3 MESIACE-19.KAPITOLA
21.apríl 2011- štvrtok
Je deň pred mojimi narodeninami. Keď som ráno schádzala po schodoch, rodičia už mali pripravené veci a chystali sa preč. Tentoraz sa rozhodli ísť na predĺžený víkend do Tatier, na Štrbské pleso. Turistov v tomto období ešte nebýva toľko, takže budú mať pokoj. Ako ich poznám naplánovali si všelijaké túry, ale skončí to aj tak len každodennými prechádzkami okolo jazera. A hlavne teraz, keď má mama zlomenú roku. Na lanovku by však mohli ísť, ale podľa mňa sa im nebude chcieť.
„Dávajte si pozor! Mami, nieže si zlomíš ešte dačo!“ vystríhala som ich. Správala som sa skôr ako milujúca matka, než pubertálna dcéra, ktorá plánuje žúrku roka, keď jej rodičia nebudú doma. Ale veď oni veľmi dobre, čo plánujem urobiť.
„Dobre, Miruška. Len aj ty buď poslušná a buď dobrá hostiteľka na oslave. Nech vždy majú hostia, čo jesť.“ Skôr piť, pomyslela som si. Moja mama je však stále v tom, že najväčšou zábavou pre nás na oslave je hrať Scrabble alebo Človeče, nezlop se! Ale veru je vo veľkom omyle.
„Neboj sa. No ja idem do školy. Čaute!“ rozlúčila som sa s oboma rodičmi pusou na líce a zmizla za dverami. Na zastávku som musela bežať, keďže som sa zakecala.
Cestou som rozmýšľala, čo mi asi tak kúpia rodičia k narodkám. V podstate nič nepotrebujem, ale som zvedavá, čím ma prekvapia.
„Ledva si to stihla!“ vyhlásila Gabi, keď som ako posledná nastúpila do autobusu a zadýchaná si sadla vedľa Gabi.
„Ale som tu. Kde sú ostatné baby?“ spýtala som sa obzerajúc sa okolo seba. Väčšinou sme tak zvykli sedávať v buse, že ja, Beky, Lara a Gabi po kope. No teraz tu bola len Gabi.
„Lara je chorá a Beky niesol do školy asi otec.“ Vysvetlila mi. V poslednom čase som ich tak trochu zanedbávala. No dobre, dosť som ich zanedbávala. Ani som nemala potuchy, či niektorá z nich náhodou nemá nového frajera.
„Ach tak.“ Vzdychla som si a potom sa jej povypytovala na novinky z jej života.
Dozvedela som sa, že za ten mesiac ako som tak trochu mimo, sa toho zmenilo dosť veľa. Napríklad Lara ma chalana basketbalistu. V jeden krásny piatkový deň ho bola pozrieť na zápase a v šatni ho nachytala s roztlieskavačkou, alebo ak chcete po našou s mažoretkou. Boli na sebe prilepený ako pavúk, keď vysáva život z chudery muchy. Lara narobila poriadny cirkus, vyfackala tú mažoretku, alebo skôr mažorštetku a chalana kopla medzi nohy. Dobre mala. Ja som nebola Andrejovi ani schopná vynadať. Táto ho pre istotu zbila.
Ďalej mi porozprávala o Bekynom bratovi, ktorý sa tak trochu zaplietol do nejakého gangu a teraz asi pôjde do basy. Ževraj ho jedno krásne popoludnie našla Beky aj s piatimi „kamarátmi“ ako nosia balíky plné bieleho prachu. Nerobila si z toho nič. O dve hodiny neskôr vraj brat volal domov, nech ide otec na políciu a vyseká ho z malérov, ale ani otcove konexie nepomohli a milý braček strávi čas vo väzení.
No a Gabi sa má po starom. Jej mama je zase tehotná. Gabi pochádza naozaj z početnej rodiny. Má dve sestry a troch bratov. Ešeteže otec je Office manažér nejakej formy a s príjmami nie sú na to práve najhoršie. Gabi, ako najstaršia dcéra, má jediná sama izbu. V takýto čas som šťastná, že som jedináčik. Keď som bola menšia aj mi to tak trochu vadilo, ale teraz si to užívam naplno.
V škole trávený čas prebehol pomerne rýchlo a bol to čas na môj, donedávna, obľúbený spevokol. Vstúpila som do triedy, kde sme zvykli nacvičovať. Nemala som pekný prvý pohľad. Verona sa práve oblizovala s Andrejom. Verona bola opretá o stenu a Andrej bol na nej maximálne nalepený. Vyzeralo to, akoby tušila, že práve vstúpim do triedy a uvidím ich. Keď zaregistrovala, že som tu, zintenzívnila bozkávanie. Andrej nevedel o to, že som tak. Radšej som vyšla z triedy a čakala na niekoho, s kým naraz vojdem do triedy, aby som tam nemusela byť s nimi osamote. Po piatich minútach prišli Viki a Adam. Držali sa za ruky. Znovu sa prejavilo moje bytie mimo za posledný mesiac. Oni spolu chodia, čudovala som sa. Nikdy sa mi nezdalo, že by prejavovali k sebe väčšie sympatie. Ale zrejme prejavovali.
„Čo si nešla dnu?“ spýtala sa ma Viki.
„Je tam len Verča a Andrej. Nechcela som ich rušiť.“ Povedala som so sklesnutou hlavou.
„Aha...“ prikývla chápavo Viki a potom sme spoločne všetci traja vošli do triedy.
„Ahojte!“ zvolala Verona a div divúci, že si pritom pozdrave plnom hnusu, milosti a škrekľavosti nevypľula hlasivky. Ja som sa jej nepozdravila (veď načo?!) a Viki a Adam len zo slušnosti precedili pomedzi zuby niečo ako „Čau...“ Veronu pozdrav zrejme sklamal a nenechala to len tak. Medzitým sme si sadli.
„Ako sa máte?“ pristúpila k nám bližšie a lakťami sa oprela o stôl, takže Adam mal dokonalý výhľad na jej bujné poprsie. Začala som sa cítiť fakt nepríjemne. Toto bol asi tiež jeden z dôvodov, prečo s ňou Andrej začal chodiť. Adam sa zadíval do jej výstrihu a Viki ho ihneď prebodla pohľadom a Adam sa spamätal.
„Fajn!“ odpovedala Viki za našu trojicu. Teda skôr dvojicu. Ja by som jej aj tak neodpovedala a ona si iste nepýtala mňa. Úplne sme sa navzájom ignorovali. A mne to nevadilo. Aspoň som nemusela nič predstierať.
Veronu zrejme stály nezáujem našej trojici prekážal, preto sa stále nevzdávala. Tá mala trpezlivosť ako múmia vo filme Múmia sa vracia. Raz ju už poslali do pekiel, no ona sa znovu vrátila a znovu znepríjemňovala život každému naokolo. A presne to sa stalo aj s Veronou, keď sa ozvala: „Zajtra usporiadavam párty u mňa doma. Ste srdečne pozvaní.“ Čože?! Ona robí párty vtedy, keď ja?! Nemohla som tomu uveriť. Tá mrcha.... No my máme aj tak rozdielnych kamarátov. Moji sú verní mne a jej sú verní jej. Nech sa s nimi zadusí.
„My sme už pozvaní k Mirke. Má narodeninovú párty.“ Povedala pohotovo Viki a usmiala sa na mňa. Adam po mne tiež mrkol podporujúcim pohľadom.
„Naozaj?“ zatvárila sa, akoby to nebola vedela. Tá to vedela až príliš dobre. „Keby som to bola vedela skôr mohli sme naše párty spojiť.“ Zaštebotala.
„Určite!“ vypľula som.
„Tebe by sa ten nápad nepáčil, Mirka?“ ach, do riti! Skončila ignorácia. Prečo?!
„Nie, Veronika.“ Odpovedala som jej s tým najironickejším tónom, aký som dokázala zo seba dostať. Už som sa viac nevládala pozerať do toho jej ksichtu, tak som si vzala tašku na chrbát a odišla odtiaľ. No, jasné, že práve vtedy vchádzala do triedy Soňa, ktorá moje plány veľmi rýchlo zmarila.
„Naspäť, zlatko!“ sladučko sa na mňa usmiala a potom bleskurýchlo zmenila výraz tváre na prísny. Ja som ju bez slova poslúchla a znova som sedela na mieste, kde predtým. Našťastie sa už Verona neopierala o lavicu a neukazovala svoje vnady.
Postupne poprichádzali ostatní členovia spevokolu a začali sme. Ako vždy, bolo najskôr rozospievanie a potom sme išli „naostro“.
Spievali sme už asi hodinu vkuse a Soni sa na tom stále niečo nepáčilo. Za každým nás zastavovala a museli sme spievať od začiatku. Nakoniec sa rozhodla, že to dnes nemá zmysel a zabalili sme to. Nemali sme proste vhodný deň na spievanie.
„Super! Pred piatimi minútami mi odišiel autobus. Teraz môžem čakať hodinu!“ šomrala som vychádzajúc z triedy.
„Mám tu s tebou počkať?“ ponúkla sa milo Viki.
„Ale nie... Bež domov. Máme sa dosť učiť.“ S Viki sme boli v jednej triede. A na zajtra toho bolo fakt dosť. Písomka z informatiky. Tú by som dopriala len Verone. Koho zaujíma, čo je to hardware a software...?! No dobre... Možno veľa ľudí to zaujíma, ale ja medzi nich nepatrím.
„Veď hej. Tak choď taxíkom.“ Navrhla.
„Nemusíš. Ja ťa zoberiem.“ Začula som za svojím chrbtom Andrejov hlas. Veľmi som sa prekvapila. Poobzerala som sa, že kde je Verona. Nikde jej nebolo.
„Prestaň!“ okamžite som zamietla jeho návrh a pokračovala ďalej s Viki.
„Nie! Fakt ťa vezmem. Aj tak chcem ísť za starkým do dediny. Mám to cestou.“ Hovoril mi. Jeho starký býval v tej istej dedine, kde ja. Preto naše spoločné stretnutia, voľakedy, neboli takým problémom.
„Zober domov Veronu.“ Odsekla som mu a ani sa neunúvala otáčať.
„Mirka, veď choď s ním.“ Drgla do mňa Viki.
„Ale čo by som šla!“ zamračila som sa na ňu.
„A čo by si nešla? Čo je na tom?!“ rozčuľoval sa.
„Dobre! Idem s tebou.“ Privolila som nakoniec.
Rozlúčila som sa s Viki a Adamom a nastúpila do Andrejovho auta. Znovu tá vôňa.
„Mal by si si kúpiť iný osviežovač vzduchu.“ Poznamenala som, keď som si zapínala pás.
„Prečo? Nepáči sa ti tá vôňa?“ prekvapil sa. Voľakedy dávno som mu ju pochválila.
„Nie! Je príliš sladká.“ Zaklamala som. Tá vôňa bola dokonalá.
„Ďakujem za radu.“ Uškrnul sa a naštartoval. Pomaličky vycúval na hlavnú cestu a videla som ako sa mu pod košeľou napínajú svaly, keď točil volantom. Bol pri tom strašne sexy. „Takže zajtra robíš oslavu?“ ozval sa po chvíli. Medzitým zapol rádio a ozval sa z neho zamatový hlas Whitney Houston s pesničkou I´m saving all my love for you.
„Uhm.“ Neunúvala som sa mu poriadne odpovedať.
„A ja asi nie som medzi pozvanými.“ Povedal a cítila som, že pozerá na mňa, aj keď ja som hľadela von oknom.
„Aj keby si bol, aj tak pôjdeš na Veroninu párty.“ Odsekla som mu a pohľad mi visel na starčekovi a starenke, ktorí sa pomaly chystali prejsť cez cestu. Boli veľmi zlatí. Držali sa za ruky. Vyzeral to, akoby sa navzájom podopierali. Veľmi by som si želala mať raz s niekým takýto vzťah. Boli nesmierne romantickí. Možno ja raz skončím ako stará baba s kopu mačiek okolo seba...
„Ako vieš?“ vytrhol ma z mojich predstáv Andrej.
„No tak... je to logické predsa.“ Povedala som mu ako samozrejmosť. Veď to aj bolo samozrejmé.
„A keby som nešiel na jej párty?“ dobiedzal ďalej.
„Tak by si, pre mňa za mňa, mohol prísť aj na moju.“ Konečne bol spokojný. Chcel počuť presne túto vetu.
„Dobre. Prídem.“ Odvetil a počula som v jeho hlase úškrn. Nechápala som tomu.
„A čo na to povie Verona?“ pozrela som konečne jeho smerom a naše pohľady sa stretli.
„Nedozvie sa to.“ Povedal sebaisto.
„Ale čoby sa to nedozvedela! Niekto jej to, určite, veľmi rád zreferuje.“ Snažila som sa ho vyviesť z omylu.
„No tak zreferuje...“ odvrkol a začal spievať spolu s Whitney: „And I´m saving all my love, yeah, I´m saving all my love for you...“
Došli sme pred náš dom a ja som sa čo najrýchlejšie snažila dostať von z auta. Ako som sa tak zmätkovala, nevedela som si odopnúť pás.
„Počkaj, spravím to.“ Chytil ma za ruku, keď sa mi ju snažil dať preč z pásu. A vtedy sa stalo niečo čudné. Mala som niečo, ako vidinu. Ako, keď Phoebe v Čarodejniciach mávala vidiny. Akurát, že ja som nevidela budúcnosť, ale záblesky z najkrajších momentov strávených s Andrejom. Rýchlo som sa vymanila z jeho držania a dovolila mu, nech ma odopne.
„Ďakujem, čau!“ narýchlo som sa rozlúčila a vybehla schodmi k dverám tak, že som brala schody, tuším, aj po troch. Vbehla som do domu a čo najrýchlejšie ich zabuchla. Potom som sa oprela chrbtom o dvere a dýchala. Mala som zrýchlený tep. Zošuchla som sa a nakoniec si sadla. Strašne som sa naľakala, keď zazvonil zvonček.
Otvorila som a stál tam, znovu, Andrej.
„Ehm...Zabudla si si v aute tašku.“ Hovoril mi podávajúc môj ruksak. Cítila som sa strašne trápne.
„Ďakujem. Som strašná krava!“ zobrala som ruksak z jeho rúk a pozerala do zeme. Nedokázala som sa na neho pozrieť.
„Si sama doma?“ nereagoval na moje sebaosočovanie, len sa ma spýtal takúto blbú otázku.
„Hej... Ako vždy v období mojich narodenín.“ Prekvapila ma otázka, ale pomerne rýchlo a pohotovo som na ňu bola schopná odpovedať.
„Môžem ísť ďalej?“ no do riti! Presne tohto som sa bála...
„Myslíš, že je to vhodné?“ zapochybovala som.
„A prečo by to nebolo vhodné?“ že prečo? Lebo by som sa do teba zase po uši zamilovala. Znovu by som túžila byť v tvojom náručí. Znova by som ťa chcela bozkávať a objímať. Preto! No toto som mu radšej nepovedala.
„Mám veľa učenia.“ Vyhovorila som sa. Veď v podstate to bola pravda.
„Tak fajn... Vidím, že ma tu nechceš. Ale zajtra aj tak prídem. Ahoj, Mirka.“ Rozlúčil sa so mnou úprimným úsmevom a s rukami vo vreckách zoskackal po schodoch rovno do svojho tmavomodrého BMW. A nadobro zmizol.
„Ááááááááááá!!!“ rozkričala som sa na celý dom. Potom som sa pomaly upokojila a vyšla do svojej izby a išla učiť tú hnusnú informatiku.
Učila som sa asi dve hodiny a okolo siedmej som už bola na facebooku. Zablikala mi správa od Koriho. Mala som otvorené ďalšie dve stránky a zrazu som si všimla: Máte 1 správu od Marek Koreň.
Marek: Čaukooo J
Ja: Ahoj! No??
Marek: Zajtra sa vidime na tenise?
Ja: Jasné.
Marek: Tak ja donesiem ten chľast a rovno pôjdeme k vam. Aspoň si pomôžem s pripravou. Može byť? Vyhodvuje? :D :D
Ja: Mošeeee býýť. :D (napodobnila som jedneho „populárneho“ slovenského rappera)
Marek: Tešíš sa na zajtra?
Ja: No jasné. Prečo by som sa nemala?!
Marek. Nič nič... Inak dopočul som sa, že aj Verona robi party.
Ja: Ja viem. Tá mrcha....!!!!!!!!! L
Marek: Posielala mi pozvánku na Facebooku. Veľmi rýchlo som dal, že sa nezúčastním.
Ja: diki J
Marek: Nz... a podľa mna viac ľudí pojde na tvoju oslavu. (Mimochodom, fascinovalo ma, že raz písal dĺžne aj mäkčene a inokedy na to kašľal.)
Ja: Myslíš? :/
Marek: Samozrejme!! Si oveľa obľúbenejsia ako V.
Ja: dúfam... Idem off. Čawes!!
Marek: ahoj J J J
Ešteže mi Kori zdvihol náladu. Takto som mohla ísť spať s pokojným srdcom. Vlastne nie až s takým pokojným. Peťo sa zase neozval...
komentar
(e, 29. 10. 2011 20:22)