Nevinná - 5.kapitola
30. septembra 2013 - pondelok
Byť späť na tomto odpornom mieste je fakt otrasné. Zdvíhal sa mi žalúdok už len pri pomyslení na ten diablov pelech. Toľko negativity v dvoch vetách... Mala by som prestať byť tak pesimistická. Akurát, že nebol dôvod myslieť čo i len trochu optimisticky.
Môj deň začínal Embryológiou rastlín. Ešte sme nemali tú česť mať tento záživne vyzerajúci predmet, a aj keď som nechcela mať predsudky, nemohla som sa im ubrániť. Opäť sme stáli pred prednáškovou miestnosťou, ktorú som už dôverne poznala. Teda, aspoň som si to myslela.
„Ty kokos! Tu je klavír?!“ zvolala som prekvapene, keď som sa s rachotom usadila zase v prvom rade.
„Čo si si ho ešte nevšimla?“ zdvihol jedno obočie Martin.
„No ani nie. V prvý deň som bola natoľko rozčarovaná, že som si to fakt nevšimla...“ rozmýšľala som nahlas.
Martin si len odfrkol.
„Načo im je?“ spýtala som sa to skôr ako rečnícku otázku, no on aj tak odpovedal: „Zvykne tu mať nácvik spevokol.“
„Spevokol?“ otvorila som hubu dokorán.
„Uhm, z katedry hudby,“ spresnil. Nechápala som odkiaľ toto všetko vie. Obdivovala som ho v tú chvíľu.
„To je super,“ vžívala som sa do toho.
Až potom som zaregistrovala učiteľa, ktorý sa snažil upútať našu pozornosť. Bol to vysoký chudý, šedivý štyridsiatnik, ktorý podľa mňa ešte stále žil s mamou, ktorá mu do postele každé ráno nosila teplé kakao. Tento človek nikdy nemal rešpekt a takýmto spôsobom si ho nikdy nezíska.
„Tak vážení,“ ozval sa hanblivo. „Rád by som začal!“
Vrava neprestávala, diskutovali sme na všetky možné témy. V tom sa otvorili dvere a všimla som si, že krátko-vlasá blondína prichádza. Namierila si to mojím smerom.
„Dovolíš?“ povýšenecky na mňa prehovorila, keď mi nedošlo, čo odo mňa chce, aby som spravila. Ja som sa s hrmotom-rachotom postavila, tašku nedbalo kopla ďalej. Stále sa na mňa mračila. Tak som radšej celkom vystúpila z radu. Toto naše nemilé divadielko sledovala plná sála ľudí. Blondína sa sebavedome pohla, ale jej ladný krok sa skončil veľmi rýchlo, lebo sa potkla o moju tašku, ktorú som sa naschvál snažila dať z cesty, aby sa nestalo niečo podobné. Trapas! Chvíľu len nahnevane funela a potom sa postavila.
„Tú tašku si tam dala naschvál?!“ Zvrieskla po mne a učiteľ snažiaci sa o získanie našej pozornosti sa nadobro vzdal a sledoval nás aj on.
„Vôbec nie. Chcela som ju dať z cesty,“ habkala som a červenala sa.
„Tak to určite,“ strčila do mňa až som sa zatackala. Potom sa ďalej predierala radom až kým sa nedostala tam, kam chcela.
„Keď sme sa už všetci upokojili, mohli by sme aj začať,“ ozval sa opäť učiteľ.
„A toto bolo čo?“ pošepla som Martinovi, ale on len nezainteresovane mykol plecami. Preto mi tu chýbajú moje Gossip girls...
„Moje meno je Roman Greguš, budem vás učiť tento predmet. Budeme sa spolu stretávať na prednáškach aj na seminároch. Ocenil by som, keby ste sa aktívne zúčastňovali aj na prednáškach. Niektorí moji kolegovia to síce nevyžadujú, ale prednášky sú fakt dôležité. V januári budete mať skúšky a budem sa zameriavať najmä na materiál prebratý na prednáškach.“ Konečne ma zaujal. No môj rešpekt si aj tak nezískal.
Na intrák som sa vrátila o jednej, zbehla som na obed a potom som sa rozhodla zdriemnuť si. O pol piatej som mala mať ešte prednášku s Petrovičom z tej mizernej Cytológie.
Pohodlne som uložila svoje telesné pozostatky do postele, už-už som zaspávala, keď v tom som začula klopanie na dvere. Rozospato som sa postavila a prinútila svoje nohy ísť k dverám.
„Ahoj!“ zašvitorila trojica báb takmer naraz.
„Čaute,“ odzdravila som sa im a čudovala sa, čo za delegáciu toto je.
„Ja som Miškina sestra,“ povedala jedna z nich.
„Ja má pocit, že tu nie je,“ reagovala som a očami zatúlala k Miškiným dverám.
„Viem, len ona mi povedala, že si jej spravila net. Nespravila by si ho aj nám?“ pozrela na mňa psími očami Miškina sestra a ďalšie dve baby.
„Jasné, poďte ďalej.“ Ustúpila som a ony sa nahrnuli do našej izby. Posadali si na Biankinu posteľ a postupne mi podávali notebooky.
Netrvalo to dlho a opäť som ležala v posteli s úmyslom spať. Lenže ani toto mi dlho nevydržalo, keďže som začula ako niekto strká kľúč do dierky. Bola to Kika.
„Ahoj! Ty si spala?“ zvolala, keď ma uvidela v posteli.
„No, chcela som si trochu zdriemnuť. Mám ešte školu a ráno som skoro vstávala,“ povedala som jej. Ona hodila enormne veľký batoh do kúta a hneď si zapla notebook. Toľko k našej konverzácii. Ona bola síce ticho, no neohľaduplne si pustila hudbu a z môjho spánku nebolo nič.
„Ahoj opäť,“ pozdravila som Martina stojaceho pre zmenu pred inou prednáškovou miestnosťou.
„Čau. Si nejaká zronená,“ skonštatoval a hľadel na mňa skúmavým pohľadom.
„Fakt?“ zatiahla som ironicky.
„Tak sorry...“ odmlčal sa radšej.
„Keď som unavená som podráždená, prepáč. Chcela som si pospať trochu na izbe, ale krava spolubývajúca začala púšťať hudbu, a vedela, že chcem spať,“ vysvetlila som mu a nakoniec so mnou súcitil.
O prednáške vám vážne nejdem hovoriť, lebo bola úplne najodpornejšia aká len mohla byť. Petrovič prednášal o stošesť, na konci nám dal dokonca kontrolné otázky a aby som nezabudla, snažil sa nám predať svoju knihu. Niekoľko ľudí si ju u neho objednalo, zrejme si tým u neho spravili dobrý bod.
S Martinom sme sa rozlúčili, on ako zvyčajne išiel pešo a ja ako zvyčajne som podporovala znečisťovanie vzduchu a odviezla sa autobusom.
„Hľadali ťa tu nejakí džigolovia!“ oznámila mi Lucia bez pozdravu.
„Džigolovia?“ prekvapila som sa.
„Uhm, takí dvaja fešáci. Sa nezdáš!“ začala ma podpichovať.
„To vieš... tichá voda brehy myje,“ pridala sa aj Kika. Bianka tam ešte nebola, mala prísť až v utorok.
„A neviete čo chceli?“ spýtala som sa ich a začala sa vyzliekať.
„Voľačo s počítačmi mali... Ale neviem, čo...“ habkala Kika, ale moc sa nesústredila, lebo celý čas pritom zízala do kompu.
V tom som začula klopanie na dvere.
„Úúú! Žeby prichádzali opäť?“ zareagovala Lucia a nedočkavo čakala, aby som išla otvoriť.
Otvorila som dvere a uvidela som dvoch chalanov. Vyzerali fakt dobre.
„Ahoj, hľadáme nejakú Niki,“ prehovoril jeden z nich a odhalil pri tom svoj dokonalý biely chrup.
„To som ja,“ povedala som nesmelo. Netušila som, čo môžu chcieť odo mňa. Mala som pocit, že takíto chalani si dokážu net spraviť aj sami.
„Konečne,“ vydýchol si druhý. Jeho zuby boli tiež pekné.
„Dopočuli sme sa, že sa nám staráš do fachu,“ prehovoril opäť prvý. To ma vydesilo. Som tu týždeň aj s cestou a mám ďalší prúser? To snáď nie...
„Naozaj? A do akého?“ spýtala som sa bojazlivo.
„Inštaluješ net. Ale vôbec nám to nevadí,“ povedal druhý. Zrejme sa dohodli, že sa budú striedať v rozprávaní.
„Ach tak, no pár dievčat ma poprosilo, či by...“ začala som im vysvetľovať, ale rukou ma prerušil jeden z nich.
„To je v poriadku,“ usmial sa konečne a prestal pôsobiť tak prísne. „Ak nás pustíš dnu, vysvetlíme ti, o čo nám ide.
„No jasné, poďte,“ ustúpila som im z cesty a oni sa nahrnuli do izby.
„Čaute!“ provokatívne sa im prihovorila Lucia. „Nevedeli sme, že Niki má takýchto kamošov.“
Chalani ich ignorovali. „Vlastne sme sa ani nepredstavili. Ja som Miro a toto je Patrik,“ povedal za oboch Miro.
„No a teraz poďme k tomu hlavnému. My sme poverení školou inštalovať nety ostatným a dostávame za to štipendium, síce nie moc vysoké, ale predsa niečo. A v poslednom čase nás to dosť vyťažuje a chceli by sme sa ťa spýtať, či by si sa nechce pridať do tímu,“ predniesol Patrik.
„Do tímu?“ pozerala som na nich ako teľa.
„No, robila by si nety, dostávala by si štipendium a tak...“ vysvetľoval Miro.
„To znie fajn dostávať štipendium za pár klikov,“ skonštatovala som s úsmevom.
„Po čase ti to začne liezť na nervy,“ skrivil výraz Patrik.
„Tak ideš do toho?“ spýtal sa ma Miro.
„Jasné,“ zazubila som sa.
„Ukážeme trošku iný spôsob, akým sa to dá robiť ľahšie a rýchlejšie.“ V tom som si všimla, že Patrik má pri sebe notebook. Doteraz som ho nevidela. Zapol ho a šikovne mi ukázal pár trikov, ktoré fakt neboli ťažké a boli rýchlejšie ako môj tiež nie zdĺhavý spôsob.
„Každý z nás má nejaké úradné hodiny,“ pri slovách „úradné hodiny“ spravil imaginárne úvodzovky do vzduchu, „najlepšie by bolo tak dvakrát do týždňa po dvoch hodinách. Zvládla by si to?“
„Myslím, že hej,“ pritakala som.
Chalani mi potom vysvetlili niekoľko detailov, musela som im dať nejaké osobné údaje, aby mi to vybavili v škole a potom odišli.
„Teda! To bolo riadne!“ zvraštila obočie v obdivnom výraze Kika.
„Strašne ma zaskočili...“ vydýchla som, ale bola som rada.
Chalani mi prikázali, aby som svoje „úradné hodiny vylepila na dvere, aby ľudia vedeli, kedy môžu chodiť. Potom sľúbili, že urobia spoločný plagát, ktorý vylepia na prízemí, aby každý vedel kam môže chodiť.
Nakoniec som vytrhla prázdny papier zo zošita, čiernou hrubou fixkou som naň naškrabala: INTERNET: PONDELOK 19:00 – 21:00, UTOROK 17:00 – 19:00. So svojím výkonom som bola nadmieru spokojná.
Tento deň nebol až taký strašný, aký sa spočiatku zdal byť. Snáď to tu päť rokov nejako vydržím.
Komentáře
Přehled komentářů
Je to uplne skvele! Hlavne tato cast bola podla mna zatial najlepsia z celej knihy :))) neviem sa dockat pokracovania!!!! :)))
zamotáva sa to...
(lina, 21. 1. 2014 17:02)Čím ďalej, tým viacej s ami to páči!! Fakt! Konečne nejaký ten konflikt... Verím, že je to len rozbeh knihy, ale nejakú akciu by som už privítala a pravdaže aj love story!! Len tak ďalej. Milujem tvoje príbehy!
skvele skvele skvele
(nika (aka nahoda :)), 22. 1. 2014 21:00)