Veľký frajer-9. kapitola
17.12.2011- sobota
Byť najebaný pred prázdninami, to nie je celkom dobrý štít, čo sa tohto týka. Tento rok asi nedostanem veľa darčekov. Aj Mikuláš bol biedny, keďže ja som hral Mikuláša Mii. Rodičia jej povedali, že som musel odísť niekam a zhodou okolností vtedy k nám domov zavítal Mikuláš. Mii to nebolo ani náhodou podozrivé. Ale je fajn, že deti veria v niečo takéto. No ale s tou najebanosťou som chcel povedať len toľko, že po minulé roky som alkohol obmedzoval aspoň 2 týždne pred Vianocami. Mal som akú takú úctu k Vianociam, ale tento rok to bez liehu proste nešlo. No povedzte! Vy by ste nepili na dozvukoch?!
„Dobré ránko, slniečko.“ Zašeptal mi do ucha neznámy hlas. V prvej chvíli som si ani neuvedomoval, kde sa to nachádzam. Myslel som si, že som doma u nejakej baby, ktorú som zbalil na diskotéke. Nebol som! Ležal som v chate prikrytý chlpatou dekou a objímala ma neznáma ruka. Začal som si pretierať oči, nech uvidím, kto to tam vedľa mňa leží.
„Do piči! Bruno zlez odo mňa!“ zvreskol som na Bruna, keď som si uvedomil, že to je on.
„Pokojne, mucko.“ Neveril som vlastným ušiam. On mi práve povedal „Mucko“?
„Dám ti takého Mucka! Choď preč!“ a surovo som ho skopol z postele. Nestačilo. Tá buzna vstala a začala sa ku mne opäť natláčať.
„Ale no. V noci si sa takto nesprával!“ začal ma pichať do rebier. Čo som robil v noci?! Pamätám si len to, že ma Laura uložila spať. Kto vie, kedy sa sem dotrepal tento.
„Bruno, choď do riti!“ zakričal som na neho poslednýkrát a odišiel z izby, lebo som vedel, že sa pokoja pri ňom už nedočkám.
Zišiel som dole do kuchynky. Sedela tam Kika a Laura.
„Laura, môžeš na slovíčko?“ spýtal som sa jej a len tak sa nahol z poza steny. Prišla ku mne.
„Ty, počúvaj... Keď si ma večer dala spať... prišiel ku mne Bruno?“ spýtal som sa dosť nesmelo. Nebol som si istý, či vôbec chcem vedieť, čo sa v noci dialo.
„Nie. Prečo?“ spýtala sa ma nechápavo.
„No, lebo dnes ráno, keď som sa prebudil, ležal vedľa mňa. Skoro som dostal infarkt.“ Hovoril som šeptom. Nechcel som, aby to niekto začul.
„Och... Nemyslím si, že spal pri tebe. Ráno som ho videla buntošiť v kuchyni. Podľa mňa spal tuto na sedačke.“ Hovorila ukazujúc na biednu sedačku v kuchyni.
„Fakt?“ vyvalil som na ňu oči. Strašne sa mi uľavilo.
„No jasné. Bruno vie, že by si ho zabil, keby sa o niečo pokúsil.“ Povedala a chlipla si z kávy, ktorú držala v rukách.
„Tak to určite. Inak... je ešte káva?“ začali sa mi zbiehať slinky, keď som tú kávu videl. Bolela ma hlava. Mal som opicu! Opicu som nemal už strašne dávno. To asi kvôli tomu alkoholu neznámeho druhu. Doteraz som nezistil, čo to bolo.
„Hej. Poď, nalejem ti.“ Zavolala ma a ja som poslušne cupital za ňou.
„Ahoj!“ pozdravil som Kiku, keď som si sadol ku stolu.
„Čau.“ Odzdravila ma. Zrejme ju prekvapilo, že som sa jej prihovoril.
„To je už toľko hodín?!“ Vypleštil som oči, keď som zbadal, že hodinky ukazujú jednu hodinu poobede. Strašne rýchlo prešiel čas.
„Nezdá sa, čo?“ zasmiala sa Laura. „Tu máš.“ Do ruky mi vtisla hrnček kávy. Dala sa hneď piť. Nebola ani horúca, ani studená.
„Dala by si mi aj mlieko a cukor?“ poprosil som.
„Ak chceš, aby ti fakt zabrala, neslaď si ju, ani mlieko si do nej nedávaj. Tým káva stráca účinok.“ Povedala mi. „Ale ak to tak veľmi chceš...“
„Nie, v pohode.“ Teraz som potreboval, aby mi káva zabrala a nie, aby mi chutila.
„Je hnusná.“ Precedil som pomedzi zuby po chvíli. Ani jedna z nich nereagovala. Nechcel som s nimi sedieť v tichu, tak som sa spýtal: „A vy ste kde spali? A s kým?“ trošku mi to pripadalo ako výsluch.
„My dve spolu. Vedľa tvojej izby.“ Odpovedala Kika.
„Chceš niečo jesť?“ spýtala sa ma Laura, ktorá stála pri kuchynskej linke a niečo kuchtila.
„Mh.“ Prikývol som. Zvláštne je na mne to, že po opici som hladný a nie ani taký smädný ako väčšina opilcov. Nevidel som, čo mi pripravuje, ale bola rýchla a vyzerala, že to robí šikovne. O chvíľu mi už na stole sídlili raňajky. Bol tam syr, šunka, chlieb a kúsok papriky. Mňamky! Postupne sa začali schádzať z izieb aj iní ospalci. Laura automaticky každému podávala raňajky. Neviem, kedy sme ju zvolili za triednu kuchárku. Vlastne ona podávala raňajky spojené s obedom. O jednu starosť menej.
Poobede sme si pustili film. Niekto doniesol data projektor, ja som doniesol notebook a cez to sme pustili film, ktorý som stiahol. Pozerali sme Lóve. Baby si veľmi želali, aby som ti stiahol, tak som im splnil želanie.
V polke filmu, kde už hlavná hrdinka Kristína Svarisnká jebala s Nemtudom o sto šesť ma to prestalo baviť, tak som sa rozhodol, že pôjdem spoznávať krásny okolitej prírody. Vzal som aj foťák. Čo ak uvidím niečo zaujímavé...
Vyšiel som z chaty. Bola poriadna zima. Momentálne nesnežilo, ale všetko bolo pokryté snehom. Chvíľu som sa musel obzerať, aby som si vôbec našiel auto. Nakoniec som ho našiel a tak pokojne kráčal zasneženou krajinkou. Zbadal som niečie stopy v snehu. Takže som nebol jediný, kto sa išiel prechádzať. Rozhodol som sa tie stopy sledovať. Viedli smerom k malému lesu, ktorý sa rozprestieral za chatou. To budú zábery, pomyslel som si.
Ako som tam kráčal. Začul som slabý hlások. Čím bližšie som sa k nemu blížil, tým lepšie som rozoznával, že to je spev. Boli to slová nejakej anglickej pesničky. Neviem akej.
„Light up...have a choise....hear my voice... dear.“ Počul som len útržky z pesničky. Nepoznal som ju. Stále som nevidel osobu, čo to spieva.
Vtom som došiel k malému jazierku. Zbadal som obrysy postavy. „Light up, light up! Asi f you have a choise. Even if you cannot hear my voice...“ už som zreteľne počul slová pesničky. Stále som však nevedel, čo je to za pesničku. Viac ma zaujímalo, kto to spieva.
Zrazu som sa pošmykol na ľade a spadol som. Poriadne to zašušotalo. Hlas okamžite stíchol.
„Kto je tam?“ ozval sa známy hlas. Prišiel som na to, že to je Laura.
„Ja som to!“ zakričal som, pritláčajúc si boľavé miesto na nohe.
„Max?“ vyslovila moje meno.
„Hej!“ odvetil som nevďačne.
Začala sa ku mne predierať cez stromy a kríky.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa pozerajúc na mňa.
„Nebavil ma film, tak som si prišiel schladiť zadok do snehu.“ Povedal som ironicky. Tak trošku som sa na ňu hneval. Spadol som kvôli nej!
„No jasné. Špehoval si ma?“ spýtala sa a nadvihla jedno obočie.
„Určite! Nemysli si o sebe toľko!“ zašomral som a začal sa dvíhať zo zeme.
„Pomôžem ti?“ spýtala sa a vytrčila mi ruku.
„Nie!“ zamumlal som, ale chytil som jej ruku a dovolil jej, aby ma dvíhala.
„No prečo si tu naozaj?“ spýtala sa ma, keď sme kráčali naspäť ku chate.
„Nechcelo sa mi pozerať ten sprostý film. Je o ničom.“ Odpovedal som jej.
„Lóve ste pozerali? Jediný slovenský film, ktorý stojí zato... Ale nie je to bohviečo.“ Skonštatovala.
„Asi tak...“
Chvíľu sme kráčali v tichu. Nevadilo mi to. Potom ma napadlo, že by som sa jej mohol opýtať na ten spev.
„Ty a čo si to tam spievala?“ spýtal som sa jej náhle.
„Ach... to nič.“ Začervenala sa trošku. Alebo to bolo do zimy...?
„No ale počul som ťa.“ Namietal som. Znelo to dosť dobre.
„To som si len tak spievala. Zabudni na to.“ Povedala mi a tak som sa ju rozhodol poslúchnuť.
Prišli sme k chate.
„No ja si idem dať asi šlofíka.“ Zhodnotila Laura po svojom dlhom zívnutí.
„Tiež som o tom uvažoval.“ Z chuti som sa zasmial.
A tak sme sa obaja rozišli do „svojich“ izieb a zaspali sme. Teda, aspoň ja.
Už druhýkrát tento deň som sa prebudil. Bolo šesť hodín večer. Pozrel som von oknom. Slabé svetlo mi pomohlo rozoznať, že vonku sneží. Zase si nebudem vedieť nájsť auto...
Zišiel som dole po schodoch. Ešte stále sa pozeral film. No namiesto Kristíny Svarinskej a Nemtudu, jebali na obrazovke Robert Pattinson a Kristen Stewart. Moji milovaní spolužiaci pozerali Twilight ságu. Že ich tá sprostosť baví. Myslel som si, že vekom dospejú. Nestalo sa...
„Čau brácho!“ prvýkrát dnes som uvidel Marka.
„Sevas!“ odzdravil sa mi.
„Dnes som ťa ani nevidel. Kde sa ponevieraš?“ spýtal som sa ho a hľadal si niečo pod zub.
„Skrývam sa pred Brunom, Ten debil sa do mňa asi buchol.“ Povedal mi vystrašene Marko. Myslím, že sa Bruna fakt bál, lebo mal oči ako zľaknutá srnka v noci, keď je ožiarená svetlom z auta a už-už sa vám chystá skočiť pod kolesá auta.
„Och sorry, volá mi Romanka.“ Povedal mi. „Ahoj, zlatko... áno, všetko je v poriadku... Nie, žiadna baba sa na mňa nelepí.“ Toto už adresoval Romane.
„Ale jeden chalan áno!“ zakričal som škodoradostne do telefónu. Bruno bude mať v blízkej budúcnosti vážne spory s Romankou. Zedol to...
Okolo deviatej už boli všetci unudený z celodenného pozerania filmov a tak sa začala zábava. Zaumienil som si, že dnes sa budem baviť viac ako včera.
Koniec koncov aj sa mi to celkom darilo. Po štvrtom frťanovi mi už bolo jedno, že sa okolo mňa krúti Hana. Spolupracoval som s ňou. Bola ku mne otočená zadkom a tak sa snažila, tak sa obtierala až kým som jej neobjal bedrá. To sa jej páčilo a otočila sa ku mne tvárou. Ruky si dala na moje plecia a teraz sa obtierala spredu. Hana bolo fakt pekné dievča, len kvôli tej jej jedovatosti som ju nemal moc v láske. Našťastie som teraz tú jej jedovatosť natoľko necítil. Pritiahol som si ju k sebe, poriadne silno, viem, že to mala vždy rada. Pritlačil som ju k najbližšej stene a priblížil sa k nej perami čo najviac. Zacítil som jej jemný dych. To mi dalo znamenie, že ju mám pobozkať. Urobil som to. Vášnivo, bez citu, surovo som ju začal bozkávať. Páčilo sa jej to. Lebo ma bozkávala ešte vášnivejšie, ešte s menším citom a ešte surovejšie. Zvalili sme sa gauč, ktorý stál hneď vedľa našej „bozkávacej“ steny. Bozkával som ju ďalej, ale sfunkčnil som aj svoje ruky. Hladkal som jej stehná, zadok, až som prešiel k masírovaniu vnútornej strany stehna. Jemne zavzdychala. Schytil som ju za ruku a viedol ju do „svojej“ izby.
V izbe som ju zvalil na posteľ. Provokatívne sa na mňa škerila. Zvalil som sa vedľa nej a opäť sa na ňu vrhol. Začala mi rozopínať košeľu a ja som jej ťahal hore tričko. Pomohla mi, lebo si ho strhla sama. Dala mi dole košeľu. Potom prešla na rozopínanie džínsov. Išlo jej to od ruky. Bola to skúsená kurvička. Ja som ju len bozkával. Svoje gate si medzitým stihla sama. Siahla mi do rozkroku. Páčilo sa mi to...
V tom sa niečo vo mne zlomilo. Skamenel som. Odtisol som ju od seba. Práve v momente, keď klesala čoraz nižšie. Fakt neviem, čo sa to so mnou stalo, ale v tej chvíli sa mi zhnusila.
„Čo sa deje?“ prekvapene na mňa pozrela.
„Nič! Vypadni!“ zaštekol som na ňu.
„Prosím?“ pozrela na mňa, ako by nepočula.
„Choď do riti, Hana!“ skríkol som na ňu. Ona si urazene zobrala veci. Ani neobliekla a vybehla z izby.
Ach! Čo sa mi to stalo?! Vôbec som tomu nerozumel... Poslať krásne rozpracovanú babu do riti... Asi budem chorý.
Chvíľu som ešte rozjímal nad svojím činom, ale potom som sa pobral do spoločnosti. Nebudem tu predsa depkárčiť, pomyslel som si.
Keď som sa vrátil medzi mojich obľúbených spolužiakov, všimol som si, že sa Hana už točí okolo ďalšieho chalana. Nevidel som, kto to je, lebo mi bol chrbtom. Chudák on.
„Poďte von!“ ťahal som za rukáv Marka a Roba, ktorí vášnivo debatovali medzi sebou. Oni išli bez slova za mnou.
„Čo je kámo?“ zvolal nechápavo Robo.
„Je to tu na hovno. Dozvuky som si predstavoval lepšie.“ Sťažoval som sa ako stará babka u doktora.
„S čím máš problém?“ zakričal na mňa neartikulovane. Tento mal v sebe už asi dosť. Možno toľko, ako ja včera. Len u neho sa alkohol v krvi prejavoval inak. Hulákal po ľuďoch.
„S ničím konkrétnym, ale je to tu o ničom.“ Húdol som si svoje.
„Veď zajtra dáme detox a ideme domov.“ Utešil ma Marko. „Maj v piči...“ dodal, keď videl, že nezabralo.
„No jo...“ vzdychol som si.
„Robo, ty čo si včera vyvádzal s Ninou?“ spýtal som sa po chvíli.
„Lebo?“ pozrel na mňa krvou podliatymi očami.
„No veď si sa s ňou vyspal.“ Povedal som mu.
„A čo?“ zrejme ho to vôbec netrápilo.
„Čo na to Linda?“ do výsluchu sa zapojil aj Marko.
„Ty sa nestaraj. Ty si pod papučou.“ Zahriakol ho Robo.
V tom sa otvorili dvere a z nich sa aj s fľašou vodky vyvalila Nina.
„Robči, kde si?“ sladko začvirikala odo dverí.
„Tu som.“ Zakričal jej naspäť. Ona sa pomaly stackala po schodoch a skočila do náručia rovno Robovi.
„No čo, miláčik?“ začal zľahka Robo. Nina neváhala, napila sa poriadny dúšok vodky a začala vášnivo bozkávať Roba. Vôbec sa nebránil.
Ja som nemal chuť sa pozerať na živé porno, tak som sa vybral aj s Markom opäť do chaty. Dnu a von. Dnu a von. Takto prebiehal celý náš večer.
Spať som išiel asi o štvrtej, keď sme s Markom samy dvaja stiahli víno, ktoré sa len tak nevinne povaľovalo pred dverami do chaty. Zrejme si ho tam dal niekto chladiť a my sme mu ho zobrali. Pech!
Komentáře
Přehled komentářů
Ja som si vazne myslela, ze sa nedockam!! :D kOnecneee!! A stalo to za to tolko cakat, uzasna kapitolka!!! :)
ne hehee :D
(Lina, 2. 12. 2012 19:12)