Veľký frajer- 2. kapitola
30. 11. 2011- streda
Posledný novembrový deň. Nikdy som si nevedel zapamätať, ktorý mesiac má koľko dní. Teraz som sa to už nejako naučil, ale fakt by ma zaujímalo, ako to vyratúvajú tí ľudia na rukách. Podľa voľačoho sa to vraj dá, ale netuším ako. Raz mi to jeden učiteľ na základke aj vysvetľoval, ale nepochopil som to. Je mi súdené zostať sprostý čo sa týka rátania dní v mesiaci.
Vkročil som do školy. Išiel som neskoro. Ráno sa mi veľmi nechcelo vstávať. Rodičia neboli doma, tak ma nemal kto ani hnať do školy. Miu zobrali so sebou a cestou ju odniesli aj do škôlky. Vhodila do špeciálnej anglickej škôlky, kde sa s deťmi učiteľky bavili len po anglicky a tak sa dosť často stávalo aj u nás doma, že viac kecala po anglicky ako po našom.
Vykračoval som si po chodbe obzerajúc 100 rokov neaktualizované nástenky. Na jednej boli fotky zo školského zájazdu v Chorvátsku, ktorého som sa zúčastnil aj ja. Našiel som sa dokonca na niekoľkých fotkách. Pousmial som sa na nich. Mal som tam len šestnásť rokov. To som bol ešte decko. Na ďalšej nástenke bolo písané niečo o zdravej výžive. Nemal som rád takéto články. Sú také povrchné. Ani neviem, prečo si to myslím. Proste si to myslím.
Po chvíli som si pomyslel, že by som už mal ísť na hodinu. Patrilo sa prísť aspoň na posledných pár minút. Ale myslím si, že som toho veľa nepremeškal. Mali sme geografiu. Podľa mňa jeden z najzbytočnejších predmetov na svete.
„Dobrý!“ pozdravil som plešatého profesora, keď som vstúpil do triedy. Zvyšku triedy som len kývol hlavou. Netrápilo ma, či ma odzdravia, či nie.
„Dobré ráno. Kde si bol?“ začal zostra profesor Plešina.
„Ehm... doma.“ Spravil som menšiu pauza na vyvolanie napätia. Miloval som robiť napätie.
„Dôvod?“ Plešina sa začínal červenať do tváre. Zrejme od rozčúlenia. Žeby nám tu skolaboval?!
„Nechcelo sa mi ráno vstávať.“ Zopár ľudí sa v triede zasmialo a ja som po nich žmurkol očkom.
„Takže mladému pánovi sa nechcelo vstávať. To mi je ale drzosť!“ buchol malý ukazovátkom po stole až sa zlomilo na dve časti.
„Nuž... čo narobíte?!“ povedal som flegmaticky a pomalým krokom som sa vybral ku svojej lavici. Bola to posledná lavica pri oknách. Môj spolusediaci tam nebol. Zrejme si spravil dnes voľno. Aj ja som o tom uvažoval, ale potom som si to nejako rozmyslel.
Profesor sa ešte hodnú chvíľu znervózňoval, skúšal si opraviť ukazovátko, ale žiadny zápis mi nedal. Na to nemal gule. Ak mám byť úprimný, nedal mi ho z toho dôvodu, že moju rodičia tak trochu sponzorujú školu a škola sa zrejme bojí, že by o tieto prachy prišla, keby mi neprehliadla tieto drobné prešľapy. Rodičia o tom, samozrejme, nevedia. Tí by zbesneli...
„Stužková sa blíži. Už ste uvažovali o nejakom programe?“ spýtala sa nás triedna na triednickej hodine. Bola to taká 40-ročná koza, čo sa cíti vždy mladá. V podstate mi to ani nevadilo, ale keď za vami príde na diskotéke so slovami, či si spolu dáte frťana, to už teda riadne lezie na nervy. Je to dosť ťažko uveriť, že v školstve pracujú aj osoby ako je Janka Repková. Keď sme ako 15-roční prišli do gympla, hneď nám povedala, že ju pokojne môžeme oslovovať Janka a môžeme jej aj tykať. Ale tykať len v súkromí. Vtedy som si myslel, že toho súkromia asi veľa nebude, ale na diskotéke je toho jej súkromia až-až. Vždy keď sa stretneme príde za mnou a rozpráva mi dačo. Raz som ju dokonca videl aj šnupať. Ale dosť už o nej!
„Áno, dnes ideme nacvičovať program.“ Ozvala sa predsedkyňa triedy, Hana.
„O čom trepe? Ja žiadny program nemienim ísť nacvičovať.“ Šepol som svojmu spolusediacemu, Markovi, ktorý sa medzičasom ukázal v škole.
„Ti jebe? Ani ja nejdem nikam!“ súhlasil so mnou a potom sme sa už len uchechtávali na Hane, ako plánuje program.
„A aký to má byť program?“ ozvala sa triedna prehrabujúc si svoje týždeň neumyté mastné vlasy.
„No, uvažovali sme...“ nechápal som, prečo stále hovorí v množnom čísle. Nikto iný neuvažoval, iba ona! Či už sa cíti ako nejaké kráľovná?! Ktovie, čo jej chodilo rozumom...
„... o takej scénke. Mohlo by sa to volať napríklad... ružový panter.“ Plesala, aký úžasný nápad jej skrsol v hlave.
„To znie ako by sme boli trieda plná gejov!“ ohlásil sa Robo. Sedel predo mnou a zdieľal veľa podobných myšlienok ako ja. Patril medzi mojich dobrých kamarátov.
„Neznie!“ ohradila sa hneď urazená Hana.
„Hanka, ale musíme dať priestor aj iným.“ Zastala sa Roba triedna. V tomto to bola skvelá žena. Nemala rada tie namyslené fifleny, čo by najradšej svojimi stupídnymi názormi ovládli celý svet. Viem si predstaviť Haninu ružovú armádu blondínok ako pochodujú naším mestom a zotročujú každého, kto nemal aspoň jeden kus ružového oblečenia na sebe.
„Fajn! Tak si robte celý program sami!“ zvrieskla po nás. Vedela totiž, že sme podobného názoru ako Robo.
„Pokojne, Hani, pokojne...“ upokojovala ju jej kamarátka Nina.
Nakoniec sme sa nacvičovania museli zúčastniť nedobrovoľne všetci. Bola tam skupinka dievčat, ktoré vyzerali ako by si boli niečo šľahli, lebo do všetkého sa púšťali s takým entuziazmom, že sa mi z toho chcelo vracať. Stretli sme sa v jednej miestnosti v škole, kde boli veľké zrkadlá. Malo to slúžiť ako „školské fitko“, ale odjakživa som tam nikoho nevidel cvičiť. Po stenách síce boli plagáty vyšportovaných, hnusne svalnatých kulturistov, ale neverím, že niekedy čo i len vkročí človek podobný nim do tejto miestnosti. Je to proste miestnosť, za ktorú škola vyvalila kopu prachov, aby vyzerala tak ako vyzerala a teraz ju aj tak nikto nevyužíval. Riaditeľka sa mohla tešiť, že sme ju aspoň my na niečo chceli.
„Dobre, takže! Najprv by sme si mohli nacvičiť tanec a potom vymyslíme zábavný program.“ Hana dostala druhý dych a znova organizovala celú triedu.
Zopár jej priaznivcov sa pohotovo postavilo, lebo už sa malo začať tancovať, len ja, Robo a Marko sme sedeli na žinienkach a nemali sa k ničomu. No a bola tu ešte skupinka ousiderov v podobe dievčat, ktoré sa nejako neangažovali do ničoho. Tam patrila metalistka Amália. To meno k metalovému oblečeniu rozhodne nepasovalo, ale to nič. Ďalej tam patrila Laura. O nej som skoro nič nevedel. Vedel som o nej len to, že chodí so mnou do triedy a to bolo asi tak všetko. A ešte tu bola baba menom Kristína. Voľakedy sa vraj silno kamošila s Hanou, ale kvôli voľačomu sa nepohodli a odvtedy sa spolu nebavia.
„A vám treba poslať zvlášť pozvánku?“ zvrieskal po nás Hana.
„Ja nemienim tancovať!“ ozval som sa a oprel sa pohodlnejšie o tvrdú stenu.
„Okamžite poď sem!“ štekla po mne a už ma aj vytiahla na nohy. „Budeš tancovať so mnou!“ zavelila. Nemal som energiu odporovať, tak som prijal tento nemilý fakt.
„A vy tri? S vami čo bude?“ pozrela na baby zvysoka Hana.
Laura sa radšej hneď postavila, lebo videla, že ju Hana prinúti tancovať tak, či tak. Amália a Kika ešte chvíľu zápasili, ale nakoniec išli. Laura sa dostala do páru s Markom, Kika s Robom a Amália s Haniným bývalým partnerom Peťom, ktorého vymenila za mňa.
Tancovali sme na pesničku od Within Temptation. Meno pesničky bolo All I need. Celkom sa mi páčila. Mala taký metalový nádych, takže si prišla na svoje aj Amy. Tak sme mali oficiálne volať Amáliu. Väčšina ľudí jej prianie aj rešpektovalo. Len borci ako Hana nie!
Nácvik mne osobne išiel dosť na hovno! Nie som ten tanečný typ, čo bude hopkať ako niekto píska. Ten niekto bol u nás konkrétne Hana. A tým, že to robila ona, ma to bavilo ešte menej. O štvrtej hodine sa mi podarilo odtiaľ zdrhnúť s výhovorkou, že idem na záchod. Už som sa tam neukázal.
„To je ale riadna krava!“ zasmial sa Robo, keď sme sa viezli autom, lebo som ho niesol domov.
„Si myslí, že všetko vie najlepšie. Nenormálne mi lezie na nervy.“ Pridal sa aj Marko.
„Si píš... celá stužková je kokotina. Neviem, načo to vôbec je. Mne by úplne stačili dozvuky.“ Povedal som úprimne. Na dozvukoch som sa plánoval poriadna nadrbať, vyspať sa s volaktorou najschopnejšou babou z triedy a koniec. To bola moja misia. Aj keď ani jedna baba z našej triedy nie je schopná.
„To hej.“ Súhlasili so mnou obaja. Marko si vytiahol cigu z vrecka a bez opýtania si zapálil. Nevadilo mi to. Niekedy som to robieval aj ja. Ale v poslednom čase sa snažím obmedziť fajčenie. Predsa sa len mám aspoň trochu rád.
„Ako ste na tom s Lindou?“ spýtal som sa Roba. Linda bola jeho frajerka, s ktorou sa pravidelne rozchádzal a dával dokopy. Myslím, že ich na tom najviac bavilo udobrovanie, ktoré prebiehalo stále na rovnakom mieste. V posteli.
„Teraz sme spolu.“ Odvetil so smiechom Robo. Vedel, že ho naťahujem.
„Od kedy, do kedy?“ opýtal som sa a bol pripravený na protiútok.
„Od pondelka. Bol som za ňou, trošku sme sa udobrovali a teraz sme v pohode. A typujem, že asi do soboty, vtedy bude tá diska a ktovie, čo všetko sa tam môže stať...“ odpovedal mi prefíkaný Robo.
„Ty si teda riadny pašák.“ Ozval sa aj Marko.
„Ty si pod papučou, tak buď ticho.“ Povedal som mu a rehotali sme sa na plnú hubu.
„Romanka je fajn, len trošku panovačná.“ Zastal sa svojej milej Marko.
„Trošku? Veď tá ťa samého ani psa nepustí venčiť.“ Odvrkol mu Robo. To bol fakt. Keď sa do Markovej ulice nasťahovala nová, celkom pekná baba a Romana to zistila, Markovi zakázala chodiť venčiť psa. Ževraj, aby ho náhodou cestou nezbalila. Naozaj sa jej to nepodarilo, lebo raz ju Romana zbadala ako sa s Markom rozpráva cez plot, poriadne jej vynadala, v podstate ani neviem, za čo presne, a tá baba sa už na Markov dom nikdy viac nepozrela.
Cestou som zobral domov oboch chalanov a potom som sa pobral domov aj ja.
Doma ma čakala večera a hyperaktívna Mia, ktorá sa so mnou silou mocou chcela hrať.
„A čo? Dnes ti nejdú Špionky?“ spýtal som sa jej, keď som sa unavený zvalil na gauč a ona po mne začala skákať.
„Čo si šiši?! Veď tie chodia len v sobotu a v nedeľu.“ Povedala mi ako samozrejmosť a dupla po mne svojou mini nôžkou.
„Ach tak... prepáč mi to.“ Ospravedlnil som sa jej a zvalil ju na chrbát.
„Max, opatrne! Nieže sa zraní!“ zakričala po mne mama, keď videla, že prehodnocujem sily svojej sestry.
„Neboj sa.“ Zakričal som jej späť. „Ty si teda riadna bojovníčka!“ povedal som už Mii a začali sme bojovať. Samozrejme, som ju nechal vyhrať nech sa teší...
Nejako som sa dokotil do svojej izby a mŕtvy som padol na posteľ. Zaspal som.
Znovu som sa prebral asi o desiatej v noci. A keďže som bol dobre vyspatý a celá rodina už spala, vybral som sa von na krátku prechádzku. Každý obyvateľ našej malebnej dedinky už spal, alebo proste nikto nebol vonku v tomto nečase. Bolo asi desať stupňov pod nulou a bola mi zima na každučké miesto na tele. Ale potreboval som sa proste prejsť. Prešiel som sa k jazeru. Polka jazera, ktorá ešte prednedávnom nebola vôbec zmrznutá, bola už celá pokrytá snehovou prikrývkou. Zrejme zamrzla. Podišiel som bližšie k jazeru, že skúsim, či je už ľad pevný, ale po prvom kroku som si to rozmyslel, keďže ľad podo mnou riadne zapukal. Našťastie som sa nezamočil, len som sa zľakol. Nakoniec som sa pobral domov a išiel som opäť spať.