VÝROKY A SENTENCIE STAROGRÉCKYCH FILOZOFOV. 1.Na úvod. Novoročný vinš v redakcii má na svedomí toto moje rozhodnutie, že načriem do studnice starogréckych múdrostí. Lebo po odvinšovaní všetkého najlepšieho v roku 2007, na otázku pána redaktora či nemienim niečím prispieť do novín, som bol veru zaskočený, pretože niečo také som vôbec neočakával, a navyše, naozaj nemám žiadnú tému ani problém, ktorý by stál zato, aby bol publikovaný a zaujal čitateľa. V tom okamihu sa z aktivizovala moja šedá kôra mozgová a v pamäti sa mi začali vybavovať otázky s neistými odpoveďami: Veď, čím by dnes, v tejto nežičlivej dobe pre vedu a filozofiu mohol filozof zaujať čitateľa? Pomyslel som si, a v tom momente mi skrsla hlavou dosť provokačná výzva jedného redaktora slovenského rozhlasu, ktorý pri príležitosti Nového roka sa podujal predstaviť nám poslucháčom slovenského rozhlasu, akýsi nostalgický program o zániku niektorých tradičných remesiel. A pri tej príležitosti občanov vyzval, aby sme sa prihlásili, ak aj naše remeslo stratilo "zlaté dno" a nie je schopné uživiť svojho majiteľa. Nuž som si pomyslel, že mojím "remeslom" je filozofia, a tá už niekoľko rokov iba živorí a na školách prežíva len akoby ešte zo zotrvačnosti. Veď načo je dnes komu filozofia?! Snáď len na to, aby v hovorovej reči poslúžila iba ako univerzálne slovo, čoby náhražka za niektoré špecifické a ekvivalentnejšie pojmy, a tak ešte viac ochudobnila náš jazyk. Lebo mi to aj tak pripadá, že všetko čo je našské, slovenské,treba v hovorovej reči nahradiť niečím novým, vraj takým, čo má cveng, teda cudzokrajným, veď sme modernisti, čo idú s dobou... A tak nieto dňa, aby sme si nevypočuli, že "moja filozofia je na ten problém taká, alebo onaká..., alebo že moja filozofia je dosahovať väčší zisk atp." Viem, že naším tzv. modernistom celkom neulahodím, ale zároveň si uvedomujem, že noviny, a zrejme ani tieto internetové, už zrejme tiež nečítajú /a ak, tak iba bulvár...?!/ Nuž rád by som v našej pamäti aspoň na osvieženie oživil nášho ducha niektorými výrokmi, či lepšie povedané, sentenciami z obdobia života starých gréckych filozofov. Veď ak by nás tak aj dnes podobným spôsobom tiež bavili, ako to títo mudrci robili vo svoje dobe, tak aspoň v tom by mohli byť modernistami: A začnime SOKRATOM /469-399 pr.n.l./ Aristoteles tvrdí, že mal dve ženy: Xantipu a Myrto, no a Myrto vraj bola jeho prvá žena. Iní tvrdia, že mal obe súčasne a to preto, lebo v tom čase bol nedostatok mužov /pre stále vojny/, tak Aténčania, keďže chceli zväčšiť svoju populáciu, odhlasovali zákon, že i ženatý muž môže mať popri zákonitej manželke aj druhú ženu, s ktorou je mu povolené mať deti. /Celkom dobrý zákon, štát to nič nestálo a populácia sa rozrastala...! - moja poz./ Sokrates bol hrdý na svoju nenáročnosť a nikdy od nikoho nič nežiadal. Vravieval, že keď mu najlepšie chutí jedlo, najmenej sa obzerá po zákuskoch. A keď mu najlepšie chutí pitie, najmenej čaká, že mu donesú pohár s nápojom. A ten, kto potrebuje najmenej vecí, je vraj najbližšie k bohom. Preto pri pohľade na hromadu vecí predávaných na trhu, sám sebe neraz povedal: "Koľko je tu vecí, ktoré ja nepotrebujem." Sem-tam si aj zarecitoval, najmä ak chcel niekomu pripomenúť jeho okázalizmus. Vtedy pohotovo zaveršoval aj takúto rýmovú sentenciu:
//Strieborné náramky a purpurový háv,/sú užitočné hercom,/ no nie pre život múdrych hláv.// Jedného dňa mu dal jeden z najväčších tvorcov klasickej drámy Euripides čítať Herakleitov spis a opýtal sa ho, čo si o ňom myslí. Sokrates odpovedal:"To, čo som pochopil, je geniálne a myslím, že aj to, čo som nepochopil, len to potrebuje nejakého delfského potápača." Čudoval sa ľuďom, ktorí s ľahkosťou vedeli povedať, koľko majú oviec, no horšie to bolo, keď mali povedať, koľko majú priateľov. Proti rutinovanosti Eukleida z Megary /člena Sokratovho krúžku/ poznamenal:
"Eukleides, ak budeš vedieť zaobchádzať zo sofistami, /učitelia múdrosti, ktorí si za prednášky nechávali platiť/ nebudeš vedieť zaobchádzať s ľuďmi." Sokrates voľný čas charakterizoval ako najlepší majetok. Ale tiež hovoril, že existuje len jedno dobro, vedomosti, a len jedno zlo, nevedomosť. Bohatstvo a vznešený pôvod nemajú v sebe nič vznešeného, iba ak opak, a to zlo. Keď mu ktosi povedal, že Antisthenova matka /Antisthenes zaklad. Kynickej školy/ je Tráčanka, odpovedal: "Azda si si nemyslel, že taký vznešený človek by sa mohol narodiť z dvoch Atéňanov." V pokročilom veku sa Sokrates učil hrať na lýre, pritom posmeškárom vravel, že nie je nemiestne učiť sa v hocijakom veku všetko, čo človek nevie. Často aj tancoval, presvedčený, že takéto cvičenie je užitočné telesnému zdraviu. Raz jeho manželka Xantipa pozvala na večeru niekoľko bohatých ľudí, a keď sa hanbila, že pohostenie bude skromné, tak jej povedal: "Netráp sa, lebo ak sú striedmi, nepohrdnú jedlom, no ak sú ale zlí, tak nám na nich nebude záležať." Tiež často vravieval, keď sa ho niekto opýtal, prečo tak málo je. Odpovedal, že "ostatní ľudia žijú preto, aby jedli, on však je preto, aby žil." Keď sa mu ktosi sťažoval, že je zaznávaný od tých čias, ako sa ujali moci tridsiati tyrani, tak mu povedal: "A to je všetko čo ti robí starosti?" Ktosi mu povedal, že o ňom ľudia zle hovoria, vtedy riekol:"Lebo sa nenaučili hovoriť dobre." Keď mu Antisthenes ukázal roztrhanú časť svojho plášťa, povedal mu: "Cez tvoj plášť vidím presvitať tvoju márnivosť." Raz sa ktosi naňho obráti s otázkou :"Neohovára ťa ten človek?" On mu odvetil: "Nie, lebo mňa sa to netýka." Xantipa mu dosť často nadávala a neraz ho aj obliala vodou, tak vtedy iba s úsmevom povedal: "Či som nevravel, že po búrke príde dážď?" Keď mu priateľ Alkibiades /Aténsky aristokrat/ vravel, že Xantipa je neznesiteľná pre svoje nadávky, Sokrates mu odpovedal:
"Ja som si na to už tak zvykol, ako keby som ustavične počúval vŕzganie kolesa, a aj ty predsa môžeš znášať gáganie husí." Alkibiades na to: "Hej, ale tie mi dávajú vajcia a malé húsence." A Sokrates pohotovo: "A mne Xantipa zas rodí deti." Jedného dňa mu Xantipa strhla na námestí plášť a jeho priatelia vidiac čo s ním robí, mu radili aby ju udrel, on odpovie: "Hej, pri Diovi, aby ste sa vy mohli prizerať nášmu zápasu a volať:Bravó Sokrates, bravó Xantipa." Zvedavcom o jeho život vravieval, že žije so vzdorovitou ženou tak, ako žijú krotitelia koní s obvzlášť bujnými koňmi, a ako tamtí po ich skrotení ľahko ovládajú ostatné, "tak aj ja, keď si navyknem žiť so Xantipou, ľahko budem vedieť žiť aj s ostatnými ľuďmi." Veštkyne v Apolónovom chráme v Delfách, Pythie, sa tento výrok tak zapáčil, že o Sokratovi prehlásila: Zo všetkých mužov je najmúdrejší Sokrates. Keď mu ktosi povedal: "Atéňania ťa odsúdili na smrť." On odvetil: "Ich odsúdila príroda." Keď mal vypiť jed, ako mu určil súd, Apollodoros mu chcel dať pekný plášť, aby v ňom umrel; on to však odmietol slovami: "Ako to? Môj plášť mi bol dobrý kým som žil, a nemá mi byť dobrý, aby som v ňom umrel?!" PLATÓN /428-374/ - žiak Sokratov a zakladateľ najvýznamnejšej filozofickej školy Akadémie. Pochádzal zo vznešeného aristokratického rodu, ktorý odvodzoval až od Solona, a po Drakonovi r. 594 bol zvolený za archonta Atén. No Solonova umiernená ústava bola čoskoro nahradená tyraniou Peisistratovou. Jednej noci sa Sokratovi sníval sen, a v ňom sa mu zdalo, že má na kolenách labutie mláďa, ktoré akonáhle obrástlo perím, vydalo príjemné zvuky a odletelo. Na druhý deň bol k nemu privedený Platón a Sokrates hneď vyhlásil, že on je tým vtákom, ktorého vo sne videl. Keď sa raz Platón odobral na Sicíliu a stretol sa so syrakúskym tyranom Dionysiom, ktorý ho požiadal o návštevu, Platón sa pri rozhovore nelichotivo vyslovil o tyranide, keď povedal, že nie je samo osebe dobrom, ak onen človek nevyniká cnosťou. Na to mu nahnevaný Dionysios odpovedal: "Tvoje reči zapáchajú starinou." Platón mu odvetil: "A tvoje tyranidou." To tyrana natoľko nazlostilo, že ho chcel zbaviť života. Potom ale na základe príhovoru Diona a Aristomena zo svojho zámeru upustil s tým, že ho vydal do rúk vyslancovi Sparty Pollidovi, ktorý ho predal do otroctva na ostrov Aigína. No a tu ho náhodou stretol člen Kyrénskej filozofickej školy Annikeris z Kyrény, ktorý Platóna kúpil za 20 mín a odviedol ho do Atén k jeho priateľom. Keď sa Dionysios dozvedel o tom, čo sa stalo, napísal Platónovi, aby ho za jeho skutok neohováral. Platón mu nato písomne odpovedal, že nemá toľko nadbytočného času, aby sa zapodieval s Dionysiom. Raz sa Platón ujal obrany vojvodu Chabria, ktorému hrozilo odsúdenie na smrť. Keď vystupovali s Chabriom na Akropolu, stretol ho sykofant /donášač správ, špión/ Krobylos a povedal mu: "Prichádzaš aby si hájil iného, nevediac, že aj teba očakáva Sokratov bolehlav?" Platón mu odpovedal:"Nevyhýbal som sa nebezpečenstvám ani keď som bojoval za vlasť, preto sa ani teraz nevyhnem povinnosti brániť priateľa." Jedného dňa vraj Platón videl hrať kohosi v kocky a robil mu preto výčitky. Ten mu však odpovedal, že ide len o maličkosť, načo mu Platón odvetil: "Zvyk ale nie je maličkosť." Keď sa ho Aténčania opýtali, či zanechá po sebe nejaký pamätihodný výrok, ako to urobili filozofi pred ním, odpovedal: "Najprv si treba urobiť meno, potom bude pamätihodných výrokov nadostač." Tým, ktorí pijú, radil, aby sa pozreli do zrkadla, hneď vraj upustia od takej nehanebnosti. O dlhom spaní hovoril: "Kto dlho spí, nie je osožný na nič." O pravde sa vyslovil: "Pravda je užitočnejšia ako akákoľvek lichôtka." Cieľom človeka je stať sa podobným bohu. Krásne je to, čo je rozumné, chvalitebné, užitočné, vhodné a harmonické. Priateľstvá sú tri druhy: l. prirodzené, ktoré spája rodičov s deťmi a príbuzných medzi sebou; 2. priateľstvo s druhmi, a to je také, ktoré vzniká zo styku medzi ľuďmi; 3. priateľstvo s cudzími, a to je také, ktoré sa udržiava prostredníctvom listov či na odporúčanie niekým iným. O svojich žiakoch Xenokratovi a Aristotelovi sa vyjadril, že: "Jeden potrebuje ostrohy a druhý zubadlo." ARISTIPPOS /435-355 pr.n.l./- žiak Sokratov a zakladateľ Kýrenskej filozofickej školy. Raz mu Dionysios kázal, aby si z troch héter vybral jednu, no on si ale odviedol všetky tri so slovami: "Ani Paridovi sa nevyplatilo, že dal prednosť len jednej." Jedného dňa sa Aristippos prechádzal popri Diogenovi, ktorý práve umýval zeleninu a tento mu posmešne povedal: "Keby si sa bol naučil jesť toto jedlo, nenavštevoval by si dvory tyranov." /Myslel tým Dyonysia./ Aristippos mu odvetil: "Ani ty, keby si sa bol naučil vychádzať s ľuďmi, neumýval by si zeleninu." Keď sa ho opýtali, aký osoh má z filozofie, odpovedal: "Môžem sa smelo stýkať s celým svetom." Kedysi dávno Aristippos dostal aj takúto otázku: Akú prednosť majú filozofi pred ostatnými ľuďmi? Vtedy odpovedal:
"My, filozofi budeme žiť tak ako doposiaľ i vtedy, keď budú odstránené aj všetky zákony." Keď sa ho Dionysios opýtal, prečo filozofi klopú na dvere boháčov, no boháči neklopú na dvere filozofov, odpovedal: "Pretože tí prví vedia koho potrebujú, no tí druhí to ale nevedia." Na otázku, čím sa líšia vychovaní ľudia od nevychovaných, odpovedal:"Tým, čím sa líšia skrotené kone od neskrotených." Keď sa raz pri vstupe do domu jednej prostitútky, ktorýsi z mladíkov čo ho sprevádzal,začervenal, tak mu povedal
"Hanebné nie je vstúpiť, ale nevedieť odísť." Tiež vravel, že lepšie je byť bez peňazí, ako byť nevychovaný; lebo jedni potrebujú peniaze, no druhí to, čo robí človeka človekom. Keď mu ktosi nadával, jednoducho odišiel, a ten naňho zvolá: "Prečo odchádzaš?" Aristippos mu odpovedal:"Ty chceš nadávať, ja to ale nemusím počúvať." Keď sa raz plavil do Korintu a na mori ich zastihla búrka, z čoho bol celý vyľakaný, tak ktosi mu z cestujúcich povedal: "Ako to, že my jednoduchí ľudia sa nebojíme, kým vy filozofi ste takí zbabelí?" Aristippos mu odpovedal: "Lebo sa nebojíme o rovnakú dušu." Jedného dňa mu ktosi priviedol na učenie svojho syna, a on zato žiadal päťsto drachien. Otec protestoval so slovami: "Za toľké peniaze si môže kúpiť otroka." Nato mu Aristippos: "Len si kúp a budeš mať dvoch." Keď mu vyčítali, že prijíma peniaze, tak odpovedal: "Ja vám len ukazujem, načo ich treba použiť." Raz mu ktosi vyčítal, že na súdny proces si najal na ochranu rečníka, on vraví:"Veď aj na podávanie večere si najímam kuchára." Raz sa ho Dionysios opýtal, či by mu nepovedal nejakú kapitolu z filozofie, on mu riekol:
"Smiešne je, ak sa chceš odo mňa naučiť hovoriť a pritom mi vravíš, kedy mám hovoriť." To Dionysia nahnevalo, tak ho posadil na posledné miesto pri stole, načo Aristippos poznamenal: "To si chcel povýšiť toto miesto?" Na otázku, aký je rozdiel medzi múdrym a nemúdrym človekom, odpovedal: "Pošlite obidvoch k niekomu, kto ich nepozná a dozviete sa to." Keď sa ktosi chvastal, že veľa vypije bez toho, že by sa opil, povedal mu: "To dokáže aj mulica." Keď mu ktosi robil výčitky, že žije s héterou, opýtal sa ho: "Je podľa teba rozdiel medzi domom, v ktorom kedysi bývalo mnoho ľudí, a domom, v ktorom nebýval nikto?" A keď dotyčný odpovedal, že nie, povedal mu: "Nie je teda rozdiel obcovať so ženou, ktorá už poslúžila mnohým, a so ženou, ktorá ešte neposlúžila nikomu." Jedného dňa prišiel Aristippos k Dionysiovi a ten sa ho pýta, prečo k nemu prišiel. On mu odpovedal: "Keď som potreboval múdrosť chodil som k Sokratovi, ak ale chodím k tebe, potrebujem peniaze." Raz sa ho opýtali, čo sa majú učiť mladíci. On im odpovedal: "To, čo budú potrebovať až budú mužmi." Jedna hétera mu povedala, že je od neho v druhom stave. On jej riekol: "To práve tak nemôžeš vedieť, ako nevieš, keď kráčaš po hustých bodliakoch, ktorý z nich ťa pichol." O bohatstve mal takúto mienku: "Hoci bohatstvo nie je želateľné samo o sebe, predsa len pomáha k rozkoši." ANTISTÉNES /446-366 pr. n. l./ - predstaviteľ filozofickej školy Kynickej. Pochádzal z Atén a rád počúval Sokrata. O stykoch so ženami hovoril, že: "Treba sa stýkať len s takými ženami, ktoré budú zato povďačné." Istý mladík z Pontu chcel byť jeho žiakom a spýtal sa Antisthéna čo k tomu potrebuje. Antisthénes mu odpovedal: "Novú knížku, nový grífeľ a novú tabuľku." Keď mu niekto povedal, že Platón ho ohovára, odpovedal: "Je údelom kráľov, že ich ohovárajú za dobrodenia." Keď mu kňaz povedal, že v podsvetí dostane mnoho dobrého, tak mu povedal: "A prečo sa potom nesnažíš zomrieť." Keď ho raz ohovárali, že nepochádza z dvoch slobodných rodičov, povedal: "Nie som ani z dvoch zápasníkov, a predsa som zápasník." Keď sa ho pýtali prečo má tak málo žiakov, povedal: "Pretože ich odoháňam striebornou palicou." Ktosi sa ho raz opýtal, čo je v ľudskom živote najblaženejšie, odpovedal:"Zomrieť v šťastí." Keď istý priateľ pred ním nariekal, že stratil poznámky, tak mu povedal: "Mal si si to zapísať do hlavy a nie na papier." Tiež vravieval, že: Závistlivých ľudí zožiera závisť tak, ako hrdza železo. Jedného dňa ho chválili zlí ľudia, tak vtedy riekol:
"Mám strach, že som urobil niečo zlé." Keď ho niektorí ľudia ohovárali, že navštevuje iba samých zlých ľudí,čo môže mať naňho nie najlepší vplyv, vtedy odpovedal: "Aj lekári sa stýkajú s nemocnými, a predsa nemajú horúčku." Na otázku, aký úžitok má z filozofie, povedal: "Môžem sa stýkať sám so sebou." Keď mu niekto pri poháriku povedal: "Zaspievaj!" On mu nato: "A ty mi zahraj!" Na otázku, čo sa treba najskôr naučiť, tak riekol: "Odučiť sa zabúdať." O súperení medzi ľuďmi sa vyjadril: "Lepšie je bojovať s malým počtom dobrých, ako s veľkým počtom zlých, proti niekoľkým dobrým." K cnosti zaujal takéto stanovisko: "Cnosť je rovnaká pre mužov ako pre ženy." ARISTOTELES /384-322/ - žiak Platónov a zakladateľ Peripatetickej filozofickej školy. Na otázku, aký osoh má z filozofie, odpovedal:"Bez rozkazu robím to, čo ostatní robia len zo strachu pred zákonom." O výchove hovoril, že má síce trpké korene, ale jej plody sú sladké. Výchova je v šťastí ozdobou a v nešťastí útočišťom, no a neskôr, je to najlepšie cestovné pre starobu. Rodičia, ktorí dali deťom vzdelanie, sú váženejší ako tí, ktorí ich len splodili, pretože prví im dali pekný život, pokiaľ druhí iba život. Často zdôrazňoval, že pri výchove sú potrebné tri veci: prirodzené nadanie, učenie a vytrvalá práca. Keď sa dopočul, že ho ktosi ohováral, povedal: "V mojej neprítomnosti ma môže aj biť." A na otázku čím sa líšia vzdelaní ľudia od nevzdelaných, odpovedal:
"Čím živí od mŕtvych." Na otázku čo je priateľ, povedal, že "je to jedna duša prebývajúca v dvoch telách." Na otázku, čo je to nádej, odpovedal: "Sen bdejúceho." O kráse hovoril, že pre život je lepším odporúčaním, ako všetky listy. Na adresu šetrných a márnivých ľudí povedal:"Niektorí ľudia tak šetria, ako keby mali večne žiť, a iní sú zas tak márnotratní, ako keby mali ihneď umrieť." Spravodlivosť vyhlasoval za duchovnú cnosť, ktorá priznáva každému to, čo mu patrí. K priateľstvu sa vyjadril:
"Mnohí priatelia, nijakí priatelia." Istému tlčhubovi, ktorý ho najprv zavalil svojim táraním, a potom sa ho spýtal, či mu jeho reči neboli na obtiaž, odpovedal:"Vôbec nie, lebo som nedával pozor." Na otázku, aký zisk majú luhári s klamstiev,vravieval:
"Taký, že sa im neverí aj keď hovoria pravdu." Keď mu ľudia robili výčitky, že dal almužnu naničhodníkovi, tak odpovedal:
"Zmiloval som sa nad človekom a nie nad jeho charakterom." Svojim žiakom v škole hovorieval o zraku a duši toto: "Zrak prijíma svetlo z okolitého vzduchu a duša z učenia." O Aténčanoch s rozhorčením vravel: "Vynašli pestovanie pšenice aj zákony; no využívať vedia len pšenicu." Na otázku či rýchlo starne,odvetil:
"Vďaka." Jedného dňa stretol Diogena, a ten ho ponúkol suchou figou. Aristoteles poznajúc jeho ostrovtip pri rozhovoroch, si pomyslel, že ak ju odmietne, povie proti nemu nejaký ostrý výrok, preto si ju radšej vzal so slovami "Diogenes, prišiel si o figu aj o vtip." Na otázku, ako treba zaobchádzať s priateľmi, odpovedal: "Tak, ako by sme si priali, aby oni zaobchádzali s nami." DIOGÉNES zo Sinope /404 - 323/ - kynik a druhý najvýznamnejší člen Kynickej školy, hneď po Antisthénovi. V starom Grécku pôsobilo celkom päť menej alebo viac známych filozofov tohto mena: Diogenes z Apollonie, Diogenes Laertský, Diogenes Megarský, Diogenes zo Selekeie a napokon Diogenes zo Sinope, a to je náš kynik, ktorého si tu predstavíme. Bol synom bankára, ktorý vraj za falšovanie peňazí ušiel do vyhnanstva. Keď prišiel do Atén pridal sa k Antisthénovi. Keď ho chcel Antisthénes odohnať, zahnal sa naňho palicou, Diogenes nastrčil hlavu a povedal:"Len udri, lebo nenájdeš také drevo, ktorým by si ma odohnal." Od tých čias sa stal jeho žiakom. V obliekaní a v životospráve bol nenáročný, tak napríklad svoj plášť si prispôsobil tak, aby mu bol na nosenie, ale aj na spanie. Vždy so sebou nosil tanistru s pokrmom, aby si mohol zajesť vtedy, keď mal chuť. No, keďže nemal kde bývať, napísal istému človeku, aby mu zaobstaral domček, ten však dlho neodpovedal, tak sa nasťahoval do suda. V lete sa vyvaľoval v piesku zväčša na pláži a v zime objímal sochy a otužoval sa. Dionýzovské preteky nazýval veľkými divmi pre bláznov, no a demagógov nazýval služobníkmi ľudu. Pre život sa vraj treba vyzbrojiť rozumom alebo povrazom. Keď v bitke u Chajroneji padol do zajatia a priviedli ho k Filippovi, ten sa ho pýta, kto je? Diogenes odpovedal: "Vyzvedač tvojej nenásytnej pažravosti." Tým si získal Filippov obdiv a bol prepustený na slobodu. Keď videl, ako chlapec hádže do šibenice kamene, tak mu povedal: "Len pokračuj, dosiahneš svoj cieľ." Raz sa chlapci zhlukli okolo neho a jeden z nich vraví: "Dajme si pozor, aby nás neuhryzol,Diogenes im nato: "Len sa nebojte chlapci; pes nežerie zeleninu." Inokedy mu zas na jednej hostine hádzali kosti pod nohy ako psovi, preto keď odchádzal, tak ich aj obsíkal ako pes. Keď mu vytýkali, že ho Sinopťania odsúdili do vyhnanstva, tak odpovedal:"A ja zas ich na to, aby zostali doma." Keď sa ho pýtali, prečo sú atléti hlúpi, povedal: "Lebo sú stavaní na hovädzom mäse." Jedného dňa videl ženu, ktorej sa pri klaňaní bohom odhalil zadok, a pretože ju chcel zbaviť jej povery, pristúpil k nej a povedal: "Nebojíš sa, žena, že sa neslušne chováš voči bohu, ktorý stojí za tebou, keďže svojou prítomnosťou všetko naplňuje?" Často hovoril, že bohom prináleží všetko, a pretože mudrci sú priateľmi bohov a medzi priateľmi je všetko spoločné, tak potom všetko prináleží aj mudrcom. Jedného dňa videl chlapca, ako pije z rúk. Ihneď zobral s tanistry pohár a odhodil ho so slovami: "Dieťa ma prekonalo v prirodzenosti." Na jednej veľkej, honosnej hostine si všimol, že Platón sa dotkol iba olív, a vtedy mu Diogenes povedal: "Ako to, že ty mudrc, ktorý si odišiel na Sicíliu kvôli bohatým jedlám, nedotýkaš sa ich teraz, keď sú pred teba predložené? Platón mu odpovedal: Pri bohoch, Diogenes, aj tam som sa živil väčšinou olivami." Diogenes nato: "A prečo si teda šiel do Syrakúz, či vtedy Atika olivy nerodila?" Jedného dňa jedol figy, pritom stretol Platóna, a tak ho ponúkol: "Môžeš si z nich vziať." Keď si Platón figy vzal a zjedol, Diogenes mu hovorí: "Povedal som ti síce, že si z nich môžeš vziať, no nepovedal som ti, že ich môžeš aj zjesť." Raz videl Platón umývať Diogena kapustu, vtedy príde k nemu a vraví mu:"Keby si sa slušne choval k Dionysiovi, neumýval by si kapustu." Diogenes mu odvetil: "Ani ty by sa sa nemusel chovať úslužne k Dionysiovi, keby si umýval kapustu." Na otázku, ako zaobchádza Dionysios s priateľmi, povedal: "Ako s vrecami; ak sú plné tak ich hladí, ak sú prázdne, tak ich zahadzuje." A na otázku, čo je v živote biedne, odpovedal:"Bezmocný starec." O lichotivých rečiach vravel, že je to povraz natrený medom. No a keď videl ženy vyvesené na olivovníkoch, /lebo tak boli za neveru trestané/ tak prehlásil: "Bárs by všetky stromy prinášali takéto plody." Na otázku, kedy sa treba ženiť, odpovedal: "Keď je človek mladý, je to príliš zavčasu, a keď je starý, je už veru neskoro." Keď sa s nim stretol Alexander, povedal mu: "Ja som Alexander, veľký kráľ." Diogenes mu nato: "Ja Diogenes, pes." Keď ho Alexander stretol druhý raz, tak mu povedal: "Žiadaj odo mňa čo chceš a ja ti to splním." Diogenes nato: "Odstúp mi zo Slnka." Keď Platón ukončil svoju prednášku o človeku a nakoniec ju zhrnul do definície, že človek je dvojnohý živočích bez peria, na druhý deň Diogenes ošklbal kohúta a priniesol ho do školy, kde sa prednáška na rovnakú tému opakovala aj so záverečným zhrnutím ako predtým. Nato sa Digenes ozve s faktickou poznámkou: "Tak toto je podľa Platóna človek." A ukáže ošklbaného kohúta. Platón pohotovo k definícii hneď pridal:"...ale so širokými nechtami." Jedného dňa trhal Diogenes z figovníka figy, a keď to strážnik uvidel, tak mu vraví: "Včera sa na tomto strome jeden človek obesil." Diogenes mu odpovedal: "Ja ho teda očisťujem." Keď sa ho niekto spýtal, aké víno má rád, tak odpovedal: "Cudzie." O krásnych héterach vravel, že sa podobajú smrtiacému medovému nápoju. Keď mal hlad, zvykol sem-tam na námestí aj raňajkovať. A vtedy okolo idúci naňho začali pokrikovať; pes, pes! On im odvetil: "Vy ste psi, vy, ktorí stojíte okolo mňa, keď ja raňajkujem." Keď videl, že syn jednej hétery hádže do davu kamene, povedal mu:"Daj pozor, aby si nezasiahol otca." Keď sa ho ľudia pýtali, že aký má osoh z filozofie, tak im povedal: "I keby som nemal nijaký iný, stačí, že som pripravený na každú zmenu osudu." Keď ho ktosi ohováral, že navštevuje bordely, odpovedal: "Aj slnko preniká do záchodov a predsa sa nepoškvrní." Raz ho ktosi oslovil: "Nič nevieš a robíš sa filozofom." On nato: "Ak si čo len osobujem múdrosť, už to samé stačí, že filozofujem." Ktosi pred ním povedal:"Ja nie som súci na filozofiu." On mu odpovedal:Prečo potom žiješ, ak ti nezáleží na tom, aby si žil dobre." Keď ktosi pohŕdal svojim otcom, povedal mu: "Nehanbíš sa pohŕdať tým, komu vďačíš za to, že môžeš pohŕdať?" Keď dostal otázku, prečo ľudia dávajú almužnu žobrákom, ale nie filozofom, odpovedal: "Pretože vedia, že sa raz môžu stať chromými či slepými, no nikdy nie filozofmi." Keď sa ho pýtali, čo je u ľudí najkrajšie, odpovedal:"Sloboda slova." Raz ho k sebe pozval Platón na návštevu, a Diogenes chodiac po jeho kobercoch vraví: "Šliapem po Platónovej sláve." Keď požiadal Platóna aby mu dal trochu vína, tak mu podal plný demižón a Diogenes mu nato: "Ak ti niekto povie koľko je dve a dve, odpovieš mu dvadsať?" Keď sa ho ktosi opýtal, kde v Grécku videl statných mužov, odpovedal: "Mužov nikde, mladíkov v Sparte." Jedného dňa vážne prednášal o nejakej veci, no nikto si ho nevšímal, tak začal hvízdať ako vták, a v tú chvíľu sa okamžite okolo neho zbehli ľudia, a on im vynadal, že s horlivosťou prichádzajú počúvať hlúposti, kým iba s pohŕdaním, ak ide o vážne veci. Keď prišiel do Myndu a videl veľkú bránu a malé mesto, tak povedal: "Mynďania, zatvorte si bránu, aby vám neušlo vaše mesto." Keď stretol rečníka Anaximena, ktorý bol veľmi korpulentný, povedal mu: "Daj nám niečo zo svojho brucha, sebe uľahčíš a nám tiež prospeješ." Meditoval aj nad tým, že ľudia závodia v tom, ako by jeden druhého podkopal a dokopal, no nikto sa ale neusiluje o to, aby sa stal dobrým a šľachetným. Rečníci vedú horlivé reči o spravodlivosti, sami však nevedia spravodlivosť konať. Čudoval sa ako lakomci vo svojich rečiach hanobia peniaze, no šialene ich zhŕňajú. Je veľa takých, čo horlia po zdraví, ale nič preto nerobia a ďalej sa prepchávajú jedlom. Keď ho predali do otroctva a tam sa ho pýtali, či vie aj niečo robiť, odpovedal: "Vládnuť mužom." Keď ho zámožný Xeniades kúpil, tak mu povedal: "Snaž sa aby si poslúchal moje rozkazy." On mu odpovedal:"A keby si kúpil lekára a bol by si chorý, neposlúchol by si ho?" Diogenes sa u Xeniada stal vychovávateľom jeho synov, ktorých vychovával v duchu spartskej výchovy a disciplíne - zdravie a sila. Doma ich učil aby sa sami obsluhovali a uspokojovali s jednoduchou stravou a pitím vody. Stríhať ich dával do hola a po cestách ich vodil ľahko oblečených a naboso. Pritom museli mlčať a pozorovať iba seba samých. Oni mu to zas odplácali dobrosrdečnosťou a tým, že u rodičov sa zaňho prihovárali. Keď sa ho raz Xaniades opýtal, že ako ho majú pochovať, tak odpovedal:"Dolu tvárou." Xeniades nato: "A to prečo?" Diogenes odpovedal: "Preto, lebo čo je raz dolu, zanedlho sa obráti nahor." Tým chcel naznačiť, že nesúhlasí s nadvládou Makedóncov nad Grékmi a ich moc čoskoro pominie. Za poníženie a bitku na jednej hostine sa pomstil všetkým aktérom tohto hnusného činu tým, že napísal ich mená na bielu dosku a držiac ju pred sebou, chodil s menami po meste potial, pokiaľ im nespôsobil pohanu a verejné odsúdenie. Často vravieval, že proti osudu bojuje svojou odvahou, proti zákonom svojou prirodzenosťou a proti vášni svojim rozumom. Aj Platón ho raz nazval psom, načo mu on odpovedal: "Áno, lebo som sa vrátil k tým, čo ma predali." Keď sa ho ktosi pýtal, v ktorú hodinu sa má raňajkovať, tak povedal:"Ak je človek bohatý, tak kedy chce, ale ak je chudobný, tak kedy môže." Keď videl, že v Megarach sú jahnence chránené koženými dečkami a megarské deti chodia naopak nahé, tak povedal: "V Megarach je výhodnejšie byť baranom ako synom." Raz, ako sa tak za bielého dňa prechádzal po meste s rožatou lampou a pritom volal: "Hľadám človeka." Keď sa ho lekárnik Lisias opýtal, či verí v bohov, odpovedal:"Ako by som neveril ja, ktorý predpokladám, že si im odporný." Diogenes vraj umrel 90 ročný, a svoj život dožil v Kraneiu, v gymnáziu pod bránami Korintu. Keď ho jeho žiaci prišli pozrieť, našli ho zahaleného do plášťa, ktorý nosieval a v ňom aj spával. Pochovali ho úradne aj v prítomnosti rodičov svojich žiakov ktorých učil. Neskôr ho poctili aj sochami s týmto nápisom: Staroba chytá sa síce aj bronzu, tvoju však slávu prevelikú, nezničí celučký vek. Ty si ukázal cestu samostatného žitia, ty si ukázal ľuďom, ako je najľahšie žiť. - Koniec- Zo starogréckych múdrostí vybral:
J. Suja-Žiak.