GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL A JADRO JEHO DIALEKTIKY.
/ K 230. VÝROČIU NARODENIA. /
l.STRUČNÝ ŽIVOTOPIS.
Najvýznamnejší predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie G. W. F. Hegel sa narodil v zámožnej úradníckej rodine dňa 27. augusta l770 v Sttutgarte. V rokoch l788 až l793 absolvoval dvojročný filozofický a trojročný teologický seminár na univerzite v Tübingene. Po jeho ukončení na sklonku l8. storočia ako mladý muž privítal Francúzku revolúciu, ktorá predznamenala postupný rozpad feudalizmu v Európe. V tomto čase Hegel pracuje ako domáci učiteľ v Berne a vo Frankfurte nad Mohanom. Roku l80l obhájil doktorskú dizertáciu a čoskoro sa stal profesorom na Jenskej univerzite, kde pôsobil až l7 rokov. Tu spolu so Schellingom vydáva Kritický filozofický časopis, ale zároveň pracuje aj na svojej Fenomenológii ducha, ktorá mu vyšla roku l806 a stala sa tak východiskom jeho ďalšieho smerovania.
Keď Napoleon začal okupovať Jenu, rozhodol sa odísť do Bambergu, kde redigoval aj miestne noviny. Roku l808 prijíma miesto riaditeľa na gymnáziu v Norimberku. Tu napísal svoje ďalšie pozoruhodné dielo, Vedu o logike. V roku l8l6 odchádza na Heidelberskú univerzitu, kde napísal Encyklopédiu filozofických vied, ale dlho tam nezotrval a už po dvoch rokoch odchádza do Berlína, a tu pôsobil ako profesor a určitý čas aj ako rektor univerzity. V Berlíne prežil nezvyčajne plodný a tvorivý život, keď popri prednášateľskej a inej pedagogickej činnosti písal a publikoval aj o filozofii práva, no zároveň tu vydáva i svoju Filozofiu dejín. Jeho filozofické prednášky sa vtedy stali veľmi populárne, a v tom čase priťahovali a ovládali myslenie väčšiny mladých ľudí študujúcich filozofiu v Nemecku z celej strednej Európy. Popri ňom tu v Berlíne pôsobil aj o l8 rokov mladší jeho kolega A. Schopehauer, ktorého filozofia o iracionálnej objektivizácie vôle v tomto čase študentov do posluchárni až tak nepriťahovala, čo u Schopenhauera nevytváralo najlepší vzťah k Heglovi, lebo na univerzite žil vlastne v jeho tieni.
V Berlíne Hegel svoju životnú púť napokon aj ukončil, keď iba vo veku 6l rokov umiera na choleru. Takto sa zavŕšil život človeka, nadaného a tvorivého filozofa, ktorý vyrástol na úrodnej pôde myšlienok svojho predchodcu I. Kanta. Podľa niektorých kritikov filozofických vied, Heglove myšlienky vraj zasiahli ľudstvo tak, ako Zjavenie Svätého Jána, ktorému nie je možné porozumieť, ale je ho možné iba vykladať. Nuž pokúsme sa aj my toto jeho učenie aspoň v jadre vyložiť, a to so zameraním sa na jeho dialektickú metódu, a tak mu aj prípadne porozumieť.
2. K JADRU HEGLOVEJ DIALEKTIKY.
Heglov predchodca I. Kant aj napriek svojej geniálnosti, sa vo svojom filozofickom myslení nedostal tam kam Hegel. Bolo tomu tak zrejme preto, že vo svojich úvahách viac vychádzal zo zmyslovej skúsenosti, ktorá ešte stále pretrvávala vo filozofii l7. a l8. storočia. Jeho myšlienkový prerod, resp. skok z predkantovskej filozofie do nového štádia vyššej dokonalosti, teda v dokazovaní syntetických súdov a priori, znamenalo novú kvalitu poznávania, lebo tu, pri tomto druhu poznávania už Kant dokazuje činnosť subjektu, ktorý svojou aktivitou, no predovšetkým svojim umom, dáva veciam zmysel. Sám to hodnotí takto: „My sami vnášame poriadok a pravidelnosť medzi javmi, ktoré nazývame prírodou.“ Jeho ponímanie vzťahu subjektu k objektu možno chápať aj ako subjektívnu dialektiku, ktorá prebieha iba v rovine myslenia poznávajúceho subjektu.
Toto všetko si Hegel dobre uvedomoval a Kantove dialektické postrehy o tvorivom subjekte rozpracoval z hľadiska svojho pohľadu, t. z., že svoju metódu poznávania domýšľal na princípe tvorivého ducha. Ten potom je schopný prekonávať tie úskalia, ktoré sa nepodarilo prekonať jeho predchodcom vrátane I. Kanta. U Hegla, ako to môžeme sledovať v jeho Fenomenológii ducha, subjekt i objekt sú v istom zmysle totožné preto, že majú spoločný základ a ním je absolútny duch, ktorý je však totožný so skutočnosťou, teda s prírodou. Jeho téza o jednote ducha a prírody, či subjektu a objektu, je v skutočnosti samovyvíjajúci sa duch vo vnútorne sprostredkovanom systéme. U Hegla je potom existencia dialektického vývinu len tam a potiaľ, kde a pokiaľ existuje duch, ktorý poznáva vnútornú jednotu poznávajúceho i poznávaného, teda nielen subjektu, ale aj objektu, ktorý je duchovnej podstaty. Heglov duch tak prekračuje sám seba, aby v podobe dialektických zákonitostí vytváral prírodu a dejiny. Hegel sám tento proces chápal takto: „Všetko, čo sa deje od večnosti na nebi a na zemi... ženie sa vpred len preto, aby duch poznal sám seba, aby sám seba spredmetnil, aby sám seba našiel, aby sa stal niečim, čo je samo pre seba, aby splynul sám so sebou... aby sa vrátil k sebe“ /l/. A pretože Heglov duch myslí, neobracia pozornosť iba na seba ako u Kanta či Fichteho, ale v tomto myslení rozvíja vývoj sveta v logických pojmoch, ktoré sú mu totožné so zákonmi prírody. Inak povedané, logika a metafyzika sú mu totožné rovnako, ako myslenie a bytie. Preto spôsob ako Heglov duch myslí, nie je voľný, slobodný, od nikoho a ničoho nezávislý, ale je určovaný prísnou vnútornou logikou nevyhnutností a zákonitostí, presne tak ako je nimi určovaná aj samotná príroda. Preto je táto jeho metóda všeobecne platná, prísne logická a dialektická. Heglova logičnosť spolu s dialektikou tvoria jednotný systém, lebo taká je podľa neho prirodzenosť sveta, a je len na nás, či ju aj správne pochopíme a popíšeme.
Podľa Hegla by človek, resp. jeho duch, mal poznať nielen veci „o sebe,„ ale aj veci „pre seba,“ teda v ich negácii, čiže v objektivizácii, z ktorej by sa vrátil späť k sebe obohatený o nové poznatky. Tento návrat je nevyhnutný, ak by človek /jeho duch/ nemal stratiť sám seba.
V šesdesiatich rokoch si český filozof K. Kosík, /2/ položil otázku, prečo Hegel postavil celú svoju filozofickú koncepciu na duchu a nie na hmote? A sám sa pokúša na túto svoju otázku aj odpovedať asi v tom zmysle, že pravdepodobne preto, lebo hmota ako metafyzická substancia nemá vlastnosť negativity, ako ju má duch. A že vraj preto sa musel tento duch stať u Hegla jeho jediným východiskom vo filozofickom poznávaní celého súcna. Ťažko povedať z dnešného hľadiska poznania sveta ako vo svojej dobe Hegel uvažoval, ale jedno je isté, že v prvom rade vychádzal z toho, ako bol tento duch chápaný u jeho predchodcov, o ktorých sme sa už vyššie zmienili, lebo ako vieme, nemecká filozofia už od čias G. W. Leibniza nebola orientovaná tak, že by hmota bola považovaná za určujúcu substanciu, a to nehovorím o ďalších, ktorí prišli po ňom vrátane I. Kanta. Preto jeho napojenie sa na svojich predchodcov bolo celkom prirodzené a logické, lebo mal na čom stavať. Druhý dôvod, prečo sa rozhodol postaviť svoju koncepciu na duchu a nie na hmote, mohol byť aj ten, o ktorom sám Hegel hovorí, a to je „pojem“. Ako vieme, pojem je produktom ducha človeka, jeho myslenia. Je to vlastne jazykové označenie všetkých javov,predmetov, faktov a procesov celého poznávaného súcna a to ako od konkrétneho k abstraknému, tak aj naopak, od abstraktného ku konkrétnemu. Teda v poznávacej činnosti je pojem vlastne výsledkom pohybu myslenia. A tento pohyb sa uskutočňuje aj v rovine abstraktného myslenia, napr. pri riešení metafyzických problémov, kde je absolútne nepostrádateľný. Je tomu tak preto, že je negáciou bezprostrednej zmyslovej konkrétnosti v poznávacom procese, a okrem toho je aj najvyšou formou poznania vôbec, najmä ak sa jedná o takú vlastnosť ako je sloboda, ktorú hmota ako taká nemá. Sám k tomu poznamenáva: „ ... sloboda je jedinou pravdou ducha. Hmota je ťažká, lebo gravituje k určitému stredobodu. Jej podstatnou vlastnosťou je, že je zložená, jej časti existujú osve, snaží sa o svoju jednotu a chce takto prekonať seba samu; smeruje k svojmu opaku. Keby toto dosiahla nebola by už hmotou, ale by zanikla.“ /3/ Tento poznávací proces si v staroveku povšimol aj Aristoteles, ktorý je veľmi zreteľný najmä v jeho dielach Fyzika a Metafyzika. Preto ak chcel Hegel zachovať kontinuitu pri tvorbe svojej filozofickej koncepcie a súhlasil s tým, čo bolo pred nim vytvorené, predovšetkým u Grékov, /a to ešte v osobe najuznávanejšieho mysliteľa Aristotela/ nemohol nebrať do úvahy túto skutočnosť. Veď grécky duch urobil na Hegla najväčší dojem, preto si ho aj najviac vážil zo všetkých vývinových civilizačných stupňov v sebapoznávacom procese, kde napr. sloboda, mravnosť, česť, múdrosť človeka a ďalšie etické hodnoty, podľa ktorých sa ľudia aj správali, boli spoločnosťou najviac oceňované a oslavované.
Takže ak Hegel postavil svoj filozofický systém na duchu a nie na hmote, je ten dôvod, že v oblasti duchovna vzniká pojmotvorný proces a on považoval „pojem“ za jeho podstatu ako aj poznávania vôbec, z čoho pri koncipovaní svojho dialektického systému potom v ďalších prácach i vychádzal.
Pritom si bol vedomí toho, že „pojem“ býva sám o sebe často vlastne iba prázdne slovo bez obsahu. No ak ho však chápeme vo vzťahu k svojmu protikladu, t. z. v jeho bipolarite, stáva sa pre naše poznanie veľmi významný a zaujímavý, lebo nám pomáha prenikať hlbšie ku podstate poznávaných vecí, dejov a procesov, a to či už v prírode samotnej, alebo aj v oblasti sociálnej. Tak napr. povedzme taký pojem „biely“, ten má svoj zmysel iba vo vzťahu k pojmu „čierny“, čo je vlastne negáciou bieleho. Rovnako pojem „deň“, bez svojho protikladu pojmu „noc“ by nám nehovoril nič. No ak pomocou negácie, negácie vytvoríme pojem vyššieho stupňa s bohatším obsahom, dostaneme deň astronomický, čo znamená otočenie sa Zeme okolo svojej osy. Je to známa Heglova triáda; téza - deň, antitéza - noc, a syntéza - astronomický deň. Podobným spôsobom by sme mohli pokračovať v prevážnej väčšine prejavov nášho mysliaceho ducha. Známy je aj ďalší Heglov príklad, keď myslenie ducha začína pojmom „súcno“ - téza, ten je negovaný pojmom „nesúcno“ - antitéza, a syntézou je dianie /Werden/. Podobne sa dialektická triáda odohráva aj v samotnom duchu, keď najprv sa duch spoznáva vo forme subjektívneho ducha, čiže „duch o sebe“ - téza, potom prechádza do prírody, kde sa zobjektivizováva v ducha „pre seba“ - antitéza, a po tejto negácii nasleduje negácia vyššieho stupňa, teda tretia fáza - syntéza. To znamená, že duch z odcudzeného bytia, teda inobytia /das Anderssein/, sa vracia späť k sebe, ale v prírode obohatený /Ich das Baisichsein/, aby v protiklade k tejto prírode lepšie pochopil sám seba, ale už vo forme vedomia /ako syntézy/.
Heglov duch vrativší sa tak k sebe, akoby z kozmického sebapoznávania, už nie je ani duch o sebe, subjektívny, ani duch pre seba, objektívny, ale je to už duch absolútny. Podľa týchto troch stupňov ducha v procese vývoja /poznania/, potom Hegel aj svoju filozofiu rozdelil na tri časti: l. Logika, ktorá je metafyzickej podstaty a vyjadruje, resp. sa zaoberá vývojom vesmíru vo forme najvšeobecnejších zákonov, ako je napr. zákon zmeny a vývinu všetkého existujúceho, teda celého univerza, resp. súcna. 2. Objektívna prírodná filozofia, ktorú tvoria; a/ mechanika, b/ fyzika, c/ organizmy. A k nim priraďuje najabstraktejšie kategórie, ako sú napr. hmota, miesto, pohyb, keď hmote prisudzuje príťažlivosť - téza , odpudivosť - antitéza a tiaž - syntéza. No a podobnými triádami by mohol vysvetľovať existenciu väčšiny filozofických kategórií. A práve tu, v tejto druhej časti ho jeho neprajníci začali napádať a osočovať tým spôsobom, že tejto dialektickej metóde /triáde/, začali prisudzovať aj vývinovú teóriu živočíšnych druhov, keď napr. z nižšieho druhu začali odvodzovať druh vyšší atp., čo Hegel rozhodne odmietol, lebo to považoval za hrubú vulgarizáciu a drzé znevažovanie svojej dialektickej metódy, /ako povedze, že človek sa vyvinul z opice./ 3. Filozofia ducha je tretie štádium, v ktorom jeho samovyvíjajúci sa duch uzatvára svoju púť sebapoznávania sa formou triády, cez bytie „o sebe“ a „pre seba". A na tomto treťom stupni rozdeľuje filozofiu ducha zas na tri časti, a to na: a/ filozofiu ducha subjektívneho - téza, v tomto štádiu mu je predmetom skúmania sám človek, a síce z hľadiska; antropologického, fenomenologického a psychologického; b/ na ducha objektívneho - antitéza, v ktorom človek spoznáva sám seba vo svete v podobe tzv. svetového ducha, a za tým účelom sa organizuje do rodiny a štátu, kde potom skúma všetko to, čo s organizáciou štátu súvisí. Tak napr. v štáte sa svetový duch prejavuje aj jednotlivými duchmi toho-ktorého národa, keď zároveň objasňuje jeho vznik a vývin, ktorý je podmieňovaný rozmanitými faktormi, ako sú povedzme geografické podmienky alebo vynikajúce osobnosti, akým bol napr. Alexander Veľký či Napoleon atp. Heglov svetový duch sa v dejinách v rozmanitých formách a podobách ďalej zobjektivizováva a sebapoznáva, až na istom jeho vývinovom stupni napokon vyúsťuje vo svoje najvyššie štádium, a to c/ v absolútneho ducha - čiže v syntézu. Je to taký stupeň sebarealizácie ducha, na ktorom dochádza k jeho zavŕšeniu, t. z. k najdokonalejšiemu sebauvedomovaniu sa, a to cez tieto jeho prejavy: umenie, filozofia a náboženstvo. Tak napr. o umení ako špecifickej forme poznania sa zmieňujem na inom mieste tejto súbornej práce, no a čo sa týka filozofie, tu chcem povedať v zhode s Heglom toľko, že ona "umožňuje duchu človeka najhlbšie a najvernejšie vyjadriť pravdu." Naproti tomu náboženstvo, to zas vyjadruje pravdu v zmyslových a alegorických predstavách a obrazoch. Je to vlastne zvláštne učenie o pravde, ktoré je upriamené na poznanie „abslútnej idey“, no a tá je u Hegla totožná s Bohom.
3. HEGLOV OBJEKTÍVNY DUCH V DEJINÁCH.
Myslím si, že to by stačilo k objasneniu jadra Heglovej dialektiky, ale napriek všetkému sa žiada, aby sme si objasnili trochu zo širšieho pohľadu druhé vývinové štádium sebapoznávania tzv. objektívneho ducha, keď tento spoznáva svet, a Hegel ho rozviedol a rozpracoval vo svojom filozoficko-historickom diele, vo Filozofii dejín. No a pomocou tohto diela si ilustrujme skrátený prehľad objektivizácie ducha, teda jeho sebaspoznávanie v dejinách tak, ako to sám autor urobil, keď v úvode píše: „Najsamprv si musíme všimnúť, že náš predmet, svetové dejiny, odohráva sa na pôde duchovnej. Svet zahŕňa fyzickú a psychickú prírodu. Aj fyzická príroda zasahuje do dejín... No podstatným je duch a jeho vývoj...“ /4/. A hneď nato uvádza aj osnovu svojho diela, v ktorom nás oboznamuje s vývinom ducha jednotlivých národov od najstarších čias až po svoju dobu v ktorej žil. Osnovu tohto svojho diela postavil takto: a/ abstraktné určenie povahy ducha; b/ prostriedky, ktoré potrebuje duch na realizáciu svojej idey; c/ podobu ducha, ktorá je jeho realizáciou v konkrétnom bytí, teda v štáte.
Potom nasleduje jeho vlastná práca na diele, keď začína orientálnym svetom, Čínou, Mongolskom, Perziou, Babylóniou, Sýriou, Egyptom, až sa dostáva ku Grékom, kde základný charakter gréckeho ducha vidí v samotných krásnych individualitách Grékov, ktorý sa prejavuje v ich mravnosti, v dodržiavaní zákonov, ale aj vo vnútornej cudzorodosti, z ktorej sa tento pekný grécky duch vyvinul. Ďalej sa Heglov duch podieľa na tvorbe rímskych dejín, kde seba spoznáva aj v negatívnych prejavoch, ako sú napr. neresti a násilnosti, keď píše: „Neslobodnému, bezduchému a bezcitnému rozumu rímskeho sveta môžeme ďakovať za vznik a rozvoj pozitívneho práva“ /5/. V sledovaní púte ducha ale pokračuje aj v oblasti vojenského sebapoznávania napr. v púnskych vojnách i po nich v dobe cisárstva, kde spoznáva skôr tie zápornejšie stránky ducha než kladné, až sa napokon dostáva ku kresťanstvu, keď v niektorých prípadoch aj k nemu zaujíma kritické stanovisko. Neostáva však iba pri kritike, ale zároveň predkladá svoj vlastný návod k možnému odstráneniu najmä rozdielov medzi svetským a náboženským chápaním sveta. Radí, že úlohou dejín by malo byť aj to, „aby sa náboženstvo javilo ako ľudský rozmysel, aby náboženský princíp, daný ľudskému srdcu vzišiel aj ako svetská sloboda“ /6/. Potom prichádza k Byzanskej ríši, no tej toho venuje veľmi málo, iba päť strán a prechádza ku germánskemu svetu a k sťahovaniu národov, kde ho zaujal aj duch slovanský, ktorý zahŕňa pod jeden slovanský národ, o ktorom píše toto: ,,Okrem toho nachádzame vo východnej Európe veľký slovanský národ, ktorého sídla sa rozprestierajú na západe pozdĺž Labe po Dunaj. Medzi nimi sa usadili Maďari /Uhri* - bližšie pozri na inej stránke "Historický vývin ducha."/ V Moldávii, na Valašsku a v severnom Grécku sú Bulhari, Srbi, a Albánci takisto ázijského pôvodu,ktorí pri vzájomných výpadoch a pochodoch národov tu zostali ako zvyšky barbarov...“ /7/. Nakoniec sa dostáva k novoveku a k reformácii, u ktorej pozitívne hodnotí reformného ducha Luthera. Napokon svoju Filozofiu dejín uzatvára takto: „Len podstatné poznanie môže zmieriť ducha so svetovými dejinami a so skutočnosťou, že to, čo sa stalo, a čo sa ustavične deje, nielen že nie je bez boha, ale že je podstatne dielom jeho samého“ /8/. Myslím si, že k takémuto konštatovaniu je už ťažko čo dodávať a rozvádzať, keď on sám zaujíma takéto jasné stanovisko k podstate sveta ako takému, i keď, a to treba ešte raz zdôrazniť, jeho predstavu boha, treba chápať ako absolútnu ideu.
4. ZÁVER.
G. W. F. Hegel nám na pozadí vývinu svetového ducha zobrazil dejiny ako pokrok v uvedomovaní si slobody, ktorá tvorí vnútornú povahu človeka, ale iba postupne, lebo až v priebehu stáročných dejín si ju človek začal uvedomovať, aby sa tak postupne stával stále viac slobodným, či už vo vzťahu k prírodnému dianiu alebo v sociálnom prostredí. A práve tu, v tomto prostredí, je mohutný Heglov dialektický systém vývoja, ako sa zdá,najvernejším pochopením skutočného diania celého predmetného i ideálneho súcna. Aj preto tento jeho systém vývoja, nemohol odmietnúť ani marxizmus, ale naopak, ho prijal i keď, ako to prehlasoval, až potom, čo ho vraj on /marxizmus/ „postavil z hlavy na nohy,“ a tu treba dodať, aby ho tak vzápätí implantoval do hmoty. Úhlavný ideologický protivník F. Engels priznával Heglovi veľkého tvorivého ducha, keď o ňom napísal: „... Heglovmu systému nebránilo, aby zahrnul neporovnateľne širšiu oblasť ako ktorýkoľvek predošlý systém a aby v tejto oblasti nerozvinul také bohatstvo myšlienok, ktoré nás udivuje ešte aj dnes,“ keď na inom mieste čítame: ,,Hegel prvý raz - a to je jeho veľká zásluha - vysvetlil celý prírodný, historický a duchovný svet ako proces, t. j. ako niečo, čo je v stálom pohybe, v zmene, v pretrvávaní a vývine, a zároveň sa pokúsil dokázať vnútornú súvislosť v tomto pohybe a vývine...“ /9/. Heglovi sa naozaj musí priznať, že to bol neobyčajne tvorivý a veľký systematik novodobého filozofického myslenia, ktorý prekonal všetko to, čo dovtedy rôzné filozofické smery dosiahli. Jeho dialektická metóda bola neraz potvrdená pri vedeckých objavoch už vlastne vo všetkých vedných disciplínach, a ako sa ukazuje, nič nestráca na svojej dôležitosti ani v súčasnosti, ale skôr naopak, stáva sa stále hnacím a tvorivým stymulom vedeckého bádania aj na konci 20. storočia.
Napísal tieto hlavné diela: Fenomenológia ducha /l807/, Veda o logike /l8l6/, Encyklopédia filozofických vied /l8l7/, Filozofia dejín /l837/, Základy filozofie práva alebo Prirodzené právo a štátoveda /l82l/ a i.
Július Suja-Žiak
Literatúra:
/ l / Hegel, G. W. F.: Fenomenológia ducha.Praha l960.
/ 2 / Kosík, K. : Dialektika konkrétního. Academia ČSAV, Praha
l966, s. 24.
/ 3 / Hegel, G. W. F.: Filozofia dejín. Bratislava l957, s. 24.
/ 4 / Tamtiež, s. 23.
/ 5 / Tamtiež, s. 288.
/ 6 / Tamtiež, s. 334
/ 7 / Tamtiež, s. 348.
/ 8 / Tamtiež, s. 446.
/ 9 / Engels, F.: Anti- Dühring, Bratislava l954, s. 2l.
/Pozri aj K. Marx - F. Engels: Vybrané spisy II,
Bratislava l953, s. 328./
Poznámka:
Práca bola prednesená na Medzinárodnom seminári
/MESDEF´2000/ v Ban. Štiavnici 30. 9. 2000. a bola publikovaná v XVIII. Zborníku dejín fyziky č.7, Bratislava 200l.
* Pojem "Uhor" a "Uhorsko" objasňujem na inej web.stránke:
Uhorsko po moháčskej bitke s Turkami a stavovské povstania ...