Nevinná - 24. kapitola
14. 12. 2013 – sobota
Dostala som spásonosný nápad! Alex. Môj bývalý spolužiak. Pamätáte si ešte na neho? To je ten exot, čo na triednej stretávke vylial čašníkovi Slavinovi drinky, čo priniesol a potom ma odprevadil domov. A zhodou okolností, Alexov otec bol policajným náčelníkom a momentálne by som potrebovala služby takéhoto náčelníka.
„Spíš?“ zapišťala som do telefónu o deviatej ráno, keď mi táto úžasná myšlienka napadla.
„No asi, že hej… Koľko je hodín?“ zíval do telefónu, ale nepôsobil podráždene.
„Deväť,“ odvetila som.
„Tak zavolaj asi za dve hodiny a budem príjemnejší,“ povedal a zachechtal sa.
„Aleeex,“ začala som sa mu líškať, „potrebovala by som tvoju nenahraditeľnú pomoc,“ riekla som.
„V čom?“ spýtal sa sústredene.
„Nemohli by sme sa stretnúť? Toto nie je záležitosť na pokec cez telefón,“ odvetila som a čakala som na jeho reakciu.
„Fajn, príď ku mne za hodinu,“ povedal mi a zložil. Alex bol vždy výrečnejší. Čudujem sa, že toto vyriešil tak rýchlo.
O trištvrte na desať som si už vykračovala mestom. Alex býval na opačnom konci mesta a tak som bola nútená prejsť cez centrum. Bolo pár dní pred Vianocami a tak mesto bolo plné ľudí. Nakupovali hala-bala aj veci, ktoré nemajú šancu byť využité. Hlavná vec, že na obale sa písalo -50%! To sa oplatí!
O desiatej som už zvonila u Alexa. Bývali v obrovskom dome neďaleko starého kúpaliska. Ó áno, v Šahách bolo voľakedy aj kúpalisko. Ako malá som tam chodila kúpať a potom povedali, že sa bude renovovať, že ho zavrú na pár mesiacov, ale už ho nikdy neotvorili. Škoda…
„Už si prebudený?“ kričala som mu, keď som ho cez nízku bránku zbadala prichádzať.
„Vyzerám tak?“ zaštekal po mne. Ale vedela som, že sa na mňa nehnevá.
„Čauko!“ objala som ho na privítanie a potom ma zaviedol dnu. Voňalo to u nich vyprážaným syrom. Mňam!
„Dobrý deň,“ zakričala som do éteru a čakala som, že sa mi niekto pozdraví späť.
Z kuchyne vybehla jeho silnejšia mama, Ľubka. „Ahoj, Nikolka,“ pozdravila ma a vyobjímala ma viac ako Alex. „Ako sa máš? Ako škola?“ zaplavila ma otázkami.
„Dobre, ďakujem. Škola je dosť ťažká,“ odvetila som slušne.
„To hovorí aj Alex, ale zatiaľ to zvládate ako vidím,“ húdla si svoje.
Ľubka bola žena, ktorá mala za mlada veľké šťastie, že sa vydala za Alexovho otca. Zdedili veľa peňazí a aj napriek tomu, že ani jeden z nich nemal nič v hlave, sú bohatí. No veď Alexov otec je policajt, je to aj celkom pochopiteľné. Mimochodom, milujem vtipy o policajtoch. Zato Alex je celkom iný. Na rozdiel od nich má niečo aj v hlave.
„Tak o čo ide?“ spýtal sa ma Alex, keď sme sa usadili v jeho izbe.
„Poviem ti to od začiatku…“ a tak som mu rozpovedala celý príbeh o Flóre, o tom ako som prišla na kauzu s drogami a tak ďalej a tak ďalej.
„Toto je riadny prúser,“ zhodnotil po mojom prejave Alex. „A odo mňa chceš…“ spravil dramatickú prestávku a ja som pochopila, že mám pokračovať.
„Nuž, keďže je tvoj ocino policajt, myslela som, že by sa dalo niečo o Flóre zistiť, či nemá nejaký zápis v registri a tak… Chápeš,“ habkala som, lebo som si nebola celkom istá, či to Alex dokáže zistiť.
„A to mu mám akože povedať meno tej baby a poprosiť ho, či by si ju nepreklepol. Nepoznáš môjho otca?“ kýval nesúhlasne hlavou.
„Poznám, ale nedalo by sa to nejako… Neviem ako…“ vykrúcala som sa a skoro som sa od hanby išla prepadnúť.
„Najlepšie by bolo, keby si sa do toho nemiešala vôbec!“ A je to tu! Ďalší človek, ktorý mi káže do toho nepchať nos. Ale ja chcem prísť na koreň tej veci.
„Vieš, čo… Vôbec som sem nemala chodiť. Zabudni na to!“ prudko som vyskočila a zamierila som k dverám. Alex sa vrhol pred ne a zablokoval mi východ.
„Počkaj, dračica,“ netypicky ma oslovil. Vyzerala som snáď ako drak, čo chrlí oheň?! „nepovedal som, že ti nepomôžem. Len otca o pomoc nemôžem požiadať. Vyriešime to sami,“ dopovedal. Toto ma ako tak upokojilo.
Alexov plán spočíval v tom, že zájdeme na stanicu za jeho otcom, ja mu odpútam pozornosť a on zatiaľ nájde v počítači niečo o Flóre.
„Alex, napadlo mi ešte niečo. Keď budeš hľadať o tej Flóre dačo, nájdi aj meno Dušan Petrovič,“ pošepla som mu, keď sme vchádzali na stanicu.
„Takže Flóra Devečková a Dušan Petrovič,“ uisťoval sa.
„Presne,“ potvrdila som.
„Čau oci,“ pozdravil otca Alex.
„Ahojte! Nikolka! Rád ťa vidím!“ usmial sa na mňa.
„Aj ja vás, vlastne som prišla za vami. V škole máme predmet názvom Základy publicistiky a mali sme si vybrať nejakého zaujímavého človeka a spraviť s ním rozhovor. A vy mi prídete veľmi zaujímavý,“ začala som sa mu líškať. Alex za mojím chrbtom obracal očami.
„Ja? Ale veď tvoj otec bol vojak,“ napadlo mu.
„Áno, ale nemáme písať o niekom z rodiny,“ odvetila som a ďalej som sa usmievala.
„Tak fajn, čo ťa zaujíma?“ privolil napokon.
„Ou… No vlastne, zabudla som si diktafón v motorke,“ povedala som. S Alexom sme na stanicu išli jeho motorkou. Teda jeho mini skútrikom, ktorý každý musel volať motorka, aby sa Alex neurazil. „Pôjdete so mnou a spravíme ten rozhovor na chodbe. Aj fotku by som potrebovala o vás,“ hovorila som ďalej.
„Iste,“ súhlasil a nasledoval ma von. Alex takto získal nejaký čas, aby v jeho kancelárii našiel všetko, čo potrebujem.
„Tak spravme najprv tú fotku,“ navrhla som, keď sme stáli pred vchodom na policajnú stanicu. Alexov otec zapózoval, vypol pivné bruško a moja vtipná fotka bola na svete.
„Výborne,“ pochválila som ho.
„Ty Nikolka, nehovorila si ty, že ideš na nejakú prírodovedeckú školu?“ spýtal sa ma odrazu. Znervóznela som.
„Chcela som, ale napokon som sa rozhodla pre úplne iný smer. Chodím na žurnalistiku,“ zaklamala som. Bola som na seba hrdá, ako som v krízových situáciách dokázala vymýšľať.
Potom som Alexovmu otcovi položila otázky typu, prečo sa rozhodol byť policajtom a tak… On sa tešil, že sa objaví v študentskom časopise a potom sme sa narýchlo rozlúčili.
„Máš to?“ spýtala som sa Alexa, keď sme boli sami dvaja.
„Ukáž,“ vytrhla som mu papiere z ruky a ešte na chodbe na policajnej stanici som začala prezerať, čo mi vytlačil.
„Flóra Devečková, narodená… bydlisko… nuda… no tak poďme… netrestaná, nestíhaná! Do riti!“ šomrala som si.
„Nič?“ spýtal sa ma Alex. Ja som pokývala hlavou a pozrela som sa na druhý papier, ktorý Alex vytlačil.
„Dušan Petrovič. Bla bla bla… Aha! Pred dvanástimi rokmi bol podozrivý z predaja návykových látok mladistvým! Tak on bol ten plešatý, koho Max spomínal. Mám ťa, ty sviniar!“ zvolala som víťazoslávne.
„Máš niečo?“ spýtal sa ma.
„Mám! Môj učiteľ je do toho zapletený tiež. A zrejme bude aj jeho manželka, ktorá nás učí labáky. Preto dala zbierať tú kyselinu vtedy Flóre. A nevšimla si, že zmizla!“ rozmýšľala som nahlas.
„Nie celkom ti rozumiem…“ odvetil Alex, ale nevenovala som mu pozornosť.
„Milujem ťa!“ zvolala som a pobozkala ho do vlasov. Ten len nechápavo vrtel hlavou, keď okolo nás prechádzali jeho otcovi kolegovia.
Alex ma vzal domov, rozlúčila som sa s ním. A keďže v ten deň v mojej hlave prebiehal brainstorming, napadol mi ďalší skvelý nápad. Tentokrát som plánovala využiť Peťa! Neviem, či si ho pamätáte. To môj počítačovo nadaný bratranec.
„Peťo, poď na skype,“ povedala som mu do telefónu, len čo zdvihol.
„Tiež ťa zdravím,“ odvetil ironicky.
„Nezdržuj, čakám ťa tam,“ a zložila som. Nemala som náladu sa s ním dohodovať cez telefón. Môj drahocenný kredit som plánovala minúť na iného muža.
„Tak ahoj,“ ozvala som sa už miernejšie.
„Čo potrebuješ?“ vytušil, že to zrejme nebude len priateľský rozhovor.
„Nuž, ja by som chcela, aby si sa nabúral do jedného počítača, šlo by to?“ vyklopila som svoju požiadavku bez akýchkoľvek okolkov.
„Ou ou ou… Brzdi, brdzi Nikuška!“ zvolal. Asi bol veľmi šokovaný, lebo takto ma ešte nikdy neoslovil.
„Je to problém?“ prekvapila som sa.
„No je! Ja nie som hacker. Ja kompy opravujem,“ odvetil pohoršeným výrazom.
„Netrep, viem, že si už niečo také spravil. No tak, je to dôležité,“ presviedčala som ho.
„O čo vlastne ide?“ spýtal sa so záujmom.
Tak som aj jemu vyrozprávala príbeh o Flóre a o jej troch marihuanitovníkoch.
„A ty si myslíš, že v jej počítači dačo nájdeš?“ spýtal sa napokon Peťo.
„Hej,“ odvetila som bezstarostne.
„Prosím, neodmietni mi pomôcť. Každý mi hovorí, aby som do toho nepchala prsty, ale ja som na stope niečomu veľkému!“ presviedčala som ho ďalej.
„A vieš jej IP adresu?“ spýtal sa ma.
„Nie,“ odvetila som.
„Tak ako sa asi k nej dostanem?!“ štekol po mne.
„Upokoj sa, práve mi napadlo, že na starom dobrom Pokeci si voľakedy vedel pozrieť, kedy bol používateľ prihlásený a vedel si pozrieť aj IP adresu, odkiaľ sa prihlasoval,“ hovorila som.
„A fakt… Toto by mi nebolo napadlo. A má tá Flóra pokec nick?“ spýtal sa ma.
„Netuším. Viem len o jej Facebooku. Možno by sa dalo na to prísť cez mail, ktorým sa prihlasuje naň. Pozriem to.“
Tak som si teda vyhľadala Flórin Facebook, v priateľoch som ju samozrejme nemala, klikla som na Informácie a tam sa mi zjavil mail, ktorým sa prihlasuje: floruska723@azet.sk Ach títo ľudia! Blbšie meno si už asi nevedela vymyslieť.
„No a čo mám v tom kompe vlastne hľadať?“ spýtal sa ma Peťo.
„Čokoľvek podozrivé. Skús sa dostať aj k jej mailom, možno nejaké fotky, ktoré by mohli byť zaujímavé. Všetko čo považuješ za podozrivé stiahni a pošli mi to,“ povedala som mu.
„Fajn, ale budem to mať u teba,“ upozornil ma na záver.
„Ako vždy,“ žmurkla som na neho a konverzáciu na Skype sme ukončili.
Potom som bola dve hodiny ako na ihlách. Každú chvíľu som si kontrolovala mail a Facebook, či mi Peťo niečo neposlal. Po dvoch hodinách mi prišiel od neho mail:
Od nejakého duskyho dostala mail, kde sa písalo: Hovoril som ti, aby si nič nepodnikala na vlastnú päsť. Manželka si to všimne a máme po všetkom! Nič už nerob. D
Stavila by som aj milión, ktorý nemám, na to, že tento mail je od Petroviča.
O päť minút mi prišiel ďalší mail:
Maximilianus: Dodo zase nezaplatil. Nedávaj mu ďalší tovar!
Vari od koho môže pochádzať táto správa?! Jasné, že od Maxa!
Neskôr som dostala jednu zaujímavú fotku. Bola na nej Flóra a Adriana v tom bare, kde som raz zablúdila s Martinom. A v pozadí bol hádajte, kto! Petrovič! Sedel pri stole a fajčil. Nemám taký dobrý zrak, aby som dokázala povedať, či to bol džoint alebo obyčajná cigareta.
Od Peťa som dostala ešte jeden zaujímavý link na video, ktoré si vraj nedávno pozerala Flóra. Bol to jednoduchý návod ako vyrobiť metanfetamín. Ale ten návod sa mi zdal až príliš jednoduchý, bola to blbosť. Ale aj tak! Flóra to piko asi ide vážne vyrábať sama!
„Nič viac som nenašiel,“ povedal mi Peťo, keď sme znova začali skypovať.
„Je to super! Sú to super dôkazy. Ďakujem ti, máš to u mňa!“ poďakovala som mu.
„Ako ďalších iných sto láskavostí,“ odfrkol si.
Potom sme sa rozlúčili, zaprial mi veľa šťastia v odhaľovaní záhady a stal sa tiež prvým človekom, ktorý ma v pátraní neodradzoval. Vidno, že je moja krv!
Dnešný deň bol napokon fakt úspešný. Mám dôkazy, s ktorými budem môcť dokázať, že Flóra je drogová dílerka a že jej v tom ten starý feťák Petrovič pomáha. Kto vie, či plešatosť nie je vedľajší účinok brania drog. Nikde som sa tom na nete síce nedočítala, ale je to dosť možné. Tak! Milá Flóra, skončila si!