Už spomínaná krátka poviedka o... 3x hádajte... no o mne :P Ale teraz vážne, až taká sebaľúbiaca nie som... Ale čo vám to píšem tu, len si to prečítajte a budete vedieť, do čoho ste sa to namočili a hlavne s kým :P
P.S.: Koment je vždy vítaný :)
Malý dialóg pred smrťou
Vonku je tmavá noc. Dokonca bolo vidieť aj hviezdy, čo ma dosť prekvapilo. Obvykle svetlo lámp prebilo ich jas. Taká nádherná noc. Úplný opak mojej terajšej nálady. Keby sa počasie správalo podľa mojich pocitov, otravne by popŕchalo a vonku by sa zakrádal dotieravý chlad, ktorý sa človeku nebadane dostane pod kožu. Našťastie , dnešná noc bola tichá, zvláštne blízka. Keby som bola zamilovaná, povedala by som priam čarovná. Jediná vec, ktorá mi kazila pôžitok z dneška, som bola ja sama.
Kráčam po tichej ulici a počuť moje vlastné kroky, ktorých zvuk sa odráža od stien domov. Ruky mám hlboko vo vreckách a očami sledujem cestu pred sebou. Bez zaváhania kráčam dopredu. Nohy ma skoro automaticky vedú na most. Každý môj krok rozvŕzga staré drevá. Prejdem doprostred a opriem sa lakťami o zábradlie. Nadýchnem sa neskoréhovečerného vzduchu. Je taký iný, čistejší. Pozerám sa do diaľky pred seba, na malé svetielka najbližšieho mesta. Zavriem oči a nechám jemný vánok pohladiť moju tvár. Pod viečkami sa mi vynorí obraz svojej rodiny. Nemohla som sa s nimi poriadne rozlúčiť. Nepustili by ma, keby vedeli, čo sa chystám spraviť. Niekoľkostranový list im bude musieť stačiť.
Potrasiem hlavou snažiac sa zahnať myšlienky. Ak budem teraz rozmýšľať, tak to nevyjde. Otvorím oči a zahľadím sa do tmavých hlbín pod sebou. Počuť tichý žblnkot vody a jej vábenie.
Preleziem zábradlie, postavím sa na úzky výčnelok a rukami sa pridŕžam chladného železa. Nádych, výdych. Nádych, výdych. Teraz už len stačí pustiť sa a spraviť maličký krôčik.
Zábradlia sa držím už len jednou rukou. Chystám sa pustiť úplne, keď zrazu za sebou začujem hlas.
„Tak toto bude zaujímavé.“ Počujem niekoho poznamenať ironicky. Celá som skoro nadskočila od prekvapenia. Opäť som sa chytila oboma rukami a snažila sa udržať rovnováhu.
„Čo to má znamenať?“ skríknem a otočím na narušiteľa svoj pohľad. „A kto si?“ dodám. Síce tu v dedine žijem 2/3 života, z toho jednu prespím, ale tohto týpka som tu nikdy nevidela.
„To isté by som sa mohol spýtať aj ja.“ Uškrnie sa na mňa. Jedna lampa na konci mosta zrazu ožije a ja konečne vidím dotyčnému do tváre. Teda, aspoň trochu. Krátke hnedé, možno čierne vlasy (v tej tme sa to nedá rozoznať), oči síce chladné, no je v nich vidieť aj určitú dávku pobavenia. Postava celkom uchádzajúca. Keby sa ukázal skôr, tým myslím možno týždeň dozadu, dala by som si povedať. Do pixle, aspoň je vidieť, aké ‘šťastie’ to ja mám.
„Tak kto si?“ zopakujem netrpezlivo. Už ani nekričím. Ešte to by mi chýbalo, aby som zobudila polovicu dediny.
„Smrť.“ Povie, akoby to bola samozrejmosť. Zarazí ruky do vreciek a znudene ma pozoruje.
Neveriacky naňho pozriem. Pravdepodobne je, chudák, na tom psychicky omnoho horšie, než ja.
„A to ti mám zožrať, hej?“
„Nie, len prijať ten fakt.“ Odpovie chladne.
„Nie je meno Smrť náhodou ženského rodu?“ spýtam sa.
„Na to si prišla sama?“ rýpe do mňa a ‘obdivne’ hvizdne. Prebodnem ho pohľadom. Škoda, že tento už je dávno mŕtvy.
„Prečo si sem prišiel?“ spýtam sa sucho. Pozrie na mňa ako na idiota.
„No, tak po prvé, pre tvoju dušu. A po druhé, musíme vybaviť aj nejaké tie formality, veď vieš. Len také papierovačky, dotazník, ...“ hovorí bez výrazu a popri tom, len tak zo vzduchu, zoberie nejaké papiere a pero.
„Papierovačky?“ spýtam sa nechápavo. „Dotazník?“ pohľadom strelím po papieroch.
„Mám ti to snáď vyhláskovať?“ spýta sa otrávene.
„Vždy si taký milý?“
„A ty stále taká otravná?“
Prestáva ma baviť vybavovať sa s týmto imbecilom, či už je to podľa mňa veľmi príťažlivá Smrť, alebo nie.
„Tak už začnime, nech to máme z krku.“ Poviem a kývnem smerom k papierom.
„Konečne nejaké múdre slová. Dnes už asi nezaspím.“ Poznamená sarkasticky. Jeho dotaz prepočujem a ďalej hypnotizujem papiere v jeho rukách.
„No, takže...“ na chvíľu sa odmlčí a gestom ruky sa pred ním zjaví malý stolík a dve stoličky. Na jednu z nich sa posadí. „Lepšie.“ Uzná a usmeje sa pre seba.
„Nesadneš si?“ spýta sa ma a rukou ukáže na miesto oproti sebe.
„Nie, díky. Radšej postojím.“
„Bude to celkom na dlho.“ Varuje ma a pohľad stočí na menší štôsik papierov. Vyvalím oči a bez slova leziem naspäť na most. Sadnem si oproti nemu. ‘Takýto výhľad by som brala kedykoľvek.’ Pomyslím si.
Nezaujato listuje papiermi a znovu mávne rukou nespúšťajúc zrak z bielych listov. Niekde nad nami sa rozžiari svetlo. Zdvihnem pohľad. To svetlo akoby vychádzalo odnikiaľ. Hlbšie sa nad tým nezamýšľam a znovu pozriem na Smrť. Teraz v ruke drží pero a číta prvé riadky dotazníka.
„Meno?“ spýta sa bezvýrazne.
„Čo?“
„Tvoje meno.“ Zasyčí na mňa.
„Soňa Krakovská.“ Perom začne dopisovať údaje do riadkov.
„Dátum narodenia?“
„28.8.1992“ V duchu dúfam, že ten dotazník nebude celý taký suchý.
„Bydlisko?“ Zdvihnem obočie. Keďže neodpovedám, zdvihne pohľad a spýtavo sa na mňa pozrie. „Čo je?“
„Čo by som tu asi robila, keby som nebola odtiaľto?“ skôr konštatujem, ako sa pýtam.
„Nemôžem si pamätať názov každej diery, do ktorej sa dostanem.“ Povie mi sucho. Zamračím sa naňho. Pokiaľ ma bude takto dožierať aj ďalej, zabijem sa skôr, než skončíme prvú stránku.
„Takže?“ spýta sa netrpezlivo.
„Ivachnová. Nechceš aj číslo domu a smerovacie číslo ako bonus?“
„Hm, toto som preskočil...“ mrmle si popod nos. „Vek?“
„Snáď si vypočítaš.“ Odseknem.
„Vek?“ spýta sa znovu, ignorujúc moju predchádzajúcu poznámku.
„Pätnásť, fünfzehn, fifteen, quinze. Stačí?“
„Výška?“
„169 centi.“
„Váha?“
„A čo tak rovno miery?“
„Nemusíš odpovedať.“
„Poviem skôr.“
„Ďalej... Farba očí?“
„Nevýrazná.“
„Povedal som farba, nie dojem.“
„Dobre, dobre... Modro-sivá s trochou zelenej.“
„Takže nevýrazná.“ Zamrmle. Potichu zavrčím.
„Farba vlasov? Bože, tie otázky sú rok čo rok debilnejšie...“
„Aspoň v niečom sa zhodneme.“ Potvrdím.
„Takže?“
„Snáď nie si slepý...“ odvrknem. „Hnedá.“ Dodám, keď zbadám jeho vražedný pohľad.
„Čo rodina?“
„Mám oboch rodičov a staršieho brata.“
„Domáce zvieratko?“
„Pes. Bastard.“
„Bastard?“ pobavene zdvihne obočie a pozrie sa na mňa.
„Pouličná zmes.“ Zaškerím sa. Kývne hlavou a hľadá miesto, kde skončil.
„Škola?“
„GBAS.“ Plesnem sa po čele. „Nie, počkaj, teraz je to BGMH.“ Znovu na mňa hľadí, tentoraz trochu zvedavo.
„A nie je to jedno?“ opáči ironicky.
„Nie.“ Poviem sladko. „GBAS znamená Gymnázium bilingválne anglicko-slovenské a BGMH je Bilingválne gymnázium Milana Hodžu.“ Veľavýznamne sa na neho pozriem. Len pokrčí plecami, že je to predsa len jedno a zapisuje ďalej so hárka. „Ty si o ňom nepočul?“
„Mal by som?“ opýta sa nezaujato.
„Pokiaľ si dosť inteligentný, tak áno, mal.“ Odloží pero, prekríži ruky na prsiach a výsmešne sa mi pozrie do očí.
„A kdeže sídli tá tvoja ‘slávna’ škola?“
„V Sučanoch, drahý môj.“ Odpoviem mu rovnako opovrhujúcim tónom. Diabolsky sa na mňa zacerí.
„Ja som počul len to, že tam zatvárajú mladistvých. Neučia vás náhodou v tej istej budove?“
„Tú radosť by ti nespravili.“ A žmurknem naňho jedným okom. Otrávene skriví tvár a radšej sa vráti k práci. Priam sa čudujem, že to tu so mnou trpí. Nebyť tých papierov, tak by sme boli obaja spokojnejší: ja by som už dávno skočila a on by sa prechádzal kade-tade po svete a zbieral dušičky.
„Haló!“ zamáva mi pred očami rukou. Strhnem sa zo zamyslenia a vrátim sa späť na zem.
„Čo?“ spýtam sa rozladene.
„Pýtam sa ťa, ako by si sa zhodnotila. Teda, čo sa charakteru týka.“ Teraz už vyzerá trochu ľudskejšie.
„Jasné. Prepáč, bola som trochu mimo.“ Dlaňou si pošúcham čelo.
„Len trochu?“ spýta sa sarkasticky. Hodím po ňom otrávený pohľad. „Dobre, dobre, už som ticho.“ ‘Aleluja!’
„Hm...“ na chvíľu sa zamyslím. „No... Prvé, čo ma napadne je, že dosť rýchlo a dosť často mením nálady. Mohol by si ma zastihnúť, keď som neotrasiteľný optimista a hneď na to som schopná utápať sa v myšlienkach typu – už zase som niečo dohnojila. Našťastie, tú druhú – pesimistickú stránku vyťahujem a nechávam prejaviť sa len doma. Pred ľuďmi v škole sa snažím, aby som nevyzerala mrzuto.
Ďalej, som nenapraviteľný rojko. Mein gott, ty keď si bol živý si určite nesníval toľko, čo ja. Teda, pokiaľ si niekedy živý bol.
Som schopná veľmi ľahko sa uraziť a neviem brať práve pozitívne kritiku na moju osobu. Som, aká som a už ma nebaví tancovať tak, ako druhí pískajú.
Bez výčitiek svedomia môžem povedať, že som nezodpovedná a všetko robím na poslednú chvíľu.
Ďalej v niektorých svojich pesimistických chvíľkach som neskutočne sebakritická a možno až seba-ponižujúca. Nerobí mi problém robiť si zo seba srandu, ale pokiaľ ma niekto skutočne urazí, tak by som si to s dotyčným najradšej vyriešila ručne-stručne. Jediný, kto má právo zosmiešňovať ma som výhradne ja sama. Jasné, že pokiaľ to druhá strana nemyslí vážne, tak z toho vedu nerobím.
No a potom som ešte ostýchavá, len niekedy sa skúšam stať stredobodom pozornosti. Väčšinou sa ani nezúčastňujem na diskotékach či iných spoločenských akciách, lebo mi...“
„Dobre, stačí, už sa dostávaš na inú tému.“ Zastavil ma. Poslušne som stíchla. Na túto tému som nikdy nenašla vhodné slová. A keď už náhodou áno, tak to vo mne zas vyvolávalo tú nutkavú chuť skočiť.
„Môžeme rovno prejsť na ďalšiu otázku, ktorú si čiastočne načala: záľuby.“
Opäť sa na chvíľu pozriem do blba.
„Na prvé miesto by som určite sala čítanie. To je mi už jedno, či je to kniha, niekoho poviedka alebo fanfikcia na nete. Asi najviac si ma získal slash, potom sú thrillery ako napríklad od Iana Rankina – Hra na shovávanou; Chirurg; Smrteľne slávni a podobné veci. Len aby tam bolo napätie, vyšetrovanie a preniknutie do mysle páchateľa, obete alebo vyšetrujúceho
Ďalej ma celkom oslovila fantasy. Pottera som poctivo čítala do 5-ky, šestku som sa len tak-tak dotlačila a poslednú som už ani neprečítala. Eragon a Eldest sú tiež príjemné čítanie a som zvedavá, kedy sa Paolini vzchopí a dopíše aj poslednú časť. Teraz mám rozčítanú trilógiu Temné hmoty. Celkom fajná knižka. Škoda, že sa nedostanem až na koniec...
Beletriu tiež môžem, ale všetko závisí d toho, či ma kniha osloví. No, aby som veľmi neodbočovala,“ ironicky sa na mňa pozrie, „veľmi rada píšem, čo mi slina na papier donesie. Vlastne na jazyk. Len málokedy to, čo začnem, aj dokončím.
Hm, čo ďalej...“ ukazovákom si poklepem po brade. „Robím náramky priateľstva, rada si pozriem dobrý film, zostanem po škole na grase s kamošmi, surfujem na nete, počúvam, spievam a sem-tam sa snažím zahrať nejakú tú pesničku... Aj ručné práce sú v celku fajn – napríklad také maľovanie na tričko, servítková technika, batikovanie... A bez kreslenia, náčrtov a čmárania si neviem deň ani predstaviť.“
„To je všetko?“
„V skratke. Keby som vedela, že sa ma na niečo takéto bude niekto pýtať tesne pred smrťou, tak by som ti radšej doniesla životopis.“
„Jasné...“ ešte chvíľu si niečo dopisuje do papierov. „Obľúbený predmet v škole?“
„Angličtina, chémia, dejepis – ale len svetové dejiny, občas sa do zoznamu vplíži aj francúzština, literatúra a niekedy aj biola.“
„Obľúbení autori?“
„Ben Elton, Niici Frenchová, Robert Harris, Eoin Colfer, Phillip Pullman, Christopher Paolini, J. K. Rowlingová, Woody Allen, Ian Rankin a ešte vééľa veľa ďalších, na ktorých si na sklonku svojho života nemôžem spomenúť.“
„...“ kývne hlavou. „A čo tá fanfikcia? Nejaký autori a možno aj tvorba. Ak si spomenieš, samozrejme.“ Uškrnie sa.
„Určite Blanch a Morgan Ehran. Síce píšu po česky, mám dojem, že to vedia lepšie vystihnúť v ich jazyku, než keby to bolo písané v slovenčine. Tiež teta Liu, Yaonee, aztec6, Ice, minime,... Je ich príliš veľa. A tvorba? Hm... Pretty Woman na stopro, Pikový kráľ, Návrat do minulosti, Ako preliezť na skúškach a podobné výtvory.“ Uškrniem sa naňho. „Všetci autori, čo som spomenula, no, až na azteca6, sú slasharky.“ Zvedavo sa pozriem naňho. V očiach sa mu len tak blýska nevedomosť.
„Čo je to slash?“ spýta sa potichu, že ho skoro nepočujem.
„Čo-čo?“
„Čo je ten slash zač?“ opýta sa už hlasnejšie. Zjavne mu nerobí práve najlepšie fakt, že je niečo, čo on – Smrť - nevie.
„Fakt to chceš vedieť?“
„Hej.“
„Neutečieš potom?“
„Prečo by som mal?“
„Ja len, aby si si o mne nezačal myslieť, že som skazená a nechutná. Totiž, stačilo, že som to vedela spolužiačka a už si myslí, že nie som zdravá.“
„O tvojom zdravotnom stave pochybujem aj ja a to ešte ani neviem, čo slovo slash znamená.“ Zaškerí sa.
„Dobre teda. Slash je žáner akéhokoľvek literárneho druhu, ktorého hlavná idea je vzťah medzi mužmi, to jest homosexuálny vzťah. Môže sa to nazývať aj shounen-ai alebo yaoi.“ Čakám a sledujem jeho výraz. „Nezdúchneš?“ opýtam sa opatrne, keď sa mi zdá, že je až príliš nehybný.
„Mne by stačilo sa vypariť. A nie, nezdúchnem.“ Až sa mi v duchu uľavilo, aj keď netuším prečo. Hm, to asi preto, že je zatiaľ prvý, kto ma za to neodsúdil pomyslím si.
„Tak... Ideme ďalej?“ Nereaguje. Zamávam mu pred očami. Ani netrkne. Obídem malý stolík a postavím sa vedľa neho. Pripravím sa a ako najlepšie viem, mu tlesknem pri uchu. Strhne sa a naštvane ma prepichne pohľadom.
„Čo je?! Chceš, aby som ohluchol?“ vrieska.
„Keď si predtým nereagoval, mala som mierne obavy o tvoj sluch.“ Sadnem si späť na svoje miesto a škodoradostne sa naňho pozerám.
„Nad čím si rozmýšľal?“ opýtam sa, akoby si nič nestalo.
„Len som sa zamyslel. A otázky teraz kladiem ja.“ Zavrčí. Asi je vážne naštvaný.
„Úprimnosť zo strany druhých. Spoločnosť, pokiaľ mám tie správne chvíľky. Ľudí, ktorí sa vedia presadiť. Vlastne takých obdivujem. Mám rada tých, čo majú zmysel pre humor. Uprednostňujem trošku zložitejšie veci, pretože jednoduchým problémom buď to nerozumiem alebo ma zamestnajú len na krátku dobu. Nehorázne sa mi páčia západy slnka, jar, jeseň a mám taký zvláštny vzťah k vode. Taktiež mám rada, alebo skôr moje ego, keď ma niekto uznáva, pochváli ma alebo si aspoň nájde čas prečítať nejaké moje drísty. Ale aj tak mám najradšej priateľov, rodinu a môj tretí domov – GBAS.“
„A čo neznášaš?“
„Pokrytectvo nemôžem ani cítiť. A keď počujem, ako niekto ohovára spolužiaka, pred ktorým sa chová ako najväčší priateľ pod slnkom, mám chuť dotyčnému spraviť face-lifting. Ďalej sebeckých, namyslených, povýšeneckých, rozmaznaných a neslušných ľudí. Ani neviem prečo, ale nestrpím, aby sa pri mne tvrdo nadávalo. Nedokážem vystáť to, že nie som schopná dokopať samú seba do niečoho, čo musím spraviť. Vždy to urobím na poslednú chvíľu a v horšom prípade vôbec nie. A ešte nenávidím orechy.“
„Pestré...“ zamrmle. „A predsa neoriginálne.“ Dodá hlasnejšie a s úsmevom sleduje moju stále červenšiu tvár a krvilačnejšie oči.
„Aha!“ prekvapene pozrie na posledný papier pred sebou.
„Čo je?“
„Posledná otázka.“
„Heuréka!“
„Čo očakávaš od života?“ otvorím ústa a civím naňho.
„To si snáď robíš srandu.“ Poviem neveriacky.
„Čo zas?“ opýta sa otrávene.
„Kebyže od života niečo očakávam, tak tu asi teraz nie som, ale spala by som doma v posteli. Veď som sa sem prišla zabiť! Nie sa spriateliť s rybičkami!“
„Pokoj. Dýchaj!“ zaškerí sa. Prečo sa, do frasa, toľko cerí?
„Ale keby si si to náhodou rozmyslela, tak čo?“ spýta sa konkrétnejšie.
„To by som už nechala na vyššej moci. Nechám sa prekvapiť.“ Odpoviem mu ostro.
„Dobre teda. Toto by sme mali.“ Zhrnie dokopy papiere, uhladí ich do peknej kôpky a podá mi nejaký hárok a pero.
„Čo ja s tým? Mám ti dať autogram?“ zdvihnem jedno obočie.
„O ten nestojím. Len to tam dole podpíš a môžeš skočiť, ak ešte budeš chcieť.“ Poslednú časť vety si len nezrozumiteľne zamrmlal popod nos a čakal, kedy to podpíšem.
Pozriem sa na husto popísaný papier. Ak je to už naozaj všetko a potom mi dá pokoj, prečo nie?
Naškrabem na voľné miesto svoj podpis a podám mu späť pero aj papier. Mávnutím ruky nechá všetko zo stola zmiznúť. Keby som sa spolu s ním nepostavila, spadla by som určite na zadok, lebo vzápätí nechal zmiznúť aj stolík so stoličkami.
„Tak teda...“ podá mi ruku a ja ju váhavo prijmem. „Bolo mi potešením.“ Prekvapene zažmurkám.
„Keby si aspoň nekecal.“
„Tento krát hovorím pravdu.“ A venoval mi nefalšovaný úsmev. Úprimný.
„Tento krát? Ty si mi snáď v niečom klamal?“
„Heh... v jednej veci určite.“ Opäť sa zacerí tým svojím typickým spôsobom.
„Tak sa teda maj.“ Pustím jeho ruku a vykročím ku zábradliu. Cítim jeho pohľad na mojom chrbte. Keď sa snažím preliezť staré železo, niečo vo mne sa zrazu vzoprie. Čo to, do šľaka?! Postavím sa na obe nohy a spýtavo sa na neho pozriem. Ten sa len zaškerí a podíde bližšie.
„Nejako to nejde, čo?“ poznamená, vrcholne so sebou spokojný. Vypúlim oči a pozriem sa do tých jeho.
„Čo si spravil?“
„Ja ani tak nič. Mala by si si najprv prečítať, čo je na papieri a až potom s tým súhlasiť.“ Tajomne sa na mňa díva očakávajúc nejakú reakciu.
„Čo to bolo za papier?“ spýtam sa skoro bez dychu.
„Taká maličkosť. Len si sa zaviazala tým, že nikdy nevykonáš alebo sa nepokúsiš spáchať samovraždu. To je jedno akú, ide o princíp.“
„Čože?!“ zapištím šokovane. „Veď si Smrť! Ty by si mal skákať meter osemdesiat, že ti pribudne ďalší človek do zbierky!“
„To je to.“
„Čože?“ O čom to točí?
„No, to je práve to, v čom som ti klamal. Síce máme prísne zakázané robiť to, v takýchto prípadoch môžeme vymyslieť milosrdnú lož.“ Začal vysvetľovať. Stále mi akosi nezapínalo.
„Ja nie som Smrť.“ Aha, tak tým sa to vysvetľuje.
„Kto potom si?“ spýtam sa naštvane. Prečo mi klamal v takej základnej veci ako je identita?!
„No, dávajú nám v celku veľa mien. Tak napríklad svedomie, anjel strážny, sem-tam aj alter ego a podobne.“
„T-Ty si moje svedomie?“ vysúkam zo seba. S letmým úsmevom prikývne.
„Tak... Potom na čo bol ten dotazník, keď o mne aj tak všetko vieš?“
„Aby si nereptala a nebolo ti podozrivé, keby som ti dával podpísať len jeden zdrap papiera.“ priznal.
„Mne by to bolo jedno.“
„To som si všimol, ale len pre istotu. Cítil som tam totiž trochu nedôvery voči mojej osobe.“
„Hm...“ toto bolo dosť už aj na mňa. Človek už v tejto dobe nemôže mať kontrolu nad sebou ani nad svojím svedomím.
„Stáva sa aj v lepších rodinách.“ Znovu sa usmeje. Opätujem mu úsmev a premýšľam ďalej. Ako to, že je ozajstný človek? Ako je možné, že sa zhmotnil?
„To tiež máme dovolené len v krajných prípadoch ako sú tieto.“
„Prečo si mi vlastne prišiel dať podpísať tú zmluvu? Prečo nechceš, aby som sa mohla aspoň v niečom rozhodnúť sama?“
„Lebo ťa toho ešte veľa čaká. A chýbala by si príliš mnohým ľuďom, keby si sa takto neuvážene zabila.“
„Aha...“
„A nebola si presvedčená úplne, že to chceš spraviť. Časť teba bola proti.“
„Asi viem, ktorá.“ Na tvári sa mi usadí letmý úsmev. „Takže teraz zmizneš?“ spýtam sa skleslo.
„Bohužiaľ. Ale ja tu budem stále, pokiaľ ťa nezrazí auto.“ Snažil sa to odľahčiť. Znovu sa usmejem a sklamane sa mu pozriem do očí. A potom ma objíme okolo pliec, akoby to tak robil stále. Chvíľu ma tak drží a začínam cítiť, že jeho objatie slabne. Otvorím oči a vidím, ako sa jeho postava pomaly rozplýva. O pár sekúnd už po ňom nie je ani stopa.
Opäť stojím sama na moste. No tentoraz nie s úmyslom ukončiť svoj život, ale pokračovať v ňom ďalej. Práve som spoznala kúsok svojho Ja a už sa s ním nemienim rozlúčiť. Mal pravdu. Chýbala by som ľuďom. Ale zabudol dodať, že oni by nesmierne chýbali mne.
‘Nezabudol!’ ozve sa hlások v mojom vnútri. Usmejem sa pre seba.
Vykročím späť domov. Vedľa seba môžem vidieť východ slnka. Začiatok nového dňa. A pre mňa nového a lepšieho života.
Komentáře
Přehled komentářů
aha
(Shrek:D, 5. 3. 200921:58)
Nj...sak sa sem pozrem kazdy den a uvidi sa:)...a co to je za skolu ked ta tak drtia:D
Som rada, ze je tu aj nejaka ta odozva. Uz som zacala stracat nadej :P Najblizsie, ked budem mat po ruke rukopis, tak sem hodim volne pokracovanie tohoto. Dufam, ze tu budes chodievat pravidelne ;)
Tak toto sa mi uz paci viac...teda popravde sa mi to dost dobre cita...originalny sposob ako sa predstavit...teda ak tie udaje sedia:) Ak mas napisanu aj dalsiu cast tak by som si celkom rad precital:)
aha
(Shrek:D, 5. 3. 2009 21:58)