kapitola 2.
Všade bol chlad, mlha a mŕtvolný puch prichádzajúci z neznáma obtierajúci sa okolo jej tela ako slizský had z amazonských vôd. Pomaly otvorila oči a zažmurkala, keď sa jej od páliacich slnečných lúčov zliali farby okolia v jednu neurčitú masu. Pošúchala si oči a zarazene načúvala tichu prírody. Zamračila sa. Bola vo vlaku, cestovala za priateľkou a potom..... Zmätene sa okolo seba poobzerala a pár krát sa štipla do ruky aby sa uistila že sa jej nesníva. Ležala na vlhkej tráve pokrytej rannou skorou rosou a nad jej hlavou šelestili sýtozelené koruny stromov. Nie...nemôže by´t v lese. Teraz už mala vystupovať na stanici a čakať na priateľku. Rozstrasene sa posadila a v zápäti jej celým telo prešla vlna ostrej bolesti. Vykríkla a chytila sa za nohu. Po ruke jej stekalo čosi vlhké a teplé. Krv. Zanadávala a poobzerala sa sústredenejšie okolo seba. V tom pochopila. Vlak v ktorom sa ešte pred chvíľou viezla a písala si do denníku ležal prevrátený pri kolajach doslova rozdrásaný na kusy ako od pazúrov divého zvierata a kusy plechu boli porozhadzované všade navôkol akokeby ich rozmetal tajfún. Potlačila šokovaný výkrik a namiesto toho ticho vzlykla takmer detskym hláskom ,skryla si tvár do dlaní a bezmocne sa oprela o drsnú kôru stromu. Pod kusmi plechu bolo ešte niečo,niečo čo nechcela poznať. Bolo to až priveľmi skutočné. Mŕtvi ľudia všade navôkol nej boli doslova cítit a sálal z nich pocit bezmocnosti a nevýslovného desu.
Ako sa spamätávala zo šoku, začalo jej dochádzať čo sa stalo. Trvalo je to dlhší čas, pretože nikdy sa jej nič tak desivého nestalo. Ešte nikdy za svoj celý doterajší život nebola tak blízko smrti. Otriasla sa, akokeby chcela zo seba zotriasť nepríjemnú situáciu v ktorej sa ocitla, a začala uvažova´t ako sa odtial dostane. Bleskovo siaha do vrecka a potešene odtiaĺ vybrala mobil. Tentoraz musela matke nevýslovne ďakovať za to aká bola starostlivá a zariadila jej všetky núdzové volania, ktoré sa jej v horšom prípade mohli zísť. Chvíľu váhala a potom vytočila číslo žilinskej okr. polície a dúfala že cez prázdniny jej niekto zdvihne. Po chvíľi, ktorá sa jej zdala ako celá večnosť, slúchadlo zdvihol nervózny hrubší mužský hlas a naliehavo sa dožadoval kto volá. Keď mu zdráhavo vysvetlila čo sa stalo a že nehodu prežila zrejme iba ona, hlas na druhej strane sa rozkašlal a chvíľu nevedel čo povedať. Zrejme bol nový a nebol zvyknutý na také situácie. Prevzal to vzápätí niekto iný a pohotovo ju ubezpečil že pomoc je už na ceste. S vydýchnutím vypla mobil a oprela sa pohodlnejšie o strom. Čakanie vždy zo všetkého mala najmenej rada a vtedy nikdy nevedela čo so sebou. Zavrela oči a započúvala sa do zvukov prírody. Kdesi v diaľke tiekol potok a ozývali sa ťahavé škrípavé tóny motorovej píly. Bežné dedinské zvuky. Pomaly sa upokojovala a na chvíľu zabudla na všetko okolo seba.
Prebudil ju až jačanie policajnej sirény zmiešanej s hukotom sanitky,ktoré sa rútili smerom k miestu havárie. za chvíľu sa vynorili za ohybom cesty a mierili k nej. Jas svetiel ju oslepoval a bolestivo ju bodal do očí, pretože v lese panovalo príšerie a tieň. Z auta vystúpilo zo dvadsať policajtov a náhlivo zamierili k zvyškom vlaku a jeho zmasakrovaným obetiam. V tej chvíľu ju ako blesk zasiahla myšlienka, že to musel byť strašný náraz a ona to nemohla prežiť. Dalo sa povedať že v tejto chvíľi je už oficiálne mŕtva. Prebehol jej mráz po chrbte. Zakričala na nich a zamávala im. čakala kedy je pomôžu a naložia do vozu, no nikto si ju nevšímal. Boli úplne zabratí do prezrania mŕtvol a nechápavo krútili hlavami. To ju už naštvalo. Z tažka sa postavila a zamierila k nim,. Dotkla sa ramena policajta a v zápätí s jačaním odskočila. Jej prst prešiel jeho ramenom. Zdesene pozerala na svoju ruku a chvíľu nič nechápala. Zopakovala to, no jediné čo dokázala bolo to, celá jej ruka prešla telom objemného muža a pochrbte je prebehli zimomriavky. Nikto ju nepočul ani nevidel Vzápätí ju po hlave ovalilo kruté poznanie. Je mŕtva! Potom sa jej po tvári začali rinúť potoky sĺz a ztažka dopadla na zem. Trhane sa skrútila od bolesti a uvedomila si že stále cíti bolesť. Ako je to možné? Veď už mala byť dávno preč a vznnášať sa kdesi hore...Lenže ono sa tak nestalo, čo jej však pripadalo horšie ako poznie že je už iba duch, nejasná hmota vznášajúca sa nad svojim telom. Telo...malo by tu niekde byť ako telá ostaných obetí. Zdvihla sa a krívajúc zamierila ku vraku. Nevšimla si pobehujúcich policajtov a nechcene jedným z nich prešla. Zastavila sa a vyvalene pozerala na policajta, ktorý tiež zmätene zastavil a chvílu sa škrabal na brade. Potom ale pokrčila ramenami a obzerala si telá. Teraz si však všimla niečo, čo tam predtým nebolo. Nad telami mŕtvol sa vznášala akási hmla, ktorá ich obklopovala ako biela aura. Skamenela a ohúrene sledovala ako sa nad jedným zkrvaveným dievčatom zoskupila do podoby jej tela a vnikla do nej. Potom sa tá hmla znovu objavila no teraz to vyzeralo ako neviditeľný dvojník dievčata vystupujúci z jej tela a kĺzavými pohybmi mieril k jednému bodu medzi živými ľudmi pobehujúcimi hore dolu. Na tom mieste sa začalo čosi vytvárať , až to nakoniec dostalo tvar čierneho tunela a presunulo sa to pred dušu nebožtíka. Tá sa ešte otočila, prebehla pohladom po svojom tele a tele svojich príbuzných, otriasla sa a vstúpila čerňavy priechodu na druhý svet. To sa vzápätí dialo aj s ostatnymi, no Myrtil sa otočila a zamierila naspäť plná pochybností. Prečo sa nestalo to isté aj s ňou? Prečo jednoducho neodišla? A ako je možné že ešte dosial nenašla svoje telo? Vyzeralo to tak že sa stala akýmsi stroskotancom na ostrove živých a jej duša ešte nehodlá odísť.
Keď takto plná rozporu a nahlodaného svedomia sedela a pozorovala zmätok okolo seba, zrazu za sebou cítila čísi pohyb. Prekvapene sa otočila a zbadal postavu v čiernom plášti s neprirodzene bledou tvárou, z ktorej šlahali čierne plamienky očí. Zamrkla a chvíľu jej trvalo kým pochopila že sa pozerá priamo na ňu. Postavila sa a vykoktala zo seba:
,, Vy ste ...vy..tiež ste mŕtvy?´´ chvíľu na ňu pozeral akokeby zvažoval čo má povedať, dokonca otvoril ústa no potom ich znovu zavrel, zamrkal a naznačil jej iba aby šla za ním. Chvíľu nerozhodne postávala , no potom ho následovala pretože to bol jediný človek, ktorý si ju všimol. Obávala sa že nebožtíci nevedia hovoriť, no to čo ten neznámy vzápätí urobil ju presvedčilo o opaku. Zastal a ozval sa hlbokým záhrobným mrazivým hlasom, ktorý sa dal hodnoverne priradiť k nejakému upírovi z draculovských filmov.
,,Nerozprávajte, slečna. Tu nie sme v bezpečí. Je tu veľa lovcov. " nechápavo zamrkala, no on na to nereagoval iba kráčal hlbšie do príšeria lesa a neustále nervózne behal očami hore dolu, akokeby z každého hlbšieho tieňa mal vyskočiť šialený zabijak. Jeho správanie sa je vôbec nepáčilo, no radšej prijala takéhoto upírskeho spoločníka namiesto absolútnych ignorantov, ktorí si hovoria policajti a pritom vobec nepomôžu iba zmätene pobiehajú hore dolu. ... Moment upírskeho? Za to že sa nejaký mŕtvy gothic správa ako správny nosferatu nemusí si o ňom ešte to isté myslieť, nie? Jej spolčník začínal byť pokojnejší keďa sa tieńe lesa prehĺbili a slnko zapadlo, čo si úplne protirečilo s jeho doterajším správaním, no radšej nad tým neuvažovala. cesta, ktoru išli sa zdala vyšlapanejšia a miestami z nej vystupovali opracované kamene po ktorých sa dosť často chodilo. Odrazu ani nevedela ako, videla jasnejšie ako sa denného svetla a tiene okolo nej sa stiahli. Pozrela nahor a zbadala prenádherný svit mesiaca, ktorý im svietil na cestu a posilňoval ich stiesnené svedomia. Luna nám dopomáhaj! ozvala sa v jej hlave cudzia myšlienka. Prekvapene sa otočila k svojmu spoločníkovi, ktorý na nu žmurkol a tvárou sa mu mihol tieň umrlčej lebky.