3 MESIACE-25. KAPITOLA
2. máj 2011- pondelok
A znovu začína ďalší týždeň. Voľakedy som sa zamýšľala nad tým ako majú tínedžeri potrebu preháňať v otázke „Ako bolo cez víkend?“ . Teraz by som pokojne mohla aj ja povedať, že bolo totálne peckovo.
„Tak ako bolo cez víkend?“ spýtala sa ma Naďa, moja spolusediaca z druhej strany, keď som dorazila na svoj flek.
„Úplne peckovo.“ Použila som obľúbenú frázu nemenovanej skupinky jedincov. „Skončili sme druhí.“ Pochválila som sa.
„To je fajn. Gratulujem.“ Úprimne sa potešila. „Aj ja som sa dala naspäť dokopy s Alexom.“ Pochválila sa aj ona, nieže za mnou zaostane. Alex bol jej frajer, ktorý ju prednedávnom opustil a za ktorého tak revala, že ju musela prísť utešovať naša triedna.
„To je super! Ako ste sa dali dokopy?“ zaujímalo ma.
„No boli sme na diskotéke...“ už začiatok neznel dobre. „A tak čo to sme vypili a začali sme sa baviť, ospravedlnil sa mi za všetko a tak sme znova spolu.“ Plesala Naďa. Ja som sa len veľavýznamne usmievala, no pritom som si myslela svoje.
Lucia dnes do školy na moje obrovské prekvapenie neprišla. Že prečo obrovské prekvapenie. Ona si nemohla nechať ujsť deň, keď neprišla do školy v nejakom novom outfite a tak nepredviedla, čo má šatníku.
Prišla nemčina. Učiteľka bola v super úžasnej nálade, to znamenalo, že nebude skúšať, odľahlo mi.
„Ako sa vám darí s Peťom?“ zaujímal sa Maťo, keď nám profesorka rozdala úlohy a ja som už všetko mala odpísané od Maťa.
„Dobre.“ Povedala som mu stroho dúfajúc, že to už ďalej nejde rozpitvávať.
„Ehm... Nehovoríš to veľmi presvedčivo.“ Mala som to uhrať lepšie. Ale aspoň sa o tom budem môcť s niekým porozprávať, pomyslela som si.
„Ale tak, včera mal dosť pod psa náladu. V poslednom čase je taký náladový.“ Povedala som mu úprimne.
„Náladový.... to môže mať zo stresu.“ Zhodnotil triezvo.
„Hej... o chvíľu má maturity, to by som sa aj ja bála.“ Zareagovala som.
„Alebo to môže byť aj príznak drog.“ Povedal zamyslene. Už aj on! Čo všetci majú furt s tými drogami, zúrila som.
„Čo máte všetci s tými drogami?!“ vyštekla som. Našťastie profesorka nespozornela.
„Kto všetci?“ prekvapil sa Maťo.
„Už aj Kori, aj Andrej mi o tom hovorili.“
„Že Peťo berie drogy?“ spozornel.
„Hej.“ Zagánila som na neho.
„Niečo na tom bude.“ Skonštatoval.
„Prečo? Zato, že dvaja moji, v podstate, bývalí povedali, že droguje, nemusí to byť hneď pravda.“ Rozzúrila som sa a bohužiaľ si to profesorka všimla.
„A vy tam čo máte? Debatný krúžok?“ zazrela po nás. „Malecová nechceš si ísť radšej opraviť známky?“
„Ale nie...“ odpovedala som nesmelo.
„Tak buď ticho a rob úlohy.“ Prikázala mi. Mala som sto chutí jej odpapuľovať, že ich už mám, ale radšej som bola ticho.
„Pokoj, pokoj. Nepovedal som, že ich berie. Len, že všetko je možné.“ Povedal napokon na svoju obranu Maťo.
Z nemčiny som odchádzala so zlou náladou a všade okolo mňa sršal hnev. Ľudia sa mi v takejto situácii radšej vyhýbali.
„Čaute!“ zaštekala som na ľudí, ktorí mali to nešťastie a boli práve na tenisových kurtoch naraz so mnou. Zopár sa ich opovážilo ozvať sa a pozdraviť ma.
„A tebe čo je? Vyzeráš ako býk, ktorý sa netrafil do červenej šatky a nezabil toreádora.“ Takéto dlhé prirovnanie mohlo vyjsť len z Koriho úst.
„Ďakujem, aj tebe to dnes pristane.“ Odpapuľovala som mu.
„No vážne, čo ti je?“ nedal sa odbiť a ďalej vyzvedal.
„To, že ste sa všetci spikli proti mne a Peťovi. Všetci tvrdíte, že droguje.“ Povedala som mu bez okolkov.
„Vidíš... všetci! Tak možno na tom niečo bude.“ Stál si za svojím tvrdením Kori.
„Jasné. Denne fetuje, vyfajčí desať marihuanových cigariet. Ešte čo nevymyslíte?! Potom sa dohodnite načas, aby ste to isté klamali a tvrdili všetci.“ Nakričala som na neho. Zopár chlapíkov, ktorí si po práce vyšli zahrať tenis sa po nás obzrelo.
„Čo je?!“ drzo som im odkričala. Asi sa ma zľakli, lebo už sa týmto smerom vôbec nepozerali.
„Čo sa krik tu robíte?“ pribehla k nám Sisa.
„Žiadny krik.“ Povedala som bleskovo.
„Bolo vás počuť až na štvrtý kurt.“ Karhala nás, ale mala skôr mňa. Ten štvrtý kurt bol totiž dosť ďaleko.
„Nasral ma Kori.“ Povedala som na svoju obranu. Kori len nechápavo na mňa pozrel.
„Nič som jej nepovedal. Ona prišla s náladou pod psa a nakričala na mňa.“ Bránil sa aj Kori.
„Jasné. Len tak bezdôvodne tu budem kričať.“ Povedala som ironicky.
„No, zrejme hej!“ zvýšil na mňa hlas. Vtedy som si uvedomila, že som to asi trochu dosť prehnala.
„Čo sa tu deje? Všetci po vás zazerajú!“ dorazil aj Dávid.
„Nič. Odchádzam!“ vyhlásila som a zobrala si svoje veci.
„Nikam chodiť nebudeš. Máte tréning.“ Chytil ma za rameno Dávid a strhol naspäť.
„Pusti!“ vymanila som sa mu a kráčala preč z kurtov.
„Choď za ňou!“ počula som ešte ako Sisa káže Korimu. On ma nakoniec dobehol.
„Mirka, netrucuj a poď späť.“ Povedal mi zmierlivejším tónom.
„Nejdem. Dnes by mi to aj tak nešlo.“ Odvrkla som mu a ani náhodou som nespomalila tempo.
„Ale šlo. Len sa upokoj. Pozri ja nevravím, že Peťo droguje, ale je to možné, nie?“ snažil sa ma upokojiť.
„Nie! Nie je to možné. Peťo by také niečo nikdy nerobil. Nie je sprostý.“ Vybehla som zase na neho.
„Dobre dobre, dobre... Tak teda Peťo nedroguje.“ Povedal porazene.
„Aj tak si to nemyslíš.“ Zašomrala som.
„Nie je predsa jedno, čo si myslím ja?!“ odvrkol mi teraz on. „Poď naspäť!“ prikázal mi zvýšeným hlasom. Neviem, čo ma prinútilo, ale vrátila som sa s ním nakoniec na kurty.
„No hurá!“ zaplesal Dávid a potom sme si dali dosť dlhý dvojhodinový tréning.
„Máš ako ísť domov?“ spýtal sa ma Kori, keď sme unavene kráčali preč.
„Hej, príde po mňa Peťo.“ Povedala som mu. Síce som nevidela, že prevrátil očami k nebu, vedela som, že to spravil.
„Ach tak.“ Zvyšnú cestu sme kráčali v tichosti. Bol to ten druh trápneho ticha.
„Tak ahoj!“ pozdravila som ho s úsmevom.
„Čau!“ zaštekal, keď uvidel Peťovo auto. Bol to tmavofialový Range Rover. Bolo to moje auto snov.
„Ahoj!“ nadšene som pozdravila Peťa a dúfala, že bude mať dobrú náladu.
„Čauko!“ pozdravil ma a vyfúkol dym z cigarety, ktorú mal v ústach. Potom sa nahol pre bozk. Musela som sa premáhať, aby som sa nerozkašľala. Chutil ako nejaký fajčiarsky bar.
„No ako bolo?“ spýtal sa ma, keď sme naštartovali.
„Fajn, začiatok bol trochu ťažší, keďže sme sa s Korim pohádali, ale potom to šlo.“ Povedala som mu a oprela sa lakťom o koženú opierku na sedadle. Peťo si položil svoju ruku na moju a preplietli sme si prsty. Bolo to jasné. Dnes má dobrú náladu.
„Prečo ste sa pohádali?“ Spozornel.
„Pre takú sprostosť. V poslednom čase sa furt hádame.“ Odpovedala som mu.
„Kašli na neho. Je to debil.“ Vyhlásil Peťo.
„Ale nie, on je v pohode.“ Povedala som na jeho obhajobu.
„Keď myslíš.“ Zašomral a poriadne si potiahol z cigarety. Predstavila som si, ako ten dym vchádza do jeho tela, do jeho pľúc a ako ich ničí.
„Nemyslíš, že by si mal prestať s fajčením?“ ozvala som sa po chvíľke.
„Nie.“ odpovedal bezstarostne. Skoro akoby ma ignoroval.
„Vážne, Peťo. Vieš, ako to ničí tvoje telo?!“ presviedčala som ho ďalej.
„Hej... A nevadí mi to. Celý tento svet nemá nejaký obrovský zmysel, je jedno či zomriem skôr či neskôr.“ Povedal jasne. Bola som šokovaná z jeho postoja.
„Peťo, čo sa s tebou stalo?“ spýtala som sa a slzy som mala na krajíčku. On bol tvrdý ako skala a pridal rapídne rýchlosť. Začala som sa báť. „Spomaľ!“ kričala som, keď tachometer ukazoval asi
On sa začal nepríčetne smiať. „Je také smiešne ako sa bojíš o ten svoj úbohý život!“ vyhlásil a ja som sa na neho pozerala s otvorenými ústami.
„Zastaň! Chcem vystúpiť!“ povedala som zvýšeným hlasom. „No tak zastaň!“ skríkla som na neho, keď nezastavoval. „Peter!“ zvreskla som po ňom. On potom zabrzdil tak, že som si udrela hlavu o priečinok s vecami na strane spolujazdca. Vyhŕkli mi slzy a začala som si zberať veci zozadu. Otvorila som dvere a vystúpila.
„Mirka! Prestaň a vráť sa do auta!“ kázal mi Peťo. Ja som ho ani v najmenšom nemienila poslúchnuť. Kráčala som po krajnici cesty. „To ťa tu mám akože nechať?!“ kričal po mne a dobehol ma. Zdrapil ma za rameno a ja som sa snažila vymaniť z jeho zovretia.
„Daj mi pokoj!“ šepkala som. Nemala som sily hovoriť nahlas. Slzy mi stekali prúdom.
„Mirka, no tak. Vráť sa do auta. Ja som to tak nemyslel.“ vyzeralo to, akoby sa ospravedlňoval. „Prosím ťa, prepáč.“ Prosil ma a privinul si ma. Ja som ho neobjala len tam nečinne stála. Potom mi zobral tašku z rúk a niesol ju naspäť do auta. Ja som ho bez slova nasledovala.
Zvyšok cesty sme išli v maximálnej tichosti. Nemala som chuť mu čokoľvek povedať. Začínala som ho nenávidieť. Kde je ten starý dobrý Peťo, kde zmizol, pýtala som sa sama seba.
Prišli sme pred náš dom, ja som bez slova vystúpila, vzala si veci a buchla dverami. Peťo za mnou rýchlo vybehol.
„Mirka, počkaj!“ chytil ma za ruku. „Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa ma ako najväčší blbec. Nič som mu nehovorila, trestala som ho tým, že som mlčala. „Ja mám teraz také horšie obdobie. Nezvládam to. Nehnevaj sa na mňa. Som debil. Ubližujem osobe, ktorú milujem. Mirka, povedz už niečo.“ Predniesol mi prejav, po ktorom som sa mu pravdepodobne mala hodiť okolo krku a prosiť ho ja, aby sa nehneval, že som pri ňom nestála. No nespravila som to.
„A čo mám akože povedať?“ spýtala som sa meravo.
„Hocičo, len už povedz niečo.“ Prosil ma.
„Fajn. Pusti ma, idem domov.“ Vymanila som sa z jeho rúk a vykráčala hore po schodoch. On ma opäť dobehol a snažil sa ma pobozkať. No ja som mu nastavila len líce a vošla dnu.
Po dnešnom dni som si uvedomila, že som zažila samé sklamania. V každom smere. Ale najviac ma mrzelo sklamanie z Peťovej strany. Ako mi toto mohol spraviť?! Ako mi takéto veci mohol povedať?! Naozaj som ho začala nenávidieť.
A ak sa vám chce môžte dolu hodiť komentár s vašimi postrehmi :) Budem len rada.
Komentáře
Přehled komentářů
!! teraz sa peťo vyfarbil !! ja sa teším na daľšiu súhlasím so Susy- andrej je najlepší
komplikované
(Susy, 6. 1. 2012 16:53)
keby to bolo ako román tak by to skončilo tak že sa vráti k andrejovi :-) to by bolo naj
teším sa na daľšiu
Susy
pekne
(lenka h., 8. 1. 2012 13:52)