Medium??
Rada by som sa s vami podelila o svoje zážitky ktoré pre mňa otvorili dvere do tajuplných svetov..
Stalo sa to len pred nedávnom... Mam 14 rokov a rada by som sa s Vami podelila o svoj trochu nepravdepodobný príbeh...
Bývam na Slovensku a asi pred pár mesiacmi som odišla na jedno liečenie v Tatrách. Vtedy som ešte nevedela, aké zážitky si odtiaľ odnesiem. Viem, že každý moj další pobyt prinesie so sebou nepravdepodobné veci, ale toto bolo pre mňa až ,,prisilné cafe".
Sama verím na paranormálne veci a pod. to znamena, že nie som žiadny realista a tvrdo bojujem za svoju vieru a presvedčenie. Vždy, keď bývam sama alebo som v krúžku ľudí, ktorí majú rovnakú vieru ako ja, radi komunikujeme s inými bytosťami mimo náš svet. Mysleli sme si až doteraz, že je to nemožné a práve preto sme sa len márne pokúšali, aj keď naša viera bola prisilná, no nie na to, aby sme s nimi skontaktovali.
Raz mi to nedalo a rozhodla som sa, že vyvolám svojho tzv. strážneho aniela, ktorý vždy verne stojí po mojom boku a dosť často sa s nim zhováram, i keď len myšlinkami a pohľadu z očí do očí. Možno práve to ma dohnalo k tomuto skutku, no teraz by som to už za žiadnych okolností neurobila, pretože anieli a iné bytosti stojace pri Najvyssom (inak Ho nazývate Boh, no anieli ho volajú práve takto. Nie som žIadna veriaca v tom zmysle, že chodievam do kostola a pod., no mám svoj prostriedok, ako sa s nimi kontaktujem, aj to sa stalo po tomto zážitku).
10x sme odriekli formulky na vyvolávanie a čakali sme, čo sa bude daiť. Celý čas som ho počula a odovzdávala som jeho slová ostatným, no mala som nedobtrý pocit. Povedal mi, že Brána do nášho sveta bola narušená a on k nám nemože prísť (mohli v tom byť aj iné veci, pretože v jeho slovách som pobadala mierny náznak nepokoja ako vo chvíľach, keď sa pokúša klamať a to anieli práve nedokážu) a ak aj hej, tak len na chvíľu a nebude sa mocť ukázať ostatným.
V tej chvíľi som uvidela prstenec žiarivého svetla a v ňom Jeho. Bol tak ako po x-krát pred tým: obyčajný chlapec v bielom lanovom tričku a nohaviciach možno len s trocha sinavou tvárou ako na mňa hladí a v tvári má až skoro groteskný výraz vážnosti. No, v jeho pohlade bolo viac.. a ten mi značil, že po jeho odchode sa toho veľa udeje. Potom zmizol (nikto okrem mňa ho nevidel a podaktorí mi nechceli verit, že som si ho len vymyslela a všetko ostatné rovnako), no pochybovačné tváre ostatných umiernil silný závan vetra (v tej izbe nebolo otvorené žiadne okno, balkón ani dvere a do tej chvíľe, kým sme nezačali vyvolávať, bolo v miestnosti príjemne teplo) a dvere, ktoré boli do tej chvíľe pevne zavreté, sa otvorili s hlasným zaškrípaním, načo všetci zostali stáť ako primrazení a nikto nevidal ani hláska. Presvedčila som sa, že za nimi nikto nebol a tak ich logicky ničia ruka nemohla otvoriť. Vtedy som pochopila..
Usmiala som sa a vysvetlila som im, že to bol odkaz od Mária, aby už nemali pochybnosti a viac ho neurážali. Od tej chvíľe (dovtedy som nemala žiadnu zvláštnu schopnosť okrem schopnosti kontaktu s mojim anielom, ale to hádam skoro každý, kto verí v tieto veci a má toho svojho) sa podľa slov mojho strážneho aniela udialo veľa vecí. V jeden deň sme vyvolávali kamarátkinu mamu, alebo prababku, alebo niekoho iného, neviem, lebo tých ľudí, s ktrorými som sa potom skontaktovala, bolo naozaj veľa a spomínam si len na málokho z nich. Zoberme to tak, že to bola kamarátkina matka, ktorá zomrela krátko potom, čo sa ona narodila.
Sprvu sa nedialo nič zvláštne, no potom ma ovanul studený chlad taký mŕtvolný, že mi z toho až vyskočili zimomriavky na chrbte a podľa slov mojej kamarátky som sa začala nekontrolovane triasť (doufam, že mi veríte tí, čo to čítate, pretože to nie je žiaden výmysel a pevne dúfam, že mi moj zažitok niekto vysvetli).
Zbadala som ženu výchádzajúcu z dverí márnice. Mala holú lebku, ktorá sa vo svite slnka blyštala, povedala by som blyštala sa ako čepel meča a v ruke mala čosi čierne, čo som rozpoznala, až keď si to dala na hlavu. Bola to parochňa, ktorá len zvýrazňovala je ostré črty tváre a troca prepadnuté líca. Mala ofinu, ktorej koniec sa ťahal ako čierna linka tesne nad obočím a na rovno zasrihnuté kdesi kúsok nižšie pod ušami. Spýtala som sa jej (bol to len prenos myšlienok, pretože inak sa s nimi kontaktovať nedá, to som vybadala aj pri rozhovoroch s Máriom, pretože nidy neotvoril ústa a ani brvou nepohol. Rovnako to bolo aj s tou ženou), či je skutočne tá a tá a či sa s ňou možem porozprávať. Pri všetkom prikývla a tak sme sadli na drevenú lavičku, ktorá bola po obidvoch stranách stola a až teraz si spomínam, že odtieň dreva naberal nenápadnú čiernu.
Náš rozhovor sa vyvíjal asi takto a vela z toho som nevyrozumela a častokrát som musela aj hádať mená, na ktoré sa ma pýtala kamarátka (zjavne mi neverila a chcela mať istotu v rodinnych faktoch, ktoré som nemala ako vedieť iba ak prostredníctvom matky) lebo som ju často videla rozmazane rovnako, ako som hmlisto a veľmi vzdialene počula jej slová. Neviem prečo, ale stáva sa mi to často, keď sa rozprávam s niakym mŕtvym a mám pocit, že je to preto, že asi nemám veľa kľudu na skontaktovanie a rozhovor.
Povedala mi, že je veľmi rada, že počuje aspoň cezo mňa svoju dcéru, pretože tu vo svojom svete nikoho z jej žijúceho príbuzenstva nemožete vidieť ani počuť. S mojej a jej ikeď trocha vzdialenej prítomnosti. Kamarátka bola veľmi prekvapená rovnako ako aj ja, lebo to bolo poprvýkrát, čo som sa skontaktovala s mŕtvym a nevedela som, že to dokáže. No, od tej chvíľe sa s nimi kontaktujem veľmi často a mám radosť odovzdávať odkazy na obidve strany a srdce mi radostne plápolá, keď vidím, ako sa duše z podsvetia dokášu radovať ža sa konečne stretli so svojimi pribuznými.zdá, že žijú skoro rovnakým životom, i keď tam, kde sa nachádzajú, je ich život predsa len trochu iný ako náš tu. Som niečo ako posol správ na obidve strany.
Od tej chvíle je moj život plnohodnejší a nabral nový zmysel, pretože moja práca ma naplna šťastím, i keď o tom vedia len ludia, s ktorými sa kontaktujem s ich mŕtvymi príbuznými. Nikto okrem nich, bohužiaľ je to práve moja rodina a moji blízski, ktorí mi hádam nikdy neuveria a preto sa to bojim niekomu povedať. Až teraz som sem napísala svoj trochu nepavdepodobný príbeh, no keď vidím, že nie som sama a vidím, čo sa stáva iným, nie som taká osamotená, ako sa mi to stáva často.