašu. Milo a Laura v istej časti večera zmizli z našej spoločnosti. Kam len mohli ísť?! Boli sme u nich do jednej a ja som na druhý deň mala vstávať už o šiestej.
„Povedz mi niečo o tom Milovi, keď ho už poznáš,“ ozvala sa Laura v posteli, keď som už som už skoro zaspávala.
Mala som na jazyku veľa vecí, ale radšej som väčšinu zamlčala. Milo bol totiž presne ten typ chalana, ktorým sa hovorí sukničkári. A Laura mi prišla taká zaľúbená. Okej, možná je skoro hovoriť o láske, keď sa ledva poznajú týždeň, ale zdalo sa mi, že do toho fakt padá.
„Bol to triedny showman,“ odvetila som napokon. To by ju malo potešiť.
„A čo také robieval?“ spýtala sa a bolo počuť na jej hlase, že sa usmieva.
„No… Bolo toho dosť. Niekedy ti o tom porozprávam, som už unavená,“ zahovorila som to. Nemala som náladu vymýšľať si veselé príbehy. Milo bol sukničkár a to som Laure nemala v pláne takto priamo povedať. Aspoň nie hneď.
Ale dnešný deň bol fajn. Konečne som zažila niečo zaujímavé v Nitre. Nebude to také zlé, ako sa na prvý pohľad zdalo…
Konečne dlhšia kapitolka :) Verím, že sa páčila. Ako ste mnohí možno pochopili, Milo bude ďalšou dôležitou postavou príbehu.