3 MESIACE-12.KAPITOLA
4.apríl.2011-pondelok
Víkend rýchlo prešiel a nastal znovu môj najneobľúbenejší deň v týždni, pondelok. Za tieto dva uplynulé dni sa nič výnimočné neudialo, maximálne toľko, že som bola vonku s kamoškami Beky a spol...
Ako som si tak vykračovala do školy, začula som za sebou kroky. Neotáčala som sa. Klopkavé topánky dnes už nosí skoro každá baba. Ale nie každá baba je obdarená hnusným hlasom. Doteraz som si „vychutnávala“ okolité úkazy prírody ako napríklad veľký strom na školskom pozemku, ktorý tam vraj bol už, keď sem chodila moja mama. No z môjho melancholického vnímania prírody ma vytrhla Verona.
„Mirka!“ pekne krásne ma oslovila, keď ma dostihla.
„Veronika!“ usmiala som sa na ňu falošne.
„Ako si sa bavila v piatok?“ spýtala sa ma a predstierala vážny záujem o sta mojej duše počas párty.
„Skvele.“ Naschvál som sa jej neopýtala, že ako sa bavila ona. Bolo to v nádeji, že dá pokoj. Jasné, že sa tak nestalo. Verona nemôže len tak bezdôvodne prísť za druhým človekom a milo priateľsky sa ho opýtať na náladu. To, proste, nie je jej štýl.
„Veď aj ja. Aďko je úžasný. Už chápem, čo si na ňom vtedy videla.“ A teraz mi zovrela krv v žilách. Na chvíľku som pred sebou zbadala vidinu ako jej hlavu búcham o budovu školy a ako jej vypadávajú po jednom zuby a vypľúva krv. Potom som sa spamätala a len zatla päste. „No čo? Nič mi k tomu nepovieš?“ zapárala ďalej, keď som jej na to nič neodsekla.
„Nie.“ Odpovedala som jej jasne a stručne.
„Teba asi ešte stále žere, že spolu chodíme. Ešte si sa nespamätala z toho rozchodu.“ Hovorila si sama pre seba, akoby som tam ani nebola.
„Ale nie, Veronika. Je to v pohode.“ Ubezpečila som ju s tým najpokojnejším výrazom tváre, aký som dokázala zahrať.
„To dúfam. Inak všimla som si, že aj ty máš nového priateľa.“ Podotkla uštipačne.
„Nie. To je len kamoš.“ Prečo som jej toto všetko vôbec hovorila?! Nič ju do toho nebolo...
„No na tanečnom parkete to veľmi tak nevyzeralo.“ Vŕtala ďalej. Mohla by ísť súťažiť v otravnosti. Dám na to hlavu, že by vyhrala.
„No vidíš... Nie všetko je tak ako vyzerá.“ Odvrkla som jej. Konečne sme došli do budovy školy a naše cesty sa rozdelili pri šatniach. Ešteže tá jej je od mojej na míle ďaleko.
„Ahoj, Mirka.“ Pozdravila ma Lucia. Nedokázala som určiť, či to bol milý pozdrav, ani či hnusný. Proste pozdrav.
„Čau.“ Odzdravila som sa jej bez emócií.
„Počula som, že si predsa len bola na mojej párty.“ Ach tak. Toto je vo veci.
„Hej, nakoniec ma Kori nahovoril, aby som išla.“ Povedala som jej popravde.
„Mohla si sa mi aspoň ozvať, že si tam.“ Zacítila som v jej tóne výčitku. Nemala na ňu právo.
„Ehm... Bola si zamestnaná s Veronou. Nechcela som vás rušiť.“ Odvetila som jej. Ona na mňa len tak čumela.
„No fajn. A cítila si sa dobre?“ spýtala sa, keď si uvedomila, že mám pravdu.
„Bolo to v pohode. Musím ísť.“ Išla som na nemčinu. V škole sme delení na dve skupiny. Lucia nebola so mnou v skupine. Našťastie...
Zato bol so mnou v skupine Maťo. S ním som aj sedávala na nemčine. Vždy mi vedel skvelo poradiť. Preto som s ním tak rada sedela.
„Čo má byť tuto?“ spýtala som sa ho a zároveň nazrela do jeho knihy. Mali sme robiť doplňovanie slovies. Neznášala som tieto otravné cvičenie.
„Leben.“ Odpovedal mi. „Odpíš si to ak chceš.“ Pohotove mi navrhol, keď videl, že som len pri treťom slovese a on už mal všetkých pätnásť.
„Ďakujem.“ Úprimne som sa na neho usmiala a usilovne odpisovala slovesá. O chvíľu som to mala hotové. Mohli sme sa zatiaľ baviť. Sedeli sme v treťom rade, takže učiteľka nemala na nás až taký dobrý výhľad.
„V piatok si bola?“ spýtal sa, keď sme zošuchli na stoličke, tak aby učiteľka nemala ani šancu nás zazrieť.
„U Lucii myslíš? Hej, bola som.“ Povedala som mu.
„Ani som ťa nevidel.“ Odvetil po chvíľke.
„Nebola som dlho. V podstate som tam bola asi len preto, aby sa nič nepovedalo.“ Trošku som sa zamotala sama do vlastných slov.
„Čože? To som celkom nepochopil.“ To sa dalo čakať. Ani ja som to nepochopila.
„No, že aby sa nehovorilo, že len kvôli Verone som nebola.“ Povedala som to tentoraz jasnejšie.
„Jáj.... Všetci predpovedajú, že to je len dočasné. Aďo bol obláznený, mrcha to využila a stalo sa... Nie je v tom nič hlbšie.“ Konštatoval Maťo.
„Kto všetci?“ potichu som sa zasmiala.
„No všetci. Každý s kým som sa o tom bavil, povedal niečo v tomto zmysle.“ Objasnil mi.
„Och... to akože sa o tomto bavia ľudia. Som ohováranejšia ako som čakala.“ Trpko som sa usmiala.
„To nie! Nie je to ohováranie. Keď sme už pri ohováraní, ohovárajú skôr Veronu.“ Toto ma aspoň trošku potešilo. Konečne je ona za tú zlú a ja za tú dobrú.
„Super!“ povedala som úprimne. „Ale aj tak každý leží pri jej nohách, nie pri mojich.“ Dodala som. Úprimne, netúžila som, aby sa mi všetci pchali do zadku ako jej... Ale ona, nech by urobila čokoľvek, stále bude za tú najväčšiu hviezdu. Aj keď mrcha hviezdu.
„Raz sa uvedomia. Ja som aj tak na tvojej strane.“ Potľapkal ma po pleci. Bol na mojej strane vlastne len preto, lebo voľakedy sa k nemu Verona zachovala dosť nepekne. Namotávala ho, namotávala a potom ho odkopla. Ináč by bol aj on, samozrejme, s ňou. Ale je to riadne trápne. Deliť sa takto na dva tábory. Och! Či ju len....
„Iste.“ Usmiala som sa na neho a učiteľka vyhlásila, že si ideme kontrolovať cvičenie. Jasné, že sme ho obaja mali správne.
A prišiel čas aj na môj tenisový tréning. Mala som obavy, že čo si bude Kori dovoľovať po tom piatku. Či si nebude myslieť, že teraz spolu niečo máme. Fakt som dúfala, že nie. Dúfala som zbytočne.
„Ahoj, zlato!“ privítal ma a silno ma privinul k sebe. A ešte to odlovenie. Zlatko!
„No, no. No!“ bránila som sa bleskurýchlo. Odskočila som od neho a zazrela som na neho.
„Čo sa deje?“ prekvapil sa. Po tom piatku bola moja reakcia príliš iná, akú čakal.
„Nič, Kori. Nechaj ma.“ Zmiernila som tón, ale slová boli kruté.
„Ehm... Toto som nečakal.“ Priznal sa.
„Ja viem. To v piatok... to bola chyba.“ Povedala som mu. On na mňa len vyvaľoval oči. Nechápal.
„Chyba? Toľkokrát si schybila?“ asi myslela na počet bozkov. Bola som riadna mrcha. Presne ako Verona.
„Áno. Prepáč, Kori. Ja... idem sa prezliecť.“ Vyhla som sa mu a vošla som do šatne.
„Takže, dnes teda začne ten spoločný tréning.“ Pripomenula mi Sisa vec, na ktorú som úplne zabudla. Ešte aj toto. Čo som komu spravila?! Aha jasné. Ublížila som Korimu. V podstate si zaslúžim všetko zlé.
Na kurty o nedlho prišiel aj Dušan Babic, hľadač tenisových talentov. Jeho ležérny výzor ma rozhodil ešte viac a začala som byť oveľa nervóznejšia. V takomto psychickom rozpoložení bolo jasné, že mi ani tenis nepôjde dobre.
Ale! Čo osud nechcel, tenis mi išiel skvele. A aj Korimu. Babic nás pochválil.
„Dnes vám to išlo skvelo. Ste obaja veľmi talentovaní.“ Chválil nás a búchal pri tom Koriho po chrbte.
„Ďakujeme.“ Povedal za oboch Kori.
„Niekedy na konci apríla, ešte neviem presne kedy, bude turnaj. Chcem, aby ste tam hrali štvorhru.“ Oznámil nám. Veľmi ma to potešilo.
„To je super!“ nezdržala som emócie. Mala som chuť v tú chvíľu objať Koriho, ale radšej som to nechala tak. Zase by si začal niečo namýšľať.
„Áno. Uvidíme sa o týždeň. Dovidenia!“ a vykráčal z kurtov.
„No! Proste ste skvelí!“ jasala Sisa.
„Hej. No ja idem. Ahojte!“ rozhodla som sa a išla smerom k šatniam. Kori nešiel za mnou.
„Som domááá!“ zakričala som do éteru domu a, úprimne, nečakala som, že na to niekto zareaguje.
„Ahoj, Mirka!“ privítal ma otec. Na prekvapenie! Chodí domov vždy neskoro. Keby to nebol môj otec, myslela by som si, že má milenku. Ale on tak bezhlavo miluje mamu... Je to asi najromantickejšia láska, akú poznám. Bodaj by som aj ja raz takú mohla zažiť.
„Ahoj, ako to, že si doma?“ spýtala som sa na rovinu.
„No musel som ťa počkať, stalo sa niečo.“ Hovoril dosť vážne. Začínala som mať strach.
„Čo sa stalo? Niečo s mamou?“ od strachu mi preskakoval hlas, akoby som mutovala.
„Hej, ale neboj sa nie je to až také strašné. Keď išla z roboty, zrazilo ju auto a má otras mozgu a zlomenú ruku.“ Oznamoval mi otec.
„Čože? Ju zrazilo auto?! To kto bol taký mantavý?! Poďme rýchlo za ňou!“ objavil sa vo mne doteraz nevídaný adrenalín.
„Dobre, dobre...“ otec zobral kľúče od auta a už sme aj boli v nemocnici.
„Mami!“ skríkla som, keď som uvidela mamu s rukou v sadre a s obalenou hlavou ležať na nepohodlnom nemocničnom lôžku.
„Ahoj, Miruška! Neboj sa, som v poriadku, len ma trochu hlava bolí.“ Upokojovala ma hneď.
„Kto ťa zrazil, kde, kedy?“ spustila som na ňu hromadu otázok.
„No, bol to môj kolega, ale to nič... Zrazil ma na parkovisku, keď som išla roboty.“ Odpovedala mi pekne na všetky položené otázky.
„Veľmi ťa to bolí?“ hladkala som jej zlomenú ruku.
„Ani nie, dali mi nejaké lieky na bolesť. Ale hlava! Tá ma teda riadne bolí.“ Hovorila. V nemocnici sme pobudli ešte asi hodinu a potom sme išli domov. Mama musí zostať v nemocnici ešte pár dní a potom ju pustia domov. Ach... Toľko nešťastia postíha našu rodinu v poslednom čase... Len nech to nie je už horšie.
Komentáře
Přehled komentářů
Veľmi dobrééé :) Ach tááá Verona tam... ale Maťkooo je zaltýý :) :)
komentar
(Evelyn, 1. 9. 2011 18:48)Konečne sme sa dockali dalsej casti :)) a oplatilo sa :)) len tak dalej :)) :*
:)))
(Meriii, 24. 9. 2011 19:13)