VOJENSKOPOLITICKÉ SÚVISLOSTI OKUPÁCIE Č-SSR PRED 40. ROKMI A OKUPÁCIA.
/PhDr. Július Suja-Žiak, emeritný plukovník/
NA ÚVOD.
Dňa 2l. augusta 2008 uplynulo rovných štyridsať rokov, čo sme sa stali obeťou intervencie piatich štátov Varšavskej zmluvy. Potom nasledovala tzv. normalizácia, ktorá veľmi tragicky zasiahla do života niekoľko stoviek až tisíce rodín a veľmi podstatne zmenila podmienky nášho ďalšieho vývoja. Ak sa tí mladší, ktorí si tieto udalosti nepamätajú dnes spytujú, aký je napr. rozdiel medzi augustom l968 a novembrom l989, tak odpoveď môže byť aj takáto: Pokiaľ náš ľud počas Dubčekovej éry bol odhodlaný jeho reformné hnutie podporiť, a tak sa v istom zmysle postaviť za zachovanie socializmu, o dvadsaťjeden rokov neskôr sa už tak nestalo, a to z jednoduchého dôvodu: - väčšia časť obyvateľstva si ešte dobre pamätala opakujúce sa represálie z 50. rokov voči vlastným občanom. Ich reminiscencie na predchádzajúce roky útlaku a prenasledovania, najmä v dobe stalinsko-gottwaldovského socializmu, ktorý sa uplatňoval predovšetkým pri násilnej kolektivizácii v poľnohospodárstve, alebo i voči tzv. slovenským nacionalistom a v neposlednom rade aj stálymi čistkami, či už boli zamerané proti "triednému nepriateľovi" v civilnom živote /zväčša bývalí živnostníci, majetnejší roľníci, či neprispôsobivá inteligencia a duchovní/, alebo to bolo v armáde, keď sa z nej vyhadzovali aj protifašistickí bojovníci, ktorí počas 2. sv. vojny bojovali na západných frontoch. Totiž všetci bez rozdielu, najmä ak bezvýhradne neprijímali komunistickú ideológiu, boli novým pofebruárovým súdnictvom onálepkovaní ako zradcovia štátu a kolaboranti s kapitalistickým zahraničím a odsúdení. No a keď sa po určitom krátkom období "oteplenia" a čiastočných rehabilitáciách /1965-67/ prikročilo k reformným opatreniam, najmä po nahradení Antonína Novotného vo funkcii 1. tajomníka KSČ Alexandrom Dubčekom, dochádza k pozitívnemu obratu, ktorý vyše polroka naznačoval, že isté východiská k oživotvoreniu ekonomiky sú nielen možné, ale aj uskutočniteľné. Na základe aprílového Akčného programu sa do spoločnosti okamžite začali zavádzať reformné opatrenia. V tom prichádza august 1968 a vnoci z 20. na 21. i k nevídanej agresii našej vlasti piatimi štátmi Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR. To bola posledná kvapka, ktorou sa definitívne v našom vedomí skompromitovali aj vládni predstavitelia týchto krajín. Vtedy si väčšina obyvateľstva jasne uvedomila, že takto si "bratské priateľstvo" ani budovanie socializmu nepredstavuje a spontánnym spôsobom ho odmietla. Áno, počas krátkeho obdobia Dubčekovho socializmu s ľudskou tvárou sa ukázalo, že istá možnosť záchrany socializmu tu ešte bola, lebo neustále zaostávanie socialistickej ekonomiky za Západom ľudia sledovali, porovnávali a stotožňovali sa s tým, čo poprední ekonómovia /O.Šik a V. Pavlenda a i./ navrhovali; že jedinným východiskom musí byť výkonná ekonomika, kde by z časti popri štátnej, mohla fugovať aj ekonomika súkromno-podnikateľská. Nuž a násilné znemožnenie týchto reformných snáh akúkoľvek dôveru v socialismus, ktorý toľké roky u nás pretrvával, v tomto období naprosto vylučovalo. Preto bolo už iba otázkou času, kedy skostnatelý a nevýkonný sovietský model socializmu padne.
REFORMY, AKČNÝ PROGRAM.
Intervenciu v auguste predchádzali reformy z januára l968, keď nastali dlho očakávané zmeny ako vo vedení KSČ, tak následne aj na ďalších dôležitých vládnych postoch. Funkciu l. tajomníka komunistickej strany vtedy po A. Novotom prevzal A. Dubček. Ten sa otvorene postavil za presadzovanie svojich, na tú dobu pokrokových, reformných myšlienok, ktoré mali na celú spoločnosť veľmi pozitívny dopad. My starší, čo si na tieto udalosti dobre pamätáme, lebo sme ich v nadšenej eufórii aj prežívali, na to nezabudneme, lebo nám to vtedy pripadalo ako prebúdzanie sa zo zlého sna. Tentokrát to však takýto sen nebol. Bola to skutočnosť, ktorá veľmi podstatne menila náš vzťah k socialismu. Ba, dalo by sa povedať, že dokonca sa začalo veriť aj v správnosť myšlienkám marxizmu-leninizmu, čo predtým u veľkej väčšiny ľudí nebolo. Veď už to, že človek sa mohol na verejnosti aj slobodne vyjadrovať, písať bez cenzúry do novín, či dokonca navštevovať Božie chrámy, - to bolo dovtedy priam nevídané!
A aby ľudia všetkému tomu o čom sa verejne aj hovorilo uverili, od apríla l968 sa všetky tieto predsavzatia - o socializme s ľudskou tvárou - rozpracovali do vládneho Akčného programu. Naň potom nadväzovali programy jednotlivých ministerstiev a ich podriadených zložiek, no aj Národného frontu a ďalších politických i spoločenských organizácii. Cez ne sa uvádzali do pohybu všetky štátne a stranícke orgány, až na tie najnižšie stupne riadenia, aby tak nadobudli obrodný a demokratizačný charakter v celej spoločnosti. Akčný program zároveň znamenal aj prielom do neostalinského systému riadenia štátu brežnevovského typu. Najdôležitejším jeho rysom bolo to, že obsahoval ekonomické reformy, ktoré rozpracovali takí renomovaní ekonómovia, ako boli O. Šik a V. Pavlenda, ale i veľa ďaľších. Cieľom reforiem bolo vytýčenie novej etapy rozvoja socializmu /s ľudskou tvárou/, aby sa čím skôr odstránili vzniknuté a rokmi nahromadené chyby, ktoré sa vyskytovali vo všetkých oblastiach života spoločnosti, no predovšetkým v stále málo výkonnej ekonomike. Akčný program v sebe zahŕňal aj odstránenie centralizovanej a zbyrokratizovanej moci v štátnom aparáte a svojou decentralizáciou vytyčoval nové rozvojové a inovačné stymuly v celom hospodárskom systéme. A ako jeden z hlavných jeho bodov bolo, napríklad i zavedenie trhových princípov a mechanizmov do hospodárskej sféry. Obsahoval aj ďalšie podnentné aktivity, a na tú dobu veľmi smelé myšlienky, ktoré proklamovali väčšiu demokratizáciu a pluralizmus, a to nielen v myslení, ale aj v praktickej činnosti. Takým markantným výsledkom týchto snáh bolo, povedzme aj odbúranie straníckej nomenklatúry, tzn. zrušenie výberu verných a oddaných členov komunistickej strane do vedúcich funkcií podľa straníckych zásad, no nie podľa odbornosti či intelektuálnych predpokladov a schopností. Toto zrušenie nomenklatúrnych kádrov oživilo predovšetkým tvorivý duchovný a riadiací potenciál ľudí, ktorí vedomí si skutočnosti, že aj bez straníckeho uprednostňovania môžu, napríklad vo vedeckej oblasti, dosahovať výraznejších výsledkov, a byť po zásluhe i lepšie ohodnocovaní; čím sa im umožňovalo zastávať aj vyššie vedúce funkcie, či už v ekonomickej sfére, v školstve, vo vede atp. A to bolo dovtedy priam nemysliteľné a nevídané.
STOP REFORMÁM.
Socialistický spoločenský systém, ktorý začal Lenin uskutočňovať hneď po októbrovom prevrate v r. l9l7 v Rusku, sa tak dostal do najťažšej krízy. Po druhej svetovej vojne sa síce zdalo, že chytí druhý dych, ale zbyrokratizované a centrálne plánované štátne hospodárstvo nestačilo čeliť stále väčšej životaschopnosti trhovému hospodárstvu Západu, čo mu v tomto nerovnom zápase skracovalo život.
Vedúci predstavitelia v Kremli, ale napokon i ostatní najvyšší komunistickí predstavitelia vtedajšieho Varšavského paktu, boli všetko odchovanci diktátorských režimov stalinského typu. Preto akékoľvek myšlienky o spoločenskej obrode vonkoncom nepripúšťali, a tento náš česko-slovenský obrodný proces sledovali s veľkými obavami a s neskrývaným odporom. Navyše, keď v ZSSR v r. l964 L. I. Brežnev vystriedal vo vedúcej straníckej funkcii N. S. Chruščova a začalo sa s obnovou stalinizmu v podobe brežnevovského modelu, tak naše nádeje boli veľmi malé. No túžba a odhodlanie nášho ľudu po slobode, že sa nám to raz musí podariť, boli väčšie. Pritom v Sovietskom zväze prebiehal proces celkom opačný. Aj preto dopopredia sa dostávali otázky tak známe z 50. rokov, ako že „triedný boj sa zostruje a ideológia imperializmu, aby rozvrátila socialistický tábor mieru, berie na seba iba rôzné nové formy a podoby“ a t.p. A teraz je to vraj „akýsi socializmus s ľudskou tvárou.“ Preto podľa mienky Kremľa, aj tento náš obrodný proces má za úlohu iba „oslabiť socialistický internacionalizmus, čo sa nesmie stať!“ Atď., atď. Takáto rétorika bola za éry Brežneva celkom bežná, o čom nám podáva svedectvo množstvo prejavov a vyhlásení, ako napríklad pri príležitosti 20. výročia februárových udalostí u nás. Vtedy vo februári l968 k nám pricestovala veľká vojenská delegácia z Moskvy, aby sme si zrejme spoločne pripomenuli 20. výročie ovládnutia Č-SR komunistami, a jeden z jej členov, gen. Zadov na besede s našími vojakmi vyhlásil: „Reakčné sily chcú zlikvidovať socializmus v Č-SSR, ale sovietská armáda a s ňou armády socialistických krajín vám prídu na pomoc!“ A v podobnom duchu vystúpil aj sám L. I. Brežnev, keď na stretnutí generality všetkých krajín Varšavskej zmluvy v Drážďanoch 23. marca l968 vyhlásil: „Prítomnosť týchto veliteľov môže znamenať aj to, že keď bude treba poskytnúť pomoc pri riešení čs. záležitostí, môže byť táto okamžite poskytnutá.“ On sám totiž uvažoval o potlačení obrodného procesu v Č-SSR hneď po januárových zmenách. No veril, že Dubčeka presvedčí, čo sa mu ale nepodarilo. Preto, keď bol v apríli l968 vyhlásený Akčný program, ktorý nemennosť nastúpeného kurzu potvrdil i do ďalšieho obdobia, a na jeho realizácii zaviazal nielen štátne ale aj stranícke štruktúry, nervozita a nepokoj predstaviteľov varšavskej päťky na čele s Brežnevom narastala. Vtedy sovietsky veľvyslanec Červonenko sa k Akčnému programu vyjadril aj tak, že v ňom vidí „odklon od spoločnej politiky socialistických štátov a snahu o samostatnú politiku čs. vlády bez ohľadu na záujmy spojencov.“ Samozrejme, že takáto a podobná rétorika bola vedená vo všetkých štátoch Varšavskej zmluvy. No najostrejšiu podobu mala v Moskve, v Berlíne, ale i vo Varšave.
Jedna z foriem, ako tejto „kontrarevolúcii“ zabrániť bol aj návrh vojenskopolitických predstaviteľov varšavskej päťky, že najskôr sa vykoná vojenské cvičenie Šumava, ako zastrašujúca generálka na možnú intervenciu. Tá sa na návrh politikov z Kremľa z pôvodne plánovaného septembra, napokon presunula na máj 1968.
ZASAHOVANIE MOSKVY.
Na deň 4. mája l968 zvolal L. I. Brežnev našich najvyšších predstaviteľov na čele s A. Dubčekom do Moskvy. Tu im povedal, že udalosti u nás sa môžu prirovnať iba ak tak k udalstiam v Maďarsku z r. l956 a dodal: „U vás nastala situácia, v ktorej sa treba správať ako v boji.“ K tomu predseda sovietskej vlády A. Kosygin celkom bez akéhokoľvek zahmlievania ešte povedal: „Ak Česko-Slovensko zakolíše a dôjde k reštaurácii kapitalizmu, prídu na rad ďalšie socialistické krajiny, čo nepripustíme.“ Výsledkom tohto stretnutia napokon bolo definitívne odsúhlasenie vojenského cvičenia Šumava, a to podľa termínu, ktorý stanovili sovietskí predstavitelia. Štyri dni nato priletela k nám nečakane 22-členná skupina sovietskych generálov a maršálov na čele s Konevom a Moskalenkom, akoby na oslavy víťazstva nad fašizmom v 2. svetovej vojne. Pri tejto návšteve vykonala táto sovietska vojenská delegácia sériu návštev a rozhovorov v posádkach rôznych útvarov po celej republike. Maršál Moskalenko bol zároveň hosťom aj slovenského komunistického vedenia v Bratislave. Jeden z členov jeho vojenskej skupiny, začal dosť agresívne dramatizovať našu politickú situáciu a jednoznačne ju označil za kontrarevolučnú, a vraj aj preto do našich záležitostí budú „zasahovať aby nás oslobodili z pod vplyvu západného imperializmu.“ Na tieto slová jeden z našich hostiteľov poznamenal, že „ZSSR nás už raz oslobodil a ďalšie oslobodenie pokladáme za zbytočné.“ Reakcia na túto poznámku bola od sovietského súdruha taká ostrá, že maršál Moskalenko musel svojho podriadeného dôstojníka slovne umlčať.
Na poľskej strane pozdĺž hraníc s Č-SSR, v tomto období už prebiehalo vojenské cvičenie v plnej sile v očakávaní, že naša vláda a stranícke vedenie príde k rozumu a začne byť poslušné. Ale tieto očakávania sa nenaplnili a všetko prebiehalo v zmysle myšlienok Akčného programu. Preto v dňoch l7. až 22. mája k nám prišla ďalšia vojenská delegácia na čele s maršálom Grečkom. Aj pri tejto návšteve, tak ako pri predchádzajúcich, sa všetky rozhovory zo strany sovietskych predstaviteľov niesli v duchu poručníckeho prikazovania. Vývoj u nás suverénne a kategoricky posudzovali za kontrarevolučný a naše vojenské vedenie obviňovali z neochoty a neschopnosti postaviť sa kontrarevolučným silám na odpor.
Vojenské cvičenie Šumava, ktoré sa medzitým v máji začalo, znepokojavalo naších ľudí do takej miery, že tí sa začali dožadovať na našej vláde o jeho skoré ukončenie. Napokon sa podľa vyhlásení skončilo 30. júna l968. No aby sme boli presný, ono sa vlastne ani neskončilo, len naše jednotky spolu s maďarskými sa presunuli do svojich materských útvarov a posádok, ale sovietske a poľské jednotky svoje aktivity na našom území ukončili až 3. augusta. Aj to iba po dvoch urgenciách vlády a osobne vtedajšieho ministra obrany M. Dzúra. A práve v ten augustový deň, keď sa cvičenie skončilo, začala v Bratislave rokovať varšavská päťka /ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko/ s čs. politickým vedením. Tomuto rokovaniu ale ešte predchádzalo stretnutie Brežneva s Dubčekom v rýchlikovom vagóne v Čiernej nad Tisou, kde za obdivu miestného obyvateľstva, Dubček Brežnevovým návrhom nepodľahol. No z bratislavskej porady síce vzišli upokojujúce vyhlásenia, ale tie v skutočnosti mali iba zakryť zámer o už dávno rozhodnutej intervencii. A toto rozhodnutie nemohlo odvrátiť ani posledné stretnutie Dubčeka s východonemeckým najvyšším straníckym predstaviteľom Ulbrichtom v Karových Varoch, v dňoch l2. - l3. augusta.
21. AUGUST - INTERVENCIA.
Deň „D“, teda začiatok intervencie do Č-SSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy /bez Rumunska/, bol naplánovaný na 20. augusta l968 na 23.00 hodín. Táto okupácia začala súbežne s internovaním nášho vládneho a vojenského vedenia v Prahe, a s násilným odvlečením najvyšších predstaviteľov /Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ď./ do ukrajinskej zemlianky v Karpatoch. Moc v štáte prevzal zástupca Spojeného velenia armád Varšavskej zmluvy gen. Jamščikov spolu s gen. Pavlovským. Do Č-SSR v prvom slede z desiatich priestorov vtrhli vojska troch armádnych skupín v počte l65 tisíc mužov v zbrani a 4 600 tankov. Tento intervenčný prepad sprevádzalo 25 leteckých plukov s približne 700 lietadlami. V ďalších vlnách ozbrojené sily nasledovali.
Slovensko okupovala z poľskej strany smerom na Žilinu časť skupiny armád „A“, ktorá pozostávala zo sovietských a poľských jednotiek. Z juhu vtrhla na Slovensko skupina armád „C“, ktoré tvorili jednotky maďarské, bulharské a sovietske: z Gyoru na Bratislavu, z Komárna na Trenčín, z Nográdu na Banskú Bystricu, Gönzu na Košice a Prešov, z Čopu na dolný Zemplín a Košice. Dňa 2l. augusta, krátko pred 2. hodinou v noci začali operovať aj letecké a výsadkové vojenské jednotky. Z poľských letísk; v Legnici, Vratislavi, Opole, Katoviciach a Krakova odštartovali výsadkové vojska na plno obsadených palubách 250-tich ťažkotonážnych lietadlách AN-l2 a na l00 lietadlách AN-24. Ich let zabezpečovalo 200 strojov s plnou výzbrojov MIG-l9 a MIG-2l, ako aj ďalšie menšie lietadlá a helikoptéry. Celú republiku pri tejto intervencii okupovalo asi pol milióna vojakov piatich štátov Varšavskej zmluvy.
Naši občania, a to bez rozdielu či boli v komunistickej strane alebo nie, boli takouto hrubou a brutálnou silou celkom zdrvení a jedinou možnou odpoveďou na ňu bola naša pasívna rezistencia a nepochopiteľný úžas každého, kto len trochu rozumne uvažoval: čo to má znamenať, veď našou zbraňou sú iba slová a myšlienky...?! No a jedinou odpoveďou na ich prítomnosť bolo naše úplné opovrhovanie, lebo sme stále nechápali alebo nevedeli pochopiť, čoho všetkého je komunistický Moloch schopný...?!
VÝVOJ PO AUGUSTE.
Jednota nášho ľudu a hodnotenie okupácie z 20. na 2l. augusta l968 bolo u všetkých občanov republiky rovnaké, t. z. spontánne okupáciu odsudzovali, či už boli členmi komunistiskej strany, alebo boli bez straníckej príslušnosti. Ešte pred prevzatím moci v štáte sovietskými generálmi, títo požiadali prezidenta republiky Ľ. Svobodu, aby v noci z 20. na 2l. augusta l968 urobil vyhlásenie o zachovaní pokoja. Zároveň M. Dzúr ako minister obrany vyzval našu armádu, aby sa zdržala akýchkoľvek provokácii voči vojskám Varšavskej zmluvy na našom území. Potom na druhý deň boli vládni a niektorí stranícki predstavitelia za ruskej vojenskej asistencie odprevadení na ruzinské letisko a odtiaľ odleteli do Moskvy k Brežnevovi. V delegácii boli okrem Ľ. Svobodu, V. Biľak, A. Indra, J. Piller, M. Dzúr a B. Kučera. V Bratislave medzi tým v dňoch 2l. až 23. augusta sa zchádzajú niektorí členovia Predsedníctva ÚV KSS, ktorí boli pripravení zúčastniť sa Vysočanského zjazdu, ale po odlete vládnej a straníckej delegácie na čele s prezidentom republiky do Moskvy, sa na návrh G. Husáka rozhodli zvoliť vyčkávaciu taktiku, kde iba opakovali vyhlásenie prezidenta a ministra obrany o zachovaní pokoja na Slovensku na všetkých pracoviskách a t.p. Potom z utajenej zemlianky v Karpatoch ruskí vojaci prepravili do Moskvy aj A. Dubčeka, J. Smrkovského, O.Černíka a myslím, že i F. Kriegla, J. Špačka a B. Šimona. Keď sa ukázalo, že jednania okolo podpísania spoločného protokolu, v zmysle predstáv moskovského vedenia, nebudú ľahké, prizval Brežnev dňa 25. augusta aj M. Jakeša, J. Lenárta a Z. Mlynářa, O. Švestku, F. Barbírka a E. Rigu. V poslednú chvíľu sa k nim vraj na žiadosť V. Biľaka pripojil aj G. Husák. Ale u nás sa objavili správy, že Husák sa Brežnevovi telefonicky sám ponúkol, /či to bolo cez Biľaka, ktorý už bol v Moskve, je nepodstatné/ lebo vraj len on môže váhavého Dubčeka presvedčiť aby protokol podpísal. Výsledkom štôrdňového rokovania bol napokon konečný podpis tzv. moskovského protokolu, keď ho F. Kriegel jednoznačne a definitívne podpísať odmietol. V tomto dokumente sa okrem normalizácie čs. strane ukladalo: že musí byť obnovená vedúca úlohu komunistickej strany a upevnenie autority štátnej moci i robotníckej triedy. Musia sa vyradiť tzv. kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť vzťahy so Sovietskym zväzom, ako aj s ďalšími socialistickými spojencami. Samozrejme, predovšetkým s tými, ktorí nás prepadli a okupovali.
Medzitým, čo sa v Moskve štyri dni rôznými psychickými spôsobmi spracuvávali k podpisu niektorí naši politici, uskutočnil sa v Prahe Vysočanský zjazd, ktorý odmietal kapitulanskú politiku podaktorých komunistických predstaviteľov, ako aj moskovské jednania. Hneď po jeho skončení sa v Bratislave uskutočnilo zasadanie vraj „pravicového krídla“, ako ho Biľakovi stúpenci neskôr pomenovali, Mestského výboru KSS /V. Pavlenda, J. Zrak, A. Ťažký, S. Falťan, R. Harenčár a i./, ktorí sa prihlásili k výsledkom Vysočanskho zjazdu. No keď sa Husák vrátil z Moskvy, využil príležitosť ktorá sa mu ponúkala a na deň 28. augusta zvoláva mimoriadny zjazd KSS, na ktorom sa mu podarilo presvedčiť delegátov, aby odmietli legálnosť Vysočanského zjazdu i s jeho závermi. Zároveň tu dal odsúhlasiť moskovský protokol a nechal sa zvoliť za prvého tajomníka ÚV KSS.
Po návrate hlavných predstaviteľov našej delegácie z Moskvy do Prahy /A. Dubček, O. Černík, J. Smrkovský a ďalší/, závery Vysočanského zjazdu podporili a do života nemienili uvádzať ani moskovský protokol, lebo by sa tým boli postavili voči verejnej mienke celého česko-slovenského ľudu. Niektorí z nich to pred verejnosťou zdôvodňovali aj tým, že k podpisu boli nasilu odvlečení, a že aj samotný podpis nebol aktom ich slobodného rozhodnutia. Napokon na deň 3l. augusta sa do Prahy zvoláva ÚV KSČ , na ktorom sa podarilo urobiť i určité personálne zmeny, no nie také, ako si to predstavovali V. Biľak, O. Švestka, D.Kolder, A. Kapek a iní pritakávači moskovského vedenia. I keď títo prisluhovači Kremľa určitého úspechu predsa len dosiahli, lebo presadili prijatie G. Husáka a Ľ. Svobodu do ÚV KSČ, ako i do jeho Predsedníctva. Táto voľba do najvyššieho straníckeho vedenia bola schválená aj odporúčaním Brežneva, proti čomu ani Dubčekovo krídlo nemalo námietky. V takomto zložení sa na ďalších rokovaniach, vďaka promoskovskej časti ústredného výboru, síce podarilo schváliť aj prijatie protokolu s jeho bodmi normalizácie v strane a spoločnosti, ale promoskovská časť v Predsedníctve ešte stále nenadobudla takú silu a odhodlanie, aby sa ho opovážila ihneď do života spoločnosti presadiť. Bolo to najmä preto, že demokratiské a reformné sily v strane mali doma stále veľkú autoritu a podporu medzi občanmi v celej Č-SSR, čo nik nemohol nebrať v úvahu. Okrem toho na strane A. Dubčeka, O. Černíka a J. Smrkovského boli aj všetky masmediálne prostriedky. Dokonca i revolučné odborové hnutie a všetky spoločenské organizácie, takže promoskovské dogmatické krídlo bolo celkom osamotené. No na druhej strane si títo prisluhovači cudzej moci uvedomovali, že ich ochranu zabezpečujú sovietské okupačné vojská, takže eventuálneho napĺňania moskovského programu do praxe sa nevzdávali. Zároveň si uvedomovali, že pokiaľ by aj naďalej zostával vo vedúcej funkcii najobľúbenejší politik nielen u nás, ale aj v celej Európe, A. Dubček, tažko by niečo zmohli, i keď ich chránila okupačná armáda.
Preto na naliehanie G. Husáka sa v apríli l969 schádza plenárne zasadanie ÚV KSČ, ktoré si do svojho programu stanovilo, že urobí základné a radikálne zmeny aj v najvyššom vedení komunistov. Zákulisnými praktikami a plamennou demagógiou sa Husákovi napokon podarilo zbaviť najvyššej straníckej funkcie A. Dubčeka, aby sa potom on sám nechal do nej zvoliť, samozrejme za otvorenej podpory Brežneva z Moskvy. Od tejto doby nastáva doba temna. A. Dubčeka odsúvajú do Turecka na post veľvyslanca, aby ho napokon v júni l970 definitívne vylúčili z KSČ. Nastáva kampaňovité vytváranie tzv. zdravých buniek v strane a internacionalizmus i láska k ZSSR znovu začínali otupovať naše zmysly a zatemňovať rozum. Po uliciach ľudia začali chodiť so zachmúrenou tvárou, lebo nik nemal chuť sa s nikým rozprávať. Aj na pracoviskách sa zrazu ľudia začali k sebe správať akosi nevšímavo ale obozretne, lebo sa nevedelo kto a kedy by ho mohol udať.
NORMALIZÁCIA MENÍ OSUDY STÁTISÍCE OBČANOM.
Za viac ako päťstotisíc normalizáciou postihnutých občanov v celej Č-SSR, by som tu rád opísal aspoň jeden osud, ktorý sa odohral na základe uvedenia moskovského protokolu do praxe. A mohol by to byť z tých niekoľkých mnohotisíc, napríklad aj môj prípad:
Tak ako veľa iných ndšencov z obrodného procesu, som sa aj ja po jeho udusení okupačnými vojskami a na podporu Dubčekovej politiky rozhodol vstúpiť do strany. Odolával som jej v armáde, a nebyť tej nešťasnej okupácie, bol by som bez nej zostal aj naďalej.
V ten deň, keď sa k nám do Martina na tankoch prihnali okupačné vojská varšavskej päťky, som mal dovolenku a ako správny občan, akceptujúc socialistickú realitu, trávil som ju na stavbe ako brigádnik. Narodil sa mi syn, a v takomto období každá koruna je dobrá, pomyslel som si. A ako tak v horúcom letnom dni brigádujem na stavbe jedného vežiaku pri martinskej Neografii a počúvam tranzistorové rádio, naraz vidím, ako od kasárni 4. čs. brigády smerom do mesta rachotia motory tankov. Nechal som brigádu tak a ponáhľam sa domov, že bude treba pokúpiť nejaký ten potravinový tovar, lebo ktovie ako sa situácia vyvinie. V tom som stretol dvoch bývalých kolegov, kpt. Velčického a mjr.Gáleta, ktorí sa obrátili na mňa s otázkou, čo tomu hovorím...? "Je to strašné!" Odpovedám. Boli sme z toho všetci traja nesmierne rozhorčení a oni v opojení tejto protiokupantskej eufórii zabudli aj na nespravodlivosť v postavení Slovákov v armáde, o čom často viedli debaty a v minulosti aj mňa prehovárali, aby som vstúpil do strany a posilnil ich stranícku organizáciu, lebo Slováci v nej boli v menšine. Vtedy som ich nahováračkám odolal. No a pri tomto stretnutí mi znova navrhli, že teraz je tá pravá chvíľa, aby som vstúpil do strany. "A viete, že máte pravdu?! Veď aj na fakulte mi dali prihlášku, že sa musím stať členom strany, inak by som u nich nemohol viesť prednášky z filozofie." Prisvedčil som. A hneď mi aj poradili, na koho sa mám v tejto veci obrátiť. A ak vraj budem chcieť, že mi i za ručiteľov pôjdu. Na ich odporúčanie som sa napokon odobral za ďalším známym, ktorý bol dokonca predsedom mestskej straníckej organizácie, mjr. J. Belohorcom a vravím mu, že som sa rozhodol na protest vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie vstúpiť do KSS. On mi k tomu iba toľko, že víta toto moje rozhodnutie, ale že si musím zájsť na OV KSS, kde mal sídlo aj Mestský výbor, a že tam mi dajú prihlášku. Ja mu vravím, že prihlášku mám z fakulty, ale uposlúchol som jeho radu. Prišiel som na OV KSS, dostal som prihlášku /i kdeď jednu som už mal/, tú som vyplnil, napísal do nej svoj protest proti okupáci, a že aj preto som sa rozhodol vstúpiť do Dubčekovej strany. Na druhý deň som vyplnenú prihlášku ukázal Velčickému a Gáletovi s tým, že ak súhlasia, môžu sa mi podpísať ako ručitelia, proti čomu nemali námietky. Takto vyplnenú som ju odniesol do tej kancelárie, odkiaľ som si ju prázdnu len predvčerom vyzdvihol. Prijala ju súdružka Jeleňová a od nej som si legitimáciu s datum vstupu: 24.augusta l968 písomne aj prevzal.
Skončila sa moja dovolenka, ja som nastúpil už do nového zamestnania ako pedagóg na Pedagogickú fakultu do Trnavy a zároveň som sa tu zarigistroval v ich straníckej oraganizácii. Nikto sa ma nanič nepýtal, takže všetko prebehlo hladko.
V novom školskom roku sme sa v podstate bez akýchkoľvek politických problémov všetci zapojili do vyučovacieho procesu, ktorý vyše polroka nerušene prebiehal, a to až do apríla l969. Vtedy sa schádza tzv. aprílové plénum ÚV KSČ, keď zároveň za podpory Moskvy sa G. Husákovi podarilo vo vedúcej politickej funkcii v strane vystriedať A. Dubčeka. Bol to zásadný zlom v celom štáte, lebo do života spoločnosti sa až teraz začal uvádzať tzv. moskovský protokol, a to presne podľa predstáv moskovského vedenia. V Bratislave na Komenského univerzite, tak ako aj na ostatných VŠ sa zriadili tzv. Ústavy marxizmu-leninizmu. Im podriadili všetky spoločensko-vedné katedry na jednotlivých fakultách, teda aj na našej. Zároveň povymieňali najvyšších, vraj nespoľahlivých funkcionárov, a do konca roka l969 nariadili na všetkých fakultách vykonať ideové školenia. Na našej fakulte tieto ideové školenia vykonávala naša katedra, či vlastne už Kabinet ML, a mne pridelili aj na osobnú žiadosť prof. PhDr. Ľ.Nováka, DrSc., jeho katedru, západných filológií. Po ukončení týchto školení sa začali normalizačné previerky. V preverovacích komisiách mohli byť iba straníci. Mňa ako vedúceho sekcie filozofie tiež navrhli za člena komisie, a to práve na katedru prof. Nováka. No, keďže som nebol nomenklatúrny káder, bol som v komisii iba na preverovanie nestraníkov. A pretože na tejto katedre boli skoro všetci až na jedného či dvoch iba nestraníci, tak som vtedy svojim dvom kolegom v komisii povedal, že preveríme všetkých a triednych nepriateľov si vyrábať nebudeme! Oni súhlasili, a tak sme to aj tak spravili, - všetkých sme preverili. Ale po týždni či dvoch naše previerky OV KSS v Trnave neuznal a vyhlásil ich za neplatné. Vtedy sme celkom nechápali prečo, i keď sme niečo tušili, lebo z vrchu bola istá direktíva, že musíme nájsť aspoň 30% nespoľahlivých. Z našej komisie som sa na OV strany školenia zúčastil iba ja, ale ich direktívu som nebral až tak vážne. Nuž keďže sme nenašli žiadnych revizionistov či oportunistov, aby sa tak potvrdila oprávnenosť previerok v zmysle moskovského protokolu, neveštilo to pre nás nič dobré, lebo naša komisia stranícky úzus nedodržala!! Výsledok bol taký, že mňa z príkazu riaditeľa Ústavu marxizmu-leninizmu UK v Bratislave okamžite predisponovali do Martina na tamojšiu LF UK, a po istom čase vyhodili aj vedúceho katedry prof. Nováka. Jemu sa ale pošťastilo si nájsť miesto na PdF v Prešove. Veď renomovaných profesor-jazykovedcov, až toľko nebolo.
Takto ma súdruhovia z OV KSS v Trnave a z Pd F Komenského univerzity poslali späť do Martina, kde som aj vstúpil do Dubčekovej strany. No tu na OV KSS v Martine do začiatku normalizácie vo funkcii ideologického tajomníka pôsobil E. Caban. A keďže on tu v auguste do mestského rozhlasu najviac vykrikoval: "Zrazili nás na kolená, ale my sa nedáme...!" Tak si jeho spolupartajníci po aprílovom pléne, - keď sa promoskovské krídlo v strane uchopilo v štáte moci, uvedomili, - že by ho mali dosadiť ešte na vyššiu politickú stoličku akú zastával v Martine. A tak to aj spravili. Lebo vedeli, že len tak nebude môcť na nich neskoršie prezradiť, že tiež na začiatku okupácie boli proti nej! A naozaj! E. Caban sa stal ideologickým tajomníkom KV KSS v Banskej Bystrici a súdruhovia na OV KSS v Martine si potom už iba mädlili dlane, že v prípade potreby ich má kto na stoličkách a teplých straníckych miestečkách podržať, ak to bude treba. No a kým martinskí súdruhovia z OV KSS chodili naskôr po chodníkoch písať: "Preč s oportunistami a revizionistami", tak v stredoslovenskom kraji sa pod Cabanovým vedením rozbiehala normalizácia, že by sa zaňu nemusel hanbiť ani sám Brežnev, lebo bola vedená presne v duchu protokolu, ktorý pod nátlakom Brežneva podpísali naši politici v Moskve.
Z môjho nedobrovoľného príchodu na LF UK do Martina nemali radosť ani na OV KSS v Martine, pretože vedeli ako som do ich štátostrany vstúpil. Idologický tajomník OV KSS vtedy píše na UK do Bratislavy tento list: "Upozorňujem Vás, že pri jeho preradení došlo k porušeniu zásad kádrovej práce... Ako sme zistili, ani ZO KSS LF v Martine, ani OV KSS v Martine menovaného do funkcie neschválili, pretože až do dnešného dňa neobdržali sme od Vás jeho stranícke materiály. V súčasnej dobe OV KSS prehodnocuje nomenklatúrne kádre a menovaného nemôže schváliť, lebo nemá uvedené materiály a nikto návrh na jeho menovanie do dnešného dňa nepredložil. O tejto skutočnosti budeme informovať aj ÚV KSS... " Práci česť! A nasleduje podpis M. Lezu. /Originál tohto listu som si našiel po novembri na OV KSS vo svojej registračke./
Je len samozrejmé, že na ústrednom komunistickom orgáne v Bratislave si okamžite zo šuplíka či z registračky vzali moje materiály, a tu zrazu nájdu čierne na bielom, do akej som to ja vlastne strany vstúpil?! A na protest čoho?! No a teraz to začalo... Lebo keď súdruhovia na OV KSS v Martine začali preverovať mňa, postavili komisiu ako sa patrí. Za predsedu ustanovili ešte len nedávno môjho hlavného kádrováka z Vyššieho delostreckého učilišťa, ktorý sa už osvedčil pri previerkach v armáde, začo bol aj povýšený do vysokej hodnosti plukovníka i keď k tomu nemal patričné vzdelanie. Aj druhý člen nebol hocikto, ale sám predseda Okresnej kontrolnej a revíznej komisie na OV KSS V. Figura. A ten bol postrachom aj pre okresných tajomníkov, nie to pre radových členov. Iba tretí člen bol z učňovskej školy. Ten bol zrejme z nich najmúdrejší, lebo po celú dobu môjho preverovania neprehovoril ani slovo. Hneď na prvom pohovore mi úvodnú otázku položil sám predseda komisie: "Kedy ste vstúpili do strany?" Ja len toľko: "Veď to v dokladoch máte, tak prečo sa ma na to pýtate?" Jeho odpoveď bola, že to chcú vedieť odo mňa. Preto som povedal čo som vedel, ale neboli spokojní. Ďalej chceli vedieť, prečo som do strany vstúpil tretí deň po vstupe vojsk VZ na naše územie a prečo som nevstúpil do strany skôr, v armáde? Aj túto otázku som im zodpovedal. Ale zrejme neboli spokojní, preto k mojej odpovedi V. Figura povedal iba toľko, že si vyžiadajú moju prihlášku z ÚV KSS. Po 2. mesiacoch si ma znovu zavolali. Tu, na tomto stretnutí, mi V. Figura moje prehlásenie, ktoré som do prihlášky napísal aj prečítal. Tým sa pre mňa tento ich "pohovor" skončil. Potom ma ešte pretriasali na rôznych svojich zasadnutiach, aby nahnali strach aj ostatným, ktorí mali liberálnejšie názory, čo sa im aj veľmi darilo.
Ja som už vedel, že to so mnou dobre nedopadne. Ale že to bude až tak zlé ako sa to udialo, to som nepredpokladal. Bol som so zamestnania prepustený, či lepšie povedané, vyhodený, a potom som rodinu živil ako brigádnik. Iná možnosť nebola, lebo z vyše päťdesiatich žiadostí o zamestanie, ktoré som rozosielal po celej republike na základe inzercií v novinách, /všetky ich mám vo svojom domácom archíve/ som vždy dostal iba zamietavú odpoveď. Preto som do roku l990 vykonával poväčšinov brigádnicke práce, ako napríklad: kurič v Tesle B. Bystrica, strojník v tom samom podniku, šofér pri výstavbe VD L. Mara, ekonóm, projektant a t. p. A keďže som pracoval mimo svojho okresu, ale svoje trvalé bydlisko som mal stále v Martine, /nikdy som ho nezmenil/ neviem pochopiť, prečo ma súdruhovia pozbavili aj jedného z najzákladnejších ľudských práv, a to práva voliť. Lebo keď som sa po novembrovej revolúci zúčastnil prvých volieb a nemali ma v zoznamoch, pýtam sa komisie ako je to možné? Oni na to, že mená opisovali z posledných volebných listín a tam som vraj uvedený nebol?! Ku cti im slúži, že sa mi písomne zato ospravedlnili.
O tom, že mi v r. l976 vyhodili dcéru zo strednej Pedagogickej školy v Turč.Tepliciach, kam prišiel za riaditeľkou sám pracovník OV KSS Š. Bulla, sa už rozpisovať nechcem, lebo to bolo najhoršie, čo sa v rámci normalizácie robilo, že trpeli aj deti, manželky, súrodenci a t.p.
Ak sa po novembri l989 vyskytli medzi ľuďmi názory, že socialistický spoločenský systém zanikol aj v dôsledku toho, že mu jeho najvyšší predstavitelia, - akými boli Husák, Biľak a im podobní na čele s Brežnevom, - tak to vlastne oni socializmu vykopali hrob. Veď taký represívny spoločenský systém, ktorý si po celú dobu svojej existencie vytváral vždy "triednych nepriateľov," až sa napokon odhodlal voči drvivej väčšine obyvateľstva zakročiť i vojensky, /a to nielen u nás/ tak taký systém nemá právo na existenciu! Potom sa niet čo čudovať, že keď si z vyše päťstotisíc ľudí postihnutých normalizáciou v celej Č-SSR vytvorili opozíciu, /ktorých s rodinnými príslušníkmi bolo možno viac ako dva milióny občanov/ - tak predsa museli vedieť, že ich raz tá sila zmetie do prepadliska dejín! Viem, že si to vtedy ani neuvedomovali, lebo vo svojej arogantnej nadutosti a povýšeneckosti si to jednoducho nepripúšťali. Takže naozaj, zánik socialismu musia dnes súdruhovia typu Biľaka, Koldera, Kapeka a i., hľadať predovšetkým iba u seba a medzi sebou.
Július Suja-Žiak
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------=
Literatúra:
/ l / Zborník - Svedectvo dokumentov a faktov / zostail E.
Hanisko, vydalo Naklad. Pravda Bratislava l97l/:
Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po
XIII. zjazde KSČ;
Rezolúcia o aktuálnych úlohách strany; Z prejavou G.
Husáka na porade komunist. a robotníckych strán v Moskve
ll.VI. l969 i Brežnevov príspevok 7. júna l969; Správy z
Predsedníctva ÚV KSČ l0.XII.l970
ako aj z 25. mája l97l;
/ 2 / Tamtiež: Svedectvá V. Biľaka, Od Drážďan po Bratislavu.
A. Indru, O. Švestku, J. Fojtíka, J. Janíka, M.
Hruškoviča a M. Sabolčíka;
/ 3 / Tamtiež :„ Fakty a pravda“ ako napr. Pokus pravicového
centra o prevrat v strane; Diktatúra pražských
intelektuálov; Niektoré kapitoly z analýzy Pravdy roku
l968; O ilúziach čo smerovali ku katastrofe
/Rozhlas na Slovensku v kritických rokoch l968 - l969/;
Školstvo, výchova a vzdelanie. Tiene na slovenskej vede.
Hľadanie historickej pravdy. Išli proti nám.
/ 4 / Marsina, R. .a kol.: Slovenské dejiny, Vyd. Matica
slovenská Martin /r. neuvedený/.
Poznámka: Niektoré myšlienky boli publikované aj v SNN
čís. l8/ 2003 z 2. 9. 2003 a v č. l9/2003, zo
l6.9.2003,Roč. l4 /l8/.
========================================================================================================================================================================