16. kapitola - Godricova úžľabina
Keď sa Harry na druhý deň ráno zobudil, chvíľku mu trvalo, kým si spomenul, čo sa stalo. Naivne dúfal, že to bol len sen, že Ron nikdy neodišiel a je stále s nimi.
Ale keď otočil hlavou na posteli a uvidel Ronovu opustenú posteľ, bolo to pre neho akoby uvidel mŕtvolu. Zoskočil zo svojej postele a snažil sa nepozerať smerom k tej Ronovej. Hermiona, ktorá už bola hore a robila niečo v kuchyni, mu ani nezaželala dobré ráno a vo chvíli, keď vošiel dovnútra, odvrátila hlavu inde.
Je preč, povedal si Harry v duchu. Je preč. Musel na to neustále myslieť, aj keď sa umýval a obliekal, ako keby veril, že opakovaním zmierni šok, ktorý to v ňom vyvolalo. Je preč a už sa nevráti. A Harry vedel, že je to pravda, pretože vo chvíli, keď opustí toto miesto, ich ochranné kúzla spôsobia, že už ich Ron nebude schopný nájsť.
Raňajky zjedli v úplnom tichu. Hermiona mala opuchnuté červené oči a bolo vidieť, že celú noc nespala. Zbalili si veci a Hermiona si dávala na čas. Harry vedel, prečo chce chvíle strávené na brehu rieky predĺžiť. Niekoľkokrát sa uprene zadívala ku vchodu a pravdepodobne si nahovárala, že cez bubnovanie dažďových kvapiek počuje zvuk krokov. Ale žiadna červenovlasá postava sa medzi stromami neobjavovala.
Zakaždým, keď ju Harry napodobnil a rozhliadol sa okolo (nemohol si jednoducho pomôcť, aby sám máličko nedúfal, že sa Ron vráti) a nevidel nič, len mokré kmene stromov, cítil, akoby v ňom explodovala nádoba plná hnevu.
Počul Rona, ako hovorí: „Mysleli sme si, že vieš, čo robíš!“ a s ťažkým žalúdkom pokračoval v balení.
Hladina rozbahnenej rieky tečúcej vedľa nich sa rýchlo dvíhala a vyzeralo to, že sa čoskoro vyleje z brehov. Zdržiavali sa a balenie im trvalo o dobrú hodinu dlhšie ako normálne.
Napokon, potom, čo si Hermiona trikrát prebalila celý obsah kabelky, nenašla už ďalší dôvod k tomu, aby tu ešte zostávali. Harry ju chytil za ruku a premiestnili sa preč. Znovu sa objavili na veternom, vresom pokrytom úpätí kopca.
Okamžite potom, ako sa premiestnili, pustila Hermiona Harryho ruku, odstúpila od neho a sadla si na veľký kameň obďaleč. Oprela si tvár o kolená a triasla sa. Harry vedel, že plače. Pozoroval ju a vedel, že by ju mal nejako utíšiť, ale niečo spôsobilo, že stál ako prikovaný.
Cítil sa napäto a chladne. Znova videl pohŕdavý výraz Ronovej tváre. Prekračoval vres a chodil vo veľkom kruhu, v strede ktorého sedela rozrušená Hermiona, ktorá odriekavala už pravidelné ochranné kúzla.
Nezmienili sa o Ronovi niekoľko ďalších dní. Harry bolo odhodlaný už nikdy nevysloviť jeho meno a Hermiona pravdepodobne vedela, že neexistuje sila, ktorá by ho k tomu prinútila, aj keď občas v noci, keď si myslela, že spí, počul, ako vzlyká.
Harry začal často rozkladať Záškodnícku mapu a prezeral ju vo svetle svojho prútika. Čakal na chvíľu, kedy sa bod s menovkou „Ron Weasley“ znova objaví na chodbách rokfortského hradu, chránený tým, že je nositeľom „čistej krvi.“
Ron sa však neobjavoval a po čase Harry zistil, že sa na mapu díva len kvôli Ginninmu menu v dievčenskej spálni a premýšľal, či intenzita jeho pohľadu spôsobí, že prenikne do jej snov a dá jej nejakým spôsobom vedieť, že na ňu myslí a dúfa, že je v poriadku.
Celé dni zasvätili premýšľaniu o tom, kam mohol Dumbledore schovať Chrabromilov meč, ale čím viac o tom hovorili, tým zúfalejšie a za vlasy pritiahnutejšie boli ich špekulácie.
Aj keby ho na nože brali, nemohol si Harry spomenúť, že by sa Dumbledore aspoň jediný krát zmienil o mieste, kam by niečo ukryl. Boli chvíle, kedy nevedel, či je viac naštvaný na Rona alebo na Dumbledora.
´Mysleli sme, že vieš, čo robíš... Mysleli sme, že ti Dumbledore povedal čo máš robiť... Mysleli sme, že máš skutočný plán!´
Musel si to priznať – Ron mal pravdu. Dumbledore mu nezanechal vôbec nič. Vypátrali jeden horcrux, ale vôbec netušili, ako ho zničiť. Ostatné boli rovnako nedostupné ako predtým.
Hrozilo, že beznádej ho úplne pohltí. Bol prekvapený svojim odhodlaním zatiahnuť svojich priateľov na bludnú a nezmyselnú cestu.
Nič nevedel, nemal žiadne nápady a neustále žil v bolestnom očakávaní, kedy aj Hermiona povie, že už toho má dosť. Že odchádza.
Veľa večerov trávili v takmer úplnom tichu. Hermiona vybrala portrét Phineasa Nigellusa a oprela ho o stoličku, akoby chcela, aby vyplnil časť tej otvorenej diery, ktorá tu zostala po Ronovom odchode.
Phineas Nigellus napriek svojmu bývalému presvedčeniu, že sa už nikdy neukáže, neodolal príležitosti zistiť niečo viac o tom, čo Harry plánuje a súhlasil, že sa objaví, s prelepenými očami, vždy raz za pár dní. Harry bol vlastne rád, že ho vidí, pretože to bola aspoň nejaká spoločnosť, aj keď sarkastická a uštipačná.
Zisťovali každú novinku o tom, čo sa deje na Rokforte, ale Phineas Nigellus nebol úplne najlepší informátor. Uctieval Snapa ako prvého riaditeľa zo Slizolinu odkedy ním bol on sám, a oni museli byť veľmi opatrní, aby ho nejako nekritizovali alebo sa nevhodne nepýtali na jeho prácu, pretože inak Phineas Nigellus okamžite opúšťal svoj portrét.
Ale predsa len im nejaké útržky informácií zanechal. Vyzeralo to, že Snape musí neustále čeliť malej vzbure zo strany tvrdého jadra študentov.
Ginny dostala zákaz chodiť do Rokvillu a Snape obnovil dekrét profesorky Umbridgeovej o zákaze združovania viac než troch študentov a všetkých neoficiálnych študentských krúžkov. Z toho všetkého si Harry vyvodil, že Ginny a možno aj Neville a Luna robili všetko preto, aby mohli pokračovať v stretnutiach Dumbledorovej armády.
Týchto niekoľko neúplných správ spôsobilo, že Harry chcel vidieť Ginny tak veľmi, až z toho dostával bolesti brucha, ale tiež znovu myslel na Rona, Dumbledorea a samotný Rokfort, ktorý mu chýbal skoro tak ako jeho bývala priateľka.
Keď Phineas rozprával o Snapových tvrdých opatreniach, Harryho doháňala do šialenstva predstava, že by sa jednoducho vrátil do školy a pridal sa k odboji proti Snapovmu režimu. Dosýta sa najesť, mať svoju mäkkú posteľ a mať na starosť ostatných, bola pre neho momentálne tá najkrajšia predstava na svete.
Ale potom si spomenul, že je hľadanou osobou číslo jedna a je na neho vypísaná odmena desať tisíc galeónov.
Ísť do Rokfortu by bolo asi rovnako nebezpečné ako ísť priamo na Ministerstvo mágie. Phineas Nigellus mu to veľmi rád pripomenul, keď mu vykĺzla otázka o tom, kde spolu s Hermionou sú. Hermiona ho zakaždým, keď to urobil, dala späť do tašky a Phineas Nigellus po takýchto náhlych rozlúčkach pravidelne odmietal prísť niekoľko nasledujúcich dní.
Vonku bolo stále chladnejšie. Nikde nemohli zostať príliš dlho, a tak namiesto toho, aby zostali v južnom Anglicku, kde najhoršie, s čím sa mohli stretnúť, bola zamrznutá pôda, cestovali ďalej po celej krajine – po svahoch hôr, kde v lejakoch skĺzavali ich stan dole, rovných hlbokých močariskách, kde boli často zaplavení studenou vodou alebo na malom ostrovčeku uprostred jazera v Škótsku, kde im sneh cez noc napoly zvalil stan.
Už niekoľkokrát zazreli blikať v obývačkách za oknami vianočný stromček, keď Harry jedného večera znovu nadhodil to, čo sa mu zdalo ako jediná, doposiaľ nepreskúmaná cesta, ktorá im ešte zostávala.
Práve dojedli neobyčajne dobré jedlo – Hermiona bola skrytá neviditeľným plášťom v supermarkete (pri odchodu hodila trochu peňazí do otvorenej pokladnice) a Harrymu sa zdalo, že so žalúdkom plným boloňských špagiet a hruškového kompótu je o niečo prístupnejšia ako obvykle.
Taktiež jej navrhol, aby si urobili prestávku v nosení horcruxu, ktorý teraz visel na operadle za ním.
„Hermiona?“
„Hmm?“ Sedela skrútená v jednom z preliačených kresiel a čítala Príbehy rozprávača Beedla.
Nevedel si predstaviť, čo viac ešte dokáže z knihy vydolovať, pretože vlastne nebola veľmi dlhá, ale evidentne práve niečo lúštila, pretože Zaklínačské symboly ležali otvorené na opierke.
Harry si odkašlal. Cítil sa úplne rovnako, ako keď pred pár rokmi využil príležitosť spýtať sa profesorky McGonagallovej, či môže ísť do Rokvillu aj napriek tomu, že mu Dursleyovci nepodpísali formulár s dovolením.
„Hermiona, premýšľal som a...“
„Harry, mohol by si mi s niečím pomôcť?“
Očividne ho nepočúvala. Naklonila sa dopredu a podávala mu Príbehy rozprávača Beedla.
„Pozri sa na tento symbol,“ ukázala na vrch stránky.
Bolo tam niečo, čo vyzeralo ako názov príbehu (Harry samozrejme runy nepoznal, takže si nemohol byť istý) a symbol, ktorý pripomínal trojuholníkové oko so zreničkou preškrtnutou zvislou čiarou.
„Nikdy som sa Starodávnymi magickými znakmi nezaoberal, Hermiona.“
„Ja viem, ale toto nie je runa a nie je ani v Zaklínačských znakoch. Myslela som si, že je to obrázok oka, ale nie je! Niekto ho tam domaľoval, pozri sa. Je nakreslený atramentom. Premýšľaj – už si ho niekedy predtým videl?“
„Nie... Nie, počkaj chvíľku.“ Harry sa pozrel bližšie. „Nie je to taký istý symbol, ako ten, čo mal na krku Lunin otec?“
„No, to som si myslela!“
„Potom je to Grindewaldovo znamenie.“
Civela naňho s otvorenými ústami.
„Čože?“
„Krum mi povedal...“
Porozprával jej príbeh, ktorý sa dozvedel od Kruma na svadbe. Hermiona vyzerala užasnuto.
„Grindewaldovo znamenie?“ dívala sa striedavo na symbol a späť na Harryho.
„Nikdy som nepočula o tom, že Grindewald mal nejaké znamenia. Nie je o tom žiadna zmienka v ničom, čo som o ňom čítala.“
„No, ako som hovoril, Krum si myslel, že ten symbol bol vyrytý do steny v Durmstrangu a urobil ho tam Grindewald.“
Zamračene si sadla späť do kresla.
„To je veľmi zvláštne. Pokiaľ je to symbol čiernej mágie, čo robí v detskej knižke?“
„Áno, je to čudné,“ povedal Harry. „A ty si myslíš, že by ho mal Scrimgeour poznať. Bol minister, mal by byť na čiernu mágiu expert.“
„Ja viem... Možno si myslel, že je to oko, rovnako ako ja. Všetky ostatné kapitoly majú cez svoj názov nakreslený malý obrázok.“
Nehovorila, ale ďalej skúmala zvláštne znamenie. Harry to skúsil znova.
„Hermiona?“
„Hmm?“
„Rozmýšľal som. Ja... Ja chcem ísť do Godricovej úžľabiny.“
Pozrela sa jeho smerom, ale jej oči sa dívali niekam ďaleko za neho. Bol si istý, že ešte stále premýšľa o tajomnom znamení v knihe.
„Áno,“ povedala. „Áno, tiež som o tom premýšľala. Myslím si, že asi budeme musieť.“
„Počula si správne, čo som hovoril?“ spýtal sa.
„Samozrejme, že áno. Chceš ísť do Godricovej úžľabiny. Súhlasím. Myslím, že by sme tam ísť mali. Bude to nebezpečné, ale čím viac o tom premýšľam, tým pravdepodobnejšie sa mi zdá, že tam bude.“
„Ech... čo tam bude?“ nechápal Harry.
Pozrela sa naňho presne tak zmätene, ako sa Harry cítil.
„No predsa ten meč, Harry! Dumbledore musel vedieť, že sa tam budeš chcieť vrátiť a navyše Godricova úžľabina je rodiskom Richarda Chrabromila...“
„Vážne? Chrabromil pochádza z Godricovej úžľabiny?“
„Harry, otvoril si vôbec niekedy Dejiny čarov a kúziel?“
„No,“ zamrmlal a prvýkrát po niekoľkých mesiacoch sa usmial. Svaly na tvári mal už zvláštne stuhnuté. „Možnože som ich otvoril, vieš, keď som si ich kúpil... takže len raz...“
„Dedina je pomenovaná po ňom, myslela som, že pochopíš to spojenie,“ povedala Hermiona a jej hlas znel skoro ako za starých časov.
Harry skoro očakával, že mu oznámi, že si odskočila do knižnice. „O Godricovej úžľabine niečo je v Dejinách čarov a kúziel, počkaj...“
Otvorila kabelku a chvíľu niečo hľadala, až nakoniec vytiahla svoj výtlačok starej učebnice – Dejiny čarov a kúziel od Bathildy Bagshotovej. Listovala v nej až našla, čo hľadala.
„'Po podpísaní medzinárodnej dohody o utajení v roku 1689 sa čarodejníci začali skrývať. Bolo to prirodzené a postupne vytvorili svoju vlastnú spoločnosť v spoločnosti. Veľa malých dediniek lákalo čarodejnícke rodiny, ktoré sa spájali dohromady kvôli svojej bezpečnosti a vzájomnej podpore. Dediny ako Tinsworsh v Cornwalle, Horná Vlajočka v Yorkshire a Vydrí sv. Dráb na južnom pobreží Anglicka, boli známe domovy pre veľa čarodejníckych rodín, ktoré žili v pokoji vedľa muklov.
Najznámejšia z týchto miest je pravdepodobne Godricova úžľabina, dedina v juhozápadnom Anglicku, kde sa narodil významný čarodejník Ricjard Chrabromil, a kde Bowman Wright, čarodejnícky kováč, vykoval svoju prvú ohnivú strelu. Miestny cintorín je plný mien starých čarodejníckych rodín, čo je základom príbehov o honoch na čarodejnice, ktorých svedkom bol po celé storočia aj susediaci malý kostolík.'“
„Teba a tvojich rodičov nespomína,“ povedala Hermiona a zatvorila knihu, „pretože profesorka Bagshotová nespomína nič, čo sa stalo neskôr ako v devätnástom storočí. Ale vidíš? Godricova úžľabina, Richard (v angličtine Godric, pozn. prekladateľa) Chrabromil, Chrabromilov meč. Nezdá sa ti, že Dumbledore predpokladal, že si to spojíš?”
„No áno...“
Harry nechcel namietať, že ani nepomyslel na meč, keď chcel ísť do Godricovej úžľabiny. Pre neho mala dedina význam v hroboch jeho rodičov, v dome, v ktorom o vlások unikol smrti a v osobe Bathildy Bagshotovej.
„Spomínaš si, čo vravela Muriel?“ spýtal sa po chvíli.
„Kto?“
„Veď vieš,“ odpovedal váhavo. Nechcel vysloviť Ronove meno. „Ginnina prateta. Na svadbe. Tá, čo hovorila, že máš chudé kolená.“
„Ach,“ povedala Hermiona. Bola to nepríjemná chvíľa. Harry vedel, že jej pripomenul Rona. Rýchlo dodal:
„Vravela, že Bathilda Bagshotová stále žije v Godricovej úžľabine.“
„Bathilda Bagshotová,“ mrmlala Hermiona a prstom prechádzala po jej mene vyrytom na obale Dejín čarov a kúziel. „No, predpokladám...“
Nadýchla sa tak dramaticky, že sa Harryho vnútornosti prevrátili naruby. Vytiahol svoj prútik a zahľadel sa smerom ku vchodu, ale nič tam nebolo.
„Čo?“ povedal skoro nahnevane, ale oddýchol si. „Prečo si to urobila? Myslel som si, že vidíš Smrťožrúta otvárať stan,...“
„Harry, čo ak ten meč má Bathilda? Čo ak jej ho Dumbledore zveril?“
Harry uvažoval nad touto alternatívou. Bathilda už bude výnimočne stará žena a podľa Muriel tiež senilná.
Mohol Dumbledore skutočne ukryť meč u nej? Aj keby áno, Harry cítil, že je to veľmi nepravdepodobné. Dumbledore sa nikdy nezmienil, že meče vymenil, rovnako ako mu nikdy nič nepovedal o priateľstve s Bathildou.
Teraz ale nebol ten pravý čas spochybňovať Hermioninu teóriu – nie, keď tak veľmi chápala jeho najvnútornejšie prianie.
„No, sme dohovorení! Tak ideme do Godricovej úžľabiny?“
„Áno, ale musíme si to všetko dôkladne premyslieť, Harry.”
Sedela vzpriamene a on by mohol s istotou povedať, že vyhliadka na nejaký konkrétny plán zdvihla jej náladu rovnako ako jemu.
„Predovšetkým si budeme musieť precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným plášťom, možno by sa tiež hodilo miznúce kúzlo, pokiaľ pravdaže nechceš použiť všehodžús? V tom prípade budeme musieť získať niekoho vlasy. Vlastne si myslím, že to tak bude najlepšie, Harry. Čím dôkladnejšie naše maskovanie bude, tým lepšie...”
Harry ju nechal rozprávať, prikyvoval a súhlasil so všetkým, čo povedala, ale v skutočnosti ju nevnímal. Prvýkrát odvtedy, čo zistili, že meč schovaný v Gringott banke je len falošná kópia, sa cítil vzrušený.
Chystal sa domov. Chystal sa vrátiť na miesto, kde mal rodinu. Bolo to v Godricovej úžľabine, kde by, keby nebolo Voldemorta, vyrastal a trávil každé školské prázdniny. Mohol by tam pozvať svojich priateľov... Mohol mať bratov a sestry... A bola by to jeho mama, ktorá by mu upiekla tortu k sedemnástym narodeninám.
Život, ktorý stratil, sa teraz zdal byť taký skutočný. Teraz, keď vedel, že navštívi miesto, z ktorého bol ako malý vytrhnutý. Potom, čo už Hermiona odišla spať, Harry ticho vybral svoj ruksak a z Hermioninej kabelky vytiahol album, ktorý mu kedysi daroval Hagrid. Prvýkrát po niekoľkých mesiacoch si znova zblízka prezrel staré fotky svojich rodičov, ktorí sa usmievali a mávali mu.
Bolo to všetko, čo mu po nich zostalo.
Harry by bol rád, keby mohli vyraziť do Godricovej úžľabiny hneď v nasledujúci deň, ale Hermiona mala iný názor. Presvedčená, že Voldemort bude očakávať Harryho návrat na miesto smrti svojich rodičov sa rozhodla, že môžu vyraziť až v okamihu, keď si budú na sto percent istí, že sú tak pripravení, ako to len ide.
Trvalo to celý týždeň – museli potajomky získať vlasy od nevinných muklov, ktorí boli nakupovať vianočné darčeky a precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným plášťom, kým Hermiona súhlasila, že sú pripravení na cestu.
Chceli sa premiestiť do dediny až pod rúškom tmy, takže bolo neskoro popoludní, keď sa konečne napili všehodžúsu. Harry sa premenil na holohlavého mukla v stredných rokoch, Hermiona zase na jeho mladú ženu.
Čarodejné vrecúško obsahujúce všetok ich majetok (okrem horcruxu, ktorý mal Harry zavesený okolo krku), bolo zastrčené do vnútorného vrecka Hermioninho kabátu. Harry cez nich prehodil neviditeľný plášť a spoločne sa opäť ponorili do temnoty s dusivým pocitom, ktorý Harry pri premiestňovaní mával.
Otvoril oči a srdce mu tĺklo až v hrdle. Stáli ruka v ruke na zasneženej ceste pod tmavomodrou oblohou, na ktorej už mihotavo žiarili prvé hviezdy. Domy stáli po obidvoch stranách úzkej cesty a vianočné dekorácie žiarili v ich oknách. O kúsok cesty ďalej svit zlatých lámp označoval stred dediny.
„Všetok ten sneh!” zašepkala Hermiona pod plášťom. „Prečo sme nemysleli na sneh? Po všetkých tých opatreniach,... zanecháme za sebou stopy! Musíme sa ich zbaviť – choď vpredu, ja to urobím...“
Vstúpili do dediny krčiac sa nepohodlne pod plášťom, zatiaľ čo Hermiona kúzlom stierala ich stopy.
„Zložíme si ten plášť,” povedal Harry a keď sa Hermiona zatvárila vystrašene rýchlo dodal: „Ale no tak, nevyzeráme ako my, a navyše naokolo nikto nie je!“
Uložil plášť pod bundu a išli ďalej. Ľadový vietor ich štípal do líc, keď prechádzali ulicou popri domoch. Jeden z nich pokojne mohol byť ten, v ktorom žili James a Lily alebo kde dodnes žije Bathilda.
Harry si obzeral ich dvere, snehom zaťažené strechy a verandy, zvedavý, či si nejaký nebude pamätať, avšak hlboko vo svojom vnútri vedel, že to nie je možné. Nemal ani rok, keď navždy opustil toto miesto.
Vlastne si ani nebol istý, či ich dom vôbec uvidí. Nevedel, čo sa stane s objektami Fideliovho zaklínadla, pokiaľ jeho vlastníci zomrú.
Potom malá cesta, po ktorej išli, zahla doľava a uvideli srdce dediny, malé námestie. Uprostred bolo niečo, čo vyzeralo ako vojnový pamätník, čiastočne zakrytý zaviatym vianočným stromom. Bolo tam niekoľko obchodíkov, hostinec, krčma a malý kostol, ktorého okná z farebného skla vyzerali ako žiariace drahokamy.
Začal padať sneh. Ten, ktorý ležal na zemi, bol tam, kde po ňom ľudia celý deň chodili ťažký a šmykľavý. Dedinčania chodili okolo nich, ich postavy boli vždy krátko osvetlené pouličnými lampami. Z hostinca bolo počuť smiech a hudbu, dvere sa otvárali a zatvárali. Potom počuli, že ľudia v kostole začali spievať koledy.
„Harry, myslím, že dnes je noc pred Vianocami!” povedala Hermiona.
„Skutočne?”
Stratil prehľad o čase - noviny nevideli niekoľko týždňov...
„Som si istá, že áno,” potvrdila Hermiona. Jej oči smerovali ku kostolu. „Oni... oni tam budú, že Harry? Tvoja mama a otec? Za tým kostolom vidím cintorín.”
Harry pocítil vzrušenie alebo skôr strach. Boli tak blízko. Pochyboval, či po tom všetkom to chce vidieť. Hermiona asi vedela, ako sa cíti, pretože ho chytila za ruku a viedla ho dopredu. V polovici cesty cez námestie sa zarazila.
„Harry, pozri sa!”
A rukou ukazovala na vojnový pamätník. Akonáhle prešli okolo, zmenil sa. Namiesto obelisku pokrytého menami tam stála socha troch ľudí - muž s neposlušnými vlasmi a okuliarmi, žena s dlhými vlasmi a príjemnou, peknou tvárou a dieťa sediace na matkiných rukách. Sneh ležal na ich hlavách, ako našuchorené biele čiapky.
Harry pristúpil bližšie, hľadiac do tvárí svojich rodičov. Nikdy ho nenapadlo, že by tu mohli mať sochu... Aké zvláštne to bolo, vidieť seba samého zvečneného v kameni, šťastné malé dieťa... bez jazvy na čele...
"Ideme,” povedal Harry a znova sa otočili smerom ku kostolu. V okamihu, keď prekročili cestu, pozrel sa cez rameno. Socha sa zmenila späť na vojnový pamätník.
Ako sa približovali ku kostolu, spev silnel. Harrymu zovrelo hrdlo... tak veľmi mu to pripomínalo Rokfort, Zloducha, ako kričí svoje sprosté verzie kolied z vnútra brnenia, pripomínalo mu to dvanásť vianočných stromov vo veľkej sieni, aj Dumbledora v čiapke, ktorú vyhral, Rona v jeho ručne upletenom svetri...
Pri vstupe na cintorín bola padacia brána. Hermiona ju otvorila najtichšie ako to len išlo a obaja sa pretlačili dovnútra. Na oboch stranách klzkej cesty k dverám kostola ležal hlboký a nedotknutý sneh.
Kráčali po ňom, zanechávajúc pri stenách kostola hlboké stopy, ako sa ho snažili obísť skrytí v tieni pod žiariacimi oknami.
Za kostolom za sebou v radách vyčnievali zo snehovej pokrývky zasnežené hroby. Harry držal ruku pevne zovretú na prútiku vo svojom vrecku a kráčal dopredu k najbližšiemu hrobu.
„Pozri sa, to je hrobka Abbottovcov – mohli to byť nejakí vzdialení príbuzní Hannah!”
„Nekrič tak!” požiadala ho Hermiona.
Vnárali sa stále hlbšie do vnútra cintorína, vytvárajúc temné stopy v snehu. Kráčali ohnutí, aby boli schopní prečítať mená na hroboch a zároveň sledovali temnotu, ktorá ich obklopovala, aby sa uistili, že nemajú žiadnu spoločnosť.
„Harry, tadiaľto!” zakričala Hermiona o dva rady hrobiek za ním. Keď sa brodil snehom späť, srdce mu vzrušene tĺklo.
„Je to – ?”
„Nie, ale pozri sa!” Ukázala na tmavý kameň. Harry sa prikrčil, aby lepšie videl.
Na zamrznutom, machom zarastenom kameni uvidel napísané Kendra Dubmledoreová, kúsok pod tým dátum jej narodenia a smrti a jej dcéra Ariana. Bol tam aj citát:
'Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.'
Takže Rita Skeeterová a Muriel mali v niečom pravdu. Dumbledore a jeho rodina tu naozaj žili a časť z nich tu aj zomrela.
Pohľad na hrob bol oveľa horší, ako o tom len počuť. Harry si nemohol pomôcť, musel myslieť na seba a na Dumbledorea – obaja mali na tomto cintoríne hlboké korene, Dumbledore mu to mal povedať. Harryho nikdy nenapadlo, že by spolu mohli byť takto spojení.
Mohli cintorín navštíviť spolu. Na chvíľu si Harry predstavil, ako sem prichádza s Dumbledorom, aké puto sa medzi nimi mohlo vytvoriť, ako veľa by to pre Harryho znamenalo.
Ale zdalo sa, že fakt, že tu na rovnakom cintoríne ležia ich rodiny, bol pre Dumbledora nepodstatný – len zhoda náhod, niečo bezvýznamné oproti úlohe, ktorú Harrymu dal.
Hermiona sa na Harryho pozrela a on bol rád, že jeho tvár je skrytá v tieni. Znova čítal slová vyryté na hrobke. Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.
Nechápal, čo to má znamenať. Určite ich vybral Dumbledore ako najstarší z rodiny, po tom, čo jeho matka zomrela.
„Si si istý, že nikdy nespomenul – ?” začala Hermiona.
„Nie,” odpovedal Harry úsečne a hneď dodal: „Poďme ďalej hľadať,” a otočil sa preč, želajúc si, aby hrobku nikdy nevidel – nechcel si vzrušenie z toho, že čochvíľa uvidí hroby svojich rodičov pokaziť hnevom.
„Tuto!” zakričala znova Hermiona, ale chvíľku na to sa z tmy ozvalo. "Och... prepáč! Myslela som, že je tam napísané Potter.”
Utierala mrviaci sa, machom obrastený kameň a zamračene si ho prezerala.
„Harry, poď na moment sem.“
Nechcel sa znova zdržiavať a len váhavo prešiel snehom späť k nej.
„Čo je?“
„Pozri sa na toto!“
Hrob bol mimoriadne starý, počasím poškodený tak, že len s ťažkosťami dokázal prečítať meno. Hermiona mu však neukazovala meno, ale symbol nad ním.
„Harry, to je tá značka z knihy!“
Harry civel na miesto, ktoré mu ukazovala. Kameň bol natoľko starý, že nebolo ľahké zistiť, čo na ňom bolo vytesané, aj keď sa zdalo, že symbol nad takmer nečitateľným menom by skutočne mohol byť tým znakom v tvare trojuholníka.
„Áno… Mohol by…“
Hermiona rozsvietila svoj prútik a zamierila ho na meno na náhrobnom kameni.
„Píše sa tu Ig-Ignotius, myslím…“
„Idem ďalej hľadať svojich rodičov, dobre?“ povedal Harry trochu hrubo a nechal ju kľačať vedľa starého hrobu.
Každú chvíľku spoznával priezviská, ktoré poznal z Rokfortu, rovnako ako Abbotta. Niekedy tu dokonca boli pochované celé generácie čarodejníckych rodín - z dátumov na náhrobkoch Harry poznal, že tieto rodiny vymreli alebo sa odsťahovali z Godricovej úžľabiny. Ako postupoval ďalej a ďalej pomedzi hroby, zakaždým keď došiel k ďalšiemu pomníku, pocítil vzrušenie.
Tma a ticho sa náhle akoby ešte prehĺbili. Harry sa rozhliadol okolo, vystrašený, spomenul si na dementorov, potom si uvedomil, že koledy skončili a rozprávanie spevákov slablo, ako sa pomaly vracali späť na námestie. Niekto vnútri kostola zhasol svetlá.
Potom Hermionin hlas zaznel z tmy tretíkrát, rázny a čistý, len niekoľko metrov od Harryho.
„Harry, sú tu... priamo tu.”
Harry z jej hlasu poznal, že teraz sú to skutočne jeho rodičia. Pomaly sa blížil, akoby mu niečo tlačilo na hrudník. Rovnaký pocit mal po tom, čo zomrel Dumbledore. Zármutok, ktorý tlačil na jeho srdce a pľúca.
Náhrobný kameň bol len dva rady za Kendriným a Arianiným. Bol vyrobený z bieleho mramoru rovnako ako Dumbledorova hrobka, nápisy na ňom boli ľahko čitateľné. Vyzeralo to, akoby žiarili v tme. Harry si ani nemusel kľaknúť alebo sa ohýbať, aby mohol prečítať vyryté slová.
JAMES POTTER LILY POTTEROVÁ
Narodený 27. marca 1960 Narodená 30. januára 1960
Zomrel 31. októbra 1981 Zomrela 31. októbra 1981
,Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť.´
Harry si pomaly prečítal tie slová, ako keby si myslel, že bude mať len jedinú príležitosť zistiť ich význam. Tie posledné prečítal nahlas.
„'Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť´...“ Napadla ho desivá myšlienka a zachvátila ho panika.
„Nie je toto motto Smrťožrútov? Prečo je to tu?“
„To neznamená poraziť smrť spôsobom, akým myslia Smrťožrúti, Harry,“ povedala Hermiona tichým hlasom. „Znamená to, vieš... to, čo príde po smrti. Posmrtný život.“
Ale oni nežijú, pomyslel si Harry. Sú preč. Prázdne slová nemôžu zmeniť skutočnosť, že jeho rodičia ležia pod vrstvou snehu a kamenia. Bezvýznamne, nevediacky.
Slzy prišli skôr, než ich stačil zastaviť. Horúce vytekali z jeho očí, ale okamžite mu mrzli na lícach a nemalo zmysel čokoľvek predstierať alebo ich skrývať.
Nechal ich tiecť, pery pevne zovreté k sebe a díval sa na zem, kde tenká vrstva snehu skrývala jeho očiam miesto posledného odpočinku Lily a Jamesa, teraz už určite len kosti či prach, ktorý nevie, že ich žijúci syn tu teraz stojí a jeho srdce bije vďaka ich obeti a v túto chvíľu si nepraje nič iné, než s nimi naveky spať pod snehom.
Hermiona ho znovu chytila za ruku a pevne mu ju stisla. Nemohol sa na ňu pozrieť, ale vrátil jej stisk a zhlboka vdychoval ostrý nočný vzduch, aby sa upokojil a opäť nad sebou získal kontrolu. Mal pre rodičov vziať niečo so sebou, ale nemyslel na to a všetky rastliny na cintoríne boli teraz bez listov a zamrznuté. Hermiona však zdvihla svoj prútik, zatočila s ním vo vzduchu a pred nimi sa zjavila kytica vianočných ruží.
Harry ju chytil a položil rodičom na hrob.
Akonáhle sa narovnal, chcel odísť. Zdalo sa mu, že tu už nemôže zostať ani okamih. Položil ruku okolo Hermioniných pliec a ona svoju okolo jeho pásu. Potichu sa otočili a odchádzali po snehu preč, prechádzajúc okolo hrobov Dumbledoreovej matky a sestry, späť smerom k tmavému kostolu a von cez padaciu bránu.
17. kapitola - Bathildino tajomstvo
„Harry, stoj.“
„Čo sa deje?“ Práve dorazili k hrobke neznámych Abbotovcov.
„Niekto tu je, sleduje nás. Som si istá. Tam za tým kríkom.“
Obaja stáli celkom ticho, držiac sa jeden druhého, a pozerali do nepreniknuteľnej temnoty cintorína. Harry nič nevidel.
„Určite?“
„Videla som, ako sa tam niečo hýbe. Prisahala by som, že som niečo videla…“
Odstúpila od neho, pripravená čarovať.
„Vyzeráme ako muklovia,“ poukázal Harry.
„Muklovia, ktorí práve položili kvety na hrob tvojich rodičov? Harry, som si istá, že tam niekto je!“
Harry myslel na Históriu čarov a kúziel; cintoríny mali byť plné duchov; čo keď...?
Potom ale počul šušťanie a uvidel, ako padá malá vrstva snehu z kríka, na ktorý Hermiona ukazovala. Duchovia predsa nemôžu hýbať snehom.
„Je to len mačka,“ povedal Harry po sekunde, či dvoch, „alebo vták. Keby to bol Smrťožrút, boli by sme dávno mŕtvi. Radšej poďme ďalej a mali by sme si opäť obliecť neviditeľný plášť.“
Cestou z cintorína sa obzerali za seba. Harry, ktorý sa necítil tak optimisticky ako predstieral, keď ukľudňoval Hermionu, bol rád, že dorazili k bráne a klzkému chodníku. Prehodili cez seba neviditeľný plášť. Množstvo hlasov akurát spievalo vianočné koledy. Pomaly sa blížili ku kostolu.
Na chvíľku Harry zvažoval, či by sa nemali ukryť vo vnútri, ale ešte pred tým, než stačil niečo povedať, Hermiona zamumlala:
„Poďme odtiaľto,“ a ťahala ho dolu temnou ulicou vedúcou von z dediny opačným smerom, než prišli dovnútra.
Harry si to domyslel, pretože chatrčí bolo stále menej a menej a cesta sa stáčala do otvorenej prírody.
Išli tak rýchlo, ako sa len odvážili, okolo okien iskriacich mnohofarebnými svetlami, skrz ktoré presvitali cez závesy obrysy vianočných stromčekov...
„Ako nájdeme Bathildin dom?“ spýtala sa Hermiona, ktorá sa jemne chvela a neprestávala sa obzerať dozadu. „Harry? Čo si myslíš? Harry?“
Potiahla ho za ruku, ale Harry nedával pozor. Pozeral sa dopredu na temnú masu, ktorá stála v poslednej rade domov. Hneď nato sa rozbehol, ťahajúc Hermionu za sebou tak prudko, že sa šmýkala po zmrznutom chodníku.
„Harry...“
„Pozri, pozri na to, Hermiona.“
„Ja... och!“
Videl to; zaklínadlo spoľahlivosti muselo padnúť spolu s Jamesom a Lily. Živý plot rástol nekontrolovane šestnásť rokov, od tej doby, čo Hagrid odniesol Harryho zo sutín, ktoré ležali rozhádzané medzi trávou siahajúcou až po pás. Väčšina domu stále stála, i keď bol celý obrastený temným brečtanom a pokrytý snehom, ale pravá strana najvyššieho podlažia bola úplne zničená, Harry si bol istý, že to bolo to miesto, kde sa kliatba obrátila proti Voldemortovi. On a Hermiona stáli pri bráne a pozerali sa hore na zrúcaninu, ktorá kedysi musela vyzerať rovnako ako domčeky roztrúsené okolo.
„Nechápem, prečo to nikto neopravil?“ zašepkala Hermiona.
„Možno to nejde opraviť,“ odpovedal Harry. „Možno je to ako zranenie spôsobené čiernou mágiou.. Nemôžeš ho vyliečiť.“
Vysunul ruku spod plášťa, chytil zasneženú hrdzavú bránu, nechcel ju otvoriť, chcel sa len jednoducho dotknúť domu.
„Nechystáš sa ísť dovnútra, však nie? Vyzerá to nebezpečne, mohlo by... och, Harry, pozri!“
Vyzeralo to, že to spôsobil jeho dotyk. Znak sa zodvihol zo zeme priamo pred nimi, zdvihol sa ako nejaký bizarný, rýchlo rastúci výtvor tvorený z buriny a dreva, a zlatými písmenami bolo na dreve napísané:
Na tomto mieste, v noci 31. septembra 1981,
Lily a James Potterovci stratili svoje životy.
Ich syn, Harry, ostal ako jediný čarodejník na svete, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Tento dom, pre muklov neviditeľný, ostal vo svojom rozbúranom stave ako monument Potterovcov a na spomienku násiliu, ktoré roztrhalo ich rodinu.
A všade okolo úhľadne napísaných slov, všade okolo boli vyryté odkazy od čarodejníkov, ktorí prišli navštíviť miesto, odkiaľ unikol ,Chlapec, ktorý prežil´.
Niektorí sa len podpísali večným atramentom; ostatní vyrezali do dreva svoje iniciály, ďalší sem napísali svoje správy. Všetky z tých najnovších, žiariace jasno oproti šestnásť rokov starým čarodejníckym grafitom, vraveli podobnú vec.
Veľa šťastia, Harry, nech si kdekoľvek.
Ak toto čítaš, Harry, všetci sme s tebou! Dlhý život, Harry Potter.
„Nemali písať na tú značku!“ povedala rozzúrene Hermiona.
Ale Harry sa na ňu pozrel.
„Je to skvelé. Som za to rád. Ja...“
Zrazu prestal hovoriť. Zababušená postava krívala po ceste k nim, osvietená svetlami zo vzdialeného námestia. Harry si myslel, i keď to bolo ťažké posúdiť, že postava bola žena.
Pohybovala sa pomaly, pravdepodobne bola vystrašená z pošmyknutia na zľadovatenej ceste. Jej zhrbenie, jej chvejúca sa chôdza, to všetko pripisoval jej extrémnemu veku. Pozorovali ju v tichosti, ako sa približovala.
Harry čakal, aby videl, či nezájde dovnútra jedného z domov, okolo ktorých kráčala, ale inštinkt mu vravel, že nie. A nakoniec sa zastavila. Niekoľko metrov od nich, jednoducho stála, tam, uprostred zamrznutej cesty, otočená tvárou k nim.
Nepotreboval, aby ho Hermiona štipla do ruky. Bola tu šanca, že tá žena je mukel: Stála tam a pozerala na dom, ktorý pre ňu vlastne mohol byť úplne neviditeľný, pokiaľ nebola čarodejnica.
Aj keby predpokladali, že to je čarodejnica, každopádne to bolo čudné správanie, ísť von, do studenej noci, a len pozerať na starú ruinu. Podľa pravidiel normálnej mágie by zatiaľ nemala vidieť aspoň Hermionu a jeho.
Harry mal čudný pocit, že vie, že tam sú, a tiež, kto sú. Práve keď prišiel k tomuto nepríjemnému záveru, zdvihla ruku a volala ich k sebe.
Hermiona sa pod plášťom pritisla k Harrymu, svoju ruku mala pevne zovretú v jeho.
„Ako to vie?“
Harry zakrútil hlavou. Žena zamávala znovu, viac dôrazne. Harry si pomyslel na mnoho dôvodov, prečo by na vábenie nemal reagovať, ale jeho podozrenie, že vie, kto je, a ako tam stáli proti sebe na vyľudnenej ulici, rástlo každú chvíľu.
Bolo možné, že by tu na nich čakala celé tie mesiace? Žeby jej Dumbledore povedal, aby čakala, že Harry nakoniec príde? Alebo to bola ona, kto sa skrýval v tieni na cintoríne a sledovala ich až na toto miesto? Už len schopnosť vidieť ich jej dávala výzor Dumbledorovej sily, s ktorou sa nikdy predtým nestretli.
Nakoniec Harry prehovoril, čo spôsobilo, že Hermiona zalapala po dychu a nadskočila.
„Ste Bathilda?“
Zababušená postava prikývla a znovu im pokynula, aby ju nasledovali.
Pod plášťom sa Harry a Hermiona pozreli jeden na druhého. Harry nadvihol obočie
a Hermiona mu troška nervózne prikývla.
Vyšli dopredu smerom k žene, akonáhle to urobili, otočila sa a krívala späť po ceste, po ktorej prišla. Minuli niekoľko domov, než sa zastavila pri bráne. Nasledovali ju cestou hore, prešli cez záhradu, ktorá bola takmer rovnako zarastená, ako tá, ktorú práve opustili.
Chvíľku stála pred hlavnými dverami a hrala sa s kľúčmi v ruke, potom otvorila a ustúpila, aby mohli prejsť...
Hrozne páchla, alebo možno páchol ten dom; Harry pokrčil nos, a ako za ňou kráčali, vyzliekol si plášť. Teraz, keď stál vedľa nej, uvedomil si, aká je vlastne malá. Ohnutá vekom mu sotva dosiahla k prsiam.
Zavrela za nimi dvere. Aj proti ošúpanej maľbe na stenách bolo vidieť, že má škvrnité a modravé ruky. Otočila sa a pozerala Harrymu do tváre. Mala zakalené oči zapadnuté v záhyboch priesvitnej kože a celá jej tvár bola pokrytá škvrnami od prasknutých žiliek a pigmentových znamienok. Harry premýšľal, či sa jej môže ukázať – aj keď by to urobil, to čo uvidí, bude fúzatý mukel, ktorého podobu práve mal.
Pach prachu, neopraného šatstva a uschnutého jedla sa zintenzívnil vo chvíli, keď si dala dolu čiernu, moľami prežranú šatku, odhaľujúc tak svoju hlavu pokrytú čisto bielymi vlasmi, skrz ktoré jasno presvitala holá koža.
„Bathilda?“ zopakoval Harry.
Znovu prikývla. Harry si uvedomil prítomnosť medailónu na hrudi. Zdalo sa mu, že sa to, čo vo vnútri ťuká, či bije, náhle prebudilo. Cítil cez chladný kov, ako pulzuje. Vedelo to, mohlo by to cítiť, že vec, ktorá ho zničí, je tak blízko?
Bathilda okolo nich prekrivkala, odtlačila Hermionu na stranu tak silno, akoby ju vôbec nezaregistrovala, a zmizla v čomsi, čo vyzeralo ako obývačka.
„Harry, nie som si týmto úplne istá,“ ťažko dýchala Hermiona.
„Pozri, aká je maličká. Myslím, že keď budeme musieť, premôžeme ju,“ povedal Harry. „Počuj, mal som ti povedať, že nie je tak celkom pri zmysloch. Muriel jej hovorievala „senilka“."
„Poď!“ zavolala Bathilda z vedľajšej izby.
Hermiona nadskočila a stisla Harryho ruku.
„To je v poriadku,“ povedal Harry isto a prvý sa vydal smerom do obývačky.
Bathilda krivkala dokola a zažínala sviečky, ale stále bola tma. Tá však nezakryla množstvo špiny, hrubá vrstva prachu im vírila pod nohami a Harry zacítil popri vlhkom a plesnivom zápachu ešte niečo horšie, čosi ako pokazené mäso.
Premýšľal, kedy naposledy bol niekto vo vnútri Bathildinho domu skontrolovať, ako sa má. Zdalo sa, akoby už zabudla, že vie čarovať, mimochodom aj pre to, že sviečky zapaľovala ručne a jej dlhá manžeta každú chvíľu hrozila, že tiež vzbĺkne.
„Ja to urobím,“ navrhol jej Harry a vzal si od nej zápalky.
Stála a pozorovala ho, ako zapaľuje ostatné sviečky neisto rozostavené na hromadách kníh či podložené prasknutými, deravými hrnčekmi okolo celej miestnosti.
Posledný kus nábytku, na ktorý Harry umiestnil sviečku, bola truhlica s vypuklým čelom, plná zásuviek, v ktorých ležalo množstvo fotografií. Keď sa plamienok rozhorel, jeho odraz sa mihotal na zaprášených sklách a strieborných rámčekoch. Uvidel na nich niekoľko maličkých pohybov. Zatiaľ čo Bathilda bojovala s polenami, aby rozrobila oheň, zamumlal „Tergeo!“.
Prach z fotografií zmizol a on zrazu uvidel, že viac ako pol tucta ich v najväčšom a najzdobenejšom ráme chýba. Bathilda, alebo niekto iný, ich vybral. Potom jeho pohľad upútala jedna z fotografií, takmer úplne vzadu, a rýchlo ju chytil.
Bol to ten zlatovlasý, sympatický zlodej, mladík, ktorého videl kľačať na Gregorovičovej parapete. Lenivo sa na Harryho usmieval zo strieborného rámčeka a jemu okamžite došlo, kde ho pred tým videl – Život a klamstvá Albusa Dumbledora – stál tam ruka v ruke s mladým Dumbledorom a tým sa vysvetľovalo, kde je teraz zvyšok fotografií – v knihe Rity Skeeterovej.
„Pani... slečna... Bagshotová?“ povedal a jeho hlas sa jemne triasol. „Kto to je?“
Bathilda stála uprostred izby a sledovala, ako Hermiona miesto nej zapaľuje oheň.
„Slečna Bagshotová?“ opakoval Harry a pristúpil s fotkou viac do svetla, ktoré teraz vyžarovalo z krbu.
Bathilda sa pozrela za jeho hlasom a horceux na hrudi sa rozbúšil o niečo rýchlejšie.
„Kto je ten muž?“ spýtal sa jej Harry a podával jej fotografiu.
Vážne sa na ňu pozrela, a potom naňho.
„Viete, kto to je?“ opakoval Harry omnoho pomalšie a hlasnejšie, než obvykle. „Ten muž? Poznáte ho? Ako sa volá?“
Bathilda sa zatvárila značne neurčito. Harry cítil obrovské sklamanie. Ako jej Rita Skeeterová odomkla pamäť?
„Kto je ten muž?“ opakoval hlasno.
„Harry, čo robíš?“ spýtala sa Hermiona.
„Ten obrázok. Hermiona, je to ten zlodej, ktorý kradol u Gregoroviča! Prosím!“ povedal zase smerom k Bathilde. „Kto je to?“
Ale ona naňho len pozerala.
„Prečo ste chceli, aby sme šli s vami, pani... slečna Bagshotová?“ spýtala sa Hermiona a zvýšila hlas. „Chceli ste nám niečo povedať?“
Ani nedala najavo, že Hermionu vôbec počula, a pristúpila o niečo bližšie k Harrymu. S ľahkým kývnutím hlavy sa pozrela späť do predsiene.
„Chcete, aby sme odišli?“ spýtal sa.
Zopakovala svoje gesto, tentoraz však ukázala najprv na Harryho, potom na seba a nakoniec na strop.
„No dobre,“ povedala Hermiona, „ideme.“
Ale ako náhle sa Hermiona pohla, ona s prekvapivou silou zavrtela hlavou a ešte raz ukázala na Harryho a potom zase na seba.
„Chce, aby som šiel s ňou. Sám.“
„Prečo?“ spýtala sa Hermiona a jej hlas znel jasne a ostro v miestnosti osvetlenej len sviečkami. Stará dáma zavrtela nad tým hlukom hlavou.
„Možno jej Dumbledore povedal, aby mi dala ten meč. Mne a nikomu inému?“
„Naozaj si myslíš, že vie, kto si?“
„Áno,“ povedal Harry a pozeral sa dole, do mliečne zahmlených očí, ktoré sa naňho uprene pozerali. „Myslím, že áno.“
„Tak dobre, ale ponáhľaj sa, Harry.“
„Veďte ma,“ povedal Harry Bathilde.
Zdalo sa, že rozumela, pretože okolo neho odkrivkala smerom k dverám. Harry sa na Hermionu usmial, aby ju trochu uistil, ale nebol si istý, či ho videla. Stála s rukami okolo tela uprostred všetkej tej špiny osvetlenej svetlom sviečok a pozerala sa smerom ku knižnici.
Keď Harry odchádzal z miestnosti, nepozorovaný ani Hermionou, ani Bathildou, schoval strieborný rámček s fotografiou do bundy.
Schody boli strmé a úzke. Harry mal nutkanie Bathildu zozadu podoprieť, aby sa uistil, že cez neho neprepadne, čo sa teraz zdalo pomerne pravdepodobné. Pomaly, sípavo, sa šplhala smerom nahor na odpočívadlo, kde zahla doprava do nízkej spálne.
Bola dechtovo čierna a príšerne páchla. Harry si práve všimol nočník vyčnievajúci z pod postele, keď Bathilda zavrela dvere a on upadol do tmy.
„Lumos,“ povedal Harry a jeho prútik sa rozžiaril.
Zľakol sa. Bathilda sa za tú krátku chvíľu dostala až k nemu, ale on ju vôbec nepočul prísť.
„Ty si Potter?“ zašepkala.
„Áno, som.“
Pomaly vážne prikývla. Harry cítil, ako horcrux prudko búši, rýchlejšie než jeho vlastné srdce. Bol to nepríjemný, znekľudňujúci pocit.
„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa Harry, ale ona vyzerala rozrušená svetlom z jeho prútika. „Máte pre mňa niečo?“ zopakoval znovu Harry.
Vtom zavrela oči a stalo sa niekoľko vecí naraz. Harryho jazva bolestivo pálila, hprcrux sa začal chvieť tak, že sa mu zdvíhal sveter na hrudníku a temná páchnuca miestnosť sa rozplynula. Zacítil záchvev radosti a prehovoril vysokým, studeným hlasom: „Chyťte ho!“
Zakymácal sa. Temná páchnuca miestnosť sa okolo neho akoby znovu uzavrela. Nevedel, čo sa práve stalo.
„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa tretí raz, omnoho hlasnejšie.
„Tu," zašepkala a ukázala do rohu. Harry zdvihol prútik a uvidel obrys prepchaného nočného stolíka pod oknom.
Tentoraz ho neviedla. Harry stál medzi ňou a neustlanou posteľou, svoj prútik držal vo výške. Nechcel sa k nej otočiť chrbtom.
„Čo to je?“ spýtal sa, keď pristúpil k stolíku, na ktorom bola navŕšená hromada čohosi, čo vyzeralo a bolo cítiť ako špinavé šatstvo.
„Tam,“ povedala ukazujúc na beztvarú hromadu.
V momente, keď odvrátil pohľad smerom k neupravenej kope šatstva, aby v nej uvidel rukoväť meča, kútikom oka zahliadol, ako sa zvláštne pohla. Zľakol sa a vo chvíli, keď sa otočil späť, zachvátila ho hrôza, keď uvidel padať jej bezvládne staré telo a na mieste, kde bol pred tým jej krk, vyliezal teraz obrovský had.
Než stačil zdvihnúť svoj prútik, had zaútočil. Sila, ktorou sa zahryzol do jeho predlaktia vymrštila prútik k stropu, a jeho svetlo ožiarilo miestnosť dookola a potom zhasol. Silný úder do bránice mu vyrazil dych. Spadol na nočný stolík do hromady odporného šatstva...
Odvalil sa na stranu a tesne sa vyhol chvostu hada, ktorý preťal vzduch nad stolíkom v mieste, kde stál len chvíľu pred tým. Zasypali ho úlomky skla a dopadol na podlahu. Zdola započul Hermionino volanie: „Harry?“
Nemohol popadnúť dych, aby zavolal späť. Vtom ho ťažká hladká hmota pritlačila na zem a on cítil, ako sa cez neho kĺže – svalnatá a silná.
„Nie!“ lapal po dychu pritlačený k zemi.
„Áno!“ zašepkal hadí hlas, „Je koniecccc...“
„Accio, Accio prútik...“
Ale nič sa nestalo a Harry potreboval svoje ruky, aby sa pokúsil odtlačiť hada, ktorý sa ovíjal okolo jeho tela a vytláčal z neho vzduch. Horcrux sa mu zarýval priamo do jeho hrude. Kus životom pulzujúceho ľadového kovu teraz bil len centimetre od jeho vlastného, bláznivo búšiaceho srdca a jeho hlava sa zaplavovala chladom, bielym svetlom, ktoré všetko mazalo. Vlastný tápavý dych, vzdialené kroky, všetko odchádzalo...
Kovové srdce búšilo vo vnútri jeho hrude a zrazu letel, triumfálne letel bez toho, že by potreboval metlu alebo testrala....
Náhle ho čosi vrátilo do odporne páchnucej temnoty. Nagini ho pustila. Vymanil sa z jej zovretia a uvidel hadov obrys vo svetle odpočívadla. Had udrel a Hermiona s výkrikom odskočila. Jej kliatba minula a zasiahla okno, ktoré sa roztrieštilo. Ľadový vzduch naplnil miestnosť vo chvíli, keď Harry zohol hlavu, aby sa vyhol ďalšej spŕške sklenených úlomkov a on na niečo stúpil – jeho prútik...
Zohol sa a chytil ho, ale miestnosť bola zaplnená hadom, ktorý mlátil chvostom okolo seba.
Hermionu nebolo vidieť a na chvíľu Harry pomyslel na najhoršie. Ale vtom sa ozvala hlasná rana a záblesk červeného svetla. Had vyletel do vzduchu a silno udrel Harryho do tváre, ako slučka za slučkou stúpala ku stropu. Harry zodvihol svoj prútik, ale vo chvíli, keď tak spravil, ho jazva začala páliť tak silno, ako sa mu to nestalo už celé roky.
„Prichádza, Hermiona! Ide sem!“
Spoločne s jeho výkrikom dopadol had s divokým sykotom na zem. Rozpútal sa zmätok. Had porozbíjal poličky na stene a čínsky porcelán sa rozletel po celej miestnosti. Harry skočil za posteľ a uvidel tmavý obrys Hermiony.
Zľaknuto vykríkla, keď ju ťahal späť okolo postele. Had znovu zaútočil, ale Harry vedel, že to horšie, než je had, len príde. Možno už stojí pri bránke – jeho hlava akoby sa chcela rozletieť bolesťou jeho jazvy...
Had urobil výpad presne vo chvíli, keď odskočil preč i s Hermionou, ktorú ťahal so sebou.
Hermiona vykríkla „Confringo!“ a jej kliatba preletela miestnosťou, rozbila zrkadlo a odrazila sa späť k nim. Nekontrolovane lietala medzi stropom a podlahou. Harry cítil, ako sa obtrela o jeho ruku a jemne mu ju spálila.
Sklo ho porezalo na tvári, keď ťahal Hermionu za sebou. Vyskočil na posteľ, odtiaľ na rozbitý nočný stolík a vyskočil oknom priamo von, do prázdna. Jej výkrik sa rozľahol nocou, keď padali vzduchom...
Potom sa jeho jazva rozletela a bol Voldemortom bežiacim cez zapáchajúcu kúpeľňu. Jeho dlhé biele ruky sa opreli o okennú rímsu, keď zbadal onoho plešatého muža a malú ženu ako sa roztočili a zmizli. Jeho výkrik plný hnevu sa zmiešal s krikom dievčaťa, ktorého ozvena sa niesla cez temné záhrady až ku kostolným zvonom, znejúcim na oslavu Štedrého dňa.
Jeho krik bol Harryho krikom, jeho bolesť bola Harryho bolesťou… že sa to mohlo stať tu, kde už sa to stalo predtým… tu, na dohľad od domu, kde sa kedysi dávno takmer dozvedel, čo to znamená zomrieť… zomrieť… tá bolesť bola taká strašná… vytrhla ho z jeho vlastného tela… Keby ale nemal telo, prečo ho tak strašne bolela hlava, keby bol mŕtvy, akoby sa mohol cítiť tak neznesiteľne, nemala by bolesť po smrti prestať, nemala by snáď…?
Noc bola vlhká a fúkal vietor. Dve deti oblečené ako tekvice sa pohybovali cez námestie pozdĺž vkladov pokrytých papierovými hviezdicami, všetkými tými nevkusnými muklovskými ozdobami sveta, v ktoré neverili.
On sa pohyboval pozdĺž nich, sprevádzaný oným pocitom zmyslu, sily a spravodlivosti, ktorý mal v takýchto situáciách… Žiadny hnev… ten bol pre slabšie duše, než tá jeho… ale triumf, áno… Na toto čakal dlho, dúfal v to…
„Pekný kostým, pane.“
Uvidel usmievajúceho sa malého chlapca, ktorý bežal tak blízko pri ňom, že videl jeho tvár pod kapucňou, videl, ako sa na jeho tvári objavil strach. Potom sa chlapec otočil a utekal preč od neho… On v ruke ukrytej pod habitom zvieral rukoväť svojho prútika… jediný prostý pohyb a dieťa by už nikdy nedobehlo k svojej matke… nebolo to však potrebné…
Pozrel sa do ďalšej temnej uličky a konečne zbadal svoj cieľ, Kúzlo spoľahlivosti bolo zlomené, i keď oni to ešte nevedeli… Bol tichší než mŕtvi, keď sa pohyboval k tmavému živému plotu, a takisto ticho sa dostal cez plot…
Nemali žiadne záclony, takže ich videl celkom jasne, boli vo svojej malej obývačke, vysoký čiernovlasý muž v okuliaroch, ktorý svojím prútikom vytváral malé farebné obláčiky pre zábavu malého čiernovlasého chlapca v modrom pyžame. Dieťa sa smialo a pokúšalo sa ich chytiť, zovrieť vo svojej malej pästi…
Dvere sa otvorili a vstúpila matka, žena s dlhými tmavočervenými vlasmi padajúcimi jej do tváre, a povedala niečo, čo nemohol počuť. Otec zdvihol chlapca do vzduchu a podal ho jeho matke. Odhodil svoj prútik na pohovku, zívol a natiahol sa…
Brána trochu zavŕzgala keď ju otvoril, ale James Potter to nepočul. Jeho biela ruka vytiahla prútik z plášťa a zamierila ním na dvere, ktoré sa s výbuchom otvorili… Práve prekračoval prah, keď James vbehol do haly. Bolo to ľahké, príliš ľahké, dokonca ani nezdvihol svoj prútik z pohovky…
„Lily, vezmi Harryho a bež! Je to on! Choď! Utekaj! Ja ho zdržím!“
Zdržať ho bez prútika v ruke! … Zasmial sa než vyslovil kliatbu…
„Avada Kedavra!“
Zelené svetlo vyplnilo úzku chodbu, zapálilo kočík a odstrčilo ho k stene, rozpálilo zábradlie, až vyzeralo ako horiace svietiace tyče, a James Potter spadol na zem ako bábka, ktorej niekto prerezal povrázky…
Počul ju kričať na hornom poschodí, uväznenú, avšak ak bude rozumná, nemá sa čoho báť…
Vyšiel po schodoch, a s ľahkým pobavením načúval jej márnym pokusom sa zabarikádovať… Ani ona pri sebe nemala prútik… Akí boli hlúpi, akí dôverčiví, keď si mysleli, že ich bezpečnosť je zverená priateľom, že môžu len tak, aj keď len na okamih, odložiť svoje prútiky…
Dvere zaistené stoličkou a narýchlo naplnenými škatuľami rozrazil jediným lenivým mávnutím prútika… a tu stála, s dieťaťom v náručí. Keď ho zbadala, položila svojho syna do detskej postieľky za sebou a roztiahla paže, akoby to snáď mohlo pomôcť, akoby si myslela, že si kvôli tomu vyberie miesto chlapca ju.
„Nie Harryho! Prosím, nie Harryho!“
„Ustúp, ty bláznivé dievča… ustúp, hneď!“
„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mňa, zabite miesto neho mňa…“
„Toto je moje posledné varovanie…“
„Nie Harryho! Prosím… majte zľutovanie… majte zľutovanie… Nie Harryho! Jeho nie! Prosím… urobím čokoľvek…“
„Ustúp. Ustúp, dievča!“
Mohol ju donútiť ustúpiť od kolísky, ale zdalo sa rozumnejšie zabiť ich všetkých… Zelené svetlo preletelo cez miestnosť a ona spadla na zem tak ako jej manžel. Chlapec celú dobu neplakal.
Stál vo svojej postieľke a rukami zvieral rebrá jej ohrádky. Díval sa hore na votrelca so záujmom v očiach, snáď si myslel, že to je jeho otec, kto sa skrýva pod kapucňou, robí ďalšie krásne svetielka a jeho smejúca sa matka vyskočí každú chvíľku na nohy…
A potom sa zlomil. Nebol ničím, ničím, než bolesťou a strachom, a musel sa skryť, nie tu, v sutinách zničeného domu, kde to uväznené dieťa kričalo, ale ďaleko, ďaleko odtiaľto...
„Nie,“ zastonal. Had zašušťal po špinavej, zanedbanej podlahe, a zabil toho chlapca, a on bol tým chlapcom…
„Nie...“ A teraz stál v rozbitom okne Bathildinho domu, ponorený do spomienok na jeho najväčšiu stratu a pri jeho nohách sa cez rozbitý porcelán a sklo plazil obrovský had... Pozrel sa dole a zbadal niečo... niečo úžasné…
„Nie...“
„Harry, všetko je v poriadku, si v poriadku!“
Zišiel dolu a vzal starú fotografiu. Bol na nej ten neznámy zlodej, zlodej, ktorého hľadal...
„Nie, nedostaneš to… nedostaneš…“
„Harry, si v poriadku, prebuď sa, prebuď sa!“
Bol Harrym, nie Voldemortom... a tá vec, ktorá šušťala, nebola had... Otvoril oči.
„Harry,“ zašepkala Hermiona. „Cítiš sa v – v poriadku?“
„Áno,“ zaklamal.
Bol v stane, ležal na jednej z nižších postelí pod hromadou prikrývok. Začínalo svitať a mäkké svetlo presvitalo cez plátenný strop. Bol celý premočený od potu; cítil to na vankúšoch a prikrývkach.
„Museli sme odísť preč.“
„Áno,“ povedal Hermione.
„Musela som použiť vznášacie kúzlo, aby som ťa dostala na posteľ. Nemohla som ťa zdvihnúť. Bol si... No, nebol si práve....“
Pod svojimi hnedými očami mala fialové fľaky a všimol si aj malú hubku v jej ruke: Celú tú dobu mu utierala tvár.
„Bol si chorý,“ dokončila. „Veľmi chorý.“
„Koľko času ubehlo odvtedy, ako sme to tam opustili?“
„Hodiny. Už je takmer ráno.“
„A čo so mnou bolo? Bol som v bezvedomí?“
„Nie tak celkom,“ povedala Hermiona znepokojene. „Kričal si a stonal a… jednoducho...,“ dodala hlasom, ktorý sa zdal Harrymu rozpačitý.
Čo robil? Kričal kliatby ako Voldemort? Plakal ako dieťa v kolíske?
„Nemohla som z teba dostať ten horcrux,“ povedala Hermiona, a vedel, že chce zmeniť tému rozhovoru.
„Bol zapečatený v tvojom hrudníku. Budeš tam mať odtlačok; je mi to ľúto, ale musela som použiť oddeľovacie kúzlo, aby som to odstránila. Had ťa aj udrel, ale vyčistila som ti ranu a dala na ňu nejaké bylinky...“
Vyzliekol si spotené tričko a pozrel sa. Nad jeho srdcom bola červená elipsa, miesto, kde ho medailón spálil. Tiež uvidel napoly vyliečené rany na predlaktí.
„Kam si dala ten horcrux?“
„Do mojej kabelky. Myslím, že by sme ho tam mali nejakú dobu nechať.“
Ľahol si späť na vankúše a pozeral sa do jej sivej, strhanej tváre.
„Nemali sme vôbec do Godricovej úžľabiny chodiť. Je to moja vina, všetko je to moja vina. Prepáč, Hermiona.“
„Nie je to tvoja chyba. Chcela som tam ísť tiež; naozaj som si myslela, že ti tam Dumbledore ten meč nechal.“
„Áno, no… tak to sme sa splietli, že?“
„Čo sa tam stalo? Čo sa stalo, keď ťa vzala hore po schodoch? Skrýval sa tam niekde ten had? Vyliezol odniekadiaľ? Zabil ju a zaútočil na teba?“
„Nie,“ povedal. „Ona bola ten had... teda ten had bol ňou...“
„Č-čože?“
Zavrel oči. Stále na sebe cítil zápach Bathildinho domu; odporne mu to pripomínalo udalosti, ktoré sa stali.
„Bathilda už musela byť nejakú dobu mŕtva. Ten had bol... bol v nej. Veď-Vieš-Kto ho tam nastražil, aby čakal. Mala si pravdu. Vedel, že sa vrátim.“
„Ten had bol v nej?“
Opäť otvoril oči. Hermiona vyzerala tak, akoby sa jej obracal žalúdok.
„Lupin vravel, že sa stretneme s čarami, o ktorých sa nám nikdy ani nesnívalo,“ povedal Harry.
„Nechcela pred tebou hovoriť, pretože to bolo hadím jazykom a ja som si to neuvedomil, pretože som jej samozrejme rozumel. Hneď ako sme sa dostali hore, poslal ten had správu Veď-Vieš-Komu, počul som, ako sa to stalo, vo svojej hlave, cítil som, aký je prekvapený, povedal mu, aby ma tam zdržal... a potom...“
Spomenul si, ako had vyliezol z Bathildinho krku: Hermiona nepotrebovala poznať detaily.
„Zmenila sa, zmenila sa na hada, a zaútočila.“
Pozrel sa na svoje rany.
„Nemalo ma to zabiť, len ma to tam malo udržať, než príde Veď-vieš-Kto. Keby sa rozhodol toho hada zabiť, nemalo by to preňho cenu...“ S bolesťou pri srdci sa posadil a odhodil prikrývku.
„Harry, nie, myslím, že by si mal odpočívať.“
„Nie, ty si tá, ktorá si potrebuje odpočinúť. Bez urážky, ale vyzeráš strašne. Ja som v poriadku, vezmem si na nejaký čas hliadku. Kde mám prútik?“
Neodpovedala, a len sa naňho pozrela.
„Kde je môj prútik, Hermiona?“
Zahryzla si do pery a v očiach sa jej objavili slzy.
„Harry...“
„Kde je môj prútik?“
Zohla sa pod posteľ a a vytiahla prútik pred Harryho.
Prútik bol takmer na dve časti, pri sebe ho držalo len Fénixovo pierko. Drevo bolo úplne roztrieštené. Harry ho vzal do ruky, akoby to bol živý tvor, ktorý utrpel vážne zranenie. Nemohol poriadne premýšľať: Všetko sa rozmazalo v panike a strachu. Obrátil sa so žiadosťou na Hermionu.
„Oprav ho, prosím.“
„Harry, nemyslím si, že keď je takto zlomený...“
„Prosím, Hermiona, skús to!“
„R-Reparo.“
Prútik sa spojil dohromady. Harry ho zodvihol.
„Lumos!“
Prútik slabo zaprskal. Vyšiel von a namieril na Hermionu.
„Expelliarmus!“
Hermionin prútik sebou trošku trhol, ale nevyletel jej z ruky.
Tento pokus o čarovanie bol na Harryho prútik príliš veľa a opäť sa rozpadol na dve časti. Zdesene naň hľadel a nemohol vstrebať to, čo práve videl... prútik toho pred tým toľko prežil...
„Harry.“
Hermiona šepkala tak ticho, že je sotva počul.
„Je mi to tak ľúto. Myslím, že som to spôsobila ja. Keď sme utekali, had šiel za nami, tak som zoslala Výbušnú kliatbu a tá sa odrážala po všetkom a akosi musela – musela zasiahnuť...“
„Bola to nehoda,“ povedal mechanicky Harry.
Cítil sa prázdno, šokovane.
„Nájdeme – nájdeme spôsob, ako ho opraviť.“
„Harry, nemyslím si, že sa nám to podarí,“ povedala Hermiona a slzy jej stekali po tvári. „Spomínaš… spomínaš si na Rona? Ako si, keď ste nabúrali autom, zlomil prútik? Nikdy už nebol taký istý, musel si zohnať nový.“
Harry premýšľal o Ollivanderovi, unesenom a stráženom Voldemortom a o mŕtvom Gregorovičovi. Ako si mal zohnať prútik?
„No,“ povedal neúprimným, fakty konštatujúcim hlasom, „no, budem si teraz musieť požičať tvoj. Keď budem na hliadke.“
S tvárou zmáčanou slzami mu podala svoj prútik a nechal ju sedieť na posteli a netúžil po ničom inom, než aby sa od nej dostal čo najďalej.
18. kapitola - Život a klamstvá Albusa Dumbledora
Vychádzalo slnko: čisté, bezfarebné nekonečno oblohy rozprestreté nad ním, ľahostajné k nemu a jeho utrpeniu. Harry sa posadil vo vchode do stanu a zhlboka sa nadýchol čistého vzduchu. Samotný fakt, že žil a že mohol pozorovať slnko práve vychádzajúce nad trblietajúcimi sa zasneženými kopcami, by kedysi bol tou najvzácnejšou vecou na svete. Teraz to však nedokázal oceniť. Všetky jeho zmysly boli zamestnané pohromou, ktorú pre neho znamenala strata prútika. Preletel pohľadom po údolí pokrytom snehom, zatiaľ čo sa k nemu cez iskrivé ticho nieslo vzdialené zvonenie kostolných zvonov.
Bez toho, aby si to uvedomoval, zarýval si prsty do ramien, tak sa snažil vzdorovať fyzickej bolesti. Krv mu tiekla už viackrát, ako bol schopný spočítať. Raz prišiel v pravej ruke o všetky kosti, len behom tejto cesty už stihol získať jazvy na hrudi a predlaktí, ktoré sa pripojili k tým starým na ruke a na čele. No nikdy - až doteraz - sa necítil tak oslabený, zraniteľný a obnažený, ako teraz, keď prišiel o svoj najsilnejší čarodejnícky predmet. Vedel si presne predstaviť, čo by povedala Hermiona, keby sa jej niečo z tých pocitov pokúsil vyjadriť: prútik je presne tak silný, ako čarodejník. Ale to nebola pravda. Aspoň v jeho prípade. Nevnímala špičku prútika ako kompas a z jej prútika nešľahali samé od seba na nepriateľov zlaté plamene. Prišiel o ochranu, ktorú mal vďaka rovnakým jadrám v dvoch prútikoch. A až teraz, keď o neho prišiel, uvedomil si ako na sa ňu veľmi spoliehal.
Vybral z vrecka kusy zlomeného prútika a bez toho, aby sa na ne pozrel, strčil ich do Hagridovho vrecka, ktorý mu visel na krku. Vrecko už bolo tak preplnené zničenými a nepoužiteľnými vecami, že by sa tam už nič iné nevošlo. Cez kožu nahmatal starú zlatú strelu a musel potlačiť pokušenie vytiahnuť ju z neho a zahodiť ju. Bola nepochopiteľná, neužitočná, na nič, presne ako všetko, čo mu po sebe Dumbledore zanechal...
Hnev na Dumbledora ho zaplavil ako horúca láva, spaľujúc ho zvnútra a vytláčajúc von všetky ostatné emócie. Napriek všetkej tej beznádeji pevne verili, že v Godrikovej úžľabine nájdu odpovede. Boli presvedčení o tom, že sa majú vrátiť, že to všetko bola súčasť tajného plánu, ktorý im Dumbledore zanechal; ale nenašli žiadnu mapu, ani plán. Dumbledore ich nechal tápať v temnote, zápasiť z neznámymi a netušenými hrôzami, samých a bez pomoci. Nič sa však nevysvetlilo, nič neobjasnilo, nemali žiaden meč a ako by to nestačilo, Harry už nemal ani prútik. A navyše stratil fotografiu zlodeja, takže pre Voldemorta bude teraz bezpochyby ľahké zistiť, kde je...Voldemort mal teraz všetky informácie...
„Harry?“
Hermiona vyzerala tak vydesená možnosťou, že by ju mohol prekliať jej vlastným prútikom. S uslzenou tvárou sa skrčila vedľa neho, v rukách sa jej chveli dve šálky čaju a pod pazuchou zvierala niečo objemné.
„Ďakujem“ povedal, keď si vzal jednu zo šálok.
„Budeš sa hnevať, keď budem s tebou hovoriť?“
„Nie“ odpovedal, pretože jej nechcel ublížiť.
„Harry, chcel si vedieť, kto bol ten muž na fotografii. No...mám tu knihu.“
Pomaly mu na ruky položila kópiu Života a klamstiev Albusa Dumbledora.
„Kde...ako...?“
„Bola v Bathyldinej obývačke, len tam tak ležala. Bol na nej prilepený tento lístok.“
Hermiona prečítala niekoľko riadkov ostrého, jedovato zeleného písma.
„Drahá Tylda, ďakujem ti za pomoc. Posielam ti kópiu knihy, dúfam, že sa ti bude páčiť. Povedala si mi všetko, aj keď si to nepamätáš. Rita. Myslím, že jej tá kniha prišla, ešte keď žila aj keď asi nebola v stave si ju prečítať.“
„Áno, asi to tak bolo.“
Harry sa pozrel dole na Dumbledorovu tvár a pocítil kruté uspokojenie: teraz bude o Dumbledorovi vedieť všetko, všetky tie veci, ktoré Dumbledore nikdy nepovažoval za podstatné, aby mu o nich povedal. Bude to všetko vedieť, či už by sa to mu to páčilo, alebo nie.
„Stále sa na mňa hneváš, že?“ povedala Hermiona. Harry sa na ňu pozrel a uvidel, ako jej z očí vytekajú slzy. Uvedomil si, že sa mu hnev musel odrážať na tvári.
„Nie“ povedal potichu. „Nie, Hermiona, viem, že to bola nehoda. Chcela si nás dostať odtiaľ živých – a bola si fantastická. Bol by som mŕtvy, keby si tam so mnou nebola.“
Pokúsil sa vrátiť jej mokrý úsmev a obrátil svoju pozornosť na knihu. Mala pevný obal, očividne nebola nikdy pred tým otvorená. Listoval v nej a hľadal fotografie. Takmer okamžite našiel tú, ktorú hľadal: mladého Dumbledora a jeho pekného spoločníka, oboch kričiacich od smiechu nad akýmsi dávno zabudnutým vtipom. Oči mu skĺzli na vetu pod ňou.
Albus Dumbledore, krátko po smrti svojej matky, so svojim priateľom Gellertom Grindelwaldom.
Harry dlho pozeral na posledné slovo. Grindelwald. Jeho priateľ Grindelwald. Pozrel sa na Hermionu, stále premýšľajúcu nad tým menom a jej výraz vystriedalo zdesenie. Nemohla uveriť svojim očiam. Pomaly sa pozrela na Harryho.
„Grindelwald? “
Ignoroval ostatné fotografie a prehľadával okolité stránky v snahe nájsť zmienku o tom osudovom mene. Onedlho niečo našiel a dychtivo začal čítať, stratil sa v texte a musel sa vrátiť späť, aby to celé dávalo zmysel. Nakoniec sa dostal na začiatok kapitoly z názvom:
Vyššie dobro. Spolu s Hermionou začali čítať:
S blížiacimi sa osemnástymi narodeninami Dumbledore opustil Rokfort s veľkou slávou. Premiant, prefekt, víťaz súťaže Barbanusa Finkleyho vo výnimočnom čarovaní, zástupca britskej mládeže pre Wizengamot, výherca zlatej medaily za prevratný príspevok na Medzinárodnej alchymistickej konferencii v Káhire. Dumbledore sa plánoval vydať na potulky svetom so svojim priateľom Elfiasom „psím dychom“ Dogeom, nahlúplym, ale oddaným pätolizačom, ktorý sa na neho nalepil v škole.
Obaja mladí muži sa ubytovali v Deravom kotlíku v Londýne, kde sa pripravovali na cestu do Grécka, ktorá ich čakala nasledujúce ráno, keď priletela sova s novinou a smrti Dumbledorovej matky. „Psí dych“ Doge, ktorý odmietol rozhovor pre túto knihu, podal verejnosti o týchto udalostiach svoju vlastnú sentimentálnu verziu. Vykresľuje Kendrinu smrť ako tragickú udalosť a Dumbledorovo rozhodnutie vzdať sa výpravy ako akt vznešeného sebaobetovania.
Dumbledore sa, samozrejme, ihneď vrátil do Godrikovej úžľabiny, údajne preto, aby sa postaral o a svojho mladšieho brata a sestru. Ale koľko starostlivosti im venoval naozaj?
„Bol to pekný kvietok, ten Aberforth,“ povedala nám Enid Smradľavá, ktorej rodina v tých časoch žila na okraji Godrikovej úžľabiny. „Zdivočel. Samozrejme dalo by sa to ospravedlniť – s takými rodičmi, akých mal...ale hádzal po mne kozí hnoj. Nemyslím si, že by z neho bol Albus obzvlášť nadšený. Nakoniec, nikdy som ich nevidela spolu.“
Ale čo Albus robil, keď neutešoval svojho malého brata? Odpoveďou nám môže byť pokračujúce väznenie jeho sestry. Napriek tomu, že jej prvá väzniteľka zomrela, stav Ariany Dumbledorovej sa nezmenil. Samotná jej existencia bola známa len niekoľkým ľuďom, ktorí boli, ako napríklad „Psí dych“ Doge, odkázaní na historku o jej krehkom zdraví.
Ďalším z takto jednoducho odbitých rodinných priateľov bola aj Bathilda Bagshotová, slávna čarodejnícka historička, ktorá žije v Godrikovej úžľabine dlhé roky. Keď chcela Bathilda Kendru ako novú susedku privítať bola hrubo odmietnutá. O niekoľko rokov neskôr, nadšená Albusovým článkom v časopise Trnasfigurácia a dnešok, poslala Dumbledorovi sovu. Tento jaj čin nakoniec viedol ku zoznámeniu sa z celou Dambledorovou rodinou. Na konci Kendrinho života bola Bathilda jedinou osobou v Godrikovej úžľabine, ktorá s ňou mohla hovoriť.
Bohužiaľ, duchaplnosť, ktorou Bathilda kedysi prekypovala počas svojej mladosti je už utlmená. „Oheň horí, ale v kotlíku je prázdno“, ako mi kedysi povedal Ivor Dyllonsby, alebo ako oveľa trefnejšie hovorí Enid Smradľavá: „Je udretá ako veveričkin kakanec.“ Napriek tomu, kombinácia reportérskych techník založených na osvedčenom systéme pokus - omyl, mi umožnili extrahovať dostatok informácií na spojenie faktov celého tohto škandálneho príbehu.
Ako zvyšok čarodejníckeho sveta, prisúdila Bathilda predčasnú Kendrinu smrť zlyhaniu kúzla, teda historke, ktorú neskôr roky opakovali Albus aj Aberforth. Bathilda tak isto opakovala tvrdenie o Ariane – nazývala ju slabou a krehkou. V istej chvíli som musela použiť veritaserum a len vďaka nemu som sa dostala k plnému zneniu najtajnejšieho tajomstva Albusa Dumbledora. Teraz po prvýkrát odhalené, vyvoláva otázky o všetkom, čomu Dumbledorovi ctitelia verili: jeho veľký odpor voči čiernej mágii, večné zastávanie sa muklov a tiež jeho oddanosť rodine.
Počas toho istého leta, kedy sa Dumbledore vrátil do Godrikovej úžľabiny, teraz ako sirota a hlava rodiny, Bathilda Bagshotová prijala vo svojom dome svojho pra-synovca Gellerta Grindelwalda.
Grindelwaldove meno je plným právom slávne – na zozname Najnebezpečnejších temných čarodejníkov všetkých čias bol na druhom mieste len preto, že mu jeho korunu zobral nedávny navrátilec Vy-viete-kto. Nakoľko Grindelwald nikdy neterorizoval celú Britániu, detaily okolo jeho vzostupu nie sú veľmi známe.
Vyštudoval Durmstrang, školu, ktorá je slávna okrem iného aj svojou nešťastnou toleranciou voči čiernej mágii, kde sa prezentoval takmer tak úchvatne, ako Dumbledore. Ale namiesto vyhrávania cien sa Gellert Grindelwald venoval iným veciam. Keď mal šestnásť rokov, ani Durmstrang už nemohol zniesť jeho šialené experimenty a vylúčili ho.
Až dosiaľ bolo o Grindelwaldových krokoch známe iba to, že „strávil zopár mesiacov v zahraničí“. Teraz vyšlo najavo, že sa rozhodol vyhľadať svoju pratetu v Godrikovej úžľabine a tam, aj keď to bude pre niekoho šok, nenaviazal priateľstvo s nikým iným ako s Albusom Dumbledorom.
„Pripadal mi očarujúci“, motala Bathylda, „nech sa už neskôr stalo čokoľvek. Samozrejme som ho zoznámila s úbohým Albusom, ktorému v tomto veku chýbala spoločnosť. Tí dvaja si k sebe ihneď našli cestu.“
Tak to rozhodne našli. Bathylda mi ukázala list, ktorý Albus počas hlbokej noci poslal Grindelwaldovi.
„Napriek tomu, že strávili celý deň rozhovormi – obaja tak úžasní mladí chlapci, darilo sa im ako kotlíku nad ohňom – som občas v noci počula klopať na okno v Gellertovej spálni sovu, ktorá niesla list od Albusa! Jednoducho dostal nápad a hneď ho musel povedať Gellertovi!“
A to vám boli nápady! Dumbledorovým priaznivcom s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobia šok tieto myšlienky ich vtedy sedemnásťročného hrdinu, ktoré poslal svojmu najlepšiemu priateľovi. (Kópia originálu sa nachádza na strane 463):
Gellert
Tvoj nápad týkajúci sa vlády čarodejníkov PRE VLASTNÉ DOBRO MUKLOV – to je podľa mňa kľúčovou myšlienkou. Áno, bola nám daná moc, a áno, tá moc nám dáva právo vládnuť, ale zároveň nám dáva zodpovednosť za tých, ktorým vládneme. Práve toto musíme zdôrazniť, bude to základný kameň všetkého, čo sa chystáme vybudovať. Tam, kde budeme v opozícii – a to rozhodne budeme – to musí tvoriť základ všetkých našich protiargumentov. Prevezmeme kontrolu PRE VYŠŠIE DOBRO. A na to nadväzuje to, že kde narazíme na odpor, tam musíme použiť len toľko sily, koľko bude potrebné – a nie viac (to bola chyba, ktorú si robil v Durmstrangu! Ale nesťažujem sa, lebo nebyť tvojho vylúčenia, nikdy by sme sa nestretli).
Albus.
Pre kopu priaznivcov Albusa Dumbledora bude isto šokujúce a hrozné to, že tento list dokazuje, že Dumbledore kedysi sníval o zrušení zákona o utajení a nastolení vlády čarodejníkov nad muklami. Aký to šok pre všetkých tých, ktorý si doteraz maľovali Dumbledora ako najväčšieho obhajcu čarodejníkov z muklovských rodín! Aké plné dier sa zrazu zdajú všetky tie prejavy, všetko to obhajovanie práv muklov v tomto novom svetle! Ako opovrhnutia hodný sa zdá Albus Dumbledore, ktorý sa staral viac o svoj vzostup k moci, namiesto toho, aby oplakával matku a staral sa o sestru!
Je isté, že zarytí priaznivci Albusa Dumbledora si ho aj naďalej budú držať na tom praskajúcom piedestály, argumentujúc tým, že Dumbledore koniec koncov nikdy svoje plány nerealizoval, že musel trpieť a muselo ho to veľmi bolieť, keď sa spamätal. Napriek tomu, pravdy sa zdá byť – aj keď je to neuveriteľné – ešte šokujúcejšia.
Po takmer dvojmesačnom skvelom priateľstve sa Dumbledore a Grindelwald rozdelili. Až do svojho legendárneho súboja sa nikdy nestretli (pre viac informácii sa pozrite na kapitolu 22). Čo bolo dôvodom tohto čudného rozdelenia? Prebral sa azda Dumbledpre? Povedal Grindelwaldovi, že už nechce byť súčasťou jeho plánov? Bohužiaľ, nie.
„Bolo to kvôli smrti malej Ariany, teda aspoň myslím“, hovorí Bathylda. „Prišlo to ako blesk z jasného neba. Gellert bol v ich dome, keď sa to stalo, a prišiel domov úplne roztrasený. Povedal mi len, že chce na druhý deň odísť domov. Bol neskutočne smutný, viete? Tak som mu pripravila prenášadlo. A to bolo naposledy, čo som ho videla.“
„Albus bol počas Arianinej smrti pri ňom. Bolo to pre oboch bratov tak strašné. Stratili všetkých a mali už len seba samých. Je isté, že sa pohádali. Aberforth obvinil Albusa, veď viete, ako sa ľudia často chovajú pod vplyvom takých strašných udalostí. No Aberforth vždy hovoril trochu z cesty. Každopádne si myslím, že zlomiť Albusovi nos počas pohrebu nebolo veľmi taktné. Kendru by zničilo, keby videla svojich synov biť sa takýmto spôsobom nad telom svojej mŕtvej sestry. Škoda, že Gellert nemohol zostať na pohreb... Albusovi by to rozhodne pomohlo...“
Táto strašná bitka vedľa truhly, známa iba nemnohým ľuďom, ktorí sa zúčastnili na Arianinom pohrebe, vyvolala mnoho otázok. Prečo Aberforth obvinil Albusa zo smrti ich sestry? Bolo to ako tvrdí Bathilda len výsledkom nakumulovaného žiaľu? Alebo existovali pre jeho hnev konkrétnejšie dôvody? Grindelwald, vylúčený z Durmstrangu pre takmer smrteľné útoky na študentov, opustil zem niekoľko hodín po pohrebe a Albus (možno sa hanbil, možno bál?) ho nikdy nevidel, dokiaľ k tomu nebol donútený prosbami čarodejníckeho sveta.
Nezdá sa, že by v Dumbledorovom či v Grindelwaldovom živote bol neskôr odkaz na ich krátke priateľstvo v mladom veku. Nech už to bolo akokoľvek, niet pochýb, že Dumbledore zaútočil na Grindelwalda až po asi piatich rokoch utrpenia, katastrof a záhadných zmiznutí. Boli dôvodom zvyšky toho dávneho vzťahu, alebo strach pozrieť sa do očí kedysi najlepšiemu priateľovi tým, čo zapríčinilo Dumbledorove rozpaky? Prekonával Dumbledore odpor vydať sa chytiť muža, s ktorým sa kedysi tak nadšene zoznámil?
A ako zomrela záhadná Ariana? Bola snáď nevďačnou obeťou nejakého temného obradu? Narazila na niečo, na čo nemala, keď sa dvaja mladí muži chystali ovládnuť svet? Je možné, že Ariana bola prvá, ktorá zomrela pre „vyššie dobro“?
Tu sa kapitola končila a Harry zodvihol oči. Harmiona dorazila na koniec stránky pred ním. Vytrhla Harrymu knihu z ruky a vyzerala mierne vydesená z jeho výrazu. Zavrela knihu bez toho, aby sa do nej pozrela, ako keby skrývala niečo nevhodné.
„Harry...“
Pokrútil hlavou. Niečo sa v ňom zrútilo. Cítil sa presne tak, ako po Ronovom odchode. Veril Dumbledorovi, veril mu jeho rolu stelesnenia dobroty a múdrosti. Všetko sa zmenilo na prach. Čo ešte mohol stratiť? Rona, Dumbledora, prútik...
„Harry.“ Vyzerala, ako by mu čítala myšlienky. „Počúvaj ma. Nečíta sa to dobre-„
„- hej, dalo by sa povedať-“
„-ale nezabúdaj, Harry, že to písala Rita Skeeterová.“
„Čítala si ten list Grindelwaldovi?“
„No – áno, čítala.“ Upadla do rozpakov a tvárila sa rozrušene, kývajúc šálkou čaju v ruke. „Myslím, že to je na tom to najhoršie. Viem, že tomu Bathilda neprikladala pozornosť, ale Pre vyššie dobro sa stalo Grindelwaldovým heslom, ospravedlňoval ním všetky hrôzy, ktoré neskôr spáchal. A teraz to vyzerá, že na ten nápad prišiel Dumbledore. Hovorí sa, že to heslo bolo vytesané nad vchodom do Nurmengardu.
„Čo je Numengard?“
„Väzenie, ktoré postavil Grindelwald pre svojich nepriateľov. Nakoniec tam sám skončil, keď ho Dumbledore porazil. Každopádne to, že Dumbledorove nápady pomohli Grindelwaldovi k moci, je strašná myšlienka. Na druhej strane však ani Rita nemôže dokázať, že sa poznali dlhšie, ako pár mesiacov počas jedného leta a navyše, keď boli obaja veľmi mladí, a -“
„Myslel som si, že to povieš,“ pozrel sa na ňu Harry. Nechcel si na nej vyliať svoj hnev, ale bolo pre neho ťažké udržať pokojný hlas. „Čakal som, že povieš boli mladí. Ale boli takí mladí, ako teraz my. My tu riskujeme životy v boji proti čiernej mágii a on sa schádzal so svojim najlepším priateľom a kul s ním plány, ako vládnuť muklom.“
Už nedokázal v sebe udržať svoje pocity, postavil sa a začal sa prechádzať sem a tam v nádeji, že ho to trochu upokojí.
„Nepokúšam sa obhajovať to, čo Dumbledore napísal,“ povedala Hermiona. „To ich právo vládnuť je to isté ako Mágia je moc, možno trochu inak. Ale Harry, jeho matka práve zomrela, zostal sám v dome -“
„Sám? On nebol sám! Mal spoločníka vo svojom bratovi a sestre, svoju šmuklovskú sestru držal pod zámkom -“
„Tomu neverím,“ povedala Hermiona a tiež vstala. „Nech už s tým dievčaťom bolo čokoľvek, neverím, že bola šmukel. Dumbledore, ktorého sme poznali, by to nikdy nedovolil -“
„Ten Dumbledore, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme, chcel vládnuť muklom!“ skričal Harry, a jeho hlas sa rozliehal nad prázdnym kopcom načo niekoľko vrán vzlietlo do vzduchu, krákorajúc a krúžiac pod šírim nebom.
„Zmenil sa, Harry, zmenil! Je to jednoduché! Možno všetkým tým veciam veril, keď mal sedemnásť, ale celý zvyšok svojho života zasvätil boju proti čiernej mágii! To on zastavil Grindelwalda, staral sa o ochranu muklov, bojoval za práva čarodejníkov s muklovským pôvodom, bojoval proti Ty-vieš-komu od začiatku, a pri snahe o to zomrel!“
Ritina kniha sa otvorila na zemi medzi nimi tak, že sa na nich zhovievavo pozerala tvár Albusa Dumbledora.
„Harry, je mi to ľúto, ale myslím si, že skutočný dôvod tvojej zlosti je ten, že ti to Dumbledore nikdy nepovedal.“
„Možno!“ skričal Harry a mával rukami. Nevedel, či sa snaží zadržať svoj hnev, alebo sa chráni pred ťažobou vlastného rozčarovania. „Pozri, čo odo mňa chce, Hermiona! Riskuj svoj život, Harry! Znovu! A znovu! A nečakaj odo mňa, že ti niečo vysvetlím, len mi slepo ver, ver, že viem, čo robím, ver mi napriek tomu, že ja neverím tebe! Nikdy celá pravda! Nikdy!“
Hlas sa mu zlomil a obaja zostali stáť, pozerajúc sa na seba v jasnej prázdnote. Harry mal pocit, že sú obaja rovnako bezvýznamný, ako chrobáci pod rozľahlou oblohou.
„Mal ťa rád,“ zašepkala Hermiona, „viem, že mal.“
Harry spustil ruky.
„Neviem, koho mal rád, Hermiona, ale mňa rozhodne nie. To nie je láska, ten zmätok, v ktorom ma zanechal. Z Grindelwaldom zdieľal omnoho viac skutočných myšlienok, ako so mnou.
Harry zobral Hermionin prútik, ktorý hodil do snehu, a sadol si späť vo vchode do stanu.
„Ďakujem za čaj. Zostanem na hliadke. Ty sa vráť do tepla.“
Bolo jej na tvári vidieť, že váha, ale rozoznala nevyrieknutý odpor. Zobrala knihu a šla naspäť do stanu. Cestou šuchla rukou vrch Harryho hlavy. Harry pri tom dotyku zavrel oči a nenávidel sa za to, že si prial, aby to čo povedala, bola pravda: že sa o neho Dumledore naozaj bál.
19. kapitola – Strieborná laň
Keď Hermiona o polnoci preberala stráž, snežilo. Harrymu sa snívali zmätené a znepokojivé sny: Nagini sa v nich plazila sem a tam, najprv cez obrovský zničený prsteň, potom cez vianočný veniec z ruží. Neraz sa v panike zobudil, presvedčený o tom, že vietor vanúci okolo stanu sú niečie kroky či hlasy.
Nakoniec v tme vstal a pripojil sa k Hermione, ktorá sa chúlila pri vchode do stanu a pri svetle prútika si čítala Dejiny mágie. Ešte stále husto snežilo, takže vďačne prijala jeho návrh, aby sa skoro zbalili a presunuli sa ďalej.
„Pôjdeme niekam, kde budeme viac chránení pred zimou,“ súhlasila. Celá sa chvela, keď si na pyžamo obliekala sveter. „Stále sa mi zdalo, že počujem vonku ľudí, raz alebo dvakrát som mala dokonca dojem, že som niekoho zbadala.“
Harry sa zarazil uprostred obliekania svetra a pozrel sa na tichý a nehybný špiónoskop ležiaci na stole.
„Som si istá, že sa mi to len zdalo,“ povedala Hermiona, ale vyzerala nervózne, „sneh sa v tme odráža, až nevieš, čo vlastne vidíš...ale možno, že by sme sa mali pre istotu premiestniť pod neviditeľným plášťom...? Len pre istotu.“
Za pol hodiny so zbaleným stanom, Harry s medailónom a Hermiona pevne zvierajúca zabalený batoh, sa premiestnili. Pohltilo ich obvyklé napätie. Harryho nohy sa odlúčili od zasneženej zeme a následne tvrdo narazili do niečoho, čo vyzeralo ako zmrznutá pôda pokrytá spadnutými listami.
„Kde sme?“ spýtal sa a skúmavo hľadel na neznáme strom okolo, zatiaľ čo Hermiona otvorila batoh a začala vyťahovať tyče od stanu.
„Deanov les,“ odpovedala, „bola som tu raz s našimi.“
Aj tu bol všade naokolo na stromoch sneh a bola veľká zima, ale aspoň tu boli chránení pred vetrom. Väčšinu dňa strávili v stane, tisli sa k teplu, ktoré vydávali jasno modré plamene. Hermiona už nemala žiadne problémy s ich vyčarovaním a mohli ich naberať lopatkou a prenášať v malej nádobe. Harry sa cítil, akoby sa spamätával z krátkej, ale ťažkej choroby, čo ešte umocňovala Hermionina starostlivosť. Popoludní na nich začali padať nové vločky, takže i na ich čerstvo upratanom prístrešku ležal čerství sneh.
Po dvoch nociach bez spánku, boli Harryho zmysly v pohotovosti. Ich útek z Godricovej úžľabiny bol naozaj len o vlások, takže Voldemort sa zdal byť bližšie ako inokedy a to ho desilo. Keď sa zotmelo, Harry odmietol Hermioninu ponuku, že prevezme stráž a poslal ju spať.
Harry si doniesol starý vankúš ku vchodu do stanu a posadil sa. Mal na sebe všetky svetre, aké mal, ale i napriek tomu sa stále triasol. Tma časom hustla, až bola takmer nepreniknuteľná. Chystal sa práve vytiahnuť Záškodnícku mapu a chvíľu sa dívať na pohybujúcu sa bodku – Ginny, ale spomenul si, že sú vianočné prázdniny, takže bude v Brlohu.
V porovnaní s obrovským lesom vyzeral i najmenší pohyb omnoho väčší, než v skutočnosti bol. Harrymu bolo jasné, že v ňom musí žiť množstvo tvorov, ale prial si, aby sa nehýbali a boli ticho, aby mohol rozoznať ich cupitanie a číhanie od zvukov, ktoré by mohli znamenať iné zlovestnejšie pohyby. Spomenul si na zvuk plášťa, kĺžuceho sa po spadnutom lístí starom mnoho rokov, a na chvíľku mal dojem, že ho znova počul, ale potom potriasol hlavou. Ich ochranné kúzla fungovali celé týždne, prečo by mali povoliť práve dnes? A aj tak sa nemohol zbaviť pocitu, že v ten večer bolo niečo inak.
Niekoľkokrát sa prudko narovnal a cítil bolesť za krkom, pretože zaspal v krivom uhle opretý o stenu stanu. Noc už bola taká temná, že sa pokojne mohol vznášať niekde v priestore medzi premiestnením. Práve vyťahoval svoj prútik, aby zistil, či ešte môže hýbať prstami, keď sa to stalo.
Priamo pred ním sa objavilo jasné strieborné svetlo a pohybovalo sa medzi stromami. Nech už to spôsobilo čokoľvek, nebolo to vôbec počuť. Akoby bolo jednoducho priviate k nemu.
Vyskočil na nohy, hlas mu zamrzol v hrdle a zdvihol Hermionin prútik. Privrel oči pred vyjasňujúcim sa svetlom, stromy pred ním tvorili čiernu siluetu a tá vec sa stále približovala...
A potom ten zdroj svetla vystúpil spoza jedného duba. Bola to strieborná laň, žiarila jasne ako mesačný svit, pomaly kráčala po zemi, úplne tíško, ale na snehu nenechávala žiadne stopy. Prišla k nemu, nádhernú hlavu s veľkými očami a hustými mihalnicami držala vysoko.
Harry na ňu užasnuto hľadel, nie kvôli podivnosti celej situácie, ale pretože mu pripadala nevysvetliteľne povedomá. Zdalo sa mu, akoby na ňu čakal, ale až do tejto chvíle zabudol, že sa mali stretnúť. Nutkanie zavolať Hermionu, ktoré pred chvíľou pociťoval, bolo zrazu preč. Vedel, že by pre ňu riskoval život, že prišla len a len za ním.
Chvíľu sa na seba uprene dívali, potom sa otočila a kráčala preč.
„Nie,“ povedal, ale jeho hlas sa len zachvel, keď si uvedomil jeho nezmyselnosť. „Vráť sa!“
Šla ďalej medzi stromy, ktorých tmavé kmene na jej chrbte vyzerali ako pruhy. Na malý zlomok sekundy zaváhal. Ozvala sa jeho obozretnosť. Mohol to byť trik, návnada alebo pasca. Ale inštinkt, silný inštinkt mu navrával, že toto nebolo čierna mágia. Vydal sa za ňou.
Pod nohami mu vŕzgal sneh, ale laň ďalej nehlučne našľapovala medzi stromami. Nebola nič viac len svetlo. Viedla ho čím ďalej, tým hlbšie do lesa a Harry ju rýchlo sledoval. Bol si istý, že keď zastaví, dovolí mu prísť k nej bližšie. A potom prehovorí a ten hlas mu povie všetko, čo potreboval vedieť.
Konečne sa zastavila. Znovu k nemu otočila svoju krásnu hlavu. Vybehol za ňou, horela v ňom otázka, ale ako náhle otvoril ústa, aby ju položil, laň zmizla.
Aj keď ju úplne pohltila tma, v jeho očiach bola ešte stále pevne vtlačená. Zatemnil sa mu pohľad, keď sklopil viečka a trochu sa dezorientoval. Náhle dostal strach. Jej prítomnosť znamenala bezpečie.
„Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa zapálil.
S každým žmurknutím mizol jej obraz, ako tam tak stál a počúval zvuky lesa, od praskotu konárov až po hebké závany snehu. Chystal sa ho niekto napadnúť? Alebo si len predstavoval, že niekto stojí v tme a sleduje ho.
Zdvihol prútik ešte vyššie. Nikto k nemu nevybehol, žiadne zelené svetlo spoza stromu. Prečo ho teda doviedla na toto miesto?
Vo svetle prútika sa niečo zableslo a Harry sa rýchlo otočil, ale jediné čo uvidel, bolo malé zamrznuté jazierko. Jeho popraskaný čierny povrch sa celý ožiaril, keď zdvihol prútik ešte vyššie, aby ho preskúmal.
Obozretne podišiel dopredu a pozrel dolu. V ľade sa odrážal obraz jeho tieňa a svetlo prútika, ale hlboko po hrubým tajomne šedivým povrchom sa lesklo niečo iné. Veľký strieborný kríž...
Srdce mu búšilo až v krku. Padol na kolená na okraj jazierka a natočil prútik, aby ho osvietil, čo najviac. Červený záblesk.....bol to meč vysádzaný rubínmi...na dne lesného jazierka ležal Chrabromilov meč.
Bez dychu naňho zízal. Ako je to možné? Ako môže len tak ležať na dne lesného jazierka, kúsok od miesto, kde stanujú? Pritiahlo snáď Hermionu na toto miesto nejaké neznáme kúzlo? Alebo bola tá laň, ktorú považoval za patronusa, nejaký ochranca jazierka? Alebo sem niekto dal ten meč až potom, čo prišli, pretože tu boli? V každom prípade, kde je ale tá osoba, ktorá ho chcela Harrymu odovzdať?
Znovu namieril prútikom medzi okolité kry a stromy a hľadal postavy alebo záblesk očí, ale nikoho nevidel. Jeho nadšenie, ale trochu schladil strach, keď sa znovu začal sústrediť na meč, ležiaci na dne jazierka.
Namieril prútikom na strieborný obrys a zamumlal: „Accio, meč. “
Ani sa nepohol. Podľa očakávania. Keby to malo byť také jednoduché, ležal by meč na zemi pred ním, aby ho iba zdvihol a nie na dne zamrznutého jazierka. Vykročil na ľad a premýšľal o tom, keď sa mu meč zjavil naposledy. Bol vtedy v smrteľnom nebezpečenstve a žiadal o pomoc.
„Pomoc,“ zamumlal, ale meč zostal ľahostajne a nehybne ležať na dne.
Čo mu to rozprával Dumbledore, pýtal sa Harry sám seba (a kráčal po ľade), keď meč získal naposledy? Iba pravý Chrabromilčan mohol vytiahnuť meč z klobúka. Aké boli obvyklé vlastnosti tých, čo boli v Chrabromile? Slabý hlások odpovedal v Harryho hlave: Chrabromilskí študenti sa odlišujú odvahou a rytierskosťou.
Harry sa zastavil a dlho vydýchol. Jeho dych sa okamžite zmiešal s ľadovým vzduchom. Vedel, čo musí urobiť. Keby mal byť úprimný sám k sebe, vedel by, že k tomu dôjde, už od tej chvíle, keď meč zbadal.
Pozrel na okolité stromy, ale tento raz bol presvedčený, že na neho nikto nezaútočí. Mali by šancu, keď šiel sám lesom, kopec príležitostí, keď skúmal jazierko. Jediné, prečo teraz váhal, boli nepríjemné vyhliadky.
Trasúcimi sa prstami si začal vyzliekať všetky vrstvy oblečenia. Nebol si istý, pomyslel si smutne, kam presne v tejto časti patrila „rytierskosť“, ak sa teda nerátalo to, že nezavolal Hermionu, aby to urobila zaňho.
Pri vyzliekaní začul húkať sovu a s bolesťou si spomenul na Hedvigu. Celý sa triasol, drkotal zubami, ale neprestal zo seba dávať dole šaty, kým nestál v snehu v spodnom prádle a bosý. Na vrch oblečenia položil vrecko so svojím prútikom, maminým listom, zvyšok Siriusovho zrkadielka a starú Ohnivú strelu a potom namieril Hermioniným prútikom na ľad.
„Diffindo! “
Ozval sa zvuk ako výstrel z pištole. Ľad na jazierku praskol a kusy čierneho ľadu sa hojdali na sčerených vlnách. Harry usúdil, že nebol veľmi hlboko, ale aby meč získal, bude sa musieť celý ponoriť.
Odďaľovať svoju úlohu, situáciu nijako nezjednoduší, ani neohreje vodu. Postavil sa na okraj jazierka a položil Hermionin svietiaci prútik na zem. Potom, bez toho aby sa snažil si predstaviť, o koľko väčšia zima mu bude alebo ako strašne sa bude triasť, skočil.
Každý kúsoček jeho tela začal protestovať. Mal dojem, že mu zamrzol aj vzduch v pľúcach, keď sa ponoril po ramená do ľadovej vody. Sťažka dokázal dýchať. Voda sa divoko preliala cez okraj jazierka, skrehnutou nohou zacítil čepeľ. Chcel sa ponoriť iba raz.
Harry odkladal moment úplného ponorenia od sekundy k sekunde, lapal po dychu a triasol sa pred tým, než si povedal, že už to musí urobiť. Pozbieral všetku svoju odvahu a ponoril sa.
Chlad bol ako agónia. Zaútočil na neho ako oheň. Zdalo sa mu, že mu zamrzol aj mozog, keď sa odrazil od tmavej vody ku dnu a hmatal po meči. Prstami zovrel rukoväť a potiahol.
A potom ho niečo tesne zovrelo okolo krku. Spomenul si na vodné rastliny, aj keď ich, keď skočil do vody, necítil a zdvihol prázdnu ruku, aby sa uvoľnil. Ale neboli to vodné rastliny. Retiazka, na ktorej visel horcrux, ho zvierala okolo krku a pomaly mu uberala prívod vzduchu.
Harry okolo seba divo kopal, snažil sa odraziť späť k povrchu, ale iba sebou hodil o skalnatú časť jazierka. Rezal sa o skalu, dusil sa a snažil sa uvoľniť škrtiacu reťaz. Ale jeho ľadové prsty ho nedokázali rozviazať. V hlave sa mu teraz objavili svetielka, utopí sa, nemohol nič robiť, nič mu neostávalo a ruky, ktoré ho objali, určite patrili nejakému smrťožrútovi...
S tvárou k snehu sa vynoril na breh, kašľal a snažil sa nadýchnuť, premočený až na kosť. Nikdy v živote mu nebola taká zima. Niekde blízko neho dýchal, kašľal a potácal sa ešte niekto iný. Hermiona znova prišla, tak ako vtedy, keď naňho zaútočil had.....ale vôbec to neznelo ako ona, nie taký hlboký kašeľ, ani podľa váhy jeho krokov.....
Harry nemal silu zodvihnúť hlavu a pozrieť sa, kto je jeho záchrancom. Jediné, na čo sa zmohol, bolo zdvihnúť trasúcu sa ruku ku krku a nahmatať miesto, kde sa mu medailón zarezal do krvi. Bol preč. Niekto ho odstrihol. A nato nad ním prehovoril oddychujúci hlas.
„Si-ty-normálny?“
Len šok z toho, že počul tento hlas, dokázal dať Harrymu silu vstať. Trasľavo sa vyškriabal na nohy. Pred ním stál Ron, oblečený, ale premočený na kosť, vlasy prilepené k tvári, v jednej ruke držal Chrabromilov meč a v druhej sa na konci roztrhnutej retiazky húpal horcrux.
„Prečo si si, do pekla,“ vydychoval Ron a zdvihol horcrux, ktorý sa húpal zo strany na stranu na skrátenej retiazke ako nejaká paródia na hypnózu, „tú vec nedal dolu, skôr než si sa ponoril?“
Harry nedokázal odpovedať. Strieborná laň neznamenala vôbec nič, nič v porovnaní s Ronovým príchodom. Nemohol tomu uveriť. Stále sa trasúc zimou, zobral oblečenie ležiace na kraji vody a začal sa obliekať. Keď na seba dával sveter za svetrom, zízal na Rona a takmer čakal, že zmizne zakaždým, keď ho stratí z dohľadu. A predsa musel byť skutočný. Pred chvíľou sa ponoril do vody a zachránil Harrymu život.
„To si bol t-ty?“ povedal Harry konečne s drkotajúcimi zubami, ale s omnoho slabším hlasom vzhľadom k tomu, že bol skoro uškrtený.
„No, hej,“ odpovedal Ron trochu zmätene.
„To t-ty si vyčaroval tú laň?“
„Čo? Nie, jasné, že nie. Myslel som, že je tvoja!“
„Môj patronus je jeleň.“
„No, áno....vlastne. Vravel som si, že vyzerá inak. Žiadne parohy.“
Harry si dal naspäť Hagridove vrecúško okolo krku, obliekol si posledný sveter, zdvihol Hermionin prútik a znovu pozrel na Rona.
„Ako to, že si tu?“
Ron očividne dúfal, že k tomuto bodu sa dostanú omnoho neskôr, ak teda vôbec.
„No, ja – vieš – vrátil som sa. Ak – „ odkašľal si. „Veď vieš. Ma stále chceš.“
Odmlčali sa a Ronov odchod medzi nimi vyrástol ako múr. Ale napriek tomu bol tu. Vrátil sa. A zachránil Harrymu život.
Ron pozrel na svoje ruky. Chvíľu vyzeral prekvapene, keď zistil, čo vlastne drží.
„A, vlastne, vytiahol som to,“ dodal pomerne zbytočne a podal Harrymu meč. „Kvôli tomu si tam skočil, nie?“
„Áno,“ odvetil Harry. „Ale nechápem to. Ako si sa sem dostal? Ako si nás našiel?“
„To je na dlho,“ povedal Ron. „Hľadal som vás celé hodiny, je to fakt veľký les. A začínal som si myslieť, že sa asi schovám pod nejaký strom a počkám na ráno, keď som uvidel tú laň a teba za ňou.“
„Nevidel si nikoho iného?“
„Nie,“ odpovedal Ron. „Ja-“
Potom zaváhal a pozrel na dva stromy kúsok od nich, stojace blízko pri sebe.
„- myslel som, že som tam zbadal nejaký pohyb, ale bežal som v ten moment k jazierku, pretože si tam skočil a nevyplával, takže som sa tým nemohol zaoberať – hej!“
Harry sa ponáhľal k miestu, kam Ron ukázal. Dva duby rástli blízko pri sebe, medzi nimi bola len malá medzera vo výške očí – ideálne miesto pre pozorovanie bez toho, aby bol človek videný. Na zemi okolo koreňov ale nebol žiadny sneh a Harry nevidel žiadne stopy. Vrátil sa späť k Ronovi, ktorý stále držal meč a horcrux.
„Tak čo?“ spýtal sa Ron.
„Nič,“ odpovedal Harry.
„Takže, ako sa ten meč dostal do toho jazierka?“
„Musel ho tam dať ten, kto vyčaroval toho patronusa.“
Obaja pozreli na zdobený strieborný meč, rubínovú rukoväť, ktorá sa odrážala v svetle Hermioninho prútika.
„Myslíš, že je pravý?“ spýtal sa Ron.
„To môžeme ľahko zistiť, nie?“ odpovedal mu Harry.
Horcrux sa stále húpal v Ronovej ruke. Medailón sa ľahko otáčal. Harry si bol istý, že tá vec vnútri bola znovu rozrušená. Cítila prítomnosť meča a pokúsila sa Harryho zabiť, aby ho nemohol získať. Nebol čas na dlhé rozhovory. Nastal čas na to, aby bol medailón konečne navždy zničený. Harry sa rozhliadol so zdvihnutým prútikom a našiel ideálne miesto. Rovný kameň, ktorý ležal v tieni.
„Poď sem,“ povedal a ukázal mu cestu. Oprášil sneh z kameňa a vystrel ruku smerom k horcruxu. Keď mu ale Ron podal meč, pokrútil hlavou.
„Nie, mal by si to urobiť ty.“
„Ja?“ Ron znel šokovane. „Prečo myslíš?“
„Pretože ty si vytiahol meč z jazierka.“
Nehral si sa na láskavého alebo šľachetného. Tak ako si bol istý, že laň nebola žiadna čierna mágia, tak vedel, že to musí byť Ron, kto bodne mečom. Dumbledore naučil Harryho aspoň niečo o určitých druhoch mágie a nemysliteľnej moci istých činov.
„Otvorím ho,“ povedal Harry, „a ty ho prebodneš. Okamžite, áno? Pretože to, čo je vnútri, bude bojovať. Riddle v denníku sa ma pokúsil zabiť.“
„Ako ho otvoríš?“ spýtal sa Ron. Vyzeral vydesene.
„Požiadam ho parselčinou,“ odpovedal mu Harry. Odpoveď mu prišla na jazyk sama od seba, ako keby ju niekde hlboko v sebe vždy vedel. A napomohlo mu k tomu najskôr jeho posledné stretnutie s Nagini. Pozrel na hadie „S“ vložené do trblietajúcich sa zelených kamienkov. Ľahko si ho predstavil ako malého hada, ležiaceho na chladnom kameni.
„Nie,“ ozval sa Ron, „nie, neotváraj ho! Myslím to vážne!“
„Prečo nie?“ opýtal sa Harry. „Konečne sa zbavíme tej prekliatej vec. Je to toľko mesiacov, čo-“
„Ja nemôžem, Harry, myslím to vážne – urob to ty-“
„Ale prečo?“
„Pretože tá vec má na mňa strašný vplyv,“ Ron cúval preč od medailónu na kameni. „Nezvládnem to! Nevyhováram sa, Harry, za to, aký som bol, ale malo to mňa oveľa väčší vplyv než na teba alebo Hermionu, nútilo ma to myslieť na veci, veci, na ktoré som myslel aj tak, ale hrozne sa to zhoršovalo, nedokážem to vysvetliť a potom, keď som si to dal dolu, tak som mal v hlave zasa všetko zrovnané, ale potom som si tú vec zasa vzal – ja nemôžem, Harry!“
„Dokážeš to,“ povedal Harry, „dokážeš! Získal si ten meč, ja viem, že to musíš byť ty, kto ho použije. Prosím ťa, zbavme sa toho, Ron!“
Zvuk jeho mena zafungoval ako povzbudenie. Ron prehltol, stále ťažko dýchal svojím dlhým nosom a potom sa vrátil ku kameňu.
„Povedz mi kedy,“ zašepkal.
„Na tri,“ odpovedal Harry a znovu pozrel na medailón, privrel oči a sústredil sa na písmeno „S“ a predstavil si ho ako hada. Vnútrajšok medailónu sa triasol ako šváb. Bolo by jednoduché začať ho ľutovať, keby Harryho stále ešte nepálila rana na krku.
„Raz....dva....tri....otvor sa.“
Posledné slová zasyčal a zlatý uzáver medailónu sa s malým kliknutím doširoka otvoril.
Za oboma sklenými sklíčkami vo vnútri žmurkalo oko, tmavé a krásne, presne také, ako boli oči Toma Riddla, než sa z nich stali červené štrbiny.
„Prebodni ho,“ povedal Harry a držal medailón rovno na kameni.
Ron zodvihol s trasúcimi sa rukami meč, jeho ostrie sa mu húpalo nad očami, ktoré sa otáčali kolom dokola a Harry chytil medailón ešte pevnejšie. Celý sa napol pri predstave krvi prúdiacej z prázdnych okienok.
Potom náhle z horcruxu zasyčal hlas.
„Videl som tvoje srdce a je moje. “
„Nepočúvaj ho!“ ohradil sa Harry tvrdo. „Prebodni ho!“
„Videl som tvoje sny, Ronald Weasley a videl som tvoje obavy. Všetky tvoje túžby sa môžu splniť, ale aj tak sa môžu naplniť aj tvoje najhoršie obavy... “
„Bodni!“ vykríkol Harry a jeho hlas zopakovala ozvena stromov, ostrie meča sa zachvelo a Ron pozrel do Riddlových očí.
„Vždy najmenej milovaný matkou, ktorá túžila po dcére....a najmenej milovaný i teraz, dievčaťom, ktoré dalo prednosť tvojmu priateľovi.....stále až na druhom mieste, stále a vždy niekým zatieňovaný... “
„Ron, prebodni ho hneď!“ zahrmel Harry. Cítil, ako sa medailón v jeho dlani chveje a začal sa báť, čo príde. Ron zdvihol meč vyššie, ale Riddlove oči sa pritom červeno zablesli.
Z dvoch okienok medailónu, priamo z očí vykvitli ako dve veľké bubliny, zvláštne zakrivené hlavy Harryho a Hermiony.
Ron v šoku vykríkol, keď obe postavy rástli z medailónu von, najprv hrude, potom pásy, nohy, až stáli vedľa seba v medailóne ako stromy so spoločným koreňom a nakláňali sa na Rona a skutočného Harryho, ktorý rýchlo odtiahol prsty z medailónu, keď sa náhle rozpálil dobiela.
„Ron,“ skríkol Harry, ale Riddle-Harry prehovoril Voldemortovým hlasom a Ron sa zhypnotizovane díval do jeho tváre.
„Prečo si sa vrátil? Bolo nám lepšie bez teba, boli sme šťastnejší, radi, že si tu nebol.....smiali sme sa na tvojej hlúposti, tvojej zbabelosti, tvojej domýšľavosti... “
„Domýšľavosť! “ pritakala Riddle-Hermiona, ktorá bola krajšia ako tá skutočná, ale tiež omnoho hrozivejšie. Kývala sa a chichotala sa pred Ronom, ktorý vyzeral vydesene a zároveň ohromene, meč držal bezvládne v ruke. „Kto sa na teba pozeral, kto sa na teba pozeral vedľa Harryho Pottera? Čo si kedy urobil v porovnaní s Vyvoleným? Čo si ty v porovnaní s Chlapcom, ktorý prežil? “
„Ron, prebodni ho. BODNI!“ kričal Harry, ale Ron sa ani nepohol. Oči mal doširoka otvorené a Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa mu v nich odrážali, ich vlasy v nich vírili ako plamene, oči im červeno svietili, hlasy sa zosilňovali ako v diabolskom duete.
„Tvoja matka sa priznala, “ zaškľabil sa Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa posmešne zasmiala, „že by mala oveľa radšej za syna mňa, že by ťa rada vymenila... “
„Kto by mu nedal prednosť, ktorá žena by ťa chcela? Si nič, nič, nič v porovnaní s ním, “ pospevovala ticho Riddle-Hermiona a napínala sa ako had a zaplietala sa okolo Riddle-Harryho do tesného objatia, až sa ich pery stretli.
Na zemi pred nimi, sa Ronova tvár zakrivila bolesťou. Trasúcimi sa rukami zdvihol meč vysoko nad hlavu.
„Urob to, Ron!“ zareval Harry.
Ron sa naňho pozrel a Harry mal dojem, že v jeho očiach zahliadol červený záblesk.
„Ron - ?“
Meč sa zableskol a zaboril do medailónu. Harry uskočil nabok. Ozval sa zvuk kovu a dlhý pretiahnutý výkrik. Harry sa otočil a pokĺzol sa na snehu pred sebou, ale držal prútik pripravený na obranu. Nebolo ale, prečo bojovať.
Jeho a Hermionine znetvorené obrazy boli preč. Stál tu iba Ron s mečom v ruke a díval sa na zvyšky medailónu ležiaceho na kameni.
Harry k nemu pomaly pristupoval, bez najmenšej predstavy, čo by mal urobiť alebo povedať. Ron sťažka oddychoval. Jeho oči už mali normálnu modrú farbu, nikde ani spomienka po červených zábleskoch. Leskli sa v nich slzy.
Harry sa sklonil, predstieral, že ich nevidel a vzal zničený horcrux. Ron prebodol sklo v oboch okienkach, Riddlove oči boli preč a z kúsku špinavej látky sa trochu dymilo. To, čo v horcruxe žilo, zmizlo. Mučenie Rona bol jeho posledný výstup.
Ron pustil meč na zem a ten zarinčal. Ron spadol na kolená a zovrel hlavu do dlaní. Celý sa triasol, ale Harry si uvedomil, že to nezapríčinila zima. Strčil si medailón do vrecúška, kľakol si vedľa Rona a opatrne mu dal ruku na rameno. Považoval to za dobré znamenie, že ju Ron nestriasol.
„Keď si odišiel,“ povedal Harry tichým hlasom a bol vďačný, že Ron mal schovanú tvár, „týždeň plakala. Asi aj dlhšie, ale nechcela, aby som o o tom vedel. Veľa nocí sme spolu ani neprehovorili. Keď si tam nebol.....“
Nemohol to dokončiť. Až teraz, keď bol Ron naspäť, si Harry plne uvedomil, čo ich jeho neprítomnosť stála.
„Je ako moja sestra,“ pokračoval. „Mám ju rád ako sestru a rátam, že ona to cíti rovnako. Vždy to tak bolo, myslel som, že to vieš.“
Ron neodpovedal, ale otočil sa od Harryho a hlučne si utrel nos do rukáva. Harry sa postavil a zamieril k miestu, kde ležal Ronov obrovský batoh, niekoľko desiatok metrov od nich, zhodený na zemi ako Ron utekal k jazierku, aby zachránil Harryho pred utopením. Nasadil si ho na chrbát a došiel späť k Ronovi, ktorý sa medzitým tiež postavil. Mal červené oči, ale inak bol už pokojný.
„Prepáč,“ povedal ťažkopádne. „Prepáč, že som odišiel. Ja viem, že som bol – “
Obzeral sa okolo do tmy, akoby dúfal, že nejaký dostatočne zlý výraz k nemu vzlietne a ozve sa.
„Tak nejako si to dnes napravil,“ povedal Harry. „Získal si ten meč, zničil horcrux, zachránil mi život.“
„Znie to oveľa lepšie, než to v skutočnosti je,“ zamumlal Ron.
„Tieto vec znejú vždy lepšie ako skutočne sú,“ odpovedal Harry, „snažím sa ti to vysvetliť už niekoľko rokov.“
Súčasne vykročili k sebe a objali sa. Harry zovrel pevne Ronovu ešte stále premočenú bundu.
„No a teraz,“ povedal Harry, keď sa pustili, „už musíme len nájsť náš stan.“
Nebolo to ale vôbec náročné. Napriek tomu, že keď sledoval laň, zdala sa mu cesta pomerne dlhá, s Ronom po boku mu cesta utiekla veľmi rýchlo. Harry sa nemohol dočkať chvíle, keď zobudí Hermionu, takže do stanu vstúpil so zväčšujúcim sa vzrušením, zatiaľ čo Ron zaostal trochu za ním.
V stane bolo v porovnaní s jazierkom a lesom nádherne teplo. Jediné svetlo vydávali plamene v tvare zvončekov, ktoré sa mihotali v kvetináči nad dverami. Hermiona takmer spala, zababušená v deke. Ani sa nepohla, kým Harry niekoľkokrát nezopakoval jej meno.
„Hermiona! “
Trhla sebou, rýchlo si sadla a odhrnula si vlasy z tváre.
„Čo sa deje? Harry? Si v poriadku?“
„Všetko je v pohode. Viac než v pohode. Mám sa výborne. A niekto je tu so mnou.“
„Čože? Kto – ?“
Zbadala Rona s mečom v ruke, z ktorého na ošumelý koberec kvapkala voda. Harry ustúpil do tmavého kúta, zhodil na zem Ronov batoh a skúsil splynúť s celtou.
Hermiona vykĺzla zo svojho lôžka, ako námesačná podišla k Ronovi a pozrela na jeho bledú tvár. Zastavila sa tesne pred ním, nepatrne pohla perami, oči mala zoširoka otvorené. Ron sa v nádeji slabo pousmial a napoly zdvihol plecia.
Hermiona sa vymrštila a začala mlátiť do každej jeho časti, na ktorú dosiahla.
„AU – jau – nechaj ma! Čo to -? Hermiona – AU!“
„Si – totálny – drzáň – Ronald – Weasley!“
Každé slovo zdôraznila poriadnou ranou. Ron cúvol a chránil si hlavu, keď Hermiona pristupovala k nemu.
„Vkradneš – sa – sem – po – týždňoch – a týždňoch, och, kde mám prútik?“
Vyzerala, že je ochotná si ho od Harryho vybojovať, takže zareagoval inštinktívne.
„Protego! “
Medzi Ronom a Hermionou sa vytvoril ochranný múr. Jeho sila odhodila Hermionu späť na zem. Vyskočila znovu na nohy a vypľúvala z úst svoje vlasy.
„Hermiona,“ ozval sa Harry, „upokoj – “
„Neupokojím sa!“ zajačala. Nikdy predtým ju nevidel takúto rozzúrenú. Vyzerala, že sa úplne zbláznila.
„Daj mi môj prútik! Daj mi ho! “
„Hermiona, prosím ťa, nemôžeš – “
„Neopovažuj sa mi hovoriť, čo mám robiť, Harry Potter!“ vrieskala. „Neopovažuj sa! A okamžite mi ho vráť! A TY!“
S hrozivým obvinením ukázala na Rona. Vyzeralo to skoro ako kliatba a Harry sa vôbec nečudoval tomu, že Ron cúvol.
„Ja som za tebou bežala! Volala som ťa! Prosila, aby si sa vrátil!“
„Ja viem,“ povedal Ron. „Hermiona, mňa to fakt mrzí – vážne – “
„Och, tak teba to mrzí!“
Zasmiala sa vysokým nekontrolovateľným zvukom. Ron prosebne pozrel na Harryho, ale ten len gestom naznačil bezmocnosť.
„Ty si prídeš po týždňoch – týždňoch – a myslíš si, že to bude v poriadku, keď povieš, že ťa to mrzí?“
„A čo iného mám povedať?“ zakričal Ron a Harry bol rád, že sa začal obhajovať.
„Pss, ja neviem!“ zahrmela Hermiona s jasným sarkazmom. „Zapni mozog, Ron, zaberie ti to len pár sekúnd – “
„Hermiona,“ zasiahol Harry, ktorému sa toto zdalo ako rana pod pás, „práve mi zachránil – “
„Mňa to nezaujíma!“ zajačala. „Vôbec ma nezaujíma, čo urobil. Týždne, celé týždne sme mohli byť mŕtvi a on by o tom ani nevedel!“
„Vedel som, že nie ste mŕtvi!“ zahrmel Ron a po prvýkrát ju prekričal. Pristúpil k ochrannému múru medzi nimi tak blízko ako to len šlo. „Harry je na každej strane Proroka, v rádiu, všade po vás pátrajú, samé fámy a príbehy pritiahnuté za vlasy, vedel som, že keby ste boli mŕtvi, tak by som sa to okamžite dozvedel. Ty vôbec nevieš, aké to bolo – “
„Aké to bolo pre teba?“
Teraz mala taký prenikavý hlas, že o chvíľu by jej už rozumeli iba netopiere, ale dosiahla takú mieru rozhorčenia, že dočasne stratila hlas úplne, čo Ron využil.
„Chcel som sa vrátiť v tom momente, keď som sa premiestnil, ale vrazil som priamo do bandy Zbojníkov, Hermiona, takže som nemohol ísť nikam!“
„Bandy koho?“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo sa Hermiona hodila do kresla a prekrížila si nohy tak tesne, že sa zdalo, že ich od seba odlepí až o niekoľko rokov.
„Zbojníkov,“ povedal Ron. „Sú všade, bandy, čo sa snažia zarobiť zlato chytaním čarodejníkov s muklovským pôvodom a zradcov krvi. Ministerstvo vypisuje odmeny za každého, koho chytia. Ja som bol sám a mysleli si, že patrím ešte do školy, takže boli nadšení. Mysleli, že som čarodejník s muklovským pôvodom na úteku. Musel som sa z toho veľmi rýchlo vyhovoriť, aby ma neodtiahli na ministerstvo.“
„Čo si im povedal?“
„Že som Stan Shunpike. Prvý, čo ma napadol.“
„A oni ti uverili?“
„Neboli veľmi bystrí. Jeden z nich bol určite na polovicu trol, hrozne smrdel....“
Ron pozrel na Hermionu, evidentne dúfal, že by ju mohla štipka humoru obmäkčiť, ale nad pevne zovretými nohami sa tvárila stále rovnako kamenne.
„Každopádne sa pohádali, či som alebo nie som Stan. Bolo to celkom úbohé, ale bolo ich päť a ja som bol sám, a ešte mi aj vzali prútik. Potom sa ale dvaja z nich začali biť a zatiaľ čo ostatní boli rozptýlení, podarilo sa mi ovaliť toho, čo ma držal, do brucha a zobral som mu prútik. Odzbrojil som toho, čo držal môj a premiestnil som sa. Ale nepodarilo sa mi to moc dobre, takže som sa znova rozštiepil – “ Ron vystrel pravú ruku, aby im ukázal dva chýbajúce nechty. Hermiona chladne nadvihla obočie. „– a objavil som sa dve míle od vás. A než som sa dostal späť k tomu brehu, kde sme boli....tak už ste boli preč.“
„Teda, to je ale pôsobivý príbeh,“ prehlásila Hermiona arogantným hlasom, ktorý používala vždy, keď chcela niekoho raniť. „To si musel byť úplne vydesený. My sme medzi tým boli v Godricovej úžľabine a, nože porozmýšľajme, čo sa nám tam stalo, Harry? Aha, no jasné, objavil sa tam had Veď-Vieš-Koho a skoro nám obidvoch zabil a potom dorazil Veď-Vieš-Kto sám a minuli sme sa s ním len o pár sekúnd.“
„Čože?“ vyhŕkol Ron a zízal striedavo na ňu a na Harryho, ale Hermiona si ho nevšímala.
„Predstav si, Harry, stratiť nechty! To vrhá úplne iné svetlo na naše utrpenie, že?“
„Hermiona,“ ozval sa ticho Harry, „Ron mi práve zachránil život.“
Zdalo sa, že ho nepočula.
„Ale niečo by som predsa len chcela vedieť,“ prehlásila s pohľadom upretým na miesto nad Ronovou hlavou. „Ako presne si nás našiel? Je to dôležité vedieť, pretože potom sa budeme môcť uistiť, že nás nenavštívi niekto nevítaný.“
Ron na ňu pozrel a potom vytiahol z vrecka na džínsach malý strieborný predmet.
„Takto.“
Musela sa pozrieť priamo na Rona, aby zistila, čo im ukazuje.
„Zhasínadlo?“ spýtala sa tak prekvapene, že zabudla znieť chladne a nepriateľsky.
„Dokáže to viac, než len zhasínať a rozsvecovať,“ odvetil Ron, „neviem, ako presne to funguje alebo prečo sa to vlastne vtedy stalo a nie niekedy inokedy, pretože som sa chcel vrátiť od prvého momentu ako som odišiel. Ale počúval som rádio, hrozne skoro ráno na Štedrý deň a začul som....začul som teba.“
„Ty si ma počul v rádiu?“ spýtala sa neveriacky.
„Nie, počul som ťa zo svojho vrecka. Tvoj hlas,“ znovu zdvihol zhasínadlo, „prichádzal priamo odtiaľ.“
„A čo som presne hovorila?“ spýtala sa tónom na hranici skepsy a zvedavosti.
„Moje meno. Ron. A potom ešte .....niečo o prútiku...“
Hermiona sfialovela. Harry si na to pamätal. Bolo to prvýkrát, čo za tú dobu nahlas vyslovili Ronove meno. Hermiona ho spomenula, keď sa rozprávali o oprave Harryho prútika.
„Takže som ho vytiahol,“ pokračoval Ron a pozrel na zhasínadlo, „ale vyzeralo stále rovnako, žiadny rozdiel, ale bol som si istý, že som ťa počul. Tak som ho stisol. V mojej izbe zhasli svetlá, ale vonku sa jedno objavilo.“
Rod zdvihol svoju voľnú ruku a ukázal ňou pred seba. Oči uprené na niečo, čo Harry ani Hermiona nevideli.
„Vyzeralo to ako svetelná guľa, akoby pulzujúca, modrastá, asi ako svetlo okolo prenášadla, viete, čo myslím?“
„Áno,“ odpovedali automaticky Harry s Hermionou.
„Vedel som, že to je ono,“ pokračoval Ron. „Zobral som svoje veci a zabalil ich, vzal som svoj batoh a išiel do záhrady. Tá malá svetelná guľa sa tam vznášala, čakala na mňa a keď som prišiel, kúsok poskočila, takže som ju sledoval za prístrešok a potom....no, vošla do mňa.“
„Prosím?“ spýtal sa Harry, ktorý si nebol istý, či dobre počul.
„Tak nejako do mňa vplávala,“ odvetil Ron a voľným ukazováčikom pohyb naznačil, „priamo do hrude a potom – no jednoducho prešla skrz. Bola tu,“ dotkol sa miesta kúsok od srdca, „cítil som ju, bola horúca. A keď bola vo mne, okamžite som vedel, čo mám robiť, vedel som, že ma zavedie, kam som potreboval. Takže som sa premiestnil a objavil sa na nejakom kopci. Všade plno snehu....“
„Tam sme boli,“ povedal Harry, „strávili sme tam dve noci a celú druhú noc som mal pocit, že vonku niekoho počujem chodiť a volať.“
„Hej, no ale to som nemohol byť ja,“ povedal Ron. „Vaše ochranné kúzla fungujú, pretože ja som vás ani nevidel ani nepočul. Ale bol som si istý, že ste niekde okolo, takže nakoniec som si vliezol do spacáka a čakal, až sa niekto z vás objaví. Myslel som, že sa budete musieť objaviť, až zbalíte stan.“
„To nie,“ ozvala sa Hermiona, „premiestňujeme sa teraz pod neviditeľným plášťom, ako extra opatrenie. A odišli sme vážne skoro ráno, pretože, ako vraví Harry, počuli sme, ako sa okolo niekto potĺkal.“
„No, na tom kopci som zostal celý deň,“ pokračoval Ron. „Stále som dúfal, že sa objavíte. Ale keď sa začalo stmievať, bolo mi jasné, že som vás musel minúť. Tak som znova stlačil zhasínadlo a zasa sa objavilo to modré svetlo a vošlo do mňa. Premiestnil som sa a ocitol sa tu, v tomto lese. Stále som vás nevidel, takže som mohol len dúfať, že jeden z vás sa časom objaví – a Harry sa naozaj objavil. I keď najskôr som samozrejme uvidel tú laň.“
„Uvidel si čo?“ spýtala sa ostro Hermiona.
Vysvetlili jej, čo sa stalo a keď sa príbeh o striebornej lani a meči v jazierku blížil ku koncu, Hermiona sa mračila z jedného na druhého a tak sa sústredila, až zabudla držať nohy pevne pri sebe.
„Ale to musel byť niečí patronus!“ prehlásila. „Nevideli ste, kto ho vyčaroval? A zaviedol vás k meču! Tomu nemôžem ani uveriť! A čo sa stalo potom?“
Ron opísal, ako sledoval Harryho, keď skákal do jazierka a čakal, až vypláva. Keď si uvedomil, že niečo nie je v poriadku, skočil za ním, zachránil ho a potom sa vrátil po meč. Dostal sa až k tomu, ako otvorili medailón, potom zaváhal a do reči mu skočil Harry.
„- a Ron ho mečom prebodol.“
„A....a šlo to? Iba tak?“ zašeptala.
„No, no – kričal,“ popisoval Harry a pozrel úkosom na Rona. „Aha, tu.“
Vytiahol medailón zo šiat. Opatrne po ňom siahla a skúmala rozbité sklíčka.
Harry usúdil, že teraz je to už bezpečné, takže mávnutím Hermioninho prútika odstránil ochranný múr a otočil sa na Rona.
„Nevravel si, že si sa od tých zbojníkov dostal s jedným prútikom navyše?“
„Čože?“ spýtal sa Ron, ktorý pozoroval Hermionu ako skúma medailón. „Á – áno.“
Otvoril pracku na svojom batohu a vytiahol z neho krátky tmavý prútik. „Na. Vravel som si, že jeden do zálohy sa môže hodiť.“
„To si mal pravdu,“ načiahol Harry ruku. „Môj je totiž zlomený.“
„Žartuješ?“ žasol Ron, ale v tom momente sa Hermiona zdvihla a Ron sa okamžite znovu zatváril bojazlivo.
Hermiona dala zničený horcrux do batohu, zaliezla späť do postele a bez ďalšieho slova si ľahla.
„Myslím, že je to viac, než si mohol čakať,“ zamumlal Harry.
„Hej,“ povedal Ron. „Mohlo to byť omnoho horšie. Pamätáš na ten kŕdeľ vtákov, čo na mňa vtedy poštvala?“
„Ešte stále som to kúzlo úplne nezrušila,“ doľahol k nim Hermionin hlas spod perín a Harry zazrel ako sa Ron ľahko pousmial, keď vyťahoval z batohu svoje hnedé pyžamo.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář