Detský svet je zložitý, ale neohraničený. Koľko tajomstiev a záhad je v ňom ukrytých! Umenie je jednou z foriem, ktoré dokážu otvoriť tento svet dieťaťu. Samo to však nedokáže. Sme tu my, aby sme mu pomohli objaviť a nájsť v prvom rade samého seba. A to je krok k tomu, aby začal rásť. Rásť nie fyzicky, ale duchovne.
Treba deťom pomôcť nájsť svoje miesto v tomto zložitom , a pritom svete bohatom na farby a tvary. Tak, ako nemôžeme povedať, ktorý prst na ruke je najdôležitejší, tak nemôžeme povedať ani ktorý druh umenia je najdôležitejší. Všetko má svoje čaro, svoj pôvab, ale aj svoju nutnosť. Je veľmi dôležité oboznámiť dieťa, pokiaľ je to možné, so všetkými druhmi umenia a rôznymi technikami Nielen teoreticky, ale - a to predovšetkým, prakticky.
Už od raného veku ho treba učiť vnímať krásu okolo seba, ale aj tam, kde na prvý pohľad nie je.
Ja sa teraz pokúsim opísať vám, ako sa o to pokúšam ja s Barborkou
Zoberme si takú húsenicu. Poväčšine každý povie: „Bŕŕŕ, tá je ale škaredá!“
My sa s Barborkou k nej skloníme a začneme si hovoriť aké má farby, aké má pohyby a nakoniec si povieme o tom, aký krásný motýľ z nej časom vznikne... Čiže, snažíme sa vnímať krásu. A tak je to aj s rôznymi rastlinami... Veď napríklad v obyčajnom bodliaku, pri ktorom si väčšina ľudí povie ,že to by sa malo zničiť, lebo to je len burina... My sme v ňom objavili skrytú krásu a keď sme sa vrátili domov, sadli sme si k papieru a Barborka sa pokúsila vyjadriť to, čo prežila a nakreslila obraz. Bol to obraz, ktorý sa takmer každému páčil. Pretože hoci urobila bodliak čierny, dala okolo neho spústu pestrých farieb. Akoby tým chcela vyjadriť krásu sveta a tým pádom bodliak vynikol ako niečo čarovné, tajomné a nádherné.
Tiež sa usilujem o to, aby Barborka nevnímala len výtvarné umenie, aj keď toto hrá doménu. Popri maľovaní si pustíme hudbu. Niekedy je to Mozart, Dvořák, Vivaldi....občas sa započúvame a potom si povieme čo v nás tá hudba vyvolala, ako sa nám páčila... Inokedy si zase pustíme ľudové piesne, ale najčastejšie si spievame. Toto všetko Barborka akoby nasávala a potom sa to snaží aplikovať aj sama.
Umenie, to nie je len estetično, ktoré by malo byť v každom. Je to predovšetkým umenie objavovať svet a vzápätí ho svojim spôsobom aj znázorniť.
Uvediem ešte jeden príklad.
Dážď, poviete si čo je na ňom divné. Ja som chcela aby aj tento živel Barborka precítila. Jedného dňa dosť silno pršalo a dážď neúnavne klopal na naše okná, akoby chcel povedať – otvorte, pustite ma na návštevu. Takto sme to vnímali preto sme otvorili okno a nechali na seba padať kvapky. Smiali sme sa pritom...Bolo to úchvatné! Po chvíli, keď sme už boli celé mokré, zatvorili sme a povedali sme si, že to namaľujeme... Najskôr sme sa porozprávali o tom aký bol dážď mokrý. Namočili sme výkres a ...kvapkali farbu. Bol to dážď...
Ale čo je najdôležitejšie, že to bolo vyjadrenie niečoho, čo Barborka prežila, o čom sme spolu hovorili a čo sa potom pokúsila vyjadriť.
Pretože si myslím, že Umenie je formou vnímania, poznávania a vyjadrovania okolitého sveta. Niekedy sa nám to darí viac, inokedy menej. Dôležité je neustále sa tomu učiť .
Výtvarné umenie a deti
26. 11. 2010
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář