Dlho som nevedela, ako mám vlastne začať písať tento článok, pretože myslím, že pri pohľade na to, čo Barborka dokázala, sú všetky slová zbytočné. Áno, uznávam, znie to ako klišé, no pre mňa je táto „mladá umelkyňa“ doslova zázračným dieťaťom. Výnimočných ľudí s Downovým syndrómom, ktorý nádherne spievajú, hrajú alebo tancujú je mnoho, no a Barborka je jednou z nich – maliarka, ktorá však maľuje dušou. Neviem, prečo ma práve jej príbeh chytil za srdce, ale keď sa pozerám na jej obrázky, vravím si, pane Bože, ako to len dokáže.... 11 ročná malá slečna maľuje naozaj jednoduché obrazy pre pohladenie duše, ktoré vás však zaujmú farbami, sú plné života a doslova vyžarujú taký zvláštny dojem, akoby Barborka preniesla svoj životný optimizmus na plátno. V histórii umenia existovalo mnoho autorov, ktorí trpeli depresiami, úchylkami, či inými duševnými stavmi, a to všetko prenášali aj do obrazov, do sivých a ponurých diel, ktoré človeka privádzajú naozaj na rôzne deštruktívne myšlienky . Naopak Barborkine obrázky sú práve tie, ktorými si vylepšujem deň – stačí sa pozrieť na jej Vlčie maky, alebo Tulipány, predstaviť si sústredenú, malú, krásnu tváričku ktorá ich maľuje...Barborkine „farebné snenie“ nielen navodzuje príjemný pocit, ale núti ma zamyslieť sa.
Aj ostatní umelci, ktorý sú fyzicky hendikepovaní, ako Wang Yongchun, či Kamal Nishad ( obidvaja bezrukí, maľujú so štetcom v ústach) či stovky ďalších...myslím, že všetci si zaslúžia o trošku viac pozornosti, ako sa im dostáva. Veď pri tvorbe týchto ľudí slovo „umenie“ dostáva celkom iný význam...
